Kríž a sedem slov

EPILÓG

Ach, večnovečné slovo: Dokonané je! Ktože tu

posunuje hranicu a priedel života a smrti?

Spod vlastných hriechov nevieme sa zdvihnúť.

Sme jedna nepriezorná noc,

čo z večnej tmy sa do očisty rúti.

Ak povieš Kristus – zasvieti ti Kalvária s krížom,

ak chceš ho nasledovať, miluj,

odpúšťaj a za ním choďže!

Ak budú hádzať kameňom – ty vracaj vždy len chlebom.

Ak pomstia sa ti, pomodli sa: Odpusťže im, Bože...

Tak ľahko je k tebe, Kriste. Ach, tá nepriezorná sebatrýzeň.

Ale my z lásky k tebe

samých seba premáhame.

Ó, tvoje telo samý bront a osuhlina

nášho pľutia! A my to všetko chceme

odmodliť sa v chráme...

Na každom kroku zapierame a hneď uznávame.

Čím viac ťa odstŕkame, tým sa väčšmi vnáraš do nás.

My nie sme hodní ani šepkať slová bohopocty,

lebo sme druhým protivní

a teba nechávame v sebe skonať...

Nechceme iba súcit, z modlitbovej knižky žmoliť

slová, ni poľutovať iba beznádejných, bezbranných

v ich ťažkej rane – kto s tebou dal sa, je už len

ako burič ponížených,

veď s tvojím krížom k svetským ťarchám sa iba primkýname.

Ó, Kriste, nechajže nás vybolestiť svoje

slabosti, veď život náš sťa Kalvária krvou bronie.

Nech obraz tvoj nám nevybledne na rúhavej ceste.

Ostaňže s nami. Večná cesta pre pokoj a pre svedomie.

Koho by z nás tu neobmäkčil krvi chuchvalec,

načo tu dokazovať božstvo – ty si dôkaz samý!

Len z módy naučili sme sa pochybovať voltairovsky,

nuž načo blúdiť a zas prísť,

jak Voltaire prišiel v Božie chrámy!

Darmo sa vzpína pokrok, technika a veda,

stupňové rakety jak babylonské tehly.

Obzri sa, človek, obzriže sa dolu –

čím vyššie stúpaš, tým viac bezdná hĺbka

sa ti rehlí.

Ktože by pomstu kriesil. Dohovárky aké.

Krvavé prítmie. Kalvária, aká bude ešte mnohá.

Storaké biedovisko, bezumie si hľadá príchyľ –

pretvárky márnotratných vždy sa ešte prídu

stúliť, Kriste, k tvojim nohám,

lebo sa chlebovina pokory tu ustavične drobí.

Nech akokoľvek, brat môj, prebáraš sa v bahne,

čo ako zurážal a zapredal si symbol kríža,

on, Kristus, vždy sa k tebe iba s láskou nahne

a vždy ťa okom stráži, nech si v akomkoľvek lete,

nech peruť pýchy priblíži ťa k Babylonu,

nech rozum vesmír s izotopmi podelí si,

nech astronauti preputujú medziplanetárnu zónu,

nech v ľudských rukách spieva rýchlosť kozmická,

nech človek raketou sa dotkne každej hviezdy –

len Láska spasí svet!

Živý je iba prameň vôd, len Boh. S ním na večnosť sa brieždi...

Básnik Ján Frátrik (1916 – 2000) písal svoju skladbu Kríž a sedem slov v rokoch 1954 – 1960, knižne však vyšla až v roku 1998 vo Vydavateľstve Nové mesto s ilustráciami Alexandra Bugana. Som rád, že ako editor som bol pri jej vydaní. Ide o pôsobivú básnickú reflexiu na známe Ježišove vyjadrenia na kríži, ako ich podávajú evanjeliá. „Poéma, v ktorej sa kalvárska dráma sústavne prestupuje s vnímaním všeobecnej ľudskej skutočnosti, vyznačuje sa bohatým vykreslením situácie a priliehavou patetickosťou. (...) Ale do prvého plánu, ponad rovinu obrazného básnického slova, dôrazne vystupuje jej poslanie byť svedectvom a vyznaním...,“ píše v doslove knižky Teofil Klas. Poéma obsahuje sedem častí, vybral som záverečnú časť Epilóg. Myslím, že je celkom namieste začítať sa práve v pôstnom čase do takýchto veršov.