Stojím za pultíkom. Za mnou na paneli je znázornený Strýko Sam držiaci za povrázky bieločerveného človiečika. Mieri na mňa oko televíznej kamery. A ja počúvam hrozné táraniny.

„Do Poľska sme po vojne investovali miliardy. Vďaka nám povstali vojnou zničené poľské mestá a vďaka nám sa objavil poľský priemysel. Vari sa tak správajú okupanti?“ tvrdí divákom a nám všetkým v štúdiu prokremeľský expert.

Keď sa ho spýtam na povojnové represie voči poľskej spoločnosti vykonávané Kremľom alebo jeho miestnymi sluhami, bez hanby tvrdí, že nič také nebolo.

„Môžete tu hovoriť o slobode len vďaka Červenej armáde, ktorá vás oslobodila,“ uštipačne vyhlási moderátor.

Čo tu robím? To je dobrá otázka, ktorú v konkrétnej chvíli kladiem sám sebe a od ruského vpádu na Ukrajinu mi ju kladie čoraz viac ľudí. Nielen Rusi, ktorí by si priali, aby som im „nekazil“ ovzdušie, ale aj Česi a Slováci, kolegovia a čitatelia.

V spomínanej relácii som plnil úlohu „zápaďáka“. Televízni Poliaci došli. Pre vzdušnú blokádu – z Európskej únie do krajiny Vladimira Putina nelietajú od konca februára priamo žiadne dopravné lietadlá – sa nemôžu do Ruska dostať.

A navyše, ruské veľvyslanectvá občanom znepriatelených krajín, teda všetkým západným, nevydávajú víza. Iba na príhovor zhora (to by vám mohlo napovedať, ako sa Ľubica Blašková zo strany Vlasť ocitla koncom septembra na ruskom referende o anexii ukrajinského územia v Luhansku).

Poliaci nie sú, tak siahli po človeku zo susedstva. Ruskej propagande je to vo výsledku jedno. Chce divákom ukázať domnelú názorovú pluralitu. A ja som si zašiel do ruskej televízie po kontakt na politika, s ktorým budem budúci týždeň robiť rozhovor. Je to skrátka výmenný obchod: koža za informáciu.

To je však iba časť odpovede. Tá prvá.

V Rusku som sa rozhodol zostať po 24. februári, hoci niektorí moji kolegovia z Moskvy odišli. Niekto sa bál o svoju bezpečnosť, niekto sa obával, že pre narýchlo schválený zákon o tzv. dezinformáciách proti ruskej armáde môže byť za objektívne informovanie o situácii na ukrajinskom fronte potrestaný mnohoročným väzením.

A niekto mal čisto materiálne starosti. Rusko bolo odstrihnuté od priameho bankového spojenia s „civilizovaným“ svetom a niektorí novinári sa skrátka báli, že zostanú bez prostriedkov.

Len čo ruské tanky prekročili ukrajinskú hraničnú čiaru, medzi Ruskom a Západom spadla súčasná železná opona. Rusko akoby sa prepadlo v čase. Alebo ešte lepšie povedané, ako keby sa teleportovalo do alternatívnej reality.

Rusko je súčasťou globálnej ekonomiky, globálneho spoločenstva, svojím spôsobom ovplyvňuje energetickú a medzinárodnú bezpečnosť či svetové hospodárstvo, ale spoza opony. Akoby bolo a súčasne nebolo prítomné.

Rusko nie je Sovietsky zväz, nemá rešpekt Západu. Neuznávajú sa jeho zásluhy a jeho záujmy. Je zdrojom obáv, nie však dôveryhodným oponentom.

Ako sa mi v Moskve žije

Túto zvláštnu dualitu reality vidím aj v každodennom živote. Na Západe, ale aj u nás v Česku a na Slovensku panuje dojem, že západné sankcie a tlak na ruskú spoločnosť neplatia. Že ide o málo účinné opatrenia. Je to práve naopak.

Mohol by som vypisovať presné čísla prepadu ruského hospodárstva alebo ako sa západné reštrikcie premietli do ruského priemyslu. Podotknem len, že z dôvodu očakávaného výpadku príjmov z exportu energetických surovín do zahraničia ruský štátny rozpočet na budúci rok počíta s mankom vo výške 3 bilióny rubľov (cca 49 miliárd eur). A to nie je maličkosť.

Lepšie bude, keď vám opíšem, ako sa mi teraz v Moskve žije a s akými obmedzeniami sa stretávajú obyčajní ľudia.

Jeden problém som už naznačil. Nemôžem v Rusku platiť svojou českou bankovou kartou. To nie je iba môj problém, pretože som cudzinec a peniaze dostávam na český účet. To platí aj pre Rusov. Rusko bolo na začiatku vojny odstrihnuté od systémov Visa a Mastercard, čo znamená, že zahraničnou kartou nemožno platiť v Rusku a Rusi nemôžu platiť svojou kartou v zahraničí.

Navyše, väčšina väčších ruských bánk bola odpojená od medzibankového komunikačného systému Swift.

Tým padajú akékoľvek transakcie so zahraničím alebo platba za zahraničné služby. Počnúc nákupom tovaru v zahraničí, cez platbu za Netflix, končiac podnikateľskými aktivitami s nielen západnými partnermi.

Východisko existuje: Rusi si často zariaďujú bankové účty v bývalých republikách Sovietskeho zväzu. Táto improvizácia sa nezlučuje so životom, ktorý Rusi žili pred Putinovou vojnou proti Ukrajine.

Môže sa nám to nepáčiť, ale náš štatút v súčasnom svete definujú obchodné značky. Vypovedajú o našom spoločenskom postavení, nami vyznávaných hodnotách a prestíži – našej osobnej, ale aj krajine, v ktorej žijeme. Je to trochu povrchné, materialistické, ale taký je svet 21. storočia.

Keď prídem do obyčajného supermarketu, hneď za sekciou ovocia a zeleniny je regál s limonádami. Donedávna tu mali prevahu nápoje západných značiek Pepsi a Coca-Cola. Teraz zmizli. Je tu priehrštie rôznych imitácií – Dobryj Cola, Cool Cola, Funky Monkey Cola a tak ďalej.

Občas sa na poličke objaví aj originál cola, ale ide o tovar dovážaný zo stredoázijského Kazachstanu. Je to zvláštne. Pepsi Colu som pil pred niekoľkými rokmi aj vo vojnou rozdrásanom sýrskom Homse. V Rusku ju už oficiálne nie je možné dostať.

Podobná situácia je aj s niektorým ďalším sortimentom. A vyzerá to trochu zvláštne. Tovar v ruských obchodoch je, nedostatok zatiaľ nehrozí. Napriek tomu si ruskí zákazníci musia vystačiť náhradami známych značiek a kvality.

Ruská propaganda tvrdí, že sa tým krajina stala nezávislá od zahraničného tovaru, na chuti a cene sa to však pozitívne neodrazilo.

To platí aj o ďalšom tovare. Potichu sa do Ruska vracajú niektoré módne značky. Do ruských obchoďákov sa vrátili brandy patriace poľskému predajcovi odevu LPP Group. V krajine zase fungujú obchody so značkami ako Reserved, House, Cropp, Mohito a Sinsay. Avšak pod inými názvami.

To platí aj pre značku Levi's, otca všetkých džínsov. Americká spoločnosť sa v Rusku premenovala na JNS (alebo džins) a ponúka široký sortiment v Rusku už oficiálne nepôsobiacich značiek, ako je Lacoste, Vans, Wrangler, Lee.

Oficiálnou cestou sa do Ruska nedostáva spotrebná elektronika. Ako nedávno informovala americká agentúra Bloomberg, Európska únia si všimla, že niektoré postsovietske štáty ako Arménsko či Kazachstan navýšili dovoz práčok, chladničiek alebo odsávačiek na materské mlieko z EÚ. Časť spotrebičov sa v Rusku rozoberá na jednotlivé komponenty a polovodiče sa ďalej sa využívajú v civilnej výrobe. Časť tovaru sa však  používa na vojenské účely. Napríklad v ruských tankoch sa údajne objavili súčiastky z chladničiek a práčok.

To isté platí aj pre ďalší tovar. Vo výťahu môjho domu na moskovskej periférii beží na obrazovke reklama na najnovší iPhone 14 Pro. Je k dispozícii v deň objednávky a o trochu lacnejšie než na našom trhu.

V kinách nenarazíte na populárne západné filmy. Diváci môžu vidieť len vybrané snímky francúzskej proveniencie. A tak bujnie pirátstvo. Pričom v rozmeroch, ktoré sú pre nás asi ťažko pochopiteľné. V Rusku existuje hneď niekoľko dabingových tímov, ktoré kradnuté verzie amerických filmov a seriálov celkom profesionálne prerozprávajú do ruštiny.

Je to celá dabingová kultúra, ktorá teraz zažíva boom. Hoci ide o nelegálnu záležitosť odporujúcu autorským právam, dabované videá sú prekladané reklamami na štátnu banku alebo akciu moskovskej radnice.

Prečo v Rusku zostávam

To je tá alternatívna realita. Rusi vnímajú svet okolo seba, pre západnú ostrakizáciu sa však musia zmieriť s náhradami alebo kvôli vysnívanému štatútu musia podnikať zbytočne zložité, neprirodzené a nezriedka aj absurdné kroky.

Rusi vedia, že tam za hranicami je iný svet. Svet, ktorého boli ešte donedávna súčasťou. Snažia sa s ním držať krok, ale ťažko stačia aj niekdajším sovietskym republikám.

A teraz si dovolím odpovedať na otázku, prečo v Rusku stále zostávam.

Nikdy som sa nepovažoval za milovníka všetkého ruského. Nerozplývam sa pri tónoch balalajky, neobjímam briezky a vlastne mi ani tá vodka nechutí. Napriek tomu je Rusko pre mňa zaujímavou krajinou.

Predovšetkým procesy, ku ktorým v krajine dochádza. Je pre mňa nesmierne zaujímavé pozorovať, ako sa ruská spoločnosť a ruský štát premieňa. Ako sa utápa v revanšizme a ťažko prežíva fantómovu ľútosť za strateným červeným impériom.

Weimarskú republiku, Horthyho Maďarsko a rozpad Sovietskeho zväzu poznám len z knižiek. Z profesijného hľadiska je preto pre mňa súčasné Rusko živou históriou.

A kým sa tu cítim bezpečne a nečelím tlaku ruských orgánov, so záujmom vývoj Ruska v jeho metropole budem sledovať.