Medzi naratívy, ktoré sú momentálne prítomné v slovenskej spoločnosti, patrí naratív o atmosfére nenávisti, za ktorú sú údajne spoluzodpovední aj konzervatívci, ako i naratív o netolerancii netolerancie, podľa ktorého je oprávnené, respektíve správne netolerovať konzervatívne názory, lebo sú vraj netolerantné.

Oba naratívy majú jeden spoločný problém: ani jeden z nich nijako nedefinuje hranicu, po ktorú je ešte nejaký názor v poriadku a je oprávnený, a kedy už túto hranicu prekračuje a ide o názor nenávistný alebo netolerantný – ktorý teda nemá byť tolerovaný.

Ako nenávistnosť, tak netolerantnosť sú vágne pojmy, ktoré síce majú reálny základ – nenávisť i netolerancia skutočne jestvujú –, no tým, že sú to pojmy neexaktné, veľmi ľahko sa môžu zneužívať a vykladať tak, ako sa komu zachce. Dajú sa nenávisť a netolerancia merať? Ak nie, kto určuje, čo je nenávistné a netolerantné, a podľa čoho to robí?

Rovnako tak sa podľa ľubovôle môže posúvať hranica medzi oprávnenosťou určitého názoru a jeho neoprávnenosťou – práve preto, že je kýmsi označený za nenávistný alebo netolerantný.

Stigmatizácia

Tejto neférovej taktike sa hovorí nálepkovanie alebo cudzím slovom stigmatizácia. Je to nástroj na diskvalifikáciu názorového oponenta a na jeho vylúčenie z verejného priestoru, verejného diskurzu.

Stačí ukázať prstom: on je nenávistný, on je netolerantný. Netreba nič dokazovať ani sa príliš trápiť s argumentmi, stačí iba ukázať a oponenta onálepkovať. A on sa nemá ako brániť, lebo, nuž, tak ako sa nedá nenávisť či netolerancia dokázať, tak sa nedá dokázať ani ich absencia. No vyviniť sa je vždy ťažšie ako niekoho nepodložene obviniť.

Paradoxom celej „netolerancie netolerancie“ je, že tento postoj vlastne neguje sám seba. Ak by netolerancia nemala byť tolerovaná, nemala by byť tolerovaná i samotná „netolerancia netolerancie“. Čo však nie je to, čo by jej zástancovia akceptovali. Netolerancia netolerancie je podľa nich v poriadku, no netolerovanie tejto ich netolerancie už v poriadku nie je.

Nálepkovanie nenávisťou a netoleranciou je čoraz viac zamerané na konzervatívcov. Na ľudí zastávajúcich hodnoty a postoje, ktoré nepodliehajú módnym zmenám.

Čo sa, naopak, mení, sú postoje tých, ktorí konzervatívcov stigmatizujú a chcú ich odstrániť zo slušnej spoločnosti kamsi na okraj. Oni svoje názory prispôsobujú aktuálnemu počasiu – ešte prednedávnom hovorili celkom inak ako dnes a niet záruky, že o pár chvíľ nebudú zasa hovoriť inak. A hovoria tomu vzletným slovom progres.

A zato, že konzervatívci svoje názory neprispôsobujú im, sú podľa nich nenávistní a netolerantní.

Ktokoľvek môže byť čímkoľvek

Chcú nás vytlačiť na okraj spoločnosti, lebo vieme, čo je rodina a manželstvo. Chcú nás diskvalifikovať, lebo vieme, čo je človek. Chcú nás odstrániť, lebo vieme, čo je muž a čo je žena.

Tí, čo nás chcú vymazať, nič z toho nevedia. Nevedia, čo je rodina a manželstvo, nevedia, čo je človek, a nevedia dokonca ani to, čo je muž a čo je žena. Rodinou a manželstvom podľa nich môže byť čokoľvek. Je to podľa nich niečo, čo sa neustále mení, a teda nie je nič, čo by nimi byť nemohlo.

Nevedia ani to, čo je človek – nevedia, odkedy je človek človekom a kedy ním prestáva byť. Svoj názor na to, čo je človek, menia podľa toho, či je ten človek človekom chceným alebo nechceným. Ak je chcený, je to človek, no ak chcený nie je, je to niečo iné: čokoľvek, len človek nie.

Oni dokonca nevedia ani to, čo je muž a čo je žena. Mužom i ženou podľa nich môže byť ktokoľvek – a to bez akéhokoľvek reálneho a exaktného základu. Ktokoľvek môže dokonca byť čímkoľvek medzi alebo jedným aj druhým súčasne, fantázii sa skrátka medze nekladú.

Ako vieme, ak niečím môže byť čokoľvek, respektíve niekým môže byť ktokoľvek, samotný pojem stráca význam, stáva sa ničím; stáva sa bezobsažným a zbytočným pojmom.

V ich svete je definícia týchto pojmov z princípu nemožná, lebo definícia znamená vytýčenie, ohraničenie niečoho, nakreslenie hranice, čiary, za ktorú sa ísť nedá. A to je pre nich automaticky čímsi neprípustným, diskriminačným – a, samozrejme, netolerantným a nenávistným. Niet divu, že hája naratívy, ktoré majú nedefinovateľnosť ako svoju základnú vlastnosť.

Budú nás nálepkovať. Nedajme sa

V tom, čo o nás hovoria, sa mýlia. Konzervativizmu nenávisť nie je vlastná. Jeho podstatou je rozvaha, racionalita a miernosť.

To, čo robí konzervatívca konzervatívcom, je, že sa nenecháva strhnúť rôznymi módnymi vlnami, trendmi, panikami či masovými hystériami. Konzervatívci vedia, že všetko z tohto je vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť. Držia sa svojich hodnôt a majú sa ich držať bez ohľadu na momentálne spoločenské počasie.

Áno, budú nás nálepkovať, budú nás označovať za netolerantných a nenávistných, budú sa nás snažiť vytlačiť zo spoločnosti čoraz viac.

Naratívom o atmosfére nenávisti a o netolerancii netolerancie sa preto treba jasne postaviť. No i bez toho predstavujú vážnu spoločenskú hrozbu. Ak sa totiž my a oni prestaneme rozprávať a počúvať a miesto toho sa budeme uzatvárať do svojich bublín, napätie medzi oboma skupinami bude rásť.

A keď napätie vyvrcholí, začneme sa likvidovať.

Ak si totiž myslia, že netolerovaním nás či vytláčaním nás na okraj spoločnosti zrazu zmizneme, tak sú na omyle. My tu sme a aj tu budeme.

To, k čomu naratívy o atmosfére nenávisti a o netolerancii netolerancie môžu viesť, nechce nikto – ani my, ani oni. Je preto načase s touto rétorikou voči konzervatívcom prestať.