Akoby som sa rozprávala s dvoma rôznymi mužmi, ale to všetko sa spája v jednej osobe. Ján Pišta je človek, ktorý roky obchodoval s energiami, vie o tom veľa a má za sebou úctyhodnú kariéru.

Dnes už nenakupuje energie pre veľkých klientov, ale zaoberá sa energetickými analýzami, radí firmám a často teraz vystupuje v médiách ako expert na energetický trh.

Lenže existuje ešte aj iný Ján Pišta.

Ako štyridsaťdeväťročný muž sa rozhodol pre štúdium psychológie. Splnil si sen. Ako päťdesiatnik začal psychoterapeutický výcvik a po dlhých rokoch štúdia a výcviku už začal svoju prax ako psychológ a terapeut.

Svoj pracovný život teraz kombinuje tak, že jeden deň radí firmám, ako s energiami, alebo robí analýzy, a druhý deň sedí oproti klientovi a sústredene počúva o jeho trápeniach či traumách.

Prepínanie medzi dvomi rozličnými povolaniami mu vraj nerobí žiadny problém.

Čo ste pôvodne vyštudovali?

Fyziku a po škole, to bolo v čase revolúcie, som robil asistenta v Elektrotechnickom ústave Slovenskej akadémie vied. Robili sme na vysokoteplotných supravodičoch a to bol vtedy hit v celom vedeckom svete.

Takže to vyzeralo na zaujímavú vedeckú kariéru?

Problém bol v tom, že sme s manželkou nemali kde v Bratislave bývať, boli sme na podnájme a na svete už bola naša prvá dcéra. Preto padlo rozhodnutie, že ideme do Banskej Bystrice, odkiaľ pochádza manželka. Vedel som pracovať s počítačmi, vďaka tomu som dostal prácu vo veľkej energetickej firme ako ítečkár.

Ako sa z vás stal obchodník s energiami?

Bolo to v roku 2002, keď sa začal otvárať trh s energiami, teda keď prišla liberalizácia. Bol som vtedy zapojený do projektov zameraných na implementáciu systému pre obchodovanie s energiami a aj pre distribúciu energií. A keď som dokončil posledný projekt, prišla ponuka pracovať v energobiznise. Prijal som ju. Bolo to v roku 2006.

Dnes sa o obchodníkoch s energiami veľa hovorí a toto zamestnanie nemá najlepšiu povesť. Lebo vysoké ceny energií sú vraj aj vinou špekulantov. Čo na to hovoríte?

Treba rozlišovať. Sú špekulanti, ktorí obchodujú tak, že sa pozerajú na obrazovky, a keď im intuícia hovorí, že cena pôjde hore, tak rýchlo energiu nakúpia. O dve hodiny ju predajú so ziskom.

Funguje to tak ako predaj akcií na burze?

Áno, presne tak ako akcie, ropa, kryptomeny... Toto sú špekulanti, ktorí vôbec nerozumejú tomu, čo kupujú a predávajú, oni vidia len čísla. Občas na tom zarobia, občas prerobia. Ale my sme toto v našej firme nerobili. Mali sme takú politiku riadenia rizika, že táto špekulácia bola zakázaná. A doteraz je zakázaná vo veľkých dodávateľských spoločnostiach.

Čiže vašou úlohou nebolo nakúpiť energiu čo najvýhodnejšie?

My sme mali vo veľkom nakúpiť elektrinu, neskôr aj plyn a emisné povolenky pre našich odberateľov za ceny, ktoré boli akceptovateľné. Na to tu bola konkurencia. Ak by sme kupovali draho, nič by sme potom nepredali.

Takže cena hrala rolu. Mohli ste si už vyberať od koho nakúpite, keďže ste nakupovali veľké objemy?

Najprv to fungovalo tak, že Slovenské elektrárne dodávali na trh všetko. Nebola možnosť výberu. Merali sa iba maximá. Po liberalizácii trhu prišli noví obchodníci a už sme sa mohli rozhodovať. Slovenské elektrárne ponúkli nejakú cenu, a keď ČEZ ponúkal energie lacnejšie, tak sme nakupovali u nich.

Mohli ste vo veľkom nakupovať aj od iných firiem?

V začiatkoch, teda v rokoch 2006 – 2007 sme si mohli vyberať z ponúk troch či štyroch firiem. Postupne pribúdali ďalšie a dnes sú ich desiatky. Ale takých aktívnych, ktoré majú vždy niečo v ponuke, je len pár. A hlavne v tejto situácii je to dosť bieda.

Skúsme si ešte prakticky priblížiť, ako funguje človek, ktorý nakupuje energiu.

Dá sa to priblížiť na dvoch úrovniach. Jedna je dlhodobejšia, to sú nákupy na budúci rok či ďalšie roky. Druhá je krátkodobá, napríklad nakupujeme na zajtrajšok.

Pri tých dlhodobých nákupoch sme vedeli, koľko máme zákazníkov v domácnostiach, ktoré majú regulovanú cenu, koľko zákazníkov máme vo veľkých a koľko v malých podnikoch. To sme nakupovali postupne. A potom prišiel napríklad obrovský podnik, ktorý chcel od nás niečo kúpiť. To sme pri nákupe vedeli, tak sme im dali vedieť, za akú cenu môžeme energie predať.

A keď sme to predali, v tom momente sme to aj nakúpili na trhu. Popritom však boli vždy aj nejaké nepredané či nenakúpené množstvá a tie sa riešili na krátkodobom trhu. Vedeli sme presne, koľko bude zajtra plánovaná spotreba, a keď sme mali viac energie, tak sme niečo odpredali. Takto to funguje doteraz.

Bolo toto obchodovanie stresujúce?

Vždy tam bol stres, lebo rolu hrali aj desiatky centov.

Čo sa stalo, keď ste zle nakúpili? Firma pre vaše zlé rozhodnutie prišla o tisíce eur.

Jeden obchod bol horší, druhý lepší, dôležité bolo, aby sme dosiahli tú maržu, vďaka ktorej sme mali z čoho žiť, z čoho fungovať a navyše dosiahnuť aj zisk. A to sa vždy podarilo, pretože sme neriskovali.

Stále ste pozerali na obrazovku a sledovali to, ako sa hýbe cena energie?

Áno, ale veľkí odberatelia si to sledovali už aj sami. Nakupovali sme pre nich v tom momente, keď už energiu od nás oni odkúpili, takže sme sa nevystavovali zbytočnému riziku.

Keď hovoríte o veľkých odberateľoch, čo si máme predstaviť?

Veľké železiarne, cementárne, automobilky, priemyselné podniky...

Najviac ste nakupovali od Slovenských elektrární a od českého ČEZ-u?

Áno, ale nakupovali sme aj od menších firiem, ktoré nevlastnili vlastné elektrárne, ale trading desky mali po celej Európe, a keď práve na Slovensku nikto nič nepredával, tak oni boli schopní nakúpiť energie v Nemecku, preniesť ich do Česka a na Slovensko a predať nám to.

Označovali ich aj za špekulantov, ale neboli to špekulanti. Zabezpečovali to, že sme vždy vedeli zohnať elektrinu, aj keď práve Slovenské elektrárne nič nepredávali.

Ako dlho ste boli v tomto biznise?

Do roku 2014. Vtedy som si vyhodnotil, že z toho potrebujem odísť, aj keď nie úplne. Prestal som síce obchodovať s energiami, ale založil som si firmu a robím konzultanta pre firmy, pre veľkých dodávateľov a odberateľov energií. Radím im, ako sa zariadiť na trhu.

Po vypuknutí energetickej krízy ste zrazu boli často v médiách. Novinári vás radi oslovujú, lebo sa v tomto biznise vyznáte, ale zároveň ste nezávislý človek. Lenže rozprávať dnes o energiách sa už nedá čisto z odborného hľadiska. Vždy je tam dôležitý aj postoj k vojne na Ukrajine. Sformulovali ste si sám pre seba, čo vlastne chcete v médiách šíriť?

Prvé, čo mi napadlo, je pokoj. Pretože človek, ktorý tomu nerozumie – napríklad nejaká staršia pani, čo pozerá správy a vidí krízu za krízou: ceny budú vysoké, kúrenie bude drahé, drevo tiež zdražie, plynu nebude –, tak je, chúďa, z toho veľmi znepokojený a frustrovaný. Pýta sa detí, čo bude, a keď má v rodine nejakých konšpirátorov, tak je to ešte horšie.

Z čoho pramení vaše presvedčenie, že treba byť v tejto situácii pokojný?

Európa je veľmi silný hráč v celosvetovom meradle, aby ju niečo takéto položilo. A toto sebavedomie mnohým našim politikom, ale aj európskym lídrom chýba. Byť si vedomý toho, že my nie sme nejaká slamka, ktorú ohýba vietor, ale sme pevný strom, máme tú silu a nemusíme sa až tak báť.

Prekáža vám teda alarmizmus v tom duchu, že budeme tu teraz mrznúť?

Treba byť aj racionálni. Nebude dobre. Dobre bolo pred dvomi-tromi rokmi. Budeme musieť byť skromnejší, nebudeme mať také pohodlie a taký komfort, ako sme mali doteraz, ale dokážeme to prežiť. Dokonca to dokážeme prežiť tak, že sa nebudeme musieť koriť niekomu, len aby sme mali plyn. Na toto nie sme odkázaní.

Vy ste 20. marca 2022 na svojom blogu napísali, že Európa by sa mala okamžite odstrihnúť od ruských dodávok ropy a plynu a že by to ustála. Tvrdili ste, že by to spôsobilo aj zvrat vo vojne. Našu dočasnú tepelnú nepohodu ste vnímali ako cenu za slobodu, ako „svoj príspevok, vklad, svoju priamu účasť v boji proti ruským okupantom“. Lenže nebrali ste to vtedy tak, že vojna bude trvať pár týždňov, možno mesiacov?

Mnohí mi to aj vyčítali. Ale chcel som poukázať na to, že to, čo sa stalo 24. februára 2022, sa stať nemalo. Našou reakciou malo byť rázne, chlapské buchnutie päsťou do stola, že my s takýmto partnerom jednoducho nebudeme robiť biznisy.

Ja by som vašu pozíciu nazvala „energetický jastrab“. Sedí to?

Asi hej. Kritizoval som takú nemasnosť-neslanosť európskej reakcie. Bolo v tom veľa nejasností a vajatania. A zároveň som už v tom čase, teda v marci, keď sme ešte necítili veľké obmedzenia v rúrach či v sieťach, vedel, že bude nutné šetriť a uskromniť sa. Pri takom ráznom riešení by tu možno boli aj rady na benzín aj plyn na prídel, uvedomujem si to.

Bolo Slovensko pripravené až na takúto obeť?

Takúto obeť nechcel priniesť nikto. Preto tento rázny názor ani nemal zastúpenie vo vrcholovej politike.

Vojna trvá dlho. Stále si myslíte to isté?

Keby sa to na začiatku urobilo rýchlo a rázne a povedali by sme si, že nebudeme mať už žiadny ruský plyn ani ruskú ropu, stiahneme na týchto komoditách oponu, možno by to ruskú ekonomiku dostalo do takej pozície, že by sa tam začali rýchlejšie diať zmeny. Teraz sa vojna naťahuje.

Politici nás upokojujú, že zásobníky na plyn sú plné, že túto zimu prežijeme dobre. Súhlasíte?

Zimu prežijeme. Otázka je, čo bude potom v lete a ďalšiu zimu. Keby sa ruské dodávky zastavili úplne, tak nedostatok sa tu ešte viac prehĺbi. Teraz nám Rusi posielajú asi 30 miliónov kubíkov plynu denne, takýto objem by sme – pri zastavení dodávok – museli ušetriť. Vlastne všetko to nie je len pre nás, takže by to bolo menej. Ale aj tak to nie je zanedbateľný objem.

Je reálne šetrením nahradiť taký výpadok?

Dá sa to. Lebo kde sa teraz obmedzujeme? Áno, niektoré veľké firmy sa obmedzujú, napríklad Duslo Šaľa, ale nie pre nedostatok, ale pre cenu. Mnoho firiem ide stále bez obmedzení. Aj bežný človek si stále môže na plyne uvariť aj si zakúriť v dome. Ešte to nie sú také hmatateľné obmedzenia, ktoré by sa nás osobne dotkli.

Ale vy ste v médiách avizovali, že problematická môže byť až tá ďalšia zima.

Áno, pokiaľ sa neudeje niečo mimoriadne, tak to tak bude. Otázka je, ako sa na to dokážeme pripraviť. To ukáže táto zima. Ak bežní ľudia dokážu už túto zimu niečo ušetriť, tak sa budú vedieť pripraviť na ďalšiu zimu, kde sa zase bude musieť šetriť. Problémom sú veľké firmy. Zastavíme úplne Duslo? Ale chýbali by nám všetky ich výrobky.

Dám ešte trochu čísel. Rusko v tomto roku pošle do Európy cez potrubia 60 miliárd kubíkov plynu a zhruba 15 miliárd kubíkov v podobe LNG. To je 75 miliárd kubíkov plynu. Minulý rok poslalo 155 miliárd kubíkov plynu. Takže 80 miliárd nám tu už teraz chýba. Na porovnanie: spotreba celého Slovenska je asi 5 miliárd.

Ale máme aj nové zdroje, ktoré niečo dokážu nahradiť?

Áno, stúpol import LNG zhruba o 50 miliárd, terminály pracujú oveľa intenzívnejšie. Štatistici hovoria, že zhruba o 60 miliárd kubíkov už klesla spotreba plynu. Pri chýbajúcich ruských 80 miliardách nám tak ostalo zhruba 30 miliárd a tie sme natlačili do zásobníkov. Preto ich máme teraz v Európe také plné.

Vďaka šetreniu?

Áno, aj. No budúci rok, ak tie toky z Ruska ostanú také, aké sú, sem cez potrubia nepríde 60 miliárd kubíkov plynu, ale len 25 miliárd. Takže 35 miliárd nám bude chýbať. LNG ide naplno, otvárajú sa nové terminály, tie tam niečo pridajú, možno 18-20 miliárd, ale stále nám bude chýbať okolo 15 miliárd kubíkov.

To hovoríme o ďalšej zime?

Áno, o budúcej zime, keď budeme musieť ušetriť ešte viac ako teraz.

Situácia sa ešte komplikuje. Ukrajina už nebude potrebovať len humanitárnu pomoc, dodávky zbraní, ale aj energetickú pomoc. Rusi bombardujú teraz vo veľkom energetickú infraštruktúru krajiny. Vieme jej v tomto pomôcť?

Môžeme im poslať elektrinu. Môžeme im poslať aj nejaký plyn. Už teraz sú Ukrajinci na našu pomoc, čo sa týka elektriny, odkázaní, pretože sa odpojili od ruskej siete, pripojili sa na európsku sieť a majú prepojenia zo Slovenska a z Maďarska. Oni predtým dokázali elektrinu exportovať, ale teraz možno budú odkázaní na import od nás. Technicky je to možné, už sa to odskúšalo.

Ukrajina má obrovskú spotrebu, ale naša pomoc je limitovaná prenosovými vedeniami, ktoré sú vybudované. Vieme im poslať dosť, ale nevieme zásobovať celú Ukrajinu. Budú teda v dosť veľkej biede.

Ľudí, ktorí vedia v médiách hovoriť o situácii s energiami, nie je veľa. Vy ste v jedinečnej pozícii, nie ste politik ani štátny úradník, ani zástupca energetickej firmy a nie ste ani mimovládny aktivista. Je to teda taká vaša misia, niečo ľuďom objasniť a vysvetliť im, prečo sa treba uskromniť?

Neviem, či je to misia, ale snažím sa vniesť jasno do toho, čo sa deje. Fakt je, že rozumiem mnohým veciam a je to veľmi špecifická záležitosť. Okruh ľudí, ktorí sa k tomu vedia kompetentne vyjadriť, je veľmi malý. Som jeden z nich, ale nemyslím si, že som ten najmúdrejší. (Úsmev.) A chcem do toho všetkého diania vniesť aj pokoj.

Toto nám teraz môže poslúžiť ako mostík od energetiky k psychoterapii. Vnášať pokoj môžete nielen ako človek, ktorý sa rozumie energiám, ale ste aj vyštudovaný psychológ a terapeut. To je taký zvláštny príbeh profesijne úspešného muža, experta na energetiku, ktorý sa tesne pred päťdesiatkou rozhodne študovať psychológiu. Povedzte o tom viac.

Práca v energetike ma napĺňala do tej miery, že niečo viem, niečo dokážem, môžem niečo odovzdať, vytvoriť. Bral som to ako prácu, v ktorej som chcel byť dobrý. Ale nemôžem povedať, že by ma to chytilo za srdce a stalo sa to mojou záľubou.

Po strednej škole ste neuvažovali o štúdiu psychológie?

Nie, tá túžba prišla až oveľa neskôr. Pamätám si jeden moment: rozprával som sa s kamarátkou svojej dcéry, končila vtedy gymnázium a ja som sa jej opýtal, čo chce študovať. Povedala, že psychológiu, a vtedy mi to cinklo v hlave: keby som sa mal ešte raz rozhodovať, tak by som si vybral toto. Asi som to už mal v sebe dlhšie, ale vtedy som si to „zvedomil“.

Hovorí sa, že psychológiu idú zväčša študovať ľudia, ktorí si musia niečo v sebe vyriešiť. Sedí to?

Do určitej miery. Tie motivácie sú rôzne. Ale hovorila mi jedna asistentka na psychológii, že prijmú päťdesiat ľudí, do druhého ročníka postúpi tridsať a štúdium skončí dvadsať. Prečo? Toto môže byť jedno z vysvetlení: mnohí tam idú s tým, že si štúdiom chcú vyriešiť svoje osobné problémy, a zistia, že štúdium to nerieši.

Koľko ste mali rokov, keď ste išli na zápis do prvého ročníka?

Štyridsaťdeväť.

Pocit?

Nechal som sa tým celým niesť. Prišla tá myšlienka, príležitosť, potom som sa učil na prijímačky, potom prišla správa, že som prijatý, potom prišiel zápis a ja akoby som celý ten proces iba pozoroval. Ale keď prišli prvé predmety, prednášky – zistil som, že toto ma fakt baví. Predtým to bola len taká intuícia, túžba.

Štúdium vám išlo ľahko, ťažko?

Nemal som s tým žiadne veľké problémy. Štyri roky som externe študoval bakalára a potom dvojročné magisterské štúdium som už absolvoval v dennej forme. Mohol som si to dovoliť, lebo som si založil vlastnú firmu, a keďže zamestnávam sám seba, môžem si zariadiť pracovný čas, ako potrebujem.

Muž po päťdesiatke s úctyhodnou kariérou sedel v laviciach na prednáške s mladými ľuďmi.

Tak. Ale nebol som sám. V krúžku nás bolo šestnásť, ôsmi boli mladí, zvyšok podobní ako ja.

Mali ste už predstavu, ako svoje štúdium využijete? Veď živobytie ste mali poriešené.

Už počas štúdia som vedel, že chcem robiť psychologické poradenstvo, sprevádzať ľudí. Ešte počas školy som sa prihlásil na výcvik v logoterapii a existenciálnej analýze a pripravoval sa na prácu terapeuta. Rok po skončení školy som absolvoval aj tento psychoterapeutický výcvik.

Prečo ste si vybrali práve logoterapiu a existenciálnu analýzu?

To bola jednoduchá voľba, hneď prvú seminárku som písal o Viktorovi Franklovi. Jeho knihy a všetko to, čo vybádal, vo mne zarezonovalo hneď na začiatku štúdia. Hneď som vedel, že toto mi pasuje. Úplne som sa v tom našiel.

Raz mi jeden kňaz povedal, že veriaci človek by mal ísť len k psychoterapeutovi, ktorý robí logoterapiu. Všetky ostatné smery akoby boli podozrivé. Váš názor?

Psychoterapeutických smerov je teraz vyše tristo. Ale to, čo naozaj lieči, je kvalitný, dobrý vzťah so psychoterapeutom. Poznám terapeutov, ktorí sú veriaci, a ich klienti o tom ani netušia. Poznám neveriacich psychoterapeutov, o ktorých si klienti myslia, že sú veriaci, a preto k nim chodia. Toto tam nehrá rolu.

A čo, naopak, rolu hrá?

Dve zásadné veci. Musí tam byť vôľa alebo až rozhodnutie klienta, aby sa mu pomohlo. Teda uvedomuje si, že sa mu nežije dobre a že sám si už nedokáže pomôcť. A druhá vec je, že musí dôverovať terapeutovi a tomu, čo s ním on bude robiť. Keď s týmto ide klient na terapiu, pomôže mu. Väčšina psychoterapeutických výcvikov je sebaskúsenostná. Česká psychoterapeutka Dana Krausová hovorí, že nikto nezavedie druhých ďalej, než zašiel on sám.

Terapeut, ktorý do výcviku vstupuje, v ňom aj sám dozrie. A klient potom z toho ťaží, zažíva vzťah, v ktorom mu je dobre. Často to býva prvý kvalitný vzťah v jeho živote. Práve tento vzťah lieči.

Logoterapia je smer, v ktorom sa operuje najmä so zmyslom života.

Áno, ale študoval som smer, ktorý rozvinul Franklov žiak Alfried Längle, a ten pridal k logoterapii aj analytickú časť. Längle krásne pomenoval to, o čo v živote ide: žiť s vnútorným súhlasom. To sa dá, keď sme so životom v dialógu. Keď mu načúvame a odpovedáme svojím áno. Podľa Längleho vlastne hovoríme toto svoje áno životu v štyroch oblastiach.

V akých?

Tou prvou je áno podmienkam, v akých žijem. To dokážem vtedy, keď mám svoj priestor, mám sa o koho oprieť a mám aj nejakú ochranu tam, kde som na ňu odkázaný. Ak mi toto chýba, zažívam úzkosť. Druhé áno dávam vzťahom so svojimi ľuďmi. Chcem s nimi tráviť čas, vstupovať do blízkosti, rozvíjať vzťah. Ak sa nedokážem takto tešiť zo života a zo vzťahov, nastupuje depresia.

Tretíkrát hovorím áno sebe samému, tomu, aký som. Dobrá otázka je: Kto vlastne som, keď sa nikto nepozerá? Ak nedokážem prijať samého seba takého, aký som, ak ani neviem, kto vlastne som, nastupujú rôzne poruchy osobnosti, poruchy príjmu potravy a iné.

No a posledným áno dávam súhlas tomu, čo sa mi deje a že to má nejaký zmysel, aj keď tomu celkom nerozumiem. Toto je podstata Franklovho učenia. Každý okamih života, všetko, čo sa mi deje, nesie v sebe nejaký zmysel, a ak načúvam, čo mi tým život hovorí, objavím ho. Na rozdiel od Yaloma si ho nevymyslím a nevykonštruujem sám. Zmysel tam je nezávisle odo mňa.

Keď načúvam životu, niekedy cítim, že mu niečo môžem dať, niečo urobiť pre druhých, pre svet. Inokedy sa zasa poteším niečomu, čo mi život dáva sám. Prichádzajú však občas aj ťažké chvíle, keď nič z toho nemá zmysel. Vtedy môžem k tomu aspoň zaujať postoj.

Život s vnútorným súhlasom je pekná vízia. Ako sa k nej dopracovať?

Dejú sa mi všelijaké veci, nie všetky sú dobré, neviem, ako sa v tom vyznať, bolí ma celý človek, ale niekde hlboko v sebe mám vnútorný súhlas: áno, deje sa to, je to ťažké, ale napriek tomu chcem žiť. Aj navzdory tomu ťažkému je dobré, že žijem. Život má obrovskú hodnotu.

V kresťanskej oblasti sa to dá pomenovať ako pokoj srdca. Deje sa všeličo, ale ja mám v sebe vnútornú radosť. Mám svoj priestor a svoje opory, zažívam blízkosť, viem, kto som, a cítim, že je dobre, že som na svete a že to všetko má zmysel. Súzvučím so svojím životom navzdory tomu, čo sa mi deje.

K tomu nás môže doviesť aj terapeut?

Áno. Keď sa nám k tomu podarí aspoň priblížiť, nadobúdame pokoj, stávame sa istejší a dokážeme uniesť všetky tie bremená. Dokonca dokážeme ísť životom s radosťou. Aj keď sa dejú ťažké veci. Je to nepredstaviteľné, že by sa niekto, kto prežíva ťažké veci, mal radovať. Ale veď aj Písmo hovorí, aby sme sa radovali, a Kristus hovorí: Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie.

Ja tomu rozumiem tak, že hovorí aj o tomto živote, aj na tomto svete. Tieto veci sa ponúkajú každému človeku, ale mnohí ľudia to majú zablokované. Nedokážu precítiť radosť. Nejako žijú, niečo robia, občas sa aj zasmejú, občas im je príjemne, občas ťažko, ale taký hlboký vnútorný súhlas s tým, že som tu a že je to dobre a som rád, že som tu, tak nejako neprežívajú.

Čo s tým vie terapeut robiť?

Terapia pomáha odbúrať bloky, ktoré tomu bránia. Mnohé si ľudia vybudujú v detstve, keď zažívajú zlé veci. Malé dieťa nevie, ako zvládnuť ťažkú situáciu, tak si vybuduje rôzne obranné mechanizmy a často mu ostanú až do dospelosti. Dieťa síce dospeje, ale v kritických situáciách stále naskakujú tieto mechanizmy a dospelý človek reaguje a rozhoduje sa ako malé dieťa.

Niekto to má napríklad tak, že si musí zaslúžiť svoj život. Preto má potrebu byť vynikajúci v tom aj v tom, lebo svoju hodnotu, vnútorný súhlas so životom, neberie zo seba samotného, z toho, ako je stvorený a že je jedinečný, ale berie ju iba z výsledkov svojej práce. Terapeut to vie pomenovať a pomôcť klientovi to precítiť. Až keď to prejde tými dospelými emóciami, má to šancu odísť do spomienok.

Nepochybujem o tom, že je veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc psychoterapeuta napríklad aj preto, že zažili v detstve traumu. Ale nedávno som čítala vyjadrenie jednej slovenskej novinárky, že ona aj všetky jej kamarátky chodia na psychoterapiu. Človek z toho tak nejako pochopil, akoby to už patrilo k istému životnému štandardu, mať psychoterapeuta, tak ako dobré auto či luxusný byt. Sedí to?

Keď je to ako módna vlna, tak to nedáva zmysel. A myslím si, že väčšina ľudí nie je natoľko zranená a vydaná napospas, žeby to potrebovala takto riešiť.

Existujú nejaké výskumy, ktoré by vyčíslili, aké percento ľudí potrebuje psychoterapiu?

Robia sa výskumy, koľko porúch sa percentuálne nachádza v populácii, štatistiky vychádzajú do desať percent, niekde je to možno pätnásť percent. Mnohé poruchy sa však prelínajú. Odhady sú teda medzi desiatimi až dvadsiatimi percentami. A toto asi platí aj na psychoterapiu.

Stále je to vysoké číslo, to by vlastne mohlo znamenať, že pomoc potrebuje v horšom prípade každý piaty, v lepšom prípade každý desiaty človek.

Popravde, takéto štatistiky nemám rád. Ako som povedal, terapiu by mal vyhľadať človek, ktorému sa nežije dobre a už si sám s tým nevie rady. Nevie sa dobre rozhodnúť, život mu nejako preteká cez prsty. Frankl hovoril, že je veľmi smutné, keď človek nežije svoj život. Ale je tu stále aj stigmatizácia, že keď niekto chodí k „cvokárovi“, tak s ním určite nie je niečo v poriadku. Preto sa ľudia boja vyhľadať pomoc. Pritom mnohí ľudia potrebujú terapiu na to, aby sa dostali k tomu, o čom som už hovoril: k vnútornému súhlasu so životom.

Dostať sa na Slovensku k psychoterapeutovi je ťažké. Keď človek obvoláva psychoterapeutov, zväčša dostane odpoveď: ozvite sa o pol roka alebo nemám žiadne voľné termíny.

Áno, na Slovensku je málo psychoterapeutov. A detských psychoterapeutov je ešte menej.

Takže vstupujete na nové pole pôsobenia v oblasti, kde je nedostatok ľudí.

Všetci mi to hovoria, ale ja iba začínam, rozbieham sa.

Stretla som sa už aj s tým, že muži nechcú ísť na psychoterapiu k žene, majú obavu, že ich nepochopí. Lenže psychoterapeutov mužov nie je veľa. Máte to o niečo ľahšie pri rozbehu?

Je pravda, že mužov psychoterapeutov je naozaj menej. Ale že by som to mal oveľa ľahšie, to by som nepovedal. Keď som bol vo výcviku, tak nás tam bolo 18 a ja som bol jediný muž. Je to dané tým, ako sme stvorení. Ženy sú predsa len empatickejšie a viac inklinujú k tejto oblasti. Muži majú akoby za úlohu postaviť a vybudovať tento svet a žena tam má priniesť srdce. Takto sme fungovali tisícročia a prejavuje sa to aj v tomto povolaní.

Vy ste empatický človek?

Áno, ale každý to máme v sebe. Niekto to má rozvinuté viac, niekto menej, dá sa s tým pracovať, dá sa to rozvíjať. To robil aj psychoterapeutický výcvik, ktorý som absolvoval.

Ale keď ste boli obchodníkom s energiami, nebola empatia skôr prekážka pre dobré obchodovanie?

S týmto som naozaj trochu bojoval. Nemohol som rozhadzovať peniaze svojho zamestnávateľa. Preto som v sebe vtedy rozvíjal skôr strohosť ako empatiu. Ale snažil som sa, aby všetko bolo korektné. Ani v biznise netreba celkom vypínať empatiu.

Teraz fungujete tak, že naďalej poskytujete konzultácie v oblasti energetiky, sledujete všetko, čo sa deje, a je to teraz turbulentné, ale ďalší deň si sadnete oproti klientovi a riešite jeho problémy, trápenia, traumy. Ako funguje takáto profesijná kombinácia?

Viem, že to môže pôsobiť kuriózne. Ale mne to, paradoxne, funguje dobre. Keď som s klientom, všetko ostatné ide bokom. Viem sa na to stretnutie pripraviť, spomenúť si na všetko podstatné a načrtnúť si, čo sa ponúka na ďalšie stretnutie. Viem byť na to plne koncentrovaný, mám to v hlave, pamätám si, čo sme s klientom naposledy rozoberali. Je to síce úplne nová poloha, ale cítim sa v nej veľmi dobre.

Neprekáža klientom to, že vás potom večer vidia v správach, ako sa vyjadrujete k energetike?

Zatiaľ som takúto spätnú väzbu od klienta nemal. Akurát mi jedna bývalá spolužiačka zo psychológie hovorila, že ma videla v televízii a že som bol strohý, faktický, odmeraný a že ona ma pozná úplne inak. Nepovedal by som, že som nejaký rozdvojený. Predstavte si napríklad poštára, ktorý cez deň roznáša zásielky a večer potom doma skladá so synom nejaké modely a rozvíja s ním vzťah a synovi je s ním dobre. Je to úplne iná činnosť, dokáže sa z nej tešiť a byť na ňu plne koncentrovaný.

Spomínali ste mi, že síce už rozbiehate svoju prax psychologického poradenstva, ale ešte vás čakajú dva-tri roky, kým budete mať všetky dôležité veci pre prácu psychoterapeuta dokončené. Ešte vás čaká aj prax v zdravotníckom zariadení. To znamená, že keď svoju dlhoročnú prípravu dokončíte, budete už vlastne v penzijnom veku?

Áno. (Úsmev.)

Takže penzia nebude o užívaní a oddychu?

To je, ako keď niekto chodí na ryby. Keď sa stane penzistom, tak neprestane chodiť na ryby.

Vrátim sa k energetike a k tomu, čo ste verejne prezentovali často v médiách. Hovorili ste, že máme byť teraz pripravení prinášať aj obeť. Lebo sloboda si vyžaduje aj obete. Teraz sa na to nepozerajte ako energetik, ale ako psychológ. Funguje na ľudí takáto stratégia?

Skoro nikto nechce počuť o obetách. Ale ľudia sa ani necítia dobre, keď niečo, čo sa na nich valí, nemôžu nijako ovplyvniť. Keď to nemajú v rukách, cítia sa bezmocní. Ale keď sa im dá do ruky aspoň niečo, čo reálne môžu urobiť, aj keď ide o drobnosť, tak ich to trochu upokojí. Ucítia, že aspoň niečo majú vo svojej moci.

Napríklad že si znížia vo svojom dome teplotu o jeden stupeň.

Napríklad to. Niečo urobia a jednak pomôžu ušetriť energie, ale zároveň pomáhajú aj sebe. Necítia sa takí bezmocní, lebo aj oni môžu niečo urobiť. Môžu byť nápomocní nielen krajine, ale aj sebe.

Takto majú politici tú tému uchopiť?

Komunikovať jasne, nič nezahmlievať, byť úprimní. A nedávať všelijaké podmienky.

Napríklad?

Pomôžeme firmám, ak parlament schváli rozpočet. Toto spoločnosť len rozrušuje a zneisťuje.
 

Foto: Postoj/Adam Rábara