Kríž a sedem slov (Ján Frátrik)

Kríž a sedem slov
EPILÓG
Ach, večnovečné slovo: Dokonané je! Ktože tu
posunuje hranicu a priedel života a smrti?
Spod vlastných hriechov nevieme sa zdvihnúť.
Sme jedna nepriezorná noc,
čo z večnej tmy sa do očisty rúti.
Ak povieš Kristus – zasvieti ti Kalvária s krížom,
ak chceš ho nasledovať, miluj,
odpúšťaj a za ním choďže!
Ak budú hádzať kameňom – ty vracaj vždy len chlebom.
Ak pomstia sa ti, pomodli sa: Odpusťže im, Bože...
Tak ľahko je k tebe, Kriste. Ach, tá nepriezorná sebatrýzeň.
Ale my z lásky k tebe
samých seba premáhame.
Ó, tvoje telo samý bront a osuhlina
nášho pľutia! A my to všetko chceme
odmodliť sa v chráme...
Na každom kroku zapierame a hneď uznávame.
Čím viac ťa odstŕkame, tým sa väčšmi vnáraš do nás.
My nie sme hodní ani šepkať slová bohopocty,
lebo sme druhým protivní
a teba nechávame v sebe skonať...
Nechceme iba súcit, z modlitbovej knižky žmoliť
slová, ni poľutovať iba beznádejných, bezbranných
v ich ťažkej rane – kto s tebou dal sa, je už len
ako burič ponížených,
veď s tvojím krížom k svetským ťarchám sa iba primkýname.
Ó, Kriste, nechajže nás vybolestiť svoje
slabosti, veď život náš sťa Kalvária krvou bronie.
Nech obraz tvoj nám nevybledne na rúhavej ceste.
Ostaňže s nami. Večná cesta pre pokoj a pre svedomie.
Koho by z nás tu neobmäkčil krvi chuchvalec,
načo tu dokazovať božstvo – ty si dôkaz samý!
Len z módy naučili sme sa pochybovať voltairovsky,
nuž načo blúdiť a zas prísť,
jak Voltaire prišiel v Božie chrámy!
Darmo sa vzpína pokrok, technika a veda,
stupňové rakety jak babylonské tehly.
Obzri sa, človek, obzriže sa dolu –
čím vyššie stúpaš, tým viac bezdná hĺbka
sa ti rehlí.
Ktože by pomstu kriesil. Dohovárky aké.
Krvavé prítmie. Kalvária, aká bude ešte mnohá.
Storaké biedovisko, bezumie si hľadá príchyľ –
pretvárky márnotratných vždy sa ešte prídu
stúliť, Kriste, k tvojim nohám,
lebo sa chlebovina pokory tu ustavične drobí.
Nech akokoľvek, brat môj, prebáraš sa v bahne,
čo ako zurážal a zapredal si symbol kríža,
on, Kristus, vždy sa k tebe iba s láskou nahne
a vždy ťa okom stráži, nech si v akomkoľvek lete,
nech peruť pýchy priblíži ťa k Babylonu,
nech rozum vesmír s izotopmi podelí si,
nech astronauti preputujú medziplanetárnu zónu,
nech v ľudských rukách spieva rýchlosť kozmická,
nech človek raketou sa dotkne každej hviezdy –
len Láska spasí svet!
Živý je iba prameň vôd, len Boh. S ním na večnosť sa brieždi...
Básnik Ján Frátrik (1916 – 2000) písal svoju skladbu Kríž a sedem slov v rokoch 1954 – 1960, knižne však vyšla až v roku 1998 vo Vydavateľstve Nové mesto s ilustráciami Alexandra Bugana. Som rád, že ako editor som bol pri jej vydaní. Ide o pôsobivú básnickú reflexiu na známe Ježišove vyjadrenia na kríži, ako ich podávajú evanjeliá. „Poéma, v ktorej sa kalvárska dráma sústavne prestupuje s vnímaním všeobecnej ľudskej skutočnosti, vyznačuje sa bohatým vykreslením situácie a priliehavou patetickosťou. (...) Ale do prvého plánu, ponad rovinu obrazného básnického slova, dôrazne vystupuje jej poslanie byť svedectvom a vyznaním...,“ píše v doslove knižky Teofil Klas. Poéma obsahuje sedem častí, vybral som záverečnú časť Epilóg. Myslím, že je celkom namieste začítať sa práve v pôstnom čase do takýchto veršov.