Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Literatúra Kultúra
07. november 2022

Víťazná kniha Anasoft Litery

V Rakúsovej knihe sa zdanlivo nič dramatické nedeje, ale dráma tam vždy je

Stanislav Rakús získal Anasoft Litera po druhý raz. Autor je na svojho čitateľa zvyčajne náročný, no táto kniha je prístupnejšia.

V Rakúsovej knihe sa zdanlivo nič dramatické nedeje, ale dráma tam vždy je

Maketa víťaznej knihy ceny Anasoft litera Ľútostivosť počas odovzdávania ocenenia 26. októbra 2022. FOTO: TASR/Jaroslav Novák

O literárnej cene Anasoft Litera som pre Postoj písala uplynulé dva roky. Víťazkami boli v tých dvoch uplynulých ročníkoch mladé autorky, ktoré pochopiteľne písali (najmä) o problémoch mladých žien s dospievaním, dozrievaním a aj so svojou inakosťou.

A nešlo výlučne o sexuálnu odlišnosť od väčšinovej populácie. Hrdinky kníh Aleny Sabuchovej a Barbory Hrínovej ju zakúšali v rôznych podobách. Boli to smutné knihy, akoby smútok dnes prirodzene patril k mladosti.

Preto som aj teraz tak trochu očakávala, že víťazstvo si odnesie ďalšia mladá žena. Konkrétne Nicol Hochholczerová za svoju knihu Táto izba sa nedá zjesť.

Opisuje v nej roky, keď bola ako dieťa zneužívaná svojím učiteľom a ani neskôr už ako mladá žena sa závislosti od chorého vzťahu nevedela zriecť. Ďalšia smutná kniha mladej ženy.

V Postoji som už o nej písala, lebo vzbudila veľký rozruch. Ani nie tak pre svoje umelecké kvality, hoci aj tie tam sú, ale skôr pre tému. Autorka otvorene priznala, že písala o vlastnej skúsenosti, a v novinových rozhovoroch dokonca aj podrobnejšie opísala svoj milostný vzťah s učiteľom, ktorý jej okolie nechcelo vidieť. A tým jej z toxickej závislosti ani nepomohlo.

Keď som knihu čítala, napadlo mi, že táto kniha možno vyhrá, ale to autorke asi aj ublíži. Pretože literárna cena bude najmä za tú hroznú skúsenosť.

Ale mýlila som sa a potešilo ma to.

Porota síce túto knihu vybrala medzi päť finalistov, ale víťazom je niekto úplne iný.

Nie je to mladá žena, ale zrelý muž, ročník 1940, ktorý ako emeritný profesor literatúry teoreticky aj prakticky ovláda rôzne literárne a štylistické nuansy. Je to už veľmi sofistikované písanie, hoci na prvý pohľad pôsobí ako také jednoduché zachytenie obyčajných vecí, dní, udalostí. Žiadne veľké drámy.

Tohto roku boli vo finálovej päťke štyria muži, ktorí už cenu Anasoft Litera raz boli dostali. Zdieľať

Stanislav Rakús dostal Anasoft Literu už po druhý raz a zaradil sa tak k Pavlovi Vilikovskému. Obaja už patria do panteónu slovenskej literatúry.

Porota však nie je v jednoduchej situácii. Do súťaže sú automaticky zaradené všetky slovenské prozaické tituly (tohto roku 132 kníh) a na víťaza nedočkavo čakajú napríklad kníhkupectvá, pretože o víťaznú knihu by mal byť väčší záujem. Atraktívne je, keď sa objaví nové meno, niečo neznáme, čo vzbudí záujem. 

No keď porota ocení známe meno, ktoré je na slovenskom literárnom nebi dlho, je to len také potvrdenie, že autor stále dokáže písať výnimočné knihy, no jeho metóda písania či témy, alebo štylistické postupy sú už známe. A aj okruh fanúšikov.

Tohto roku boli vo finálovej päťke – s výnimkou Nicol Hochholczerovej – štyria muži, ktorí už cenu Anasoft Litera raz boli dostali: Balla, Ivan Medeši, Marek Vadas a Stanislav Rakús.

Môžeme teda povedať, že ich knihy už nie sú jednorazovým tvorivým počinom alebo spracovaním bolestnej či zaujímavej životnej skúsenosti. Spisovateľská práca je pre nich systematickou a kontinuálnou činnosťou, no zároveň úspešne hľadajú nové polohy a možnosti.

V zrelom prozaickom veku sa dokázal vo svojej poetike posunúť na novú úroveň. Zdieľať

Ak sme sa v predchádzajúcich dvoch ročníkoch mohli nadchýnať tým, že prestížnu literárnu cenu môžu získať aj mladé ženy bez dlhého literárneho životopisu, tak teraz môžeme s radosťou skonštatovať niečo iné: že aj autor po sedemdesiatke môže prekvapiť. 

Porota totiž skonštatovala: „Cenné u Stanislava Rakúsa je aj to, že v zrelom prozaickom veku sa oproti predošlým textom dokázal vo svojej poetike posunúť na novú úroveň.“

To znie veľmi povzbudivo nielen pre literátov, či nie?

Znamená to však aj dve veci vo vzťahu k Anasoft Litere: cena je prístupná aj pre mladých autorov, dokonca aj pre debuty, ale aj pre zrelých autorov, ak nerezignujú na tvorivosť a skúšajú nové cesty.

 Stanislav Rakús, december 2013. FOTO: TASR/Martin Turanovič

Aká je ocenená kniha Stanislava Rakúsa Ľútostivosť?

Je to útla zbierka piatich poviedok, len jedna z nich je o čosi dlhšia, je to už skôr novela, a dala knihe názov. 

Pre čitateľa, ktorý by očakával jednoducho vystavaný príbeh, kde sa niečo dramatické udeje a potom sa to nejako uchopiteľne zavŕši, môže byť Rakús ťažkým orieškom.

Lebo jeho texty akoby sa končili naraz, bez toho, aby to autor nejako uzavrel, dopovedal, vysvetlil. Konce zdanlivo ostanú visieť vo vzduchu.

Stanislav Rakús v rozhovore pre Denník N povedal o svojej zásade, že polovicu diela napíše autor a druhú polovicu „dopisuje múzický typ čitateľa“. 

A ešte dodal: „Literatúra pracuje s mlčanlivým, netextovým priestorom, v ktorom prejavuje iniciatívu kultivovaný typ čitateľa. Čím je netextový priestor rozľahlejší, tým je, dovolím si povedať, dielo lepšie. S tým bezprostredne súvisia aj otvorené konce.“

Inzercia

To jednoznačne napovedá, že čitateľ Rakúsových kníh musí byť predsa len trochu skúsenejší a „múzický“ typ čitateľa, ktorého tento spôsob čítania priťahuje. A Rakús má svoj – možno nie masový, ale verný – klub stálych čitateľov.

Ale jeho nová kniha nie je žiadna intelektuálna jazda pre pár stoviek zasvätených. Hovorí sa v nej o bežných veciach a akoby banálnych trápeniach. Hrdinovia sú ľudia s rôznymi nedostatkami, precitlivenosťou, osamelosťou či drobnými úchylkami. Neriešia intelektuálne dilemy, ale obyčajné ľudské veci. A život ako taký.

Autor nepokryte sýti svojho hrdinu vlastnou životnou empíriou a fabuluje len mierne a primerane. Zdieľať

Rakús sa hlási k tomu, že je – podľa typológie prozaického autora, ktorú vytvoril Rudolf Sloboda – empirický či priam autobiografický typ beletristu.

Ale netreba to vnímať tak, že každý jeho hrdina dokonale kopíruje život svojho autora. Nemusí sedieť vek, stav, zamestnanie, výzor ani iné detaily, ale inak autor nepokryte sýti svojho hrdinu vlastnou životnou empíriou a fabuluje len mierne a primerane. Drží sa toho, čo spoznal, zažil, precítil. 

V poviedke Ľútostivosť sa starý muž, už vdovec vydá do svojho stovky kilometrov vzdialeného rodného mesta, v ktorom už desaťročia nežije. V pamäti má mesto uložené ešte očami dieťaťa (mimochodom, Rakús je od Trnavy a žije v Košiciach). Vráti sa na pár hodín.

Starý muž sa pomaly prechádza po meste, ktoré je už iné, už tu ani nikoho nepozná, nenachádza ani veľa stôp k detstvu, ale stačia aj drobnosti, aby sa pamäť a myseľ rozbehli svojimi cestami. 

Spomína na rodičov, súrodencov, na svoje strachy, choroby, priateľstvá, formujúce zážitky, ktoré ovplyvňujú celý jeho život.

Nie sú to žiadne bombastické deje: návšteva holiča so všami vo vlasoch, stratený bicykel či jednoduché obrazy zo života rodiny, ktorá sa urputne usilovala nepadnúť na dno. 

Na svojich rodičov už spomína s pochopením, rozumie ich zápasom, trápeniam, nedokonalostiam, snahám. 

O matke hrdinu píše: „Úzkostlivo dbala o to, aby sme sa nedostali na dno, a aj preto ju mrzelo, že otec nepatril k tým, čo by sa vedeli postarať o väčšie materiálne zabezpečenie rodiny. Zo strachu pred materiálnym zlyhaním a nedostatkom ostro trestala tie previnenia, ktoré spôsobovali nejakú škodu a ujmu. Viaceré z nich pokladala za katastrofálne.“ 

Dnes ako starý muž už rozumie jej obrovskému hnevu, keď jej syn porozbíjal zaváraniny a sirupy.

Otca zas priblíži scénou vo vlaku, keď ich konduktor podozrieva, že rodina nemá kúpené lístky, a otec mu hrdo vysvetľuje, že „bez lístkov by sme si nikdy nedovolili cestovať, hoci nepatríme k zámožným, ale iba k obyčajným ľuďom“.

Ale otec potom zavedie rodinu k vlaku skratkou cez riskantné koľajisko a človek v uniforme ho pokutuje. Otec, aby sa pokute vyhol, pred svojimi deťmi vymýšľa historku, že sa ponáhľajú za chorou babkou, ktorá je bez pomoci. Otec klame v banálnej veci, ale potom sa usiluje zachovať si v synových očiach vážnosť.

Aj toto silne formuje dieťa, ukladá si obraz do pamäti.

Ale starý muž na potulke po rodnom meste už má láskavý nadhľad. V staničnej reštaurácii spomína, ako ho mama napomínala pre nenásytné jedenie. Pritom aj ona trpela rovnakým neduhom a nevedela s ním zápasiť.

Starý muž konštatuje: „V terajšom svojom veku, v ktorom z dlhého časového odstupu zhodnocujem tieto dávne udalosti svojho života a našej rodiny, viem, že to, čo je pre mňa dnes druhoradé a zanedbateľné, malo v časoch môjho detstva a chlapčenských rokov veľkú závažnosť.“

Zaujímavosť Rakúsovej metódy písania je, že jeho spomienky na detstvo sa voľne spájajú s neskoršími dejmi. Napríklad hrdinov silný vzťah k bicyklu v detstve sa potom spojí s potrebou muža udržať si túto vášeň aj vo vysokom veku, hoci mu to celé komplikuje starecká nešikovnosť pri používaní miniatúrnych zámkov v kočikárni paneláku.

A zrazu sa vyplaví veta: „Okrem nevyhnutných nákupov a prípravy jedál väčšinou ležím na gauči, sledujem televíziu a čítam noviny. Ani prechádzky ma už nebavia.“

A viete zrazu tak veľa!

Všetko je to nevzrušivé, pokojne plynúce, nič dramatické sa akoby nedeje. Len starý muž na krátkom výlete spomína na detstvo, rodinu, výchovu, rozmýšľa, čo ho formovalo, a občas sa objavia momenty z jeho súčasnosti, teda ako prežíva starobu so všetkými jej obmedzeniami a trápeniami.

Stanislav Rakús v spomínanom rozhovore povedal: „Ľudská dráma sa dá v literatúre stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou.“

Áno, dá sa to. Ale na to treba sofistikovaného autora.  

Aktuálny víťaz Anasoft Litery to urobil „s typicky rakúsovskou štylistickou vynaliezavosťou“.

To sú slová poroty, ktorá Rakúsovu knihu vyzdvihla. 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.