Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
17. november 2022

Anketa k Nežnej revolúcii

Ako spomínať po 33 rokoch na November, aby z toho nebolo len klišé?

Odpovedajú Milan Kňažko, Peter Weiss, Ivan Mikloš, Václav Malý, Štefan Hríb, Ľuba Blaškovičová, Radoslav Procházka, Štefan Bučko, Béla Bugár, Ján Hroboň a Oliver Andrásy.

Ako spomínať po 33 rokoch na November, aby z toho nebolo len klišé?

Viacerých osobností politického a spoločenského života sme pri príležitosti 17. novembra – Dňa boja za slobodu a demokraciu – položili nasledujúcu otázku:

Ako spomínať na November 1989, aby to po tých desaťročiach nebolo len klišé a povinná jazda?

 

Milan Kňažko, herec a bývalý politik

November 1989 znamenal zásadnú zmenu režimu. Zvrhlý komunistický režim sa stal minulosťou a získali sme slobodu. Sloboda je asi to najvzácnejšie, čo by sme mali ochraňovať a pestovať so všetkou zodpovednosťou, ktorá nám, žiaľ, často chýba.

Ďalej neváham pridať pravdu a spravodlivosť, v zmysle rovnosti pred zákonom. Ak k tomu pridáme rešpekt a toleranciu vo vzťahu k ľudskej dôstojnosti každého z nás, November 1989 nebude iba spomienkou.

Tak ako kresťan má vo viere žiť a nie ju len hlásať, tak aj skutočný demokrat by mal demokratické hodnoty uskutočňovať v každodennej praxi.

S otvorenými očami vnímajme príznaky pokrytectva a klamstva, aby sme stihli reagovať včas. Inak sa môže stať, že sa prebudíme do sveta, v ktorom spomínané hodnoty budú naozaj už len spomienkou.

Takže takáto „povinná jazda“ je vlastne predpokladom a zárukou „voľnosti“.

Peter Weiss, bývalý politik, veľvyslanec a vysokoškolský pedagóg

Prestať vykladať November ako pravicovú revolúciu. Nemonopolizovať vo verejnom priestore osobné interpretácie ideálov Novembra niektorých aktérov ako univerzálne platné.  

Vrátiť do pozornosti myšlienku kanadského kulturológa Jamesa Krapfla z jeho knihy Revolúcia s ľudskou tvárou, že väčšina štúdií o revolúcii „ignoruje alebo marginalizuje najdôležitejšieho aktéra: československý ľud“, že „znepokojujúcou implikáciou hromadného mlčania okolo ľudovej angažovanosti v roku 1989 je to, že táto angažovanosť nebola dôležitá… vydavatelia a novinári spravidla poskytujú svoje platformy len uznávaným ‚vodcom‘, takže počet pamätníkov oprávnených spomínať na revolúciu klesol v priebehu rokov asi na pár tuctov“.

A prestať s praxou čoraz väčšieho vytláčania roly Alexandra Dubčeka v Novembri, keďže bol mimoriadne významným faktorom mobilizácie ľudí na námestia. 

Ivan Mikloš, bývalý podpredseda vlády a minister financií

So slobodou je to podobné ako so zdravím, väčšina ľudí si uvedomí jej hodnotu, až keď ju stratí. A dnes takmer všetci mladí ľudia považujú slobodu za samozrejmosť, narodili sa do slobodných pomerov alebo v nich minimálne dospievali a dospeli. Takže rovnako ako je dôležité informovať, vzdelávať a upozorňovať ľudí, že zdravá životospráva a prevencia chorôb sú v ich záujme, je prospešné a užitočné informovať a vzdelávať ľudí o dôležitosti slobody. 

Pri mladých ľuďoch je to o to dôležitejšie a ťažšie, že neslobodu nezažili, a zložitejšie aj preto, že klasická politická agitácia či nezáživne vyučovaný dejepis ich od chápania dôležitosti slobody (a teda aj Novembra 1989) a budovania si pozitívneho vzťahu k tejto hodnote skôr vzďaľuje a odrádza ako približuje.

Takže dôležitá je aj forma, ktorá by mala byť mladým ľuďom bližšia a prístupnejšia, napríklad organizovaním rôznych mladým ľuďom blízkych eventov typu koncerty, happeningy, hrané filmy, pesničky, klipy a podobne. A celkom určite aj inou, názornejšou a zábavnejšou formou vyučovania dejepisu. Námetov a možností, ako to robiť, je obrovské množstvo.

Václav Malý, pražský pomocný biskup a bývalý hovorca Charty 77 a Občianskeho fóra

Vyjadrím to veľmi jednoducho. Vyslovená výzva Václav Havla v tých dňoch – „láska a pravda musí zvíťaziť nad klamstvom a nenávisťou“ – vystihuje to podstatné pre nás aj budúce generácie. To je základný odkaz Novembra, ktorý nikdy nestratí na aktuálnosti pri všetkých možných politických a duchovných premenách.

Štefan Hríb, šéfredaktor časopisu .týždeň

Najlepším spomínaním na November je jeho žitie. Pre konzervatívcov to znamená nezabúdať, že liberáli nie sú nepriatelia, ale spojenci, nezabúdať na vlastné konzervatívne zlyhania a nezabúdať, že obsahom slobody nie je výhra jedného sveta, ale spolužitie viacerých vrátane sveta rôznych inakostí. Pre liberálov platí presne to isté. 

November 1989 bol priestorom obnovenej ľudskosti a spoločného sna o slobodnej republike. Dnešok je z tohto hľadiska dokonalý Antinovember. Preto teraz nie je dôležité iba spomínať, ale namiesto matovičovskej zloby, kollárovskej prízemnosti a ficovského útoku na to najnižšie v nás obnoviť vysmievaný sen o pravde a láske. Inak tento kľúčový sviatok minieme.

Ľuba Blaškovičová, herečka, členka činohry Štátneho divadla v Košiciach

Klišé je niečo také otrepané, nezaujímavé a bezvýznamné, že je nehodné aj tých slov, ktoré obsahuje. Pre tých, ktorí November ’89 zažili na vlastnej koži, sú to emocionálne vyhrotené okamihy, na ktoré spomínajú s radosťou a nostalgiou alebo so smútkom a sklamaním.

Tie dni a týždne zmenili život všetkých obyvateľov Československa – a tí, ktorí si to neuvedomujú a nepripúšťajú, majú väčšinou to šťastie, že nemajú čo porovnávať, lebo „pred“ ani nežili.

Treba si pripomínať, že naše právo žiť v slobode a demokracii sme si vybojovali, vyštrajkovali, vymrzli na novembrových námestiach, že žiadny boj nie je vyhratý navždy. V tej zime sa narodilo naše občianstvo, naša spolupatričnosť, naša túžba po pravde a nenásilí... a narodeniny si predsa treba pripomínať každoročne. S vďakou, že sme sa ich dožili. Aj s patričnou oslavou.

Inzercia

Radoslav Procházka, ústavný právnik a bývalý politik

Povinné jazdy sú podľa mňa v istom zmysle nevyhnutné a dokonca správne. Nejdem to podrobne rozoberať, ale treba robiť aj veci, ktoré síce neprodukujú nadšenie, ale produkujú zvyk. A jednoducho sa patria robiť.

November ’89 by sa mal oslavovať ako zakladajúci akt štátu, ako akt kolektívneho podpisu spoločenskej zmluvy. Akt, ktorým občianske spoločenstvo založilo aj seba samo, aj svoj vlastný štát.

A pokiaľ ide o nejaké nóvum v prístupe k spomienkam, tak by možno bolo psychologicky užitočné začať uvažovať o tom, prečo je akékoľvek opakovanie Novembra ’89 nepredstaviteľné. O tom, ako a prečo sa nám stalo, že si dnes nedokážeme predstaviť, že by sme sa ešte niekedy vedeli dať takto dokopy.

Štefan Bučko, herec, recitátor a vysokoškolský pedagóg

November 1989 prišiel po vyše poldruha roka po Sviečkovej manifestácii. Pre mňa to bolo obdobie, ktoré som veľmi intenzívne prežíval, lebo som sa aktívne zúčastňoval na individuálnych alebo i organizovaných akciách, ktoré poukazovali na skazenosť a neschopnosť komunistického systému.

To novembrové vzopätie obyvateľstva bolo ohromujúce a myslel som si, že sa to odrazí v kvalite vzťahov medzi ľuďmi, že sa to odrazí v kritickom myslení a tým i v kvalite výberu ľudí vo voľbách, ktorí vládnutie povýšia na etickú prioritu.

Dnes je mi jasné, že málo, veľmi málo z toho sa dostalo do praxe a čoraz viac musíme zvádzať zápas o čistotu politického prostredia, musíme priznať, že ako spoločenstvo ľudí sa nevieme veľmi dobre rozhodovať. Zisťujeme, že musíme prekvapujúco a v tvrdých konfliktoch obhajovať overené antropologické i hodnotové modely a že sme rozdelenejší ako kedykoľvek predtým.

Nemal by to však byť dôvod na rezignáciu, nemusíme spasiť svet, stačí, keď na svojom mieste budeme v súlade so svedomím, a odrazí sa to i v našom konaní.

Béla Bugár, bývalý politik

Dnes už obyčajné spomínanie na 17. november 1989 nestačí. Som presvedčený, že mladí ľudia nemajú dostatočné informácie ani o tzv. zamatovej revolúcii, ani o politike pred rokom 1989.

Myslím si, že by nebolo od veci organizovať napríklad vedomostné súťaže aspoň medzi stredoškolákmi. Povedzme na tému Čo vieš o Novembri ’89 alebo Čo ti dal 17. november 1989

Ján Hroboň, evanjelický biskup

Veľmi živo si spomínam na revolučný November 1989. Ako vysokoškoláci sme boli vtedy v „prvej línii“, v centre diania. Ak by som mal jedným slovom vyjadriť vtedajšie udalosti, bolo by to nadšenie – nadšenie z pádu autoritatívneho komunistického režimu a prichádzajúcej slobody. Zvlášť silné boli každodenné mítingy na Námestí SNP v Bratislave. Desaťtisíce ľudí a medzi nimi radosť, súdržnosť, prajnosť, eufória, odhodlanie... proste niečo ťažko opísateľné, čo treba len zažiť.

Bytostne sme vnímali a prežívali, ako sa lámu okovy zla a prichádza niečo nové, na čo sme sa veľmi tešili. Môj dojem bol, že ľudia boli k sebe vtedy neobyčajne dobrí. Napríklad v sychravom počasí nosili policajtom, ktorí sa snažili usmerňovať dopravu, teplý čaj. Ešte pred pár dňami to boli úhlavní nepriatelia, ktorí obuškami a vodnými delami rozháňali tzv. Sviečkovú manifestáciu. Teraz bolo všetko inak. Pochytali sme sa za ruky a spievali o slobode, láske, pravde, novej budúcnosti. Niečo také silné som odvtedy v našej spoločnosti nezažil.

Keď teda spomínať, tak predovšetkým s vďačnosťou, že sa to vôbec stalo. Že sme sa Novembrom 1989 zaradili medzi slobodné demokratické krajiny. To druhé, čo chcem pripomenúť, je ľudskosť.

V tom revolučnom období sme dokázali ukázať jeden voči druhému a v celej spoločnosti veľmi peknú ľudskú tvár. V tom prelomovom kritickom období vyvrelo z hlbín ľudskej duše veľmi veľa dobrého. Pripomínať si November 1989 tak, že by sme druhým dokázali prejaviť aspoň o kúsok viac dobra. To by bola tá najlepšia pripomienka.

Oliver Andrásy, bývalý moderátor, humorista a režisér

My s manželkou, keď sme dopočuli o zrušení 4. článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, otvárali sme šampanské. Nie symbolicky, doslova. Ale je tiež pravda, že v štúdiu Dialóg, ktorý vtedy v televízii vysielali, Milan Kňažko, Ján Budaj, ale i ďalší socializmu vyčítali, prečo býva Biľak vo vile pod Slavínom, kým pracujúci musia bývať v petržalských bytoch. Čiže ten dojem z prvých dní Nežnej revolúcie mohol byť aj taký, že nejde o zvrhnutie socializmu a nastolenie kapitalizmu, ale o ešte väčší socializmus, ako tu bol.

Mne sa to už vtedy nie veľmi páčilo, lebo ja som patril do kategórie ľudí, ktorí s tým tzv. socializmom ani na sekundu nesympatizovali. Malo to rodinné pozadie, keďže rodine mojej matky komunisti zobrali veľkostatok a otcovmu otcovi ako okresnému náčelníkovi z prvej republiky prestali vyplácať dôchodok. My sme nepatrili k tým ako starý pán Šimečka, Kusý a iní, ktorí boli presvedčení komunisti, ale potom sa nejako zázračne prerodili.

Nie, my sme počúvali Slobodnú Európu v nádeji, kedy konečne povedia, že už ten systém padne. Ale viem si predstaviť, že na Slovensku žili a žijú ľudia aj s diametrálne odlišným pohľadom na vec. V knihe Vasila Biľaka Pravda zostala pravdou som sa dočítal, že keď ho na červenom koberci vítal cisár Haile Selassie, tak si vraj povedal: „Nebyť socializmu, vítali by ma tu takto? No nevítali. Možno by som niekde v Krajnej Bystrej pásol kravy. A teraz mi ruku podáva samotný cisár!“

Áno, bolo dosť ľudí, ktorí mali dôvod byť socializmu vďační. Aby nepásli kravy.

Preto je veľmi zložité dúfať, že všetci majú záujem oslavovať. A to už ani nehovorím o tom, že väčšina dnešných miliardárov sú deti komunistických pohlavárov. Čiže kapitalizmus, ktorý vyprodukovali, často pripomína skôr karikatúru kapitalizmu ako normálny kapitalizmus, kde sa šikovným darí a nešikovným nedarí. Vďaka mečiarovskej privatizácii sa skôr dá povedať, že sa viac darí bezcharakterným ako charakterným.

Takže s tou oslavou je to zložité. Skôr ako oslava by to (podľa mňa) mal byť moment, keď sa na chvíľu zastavíme a položíme si otázku, že odkiaľ ideme a kam smerujeme.  


Foto: TASR, archív Postoj

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.