V utorkových parlamentných voľbách v Izraeli, piatych za posledné štyri roky, hrozila ďalšia patová situácia, keď žiadna koalícia nedokáže zostaviť väčšinu. Nakoniec je však všetko inak a bývalý premiér Benjamin Netanjahu, ľudovo nazývaný Bibi, si zabezpečil relatívne pohodlnú pravicovú väčšinu, 64 zo 120 poslancov. Izrael tak pokračuje v zaujímavom politickom trende smerovania doprava.

Rastúca popularita pravice

To, že obyvatelia Izraela sa čoraz viac hlásia k pravici, nie je žiadna novinka. Tieto voľby však odhalili, že posun doprava je ešte výraznejší, ako sa predpokladalo, a týka sa predovšetkým (na rozdiel od Západu) nastupujúcej mladej generácie. Najvýraznejší posun nastal za posledné dva roky. Podľa údajov Izraelského demokratického inštitútu sa v apríli 2019 46 % voličov identifikovalo ako pravičiari. Pri rovnakom výskume v auguste 2022 sa však už 62 % voličov identifikovalo ako pravičiari. Ešte zaujímavejšie však je, že pokiaľ sa pozrieme na vekovú skupinu 18- až 24-ročných, podpora pravice v tejto vekovej skupine je až 70 % (!).

Počas týchto takmer troch rokov zároveň výrazne poklesla podpora pre stredové strany a aj celý ľavicový blok. Môžeme sa však pýtať, či naozaj ide o dlhodobý trend alebo iba o chvíľkové vychýlenie politickej príslušnosti, keďže ide o naozaj výrazný skok.

Je pravda, že za posledných pár rokov sa nálady výrazne zmenili. Prispela k tomu predovšetkým minuloročná vojna v Gaze a čoraz častejšie potýčky medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Tieto udalosti dali ešte viac do popredia otázky bezpečnosti a obrany, v ktorých je pravica tradične silná. Jej podpora však dlhodobo postupne rastie aj bez týchto výnimočných udalostí a je možné pozorovať jasnú zmenu oproti obdobiu začiatku existencie štátu Izrael.

Málokto vie, že dominantnými vládnucimi stranami Izraela od čias pred vznikom štátu až do roku 1977 boli ľavicové strany, z tohto prostredia pochádzal aj prvý izraelský premiér David Ben-Gurion. Do roku 1977 boli všetci premiéri z ľavej časti politického spektra. V roku 1977 po prvýkrát získal väčšinu pravicový Likud, čo je strana, na ktorej čele stojí v súčasnosti práve Benjamin Netanjahu.

S tým sa postupne začala meniť aj politická mapa Izraela, v nasledujúcich rokoch sa striedala pravica s ľavicou. V roku 1986, keď Izraelský demokratický inštitút začal prvýkrát merať politickú príslušnosť, sa stále iba 39 % Izraelčanov definovalo ako pravičiari. Odvtedy sa až na rok 1995, keď bol zavraždený premiér Jicchak Rabin, podpora pravice neustále zvyšuje.

Tento dlhodobý trend sa snaží vysvetliť množstvo analytikov. Jedným z možných vysvetlení okrem ťažkej bezpečnostnej situácie je aj veľmi stabilné voličské jadro v podobe ortodoxných židovských rodín, pri ktorých je v porovnaní s bežnou populáciou Izraela vyššia miera pôrodnosti. Izrael ju má celkovo vysokú – 2,9 dieťaťa na ženu v roku 2020, čo je zďaleka najvyššia miera zo všetkých krajín OECD. Keď sa však pozrieme iba na ortodoxnú populáciu Izraela, vidíme ešte pozitívnejší vývoj. Prirodzený rast ortodoxnej populácie je za posledné desaťročie na úrovni 4,2 %, bežnej neortodoxnej populácie na úrovni 1,4 %. Ortodoxné ženy sa vydávajú v mladšom veku a miera plodnosti je dlhodobo veľmi vysoká: priemerne až 7,1 dieťaťa na jednu ženu.

Návrat Benjamina Netanjahua

Samozrejme, dlhodobé tendencie v židovskej populácii v Izraeli neboli pri týchto voľbách rozhodujúce a samy osebe nezabezpečili návrat Benjamina Netanjahua. Ten je v Izraeli pomerne polarizujúcou osobou, je však zároveň aj najdlhšie slúžiacim premiérom v histórii Izraela. Vládol v rokoch 1996 – 1999 a potom znovu od roku 2009 do roku 2021. V roku 2019 bol obvinený z korupcie, čo bolo prvýkrát v celej histórii Izraela, keď bol úradujúci premiér obvinený z trestného činu. Netanjahu bol obvinený z úplatkárstva, podvodu a porušenia dôvery, v dôsledku čoho mu hrozí väzenie.

V júni 2021 bol zosadený a jeho koalíciu nahradila široká koalícia strán pod vedením Naftaliho Bennetta a neskôr umierneného Jaira Lapida. Táto koalícia po prvýkrát zahŕňala aj arabskú stranu. Jej problémom však bol jej jediný zmysel existencie – aby Netanjahu po 12 rokoch stratil moc. V mnohom sa strany nedokázali zhodnúť, často sa prejavila ich úplne opačná ideológia, čo prispelo aj k rýchlemu pádu ich vlády. Napriek tomu, že mnohí už „Bibiho“ odpisovali a mysleli si, že jeho politická kariéra je na konci, dokázal vytvoriť nové spojenectvá a po kolapse Lapidovej vlády nakoniec v utorok vyhrať parlamentné voľby.

Lapidovo funkčné obdobie bolo najsmrteľnejším rokom pre Izraelčanov a Palestínčanov od roku 2015, vzájomné útoky boli čoraz častejšie. Voliči si tak vo voľbách vybrali stabilitu a silnú ruku po štyroch rokoch nestabilných vlád a nejasných väčšín, ktoré vyvolali pätoro volieb. Dokázali prehliadnuť aj obvinenia voči Netanjahuovi a téma bezpečnosti u nich prevážila. Jeho koalícia a pravdepodobné prvé kroky však zároveň vzbudzujú veľké otázniky.

Riziká radikálnej pravice

V Izraeli, rovnako ako na Slovensku, je potrebné po voľbách vytvárať koalície, keďže žiadna jednotlivá strana nezískala väčšinu v 120-člennom parlamente. Likud, strana Benjamina Netanjahua, získala 32 mandátov. Bude sa tak musieť opierať o podporu ďalších strán, pričom jednou z nich bude krajne pravicový blok Náboženský sionizmus, ktorý výrazne znásobil svoju podporu. Líder tejto strany Itamar Ben-Gvir je známy svojou radikálnosťou a antiarabskými postojmi.

Ben-Gvir hovorí, že chce ukončiť palestínsku autonómiu v častiach okupovaného Západného brehu Jordánu a zachovať izraelskú okupáciu nad Palestínčanmi na neurčito. Ben-Gvir označil arabských zákonodarcov za „teroristov“ a vyzval na ich deportáciu. Iba donedávna mu v dome visel portrét izraelsko-amerického teroristu Barucha Goldsteina, ktorý v roku 1994 v Hebrone zmasakroval 29 palestínskych moslimských veriacich a 125 ďalších zranil. Tento obraz odstránil až pred vstupom do politiky. V roku 1995 sa v televízii vyhrážal predsedovi vlády Jicchakovi Rabinovi, že sa k nemu „dostane“. Rabina o tri týždne neskôr zavraždil izraelský ultranacionalista. Ben-Gvir chce byť v novej vláde ministrom verejnej bezpečnosti, čím by získal priamu kontrolu nad políciou a väzenským systémom.

Otázniky však vzbudzujú aj prvé roky novej vlády v súvislosti so stále prebiehajúcim vyšetrovaním Netanjahua. Nová koalícia by mohla podporiť zákon, ktorý by Netanjahuovi ako úradujúcemu premiérovi zabezpečil imunitu pred trestným stíhaním a na ktorého prijatie je potrebná iba jednoduchá väčšina v parlamente. Netanjahu už v minulosti vyskúšal podobnú vec, v roku 2020 požiadal parlament, aby mu udelil imunitu pred obvineniami, nakoniec však žiadosť stiahol, pretože na to neexistovala väčšina. Po týchto voľbách sa to však môže zmeniť.

V zahraničnej politike sa očakáva tvrdšia izraelská politika voči Iránu, čo je pozitívne predovšetkým pre Ukrajinu. Irán začal dodávať Rusku svoje „kamikadze“ drony a pravdepodobne podporuje Rusko aj inými spôsobmi. Ostrejšia pozícia Izraela voči Iránu je preto vítanou správou pre Ukrajinu.

V zahraničnej politike môže Netanjahu nadviazať na svoje dlhoročné priateľstvo s maďarským premiérom Viktorom Orbánom a nadšene mu k zvoleniu blahoželala aj nová talianska premiérka Georgia Meloniová. Matteo Salvini, jeden z lídrov novej talianskej koalície, už pred voľbami naznačoval, že by Taliansko mohlo uznať Jeruzalem za hlavné mesto Izraela a presunúť tam aj svoju ambasádu. Naopak, horšie vzťahy má Netanjahu s Joeom Bidenom, nie je tajomstvom, že si oveľa viac rozumie s republikánmi, napríklad aj preto, že počas vlády republikánov Spojené štáty vystúpili z iránskej jadrovej dohody.

Po voľbách je možné očakávať aj vyostrenie napätia medzi Izraelom a Palestínou, keďže samotný Netanjahu je silným zástancom budovania izraelských osád na Západnom brehu Jordánu.