Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
16. marec 2016

Samozničenie Siete

Radoslav Procházka nezradil pravicovú vládu. Zradil niečo dôležitejšie – étos, s ktorým vstupoval do ringu ako talentovaná nádej slovenskej politiky.
Samozničenie Siete

Po voľbách sa už nedalo príliš vyberať: bolo zjavné, že divoká šesťkoalícia pod vedením Richarda Sulíka nemá šancu vzniknúť, a keby aj vznikla, nemá šancu prežiť. Tomu napokon rozumeli i realisti z potenciálne premiérskej SaS.

Odpudivá rýchlosť

Stabilnú vládu tak mohol postaviť iba Smer s tou časťou pravice, ktorá pred voľbami vlastnou krvou neodprisahala, že do takejto vlády nikdy nevstúpi. A to boli Most a Sieť.

Druhou možnosťou boli predčasné voľby. Takto znela skutočná povolebná dilema.

Keby Béla Bugár a Radoslav Procházka niekedy koncom marca či začiatkom apríla, po ťažkých koaličných rokovaniach, oznámili, že niet inej možnosti, než vládnuť so Smerom, nemalá časť ich voličov by to pochopila.

Dnes je však sotva jedenásť dní po voľbách, sotva štyri dni po tom, čo SNS vylúčila vstup do divokej šesťčlenky, pričom lídri Mosta a Siete už s Robertom Ficom dokončili základnú programovú debatu a chvatne si prerozdeľujú ministerské posty.

Práve tento obraz hekticky konajúceho Mosta a zvyšku Siete určil v hlavách pravicových voličov hlavnú emóciu, spojenú so vznikom vlády Fico III. A je to emócia úplne oprávnená.

Bugár a Procházka tak nezradili pravicovú vládu, ktorá vzniknúť nemohla, ale urazili cítenie väčšiny vlastných voličov.

Konšpiračné teórie sú nezmysel

Otázne je, prečo obaja politici konali v takom zhone.

Je tu jedno povrchné novinárske vysvetlenie, ktoré kopíruje rétoriku Igora Matoviča a novinárovi sa píše ľahko, keďže zaručuje potlesk publika.

To vysvetlenie znie: lebo oligarchovia. Kto chce, nech si teda predstaví, ako sa ešte vo volebnú sobotnú noc stretávajú v salóniku hotela DoubleTree Miroslav Výboh, Oszkár Világi a onen tajný Procházkov oligarcha a zapíjajú dohodu na štyri roky.

Prepojenie medzi politikou a biznisom je vážny problém, ale takto primitívne to zrejme nefunguje.

Je tu ešte jedno populárne vysvetlenie: lebo Kiska. Politici oligarchov sa vraj báli, že ak sa rýchlo nedohodnú a pokus na zostavenie prvej Ficovej vlády stroskotá, tak sa ujme taktovky prezident Andrej Kiska. A ten v hrdinskom boji odstaví od moci oligarchov aj Smer a nadiktuje krajine dobrú protikorupčnú vládu.

Lenže to je nezmysel. Stále sme parlamentná, nie prezidentská republika. Keby sa Bugár a Procházka aj po obrate SNS držali slova, že s Ficom v rámci prvého kola nebudú rokovať, hra by pokračovala k súčasnému výsledku. Prezident by po prvom pokuse Fica poveril Richarda Sulíka, ten by však po pár hodinách narazil, pretože Andrej Danko by len zopakoval slová zo snemu.

Následne by Most aj Sieť vyhlásili, že pravicová vláda je nemožná, preto sú ochotní v mene záujmov krajiny rokovať so Smerom aj SNS. To by Andrej Kiska nemohol ignorovať, takže po neformálnych rozhovoroch by tretí pokus opäť zveril predsedovi najsilnejšej strany.

Konšpirácie o tom, čo všetko by mohol robiť prezident po Sulíkovom nezdare, odporujú duchu našej demokracie aj samotnej povahe Andreja Kisku, ktorý nie je typ bezhlavého revolucionára.

Obratný cynik Bugár

Samozrejme, v Smere, Moste aj Sieti možno tiež prepadli paranoji z toho, že Kiska by sa pri treťom pokuse zapojil aktívnejšie do povolebných rokovaní. Ale ani to nebol hlavný dôvod, prečo sa Bugár s Procházkom tak ponáhľali.

Bugár nechcel dlhšie čakať z obavy, že sa mu strana pod tlakom verejnosti rozháda a ďalší vývoj stratí spod kontroly. Procházka zas trpel nočnou morou, že jeho razom trpasličiu stranu nahradí v koaličných kombináciách niekto iný, respektíve skupinka dodatočne nakúpených poslancov (Smer, SNS, Most majú spolu 75 poslancov).

Preto bol obrat Bélu Bugára taký bleskurýchly, keď len pár hodín po sneme SNS zaviazal celé predsedníctvo Mosta, aby išlo rokovať so Smerom. Bugár nechcel riskovať vnútorné diskusie a vystavovať straníkov verejnému tlaku, naopak, potreboval čo najskôr dostať všetkých poslancov na jednu líniu.

To sa mu aj podarilo, s výnimkou Zsolta Simona. Ten bol pre neho prijateľnou stratou. Už dlhší čas panovalo medzi oboma napätie, Simon bol odtláčaný z centra a ťažko niesol, že ho ako dvojka strany nahradila Lucia Žitňanská. Je otázne, či bol jeho postoj naozaj taký principiálny – stačí si spomenúť na divoké obdobie Slovenského pozemkového fondu z čias, keď bol Simon ministrom pôdohospodárstva.

Inzercia

Pre Bugára bol úplne kľúčový postoj Lucie Žitňanskej, ktorá má vplyv na slovenskú časť poslancov. A keďže Bugár a Žitňanská postupovali rýchlo a v zhode, Bugárovi scenár vyšiel. Časť jeho voličov je právom znechutená, pre šéfa Mosta však bola teraz najdôležitejšia stabilita strany. Navyše Bugár verí, že negatívna emócia časom vyprchá a on presvedčí voličov, že to všetko stálo za to.

Ak sa na vec pozrieme čisto pragmaticky, Bugár sa opäť ukázal ako veľmi skúsený politik, ktorý dokáže dosiahnuť svoj cieľ za cenu prijateľných strát.

Sebadeštrukčný Procházka

O lídrovi Siete platí priamy opak. Začiatkom jeho politického konca bol už katastrofálny volebný prepad.

Líder so zdravými inšinktmi by po takejto porážke urobil všetko preto, aby vnútri strany uznal svoje predvolebné chyby, pripomenul jej pôvodný étos a snažil sa zjednotiť najmä s tými, ktorým pud sebazáchovy velí opustiť polomŕtvy projekt.

Procházka však robil všetko naopak. Deň po voľbách sa spolu s Andrejom Hrnčiarom ponáhľal na Úrad vlády, čo dopadlo ako tragikomédia v priamom prenose.

Na predsedníctvach strany Procházka rozprával o tom, že síce preberá zodpovednosť za volebné fiasko na seba, ale že keby predtým nepočúval rady od iných, ale riadil sa podľa seba, všetko mohlo byť inak.

Členov vedenia šokoval Andrej Hrnčiar, ktorý už dva dni po voľbách nervózne tlačil na čo najrýchlejšiu dohodu so Smerom, lebo vraj inak sa Smer dohodne s inými, napríklad so SaS. Keď Hrnčiar zdôvodňoval, prečo treba zabrániť tomu, aby sa v prípadnej pravicovej vláde nestal Daniel Lipšic nikdy ministrom vnútra, viacerí členovia vedenia už nerozumeli, v akej strane sa to vlastne ocitli. A či medzi nimi ešte existuje nejaké spojivo a elementárna dôvera.

Beblavý rýchlo pochopil, že je len štatistom, odstúpil z funkcie podpredsedu a spustil lavínu. V Sieti dnes rátajú s tým, že stratia polovicu členov. Strana, ktorá získala 10 mandátov, už de facto disponuje len šiestimi poslancami.

A čoskoro sa môžu aj títo šiesti scvrknúť na štyroch – Martin Fedor a Igor Janckulík možno vznik vlády ešte strpia, ale je otázne, či vydržia do konca.

Keby bol pritom Procházka trpezlivý a dôveryhodný politik, neutekal by splašene na Úrad vlády a čakal by na tretí pokus Roberta Fica, aj Miroslav Beblavý by bol v týchto dňoch nútený zvažovať, či sú naozaj lepším riešením predčasné voľby alebo vláda so Smerom. A následne by možno aj on riešil dilemu, či prijať v takejto vláde ministerské kreslo alebo aspoň post silného štátneho tajomníka.

Poučný príbeh

Samozrejme, pád Siete sa začal už pred voľbami. Mnohí spätne konšpirujú, že ak sa Procházka a spol. mesiace pred voľbami len mäkko vymedzovali voči Ficovi, robili tak preto, že sa už chystali po voľbách vládnuť so Smerom.

To však nedáva veľkú logiku. V Sieti si totiž verili, že dosiahnu dobrý výsledok a pri konskej dávke šťastia povedú pravicovú vládu. Počiatočná mäkkosť voči Ficovi bola vcelku racionálnou stratégiou: z prieskumov im vzhľadom na silný efekt utečeneckej krízy vychádzalo, že tvrdá protificovská línia sa im nevyplatí.

Začiatkom roka sa to však začalo preklápať, keďže prišiel štrajk učiteľov, protesty sestričiek, neskôr masérske korupčné kauzy aj Ficov spackaný útok na Matoviča. V Sieti si preto v prvej polovici februára uvedomili aj povedali, že musia s energiou nasadnúť na novú vlnu a ako preferenčný líder opozície ísť Smeru po krku. Procházka chvíľu hovoril, že ľudia si budú vyberať medzi ním a Ficom. A túto rétoriku mal gradovať.

Lenže stal sa opak, Procházka nehovoril nič, len frázy o hmotnej zodpovednosti a protischránkovom zákone. V Sieti boli tiež zúfalí, že odmietol tímové prípravy na predvolebné televízne diskusie, Procházka tvrdil, že to predsa sám zvládne. No nezvládol, podal mdlý výkon a Fico pri ňom oddychoval.

Ako môže človek, ktorý dva-tri roky usilovne pracuje na svojom premiérskom sne, vo finiši takto stroskotať? Možno nechcel ísť do tvrdého súboja s Ficom v strachu, že premiér potvrdí chýry, podľa ktorých ho bol Procházka po prvom kole prezidentských volieb navštíviť s návrhom, že nepodporí Kisku, ak ho on verejne uzná za lídra pravice.

Ale možno bol už iba celkom vyčerpaný. Keď vám v Sieti povedia, že Procházka je mimoriadne pracovitý, myslia pod tým aj to, že sa snaží riadiť všetko, aj také detaily kampane, ktoré v iných stranách robia len marketingoví odborníci a lídri o nich ani netušia.

Procházkov krátky príbeh je smutný aj poučný. Sieť má krátko po svojich prvých voľbách morálnu kondíciu a perspektívu ako SDKÚ po Gorile. Hoci ešte nestihla vyrobiť ani len gorilku.

Ak si pomôžeme parafrázou z blogu Sama Marca, Radoslav Procházka sa zapíše ako veľmi ambiciózny a nadaný muž, ktorý vystúpil nahor a potom už len padal, padal a padal – a bude rád, ak dohrá svoju partiu aspoň ako dôstojný minister.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.