Koncom mája 1960 zasadal v Bratislave sekretariát krajského výboru Komunistickej strany Slovenska. Päť ľudí, najužšie vedenie komunistov v Západoslovenskom kraji, malo v ten deň na programe 22 bodov. Hoci línia bola jasná, veď krajskí funkcionári museli počúvať najvyššie stranícke vedenie v Československu, vo vlastnej kompetencii definitívne rozhodovali o stovkách vecí, ktoré sa dotýkali bežného života obyvateľov, osudov konkrétnych ľudí.

V ten májový deň rokovali o všeličom – od schvaľovania nominácie náčelníka požiarnej inšpekcie v Bratislave cez posúdenie návrhu na výrobu zariadení na výkrm ošípaných až po odobrenie novej sústavy miezd v kameňolomoch zaradených pod Štátne cesty v Nitre. No jeden bod bol výnimočný. Bolo čerstvo po amnestii a s omilostenými, ale stále nebezpečnými väzňami bolo treba niečo robiť. Rozhodovali, kam ich umiestniť, aby si nadobudnutej slobody až tak neužili a aby nebodaj nezačali vykrikovať.

Tento prerokúvaný bod mal krkolomný, gramaticky pokrivený názov: Návrh na zadelenie do práce amnestované osoby, ktoré sa dopustili vážnejších politických trestných činov. Do zoznamu sa dostalo 27 osôb. Tie boli v minulosti aktívne za prvej Slovenskej republiky, boli v západnom odboji, pracovali pre vládne inštitúcie po obnovení Československa, ďalší patrili medzi raných komunistických vládnych predstaviteľov, ktorých neskôr obvinili zo zrady vlastných.

Najvýbušnejšou postavou medzi amnestovanými bol Gustáv Husák. A medzi tými, čo rozhodovali o ich budúcom osude, zas Alexander Dubček. Vedúci tajomník krajského straníckeho výboru Dubček mal v bratislavskej päťke rozhodujúce postavenie.

Amnestie

Československý prezident a zároveň najvyšší stranícky predstaviteľ Antonín Novotný sa v roku 1960 rozhodol udeliť masové amnestie. Mal to byť prejav sebavedomia, pretože v Československu si komunisti už poradili s triednymi nepriateľmi. Majetok im znárodnili, odstavili ich z bežného i verejného života, mnohých aj tým spôsobom, že ich vyhnali, uväznili či popravili.

Režim si mohol dovoliť blahosklonne otvoriť dvere väzníc. Ak by sa medzi navrátivšími ešte prejavovali nejaké zvyšky vzdoru, spoločnosť by to nemalo vážnejšie ohroziť, vláda by ich poslala naspäť za mreže. Československo podľa smelých súdov straníckeho vedenia nezvratne vstupovalo do poslednej etapy vývoja. Tá sa mala v priebehu pár desiatok rokov zavŕšiť dosiahnutím komunizmu, kde bude hojnosť pre všetkých a každému sa ujde podľa jeho potrieb.

Prezident Antonín Novotný. Foto: archív TASR 

Amnestie naplánovali pri príležitosti okrúhleho 15. výročia oslobodenia Československa sovietskou armádou, teda na 9. máj 1960. Akcia sa prísne utajovala a vykonávatelia sa museli nachystať. Komunistický výbor v Bratislave, podobne ako v ďalších krajských mestách v Československu, dostal niekoľko dní predtým pokyny priamo z ústredného výboru strany v Prahe, čo všetko treba urýchlene pripraviť, aby sa akcia vydarila.

Z Prahy dostali vysvetlenie, že amnestia sa bude vzťahovať „i na osoby, ktoré sa dopustili závažných trestných činov smerujúcim proti politickým a hospodárskym základom republiky“. Tí, čo „sa v minulosti prečinili proti ľudu“, dostanú „príležitosť odčiniť poctivou prácou svoju vinu“. Zároveň krajským vedúcim tajomníkom nariadili spojiť sa s políciou, prokuratúrou a so súdmi, aby spolu akciu dobre vykonali.

Osobitnou témou bolo, čo s amnestovanými politickými väzňami, čo im umožniť. Komunisti v krajoch mali zabezpečiť, aby ich umiestnili do práce podľa svojho zváženia. Pri ich rozmiestňovaní, lepšie povedané nariaďovaní núteného pobytu, sa mali zvážiť nadobudnuté odbornosti vo väzení „so zreteľom na ich trestné činy, triedny pôvod a sociálne pomery tak, aby boli zaraďovaní k najvyspelejším pracovným kolektívom“.

Amnestia neznamenala anulovanie súdnych procesov, ale iba odpustenie časti udeleného trestu. Vychutnať limitovanú slobodu si mohli len ľudia, ktorí sa nasledujúcich desať rokov nedopustia trestného činu. Inak povedané, museli počúvať, nechať sa ďalej prevychovávať, lebo sa na nich stále hľadelo ako na odsúdených, ktorí sa môžu vrátiť tam, odkiaľ vyšli.

V Západoslovenskom kraji dostal povinnosť pripraviť zdarný priebeh amnestií až po umiestnenie politických väzňov do života miestny šéf komunistickej strany Dubček. V kraji amnestovali 510 osôb, z toho 300 bolo súdených za protištátnu činnosť. O ďalších osudoch 27 z nich rozhodoval priamo krajský stranícky výbor, lepšie povedané, jeho úzky päťčlenný sekretariát.

Nepriatelia

Na pokyn vedenia sa úlohy v prípravnej fáze ujal vedúci jedného z odborov v sídle kraja v Bratislave. Desať dní po vyhlásení amnestie predložil sekretariátu zoznam osôb a návrh na ich pracovné zaradenie. Zoznam bol pestrý. Nahliadnime doň a pristavme sa pri pár menách.

Z obdobia prvej Slovenskej republiky vyčnieva meno Imricha Karvaša, bývalého guvernéra Slovenskej národnej banky a šéfa štátneho zásobovacieho úradu, ktorý bol neskôr odsúdený za velezradu a vyzvedačstvo. Pre dosiahnutý vek mal ísť prepustený Karvaš rovno do dôchodku. No nemohol rátať s nejakou primeranou penziou, lebo pri jej udeľovaní najvyššie stranícke vedenie zaviazalo príslušné úrady „vychádzať z triednych a sociálnych hľadísk, s prihliadnutím na predošlú trestnú činnosť“.

S Izidorom Kosom, prezidiálnym šéfom na predsedníctve vlády, sa spája vyvážanie Židov za slovenského štátu. Odsúdili ho za velezradu. Po prepustení mal nastúpiť ako robotník v tehelni v Piešťanoch.

K ideovým nepriateľom komunistov možno pričítať ľudí, ktorí im boli na Slovensku konkurentmi medzi rokmi 1945 až 1948. Sem určite patril Ján Ursíny, jeden z hlavných predstaviteľov Demokratickej strany a vtedajší podpredseda československej vlády, ktorý po februárovom komunistickom prevrate skončil na päť rokov vo väzení. Zádrapku si našli v tom, že ako tlačového tajomníka si angažoval Otta Obucha, bývalého zástupcu šéfa Úradu propagandy z čias samostatného slovenského štátu. Obucha, takisto odsúdeného za velezradu, prepustili na amnestiu a mal robiť robotníka v bratislavských kameňolomoch.

Do nemilosti komunistov sa v minulosti dostali ľudia, ktorí pôsobili v spolupracujúcich stranách, ale ani to ich nezachránilo. Ján Bečko, bývalý tajomník Strany slobody, odchádzal po amnestii rovno do dôchodku. Peter Danielič bol členom Strany slovenskej obrody – torza toho, čo ostalo po Demokratickej strane, ktoré sa dalo na kolaborovanie s komunistami. Prepustili ho s biľagom velezradcu a uvažovali o ňom ako o čašníkovi v Leviciach.

Osobitnú kategóriu tvorili ľudia, ktorých spájali na začiatku 50. rokov so sionizmom. Mikuláš Štern, ktorý sa dostal do väzenia za obvinenie z velezrady a vyzvedačstva, bol kedysi generálnym tajomníkom Ústredného zväzu sionistov v Bratislave. Po prepustení sa mal „zaradiť do práce“, pri jeho mene však svieti v archívnom dokumente dopísaná poznámka s otázkou: „Kde?“ Armínovi Guttmanovi, ktorý takisto pracoval v sionistickom zväze a organizoval hromadné útoky cez hranice, prácu našli – skončil ako robotník v elektrotechnickom podniku v Bratislave.

Robotníci

Revolúcia v Československu rýchlo požierala vlastné deti. Námestníka ministra zahraničného obchodu Eugena Löbla zatkli už v roku 1949 a odsúdili za špionáž a vyzvedačstvo. Po amnestii sa mal podľa predloženého materiálu hlásiť na miesto výpočtára v textilnom podniku v Bratislave.

V roku 1951 zatkli iného svojho človeka – Ervína Poláka – a obvinili ho z velezrady. Polák pracoval ako zástupca ministra vnútra a do väzenia išiel z pozície vedúceho tajomníka krajského výboru komunistickej strany v Bratislave, teda bol vzdialeným predchodcom Dubčeka na tomto poste. Po prepustení putoval do stavebnej firmy ako skladník.

Mlyny mleli a v roku 1953 sa dostali za mreže režimoví policajti zaangažovaní v krvavých procesoch. Tak dopadol Oskar Valášek, ktorý dovtedy pôsobil v najvyššom vedení slovenských komunistov ako vedúci bezpečnostného oddelenia, a Teodor Baláž, najvyšší predstaviteľ Štátnej bezpečnosti na Slovensku. Prvému prisúdili sať sa robotníkom na stavebnej správe v Trenčíne, druhému dispečerom v Kovosmalte v Bratislave.

Najväčšími rybami v koši sa však stali slovenskí buržoázni nacionalisti, lebo tí mali šancu vrátiť sa po očistení do verejného života. Bratislavskému komunistickému vedeniu prichodilo po predčasnom prepustení rozhodnúť o umiestnení Daniela Okáliho a Gustáva Husáka. Zatkli ich na začiatku 50. rokov a obvinili ich z protištátnej činnosti a velezrady.

Po prevrate v roku 1948 išlo o nosných predstaviteľov režimu na Slovensku, okrem straníckych funkcií pracovali na najvyšších postoch povereníkov. Čo je ešte dôležitejšie, boli v nemilosti čelných slovenských komunistov podporovaných z Prahy, hlavne Viliama Širokého. Nešanovali ich ani najvyššie postavení českí komunisti, a tak im v procese nemal kto chytiť stranu. V roku 1960 nebola pre nich situácia omnoho priaznivejšia, prvé husle hral na Slovensku Viliam Široký a v celom štáte muž číslo jeden Antonín Novotný.

Obvinení buržoázni nacionalisti sa dostali na slobodu, ale o anulovaní procesu či navrátení straníckych legitimácií v tom čase nemohli ani snívať. Mali byť radi, že sú na slobode. Okálimu vybrali miesto v stolárskej dielni, Husákovi našli pozíciu baliča, oboch ponechali pod dozorom v Bratislave.

Revanš

Krajský stranícky sekretariát venoval podľa inštrukcií zhora osobitnú pozornosť 27 osobám prepusteným na amnestiu prezidenta republiky. No podklad, ktorý predložil vedúci odboru, predsa ešte upravil. Piatim osobám pritvrdil navrhované pracovné zaradenie. Týkalo sa to Danieliča, Löbla, Poláka i Baláža. Vzhľadom na svoje politické trestné činy mali dostať vyslovene manuálnu prácu.

Vráťme sa k Husákovi. Navrhnuté pracovné zaradenie bolo v očiach členov sekretariátu to najprimeranejšie. A tak podľa ich nariadenia nastúpil Husák ako balič do bratislavského krajčírskeho podniku Vkus, kde ho popri neustálom dohľade ešte aj ponižovali, lebo oblečenie na zákazku si tam chodili nakupovať komunistickí funkcionári, ktorí boli práve pri moci. Pracoval za 800 korún mesačne. Na porovnanie, toľko dostávali v straníckych úradoch upratovačky. Vedúci funkcionári mali štvornásobne viac.

Husák sa však neskôr vlastnou usilovnosťou a priebojnosťou domohol rehabilitovania, návratu do komunistickej strany i do vysokej politiky. Kým Dubček v roku 1960 rozhodoval o jeho uprataní do ústrania, o desať rokov sa karta obrátila. Po vyprchaní Pražskej jari už nebol najsilnejším mužom v Československu Dubček, teraz to bol Husák. Vystriedal Dubčeka na pozícii šéfa československých komunistov.

V roku 1970 ostal potupený Dubček bez straníckej legitimácie a márne si hľadal prácu. Na pokyn najvyššieho vedenia strany s Husákom na čele mu všade zatvárali dvere, najradšej by boli, keby emigroval. Napokon mu predsa niečo ponúkli, a tak sa stal mechanikom v Západoslovenských štátnych lesoch v Bratislave. Teraz čakal on na svoje rehabilitovanie.