Svet kresťanstva Druhý vatikánsky koncil 13. november 2022

Gaudium et spes a nemecká synodálna cesta Úvahy o cirkvi v modernom svete

George Pell
George Pell

Niektoré iniciatívy v cirkvi sa dnes snažia prispôsobiť vieru duchu modernosti.

Niektoré iniciatívy v cirkvi sa dnes snažia prispôsobiť vieru duchu modernosti.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

George Pell

Úvahy o cirkvi v modernom svete
Biskupi Georg Bätzing, Franz-Josef Bode a Stephan Ackermann počas zasadnutia nemeckej synodálnej cesty. Foto: Synodaler Weg/Maximilian von Lachner

Latinský názov pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o cirkvi v modernom svete Gaudium et spes (Radosť a nádej) nie je zavádzajúci, pretože si kladie za cieľ byť radostný a zároveň plný nádeje, nevyhľadáva konflikty ani konfrontácie a úplne sa vyhýba používaniu akýchkoľvek anatém.

Označuje sa za pastorálnu konštitúciu a v koncilových dejinách bola novinkou. Nie som si istý, či sa niečo také ešte niekedy podarí celému koncilu, 5 000 biskupom by sa to však možno podariť mohlo.

Hoci doktrinálne táto konštitúcia vychádza z koncilových dokumentov o cirkvi Lumen Gentium a Dei Verbum, nie je primárne doktrinálna, ale stanovuje živý kristocentrický humanizmus, usmernenia, ako sa má katolícke spoločenstvo stýkať s moderným svetom v jeho zmätenej rozmanitosti. Je to niečo ako komentár a zároveň napomenutie a dala by sa skôr označiť za sociologickú alebo obozretnú než za dogmatickú.

Optimizmus obnovenej západnej Európy

Dá sa pochopiť, čo bolo treba robiť a čo urobil koncil. Už od synody v Elvire v roku 306, keď boli páchatelia trestných činov oddelení od ostatných veriacich, cirkev chránila vieru a podporovala spoločné dobro vydávaním anatém a iných podobných opatrení, ako bol napríklad „Zoznam zakázaných kníh“, prvýkrát zverejnený v roku 1557.

Týmto cirkevným snahám často pomáhalo spojenectvo medzi oltárom a trónom, ktoré začal Konštantín vo štvrtom storočí a ktoré sa neskôr opäť začalo vo Svätej rímskej a germánskej ríši korunováciou Karola Veľkého v Chráme svätého Petra v roku 800 po Kristovi.

Dynamika sa však začala meniť na začiatku novoveku. Reformácia najprv rozdelila kresťanstvo, zatiaľ čo augsburská formula Vestfálskeho mieru z roku 1648 cuius regio, eius religio (koho panstvo, toho náboženstvo, pozn. prekl.) formálne uznala, že každý štát bude buď katolícky, alebo protestantský. Francúzska revolúcia vytvorila reálnu možnosť, že niektoré štáty v Európe by mohli byť dokonca otvorene nepriateľské voči kresťanskej viere.

Pápež Lev XIII., najmä v encyklike Rerum Novarum z roku 1891, začal proces, v ktorom sa pápežstvo vyrovnávalo s priemyselnou demokraciou, ktorá už v anglicky hovoriacom svete, nezaťaženom spomienkami na katolícku alianciu trónu a oltára, pokročila ďalej. Pre katolíkov na týchto miestach bola koruna prenasledovateľom.

Arcibiskup Angelo Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., si ako pápežský legát v Bulharsku, Turecku a povojnovom Francúzsku uvedomil, že „starobylý režim“ je navždy preč, a Gaudium et spes to zreflektovala. Hoci to bolo necelých 20 rokov po strašnej druhej svetovej vojne, pastorálna konštitúcia prinášala optimizmus obnovenej západnej Európy, ktorú dali dokopy kresťanskí štátnici ako Alcide de Gasperi, Konrad Adenauer a Robert Schuman, ktorú chránila americká vojenská sila a ktorá znovu získala prosperitu.

Prvá časť konštitúcie je teologická, zaoberá sa dôstojnosťou ľudskej osoby, ľudským spoločenstvom a pôsobením človeka vo vesmíre. Nájdeme tu užitočné časti o svedomí a slobode, o spoločnom dobre, o dôležitosti zosúladenia vedy a náboženstva, o dobrách, ktoré cirkev ponúka a prijíma od sveta, a teilhardovskú časť o Kristovi ako alfe a omege.

Jediná zmienka o komunizme v koncilových dokumentoch sa nachádza v dlhej časti o ateizme. Sovietsky zväz tam však priamo nie je spomenutý; namiesto toho dokument vyjadruje ľútosť nad tým, že niektorí ateisti „násilne útočia na náboženstvo“ a indoktrinujú mládež v školách, keď dosiahnu politickú kontrolu (GS, 20).

Všeobecne prevláda názor, že koncilové mlčanie o komunizme a absencia odsúdenia boli dohodnutou daňou za prítomnosť biskupov z komunistickej Európy a za prítomnosť pozorovateľov z Ruskej pravoslávnej cirkvi. Prinajmenšom prvá z týchto daní priniesla dôležité požehnania.

Ale mlčanie o komunizme, ktorý aktívne prenasledoval kresťanov v celej východnej Európe, Rusku a Číne, skreslilo perspektívy koncilu. Boj medzi dobrom a zlom, ktorý je jadrom evanjelia a ktorého príkladom je zabitie nášho Vykupiteľa, neustála hrozba a intrigy Zlého, boj medzi svetlom a tmou (Jn 1, 4-5) a nenávisť sveta voči Kristovi a jeho nasledovníkom (bližšie opísaná v Jánovom evanjeliu, 15, 18-19)  ̶  tento rozmer trochu chýba, najmä v tomto dokumente. Stret dvoch ciest spomínaných v knihe Duchovné cvičenia od svätého Ignáca z Loyoly je tu utlmený.

Keď sa hrozba zla podceňuje alebo existuje podozrenie, že sa podceňuje, sme viac znevýhodnení v našom boji „za rozpoznávanie znamení čias“, čo je téma z Gaudium et spes, ktorá sa príliš často oddeľuje od svojho hlbšieho teologického kontextu a slúži ako zámienka na prispôsobenie kresťanskej pravdy mylným pravidlám súčasnej doby.

Zladenie kroku s modernou dobou je začiatok, ale znamenia sú často zlé a nie sú dôkazom Božej prozreteľnosti. Pripomienka Gaudium et spes o našej povinnosti dôkladne skúmať tieto znamenia sa nikdy nedá oddeliť od jej naliehania, že sa to môže diať len „vo svetle evanjelia“ (GS, 4). Ťažšou, ale životne dôležitou úlohou je rozpoznať prítomnosť a pôsobenie Ducha a potom sa modliť o múdrosť, aby sme v tomto zmätku mohli konštruktívne budovať a konať dobré veci.

Nie synodálna, ale samovražedná cesta

Druhú časť dokumentu uzatvára rozprava o manželstve a rodine, správnom rozvoji kultúry, hospodárskom a spoločenskom živote, politickom spoločenstve, podpore mieru a vytvorení spoločenstva národov.

Je tu aj časť o vojne, možnosti jadrovej vojny a pretekoch v zbrojení. To všetko sú kvalitné príspevky do diskusie medzi ľuďmi dobrej vôle, ale podľa môjho názoru preceňujú našu schopnosť rovnocenne vstupovať do dialógu s mocnejšími nepriateľskými silami okolo nás, ktoré sú prítomné v každej spoločnosti a na Západe tým dupľom. Tieto príspevky neboli ideálnou prípravou na kultúrne vojny, ktorých následkom sa v mnohých krajinách rozkladajú židovsko-kresťanské právne základy manželstva, života a rodiny.

Encyklika Humanae Vitae pápeža Pavla VI. z roku 1968 bola prorockejšia a obsahovala presnejší obraz toho, čo nás čaká. Misia a boj sú dôležitejšie ako dialóg, ale každý z nich má svoj čas a miesto.

Myslím si, že Hans Urs von Balthasar sa v roku 1952 mýlil, keď búranie bášt katolicizmu  ̶  druhotných štruktúr a vzorov, ktoré si cirkev vybudovala v priebehu vekov  ̶  považoval za úlohu, ktorá mala byť vykonaná dávno predtým. Niektoré, a možno aj mnohé bašty sú navždy preč, preto potrebujeme každú sociologickú oporu, ktorú môžeme nájsť alebo skonštruovať.

Príspevky Trumpa, Orbána či Bratov Talianska nemožno odmietnuť, nech sú akokoľvek malé, rovnako ako niektorí z nás zostávajú vďační za Konštantína a Karola V. Nie je smrteľným hriechom snívať o čínskom Konštantínovi alebo tolerovať postavenie anglikánov v Anglicku.

V dôležitých otázkach doktrín viery alebo morálky nemôže existovať pluralizmus. Naša jednota nie je ako jednota voľnej anglikánskej federácie alebo jednota mnohých národných pravoslávnych cirkví.Zdieľať

Dvadsaťjeden koncilov v katolíckych dejinách je príkladom pôsobenia Ducha Svätého, Božej Prozreteľnosti, a to napriek a aj vďaka ich nedostatkom, ako aj vďaka zjavným prínosom, ktoré priniesli. Nekonali sa však príliš často.

Ani synody by nemali byť príliš časté, nemali by sa stať konkurentom modlitby, bohoslužby a služby. A história nám pripomína, aby sme boli opatrní, nevytvárali si falošné očakávania, nerozpútavali sily, ktoré sa nám môžu vymknúť spod kontroly.

Synodálny proces sa v Nemecku začal katastrofálne a situácia sa ešte zhorší, ak sa čoskoro nedočkáme účinných pápežských korekcií, napríklad v otázkach kresťanskej sexuálnej morálky, kňazstva žien atď.

V katolíckych dejinách nenachádzame precedensy aktívnej účasti bývalých katolíkov a antikatolíkov na takýchto zasadaniach a v takýchto inštitúciách. Na Druhom vatikánskom koncile mohli hlasovať len konciloví otcovia, takmer výlučne biskupi, a všetci pozorovatelia boli kresťania.

Pápež Pavol VI. rešpektoval autoritu a nezávislosť koncilových otcov, zasahoval len zriedkavo, keď sa prácne vypracovávali dokumenty a dosahoval konsenzus, a to všetko plne rešpektujúc magistérium a tradíciu. Napriek všetkej tejto starostlivosti a učenosti sa nedá povedať, že by bol pokoncilový príbeh veľmi úspešný, a to najmä z dôvodu skutočností, ktoré cirkev nedokázala ovplyvniť.

Každá synoda musí byť katolíckou synodou, viazanou apoštolskou tradíciou, tak ako sú ňou viazané aj koncily. Dovoliť, aby vážne herézy nerušene pokračovali, podkopáva a poškodzuje jednotu jedinej, pravej cirkvi, a ako sme už spomínali, nie je to v súlade s výzvou Gaudium et spes na splynutie s moderným svetom „vo svetle evanjelia“, ale je s ňou v rozpore.

V dôležitých otázkach doktrín viery alebo morálky nemôže existovať pluralizmus. Naša jednota nie je ako jednota voľnej anglikánskej federácie alebo jednota mnohých národných pravoslávnych cirkví.

Niektorí verní nemeckí katolíci už hovoria nie o synodálnej, ale o samovražednej ceste. Musíme pracovať a modliť sa, aby sa mýlili, aby k takejto katastrofe nedošlo nikde v cirkvi v súčasnom svete.

Svätý pápež Pavol VI. bol spravodlivý a nestranný, viedol koncil dobre a vytvoril dobrý a povzbudivý model; ale jeho následky sú varovaním pred mocnými nepriateľskými silami, ktoré nás obklopujú.

© 2021 EWTN News, Inc. Reprinted with permission from the National Catholic Register – www.ncregister.com. Preložila Terézia Sedláková.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0