Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zahraničná politika Politika
15. november 2022

Nemecká fascinácia Čínou sa končí

Kancelár Scholz chce nadviazať na predchodcov, ale čoraz viac Nemcov je proti

Nemecký kancelár Olaf Scholz bol prvý západný politik, ktorý navštívil Čínu po znovuzvolení Si Ťin-pchinga. Zmení sa nemecká politika voči Pekingu?

Kancelár Scholz chce nadviazať na predchodcov, ale čoraz viac Nemcov je proti

Foto: Twitter, Bundeskanzler Olaf Scholz

Nemecký kancelár Olaf Scholz (SPD) prvýkrát vo svojom úrade navštívil Čínu. Táto návšteva bola kontroverzná najmä svojím načasovaním – kritici vyčítali kancelárovi legitimizáciu pekinského režimu krátko po tom, čo Si Ťin-pching ako prvý čínsky líder od čias Mao Ce-tunga neobmedzil svoju vládu na dve volebné obdobia.

Kancelár zožal kritiku aj z radov koaličných partnerov, predovšetkým Zelení mu vyčítali, že ho na ceste nesprevádzajú ľudskoprávni aktivisti, ale ekonomická delegácia.

Tajomník Spoločnosti pre ohrozené národy Hanno Schedler poukázal na systematické porušovanie ľudských práv v Tibete, vo vnútornom Mongolsku a v Sin-ťiangu. „Obávam sa, že pán Scholz bude veľmi mierny,“ vyhlásil pred Scholzovým odchodom. Cestu kritizovali aj iné mimovládky.

Tieto obavy boli nakoniec neopodstatnené, aspoň tak sa to javí. Hoci ho sprevádzali šéfovia firiem ako VW, BASF, BMW a Deutsche Bank, Scholz suverénne prezentoval nemeckú pozíciu.

„Nesprávny čas, nesprávny signál, nesprávne zloženie delegácie – sotva existovala cesta kancelára do Číny, ktorá by bola toľko kritizovaná ako krátka cesta Olafa Scholza do Pekingu. Nakoniec sa dá povedať, že na kritiku zareagoval a v porovnaní s tým, čo sa dá v takýchto diskusiách vôbec dosiahnuť, zaznamenal úspech,“ hodnotí Handelsblatt.

Aspoň v oblasti použitia jadrových zbraní si Scholz od Si Ťin-pchinga vymohol formálne odsúdenie ich nasadenia, i keď, ako podotýka Handelsblatt, význam tohto vyjadrenia sa preceňuje.

Na druhej strane, aj Peking využil Scholzovu návštevu, aby sa prezentoval v lepšom svetle. Stranícke Global Times velebili Scholzov „racionálny“ prístup, ktorého protikladom je podľa čínskych komunistov „proamerický prístup“ ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej.

Takáto pochybná pochvala nemeckému renomé nepomôže, v USA už tak či tak mnohí podozrievajú Nemecko, že je voči Číne mäkké a pomalé. Aj pobaltské štáty na samite EÚ v októbri nabádali Nemecko, aby s Čínou hovorilo „jednotným hlasom“.

Zatiaľ sa však zdá, že Berlín uprednostňuje svoje partikulárne záujmy, respektíve to, čo Scholz za ne považuje. To narazilo aj na nevôľu Paríža, s ktorým Nemci cestu do Číny ani ďalšie dôležité témy nekonzultovali.

„Ak bude kancelársky úrad takto pokračovať, čoskoro nás čaká európska kopa trosiek,“ varuje predseda nemecko-francúzskej poslaneckej skupiny Gunther Krichbaum (CDU). „V Európe sa nepohne ani centimeter, ak si Nemecko a Francúzsko budú stáť krížom v stodole.“ Za posledné dve desaťročia si nepamätá také zlé nemecko-francúzske vzťahy ako dnes, tvrdí politik.

Nemecká blízkosť Pekingu má však rukolapné materiálne dôvody. Čína je pre Nemecko najdôležitejším obchodným partnerom pred Holandskom a Spojenými štátmi, objem obchodu medzi oboma štátmi v roku 2021 dosiahol 246,5 miliardy eur.

Takmer každé druhé auto predá najväčšia nemecká automobilka Volkswagen v Číne, Audi každé tretie, v prípade Mercedesu a BMW presahuje podiel Číny 20 percent.

To nie je bez rizika, varuje riaditeľ Global Public Policy Institute v Berlíne Thorsten Benner v magazíne Internationale Politik. „Ako kandidát na kancelára argumentoval Olaf Scholz v júni 2021, že ‚ekonomická spletitosť je civilizačným pokrokom, ak ho politicky tvarujeme‘. Pri politickom tvarovaní spletitosti s autoritárskymi veľmocami Ruskom a Čínou Nemecko v uplynulých desaťročiach spektakulárne zlyhalo, lebo verilo krásnym sľubom náboženstva previazanosti. Výsledkom nie je civilizačný pokrok, ale bezpečnostno-politická spiatočka.“

Nemecko je závislé od Pekingu ako málokto iný

Ako ukazujú dáta, previazanosť nemeckého hospodárstva s Čínou výrazne presahuje európsky priemer. Kým objem vývozov štátov EÚ mimo Nemecka dosahuje v priemere 1,5 percenta HDP a v prípade USA dokonca menej než 1 percento, hodnota nemeckých exportov do Číny zodpovedá viac než 2,5 percentu nemeckého HDP.

Význam Číny bol pre Nemecko už pred vyše dvoma desaťročiami väčší než pre zvyšok EÚ alebo Spojené štáty. Odvtedy vo všetkých prípadoch hospodársky význam Číny ako odbytného trhu stúpol, ale nikde tak výrazne ako v Nemecku.

To nie je iba negatívne. Prudký rast čínskeho trhu možno vnímať ako jeden z hlavných dôvodov, prečo nemecká ekonomika rýchlo prekonala krízu v rokoch 2008 a 2009. A naopak, nízky podiel v prípade USA vypovedá aj o nízkej atraktivite amerických výrobkov na svetových trhoch.

Ukazuje to aj veľký deficit v americkej obchodnej bilancii – kým USA do Číny exportujú tovary a služby v hodnote 124,5 miliardy dolárov (2020), dovozy z Číny dosahujú viac než trojnásobok tejto sumy. Deficit USA tak dosahuje ohromných 310 miliárd dolárov. Oproti tomu sú nemecké obchodné vzťahy s Čínou vyváženejšie, dovoz v hodnote 143 miliárd eur aspoň čiastočne kompenzuje vývoz v objeme 103,5 miliardy eur.

Úspech Nemecka má však aj temnú stránku: nemecká ekonomika sa stáva závislejšou od krajiny, na ktorú má Berlín len veľmi obmedzený vplyv.

Bratia v zbrani?

Úzka spolupráca medzi Berlínom a Pekingom má dlhú tradíciu. Už pred 100 rokmi nadviazali Weimarská republika a neskôr aj nacistické Nemecko úzku spoluprácu s vtedajšou nacionalistickou Čínou, aj vo vojenskej oblasti. Naopak, Japonsko až do pádu Poľska na jeseň roku 1939 spolupracovalo najmä s Varšavou.

Nemeckí dôstojníci cvičili jednotky Čankajšeka, ktorého poradcom sa stal bývalý veliteľ Reichswehru Hans von Seeckt. Ten bol v rokoch 1920 až 1926 vrchným veliteľom nemeckých ozbrojených síl a významným reformátorom. Pre reštrikcie Versaillskej zmluvy bola veľkosť nemeckej armády obmedzená na stotisíc mužov, von Seeckt preto vybudoval Reichswehr tak, aby malú elitnú armádu bolo možné čo najrýchlejšie rozšíriť. Zákaz modernej vojenskej techniky ako tankov či lietadiel chcel kompenzovať inovatívnymi doktrínami.

Aj Číňanom odporúčal von Seeckt náhradu veľkého, ale technologicky aj doktrinálne zastaraného vojska menšou, ale kvalitne vycvičenou a vyzbrojenou armádou, ktorú by tvorilo 60 divízií.

Spoluprácu ukončila až druhá sino-japonská vojna v roku 1937, v ktorej nacisti nakoniec podporili Tokio. V armáde napriek tomu neboli sympatie k Číne zriedkavé. Na čínskej strane bojovali jednotky vyzbrojené nemeckou technikou a výstrojom, napríklad elitná 87. a 88. divízia čínskej národno-revolučnej armády, ktoré niesli aj nemecký model prilieb a granátov. Berlín Číne spočiatku dodával aj tanky Panzer I. Práve nemecká podpora sa považuje za jeden z kľúčových dôvodov, prečo Čína dokázala Japonsku tak dlho vzdorovať.

Obdiv k Maovi

Po druhej svetovej vojne bránila vzťahom s novými komunistickými vladármi v Pekingu Hallsteinova doktrína, podľa ktorej Spolková republika odmietala vzťahy so štátmi, ktoré uznávali existenciu NDR.

Sympatie k teraz už komunistickej Číne mal aj kancelár Helmut Schmidt (SPD, 1974 – 1982), ktorý ako prvý nemecký kancelár navštívil Čínu aj osobne. Obdivoval vzostup Číny a Maovo vymanenie sa spod nadvlády kolonialistických mocností, ktoré Číne dominovali počas „storočia poníženia“ 1839 – 1949.

„Mám pocit, že ma tu v otázkach svetovej ekonomiky považujú za veštca,“ hodnotil kancelár spokojne svoju prvú návštevu Pekingu v roku 1975. „Mali by sme sem poslať každý rok politicky skúseného človeka,“ sumarizoval neskromne.

Schmidt sa vtedy mohol spoľahnúť aj na podporu opozície. Aj jeho konkurent vo voľbách v roku 1980 legendárny bavorský ministerský predseda Franz Josef Strauss vtedy videl šance nemeckých firiem uplatniť sa na novom trhu a podporoval hospodársku spoluprácu s „ríšou stredu“.

To napokon nebolo len v ekonomickom, ale aj geopolitickom záujme Západu. Hlavnou hrozbou bol vtedy ešte stále Sovietsky zväz, a odkedy sa Mao rozhádal s Chruščovom, mal Západ záujem na posilnení síce veľkého, ale hospodársky a technologicky zaostalého štátu na sovietskych hraniciach.

Takáto spolupráca bola aj v čínskom záujme. V roku 1969 sa Peking a Moskva ocitli na pokraji vojny po tom, čo čínske jednotky spustili paľbu na sovietsku hliadku v pohraničí. Obe strany stratili desiatky vojakov a Sovieti začali sondovať, či by bola India ochotná uzavrieť alianciu proti Číne.

Inzercia

Schmidt síce Brežnevovi vopred sľuboval, že Bonn novými stykmi s Pekingom nechce ohroziť politiku détente s Moskvou, ale to sa bilo so záujmom Pekingu internacionalizovať konflikt so ZSSR a zatiahnuť doň aj západné štáty. Čínsky vicepremiér Teng preto deklaroval: „Podporujeme nemecký ľud... v jeho boji proti obťažovaniu, zasahovaniu a vyhrážkam zo strany hegemonistov [zo Sovietskeho zväzu].“

„Len týždeň po neúspešnej návšteve amerického ministra zahraničných vecí Kissingera v Pekingu dal Mao kancelárovi vedieť, čo sa Číňanom nepáčilo na Američanoch: Fordova vláda nebola dostatočne ostražitá vo svojom úsilí zmierniť napätie s Moskvou. On, Mao, sa dokonca obáva, že USA sú preťažené svojou globálnou vojenskou angažovanosťou. Na rozdiel od Stalinových čias predstavuje Moskva dnes väčšiu hrozbu pre svetový mier ako kedykoľvek predtým,“ opisoval Spiegel Maove tirády proti Moskve.

Schmidt musel nakoniec pozmeniť svoj prejav o pár viet, aby – ako píše Spiegel – „zabránil prílišnému bratríčkovaniu sa s maoistami“, no vcelku sa mu krajina pozdávala.

Starí priatelia

„Ani jeden nechce tomu druhému vnucovať svoj názor, ale každý s veľkým záujmom počúva, čo ten druhý chce povedať,“ opísal Schmidt vtedy svoje očakávania, princíp, ktorý Peking vďačne prijal.

Schmidta Čína fascinovala aj po odchode z aktívnej politiky a v Pekingu bol vždy rád videným hosťom. Jeho knihy, v ktorých často spomínal aj Čínu, boli preložené do čínštiny a našli tam svojich čitateľov. Keď Schmidt v roku 2015 zomrel, venovala mu čínska štátna televízia hlavné večerné vysielanie. Kondoloval aj Si Ťin-pching osobne a vo vysielanom dokumente bol exkancelár označený „za starého priateľa čínskeho ľudu“.

Ešte ďalej sa dostala spolupráca za vlády kancelára Gerharda Schrödera (SPD), keď po principiálne správnej kritike USA pre vojnu v Iraku dokonca kolovali fabulácie o novej „osi Paríž – Berlín – Moskva – Peking“.

Angela Merkelová (CDU) takéto geopolitické experimenty síce zarazila, no aj ona pestovala úzke puto s Pekingom. Počas svojho 16-ročného úradovania navštívila Čínu 13-krát a v tomto období výrazne narástli aj obchodné styky.

Pri jej odchode z úradu označil Si Ťin-pching Merkelovú za „lao peng jou“, „starú priateľku“ Číny. Ako už vtedy upozorňoval šanghajský korešpondent Tagesschau Stefan Wurzel, také označenie je pochybnou poctou. Medzi politikov, ktorí boli doteraz vyznamenaní týmto titulom, patrí Fidel Castro, Hugo Chavéz, Alexander Lukašenko, Robert Mugabe či Gerhard Schröder.

Väčšina Nemcov je skeptická

Medzitým väčšina Nemcov vidí Čínu kriticky. Podľa nového prieskumu až 69 percent opýtaných odmieta plánovanú čínsku investíciu do terminálu hamburského prístavu. Akvizíciu v pozitívnom svetle vidí len 20 percent opýtaných.

Väčšina Nemcov vníma Čínu ako hrozbu, i keď menej bezprostrednú než Rusko. 19 percent si myslí, že Čína je „v každom prípade“ a 44 percent „skôr“ globálnou hrozbou, rozhodne ako hrozbu vníma Rusko 56 percent a skôr ako hrozbu 30 percent Rusov. A že Čína skôr nie je hrozbou, si myslí 26 percent opýtaných a len štyri percentá sú presvedčené, že Čína nie je hrozbou „v žiadnom prípade“.

Na porovnanie, Rusko skôr nie je hrozbou pre 9 percent populácie, ďalšie 3 percentá si myslia, že Rusko nie je hrozbou „v žiadnom prípade“. 61 percent Nemcov sa dokonca obáva, že by Rusko mohlo po Ukrajine napadnúť ďalší európsky štát.

Na porovnanie, za najdôveryhodnejšieho partnera Nemci považujú Francúzsko, ktorému verí až 84 percent opýtaných, aj Spojené štáty a Veľká Británia majú za sebou väčšinu Nemcov (55 a 60 percent).

Len 10 percent Nemcov chce ekonomickú spoluprácu s Čínou ešte rozšíriť, kým zhruba polovica ju chce znížiť a tretina zachovať na súčasnej úrovni.

Zlé čísla pre Scholza

Prieskum isto nepoteší ani nemeckého kancelára Olafa Scholza, s ktorým je v súčasnosti spokojných len 33 percent opýtaných, čo sú pre úradujúceho kancelára v posledných desaťročiach rekordne nízke čísla. Merkelová sa takmer celé svoje úradovanie držala na vyše 50 percentách, pričom zriedkavosťou nebola ani spokojnosť cez 70 percent.

Scholzova vláda tak nepochybne aj pre tlak médií a odbornej verejnosti chystá pomaly korekciu kurzu.

Po správach, že Čína sa po prístave v Hamburgu chystá prevziať aj významného subdodávateľa v oblasti mikročipov, vznikol v časti nemeckej verejnosti rozruch. Firmu Elmos z Dortmundu chcela kúpiť švédska spoločnosť Silex, ktorá je dcérskou spoločnosťou čínskej Sai Microelectronics.

Zástancovia argumentovali názorom časti odborníkov, podľa ktorých je technológia dotyčnej spoločnosti už zastaraná a pri akvizícii Čínou preto žiadna strata kľúčových technológií nehrozí.

„Plánovaný predaj Číňanom bol len o výrobe a s tým spojenej výrobnej technológii továrne v Dortmunde. Základné know-how čipov nikdy nebolo súčasťou plánov predaja a malo by zostať v rukách spoločnosti Elmos,“ povedal analytik Malte Schaumann pre Tagesschau. „Je to niečo podobné, ako zakázať BMW predať starú továreň, pretože sa bojíte, že kľúčová nemecká automobilová technológia sa dostane do nesprávnych rúk.“

Nakoniec však prevážili obavy a kabinet akvizíciu Číňanmi zakázal.

Podľa odborníka platí, že keby nebolo kontroverznej akvizície hamburského prístavu, ktorú chcel Scholz pretlačiť za každú cenu, predaj Elmosu by bol zrejme bezproblémovo schválený. Napokon, aj ministerstvo hospodárstva v ňom dlho nevidelo problém – na rozdiel od hamburského prístavu, ktorý odmietalo aj päť ďalších ministerstiev i tajné služby.

Po vlne kritiky musela nemecká vláda ukázať, že sa nenechá Číňanmi ošklbať – a Elmos si potiahlo „čierneho Petra“, tvrdí Schaumann.

Je tu iný problém?

No nie všetci vidia odvrátenú investíciu rovnako blahosklonne ako Schaumann.

Renomovaný švajčiarsky denník Neue Zürcher Zeitung píše: „Nemecká vláda (...) predaj v stredu zakázala, a to oprávnene. Pretože Sai nie je typickým hráčom v ekonomike voľného trhu. Ale spoločnosťou, ktorá je zo 17 percent vlastnená čínskym štátom a ten ju dotuje stovkami miliónov švajčiarskych frankov spôsobom, ktorý narúša hospodársku súťaž, a ktorá je kúskom skladačky v komplexnej čínskej technologickej stratégii. Zakladateľ Sai, väčšinový akcionár a CEO, udržiava aj úzke vzťahy s komunistickou stranou a čínskym zbrojným priemyslom, ako ukázali zistenia nášho denníka.“

Ako ďalej píšu švajčiarske noviny, „toto všetko by sa asi ešte dalo zniesť, keby sa písal rok 2005 alebo 2010. Passé. ‚Mondialisation heureuse‘, ako hovoria frankofóni, ‚šťastná globalizácia‘, je však preč. Čína sa stala digitálnou diktatúrou, ktorá sa usiluje o autarkiu. A ktorá chce slovami strany a hlavy štátu Si Ťin-pchinga urobiť vedu, technológie a popredné technologické spoločnosti ‚kontrolovateľnými‘“, tvrdí autor Matthias Sander.

Sander, korešpondent NZZ pre technológiu v Šen-čene, upozorňuje, čo to znamená – že šéf Sai Yang Yunchun je, „samozrejme“, členom strany, ktorý prisľúbil, že jeho spoločnosť bude svoje „myšlienky a činy“ riadiť duchom straníckeho kongresu.

„Duch kongresu, to je známy program Číny: stať sa superveľmocou do roku 2049, predovšetkým technologicky. Anektovať Taiwan, v prípade potreby aj silou. Transformácia medzinárodného poriadku spolu s partnermi ako Rusko. Yang Yunchun sa stal členom Ruskej akadémie inžinierov v apríli, dva mesiace po začatí invázie Moskvy na Ukrajinu,“ vymenúva autor, o čo sa Peking usiluje.

Na záver nabáda: „Bola by to len malá transakcia, iste. Išlo by však už o takúto v poradí dvadsiatu čínsku technologickú akvizíciu v Európe od roku 2015. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, že takéto prevzatie cudzincami by Peking len ťažko dovolil.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.