Osem županov, skoro tritisíc primátorov, starostov a asi 21-tisíc miestnych a regionálnych poslancov. Toľko samosprávnych zástupcov si Slováci volili v posledný októbrový víkend v prvých spojených komunálnych voľbách.

Význam tejto udalosti asi najlepšie ilustruje objem peňazí, ktoré smerovali do volebnej kampane. Politické strany a kandidáti investovali celkovo zhruba 12 miliónov eur. Na porovnanie, posledné parlamentné voľby marketingovo vyšli na cca 20 miliónov.

Komunálny volebný súboj teda nabral poriadne na obrátkach, žiaľ, o rovnosti šancí sa vo všetkých prípadoch hovoriť nedá.

Z podstaty veci je takmer vždy vo výhode politik v úrade. Využívanie verejnej funkcie na predvolebné účely nie je ničím novým a hojne sa vyskytovalo aj na samosprávnej úrovni. Súťaž však krivia aj legislatívne nedostatky, najmä rôzne finančné limity pre straníckych a nezávislých kandidátov.

Pre jedného stotisíc, pre druhého milión

V boji o bratislavský magistrát sa najviac skloňovali mená primátora Matúša Valla a jeho vyzývateľa Rudolfa Kusého. Obaja za sebou mali podporu politických strán. Do súboja však mohol vkročiť aj nezávislý kandidát.

Kým uchádzač o funkciu bez podpory strany by mohol zo zákona minúť na volebnú kampaň maximálne 250-tisíc eur, prví dvaja menovaní aj rádovo viac. Ako je to možné?

Zákon o volebnej kampani totiž stanovuje limit pre každého kandidáta. Výška finančného stropu závisí od veľkosti samosprávy. Kandidáti na post župana, respektíve primátora mesta Bratislavy a Košíc mohli minúť maximálne 250-tisíc eur. Pri mestách nad 60-tisíc obyvateľov je výdavkový strop 100-tisíc eur. S poklesom počtu obyvateľov následne klesajú aj maximálne sumy na volebné výdavky, pri obciach do 2000 obyvateľov ide o 2000 eur.

Do hry však môžu vstúpiť politické strany, za ktoré kandidáti kandidujú. Každá z nich má pri spojených samosprávnych voľbách celoslovenský limit vo výške 1,5 milióna eur. Ten môže rozdeliť podľa vlastného uváženia pre svojich kandidátov, pričom takýto sponzoring kampane sa do „osobného“ limitu nezapočítava.

Keďže Vallo sa do boja o primátorské kreslo pustil na čele svojej strany Team Bratislava, k dispozícii mal teoreticky celý stranícky rozpočet, teda 1,5 milióna eur. Podobne bol na tom Kusý, za ktorým stáli hneď štyri politické strany a limit 250-tisíc eur aj skutočne obaja prekročili.

Nezávislý kandidát bez podpory politických strán však má iba svoj osobný strop.

Zdroj grafu: volby.transparency.sk

Zákonné hranice výdavkov na volebnú kampaň rozhodne majú svoje opodstatnenie. Stanovujú medze, v ktorých sa môžu kandidáti pohybovať, a menej solventným uchádzačom garantujú, že ich kandidáti s veľkým „mecenášom“ v pozadí marketingovo neprevalcujú. Súčasné zákonné nastavenie však úplne spravodlivo nefunguje.

Na nedodržanie pravidiel môže doplatiť napríklad prešovský kandidát Ľuboš Micheľ, ktorý ako nezávislý predbežne prekročil 100-tisícový limit. Rovnako tak síce učinil aj Pavel Hagyari, avšak toho sanuje podpora od Sme rodina. Hagyari totiž časť kampane hradil zo svojich prostriedkov a prostredníctvom vlastného transparentného účtu, no väčšinu nákladov kampane mu kryl vyše 80-tisícový príspevok od Sme rodina.

Oproti politickým stranám majú zjavný hendikep aj regionálne zoskupenia nezávislých kandidátov. Po úspechoch tímov Vallo a Hattas pred štyrmi rokmi iniciovali vtedy vládne strany SNS a Smer-SD viaceré zmeny zákona, ktoré obdobné projekty z regionálneho boja vylúčili.

V súčasnosti môžu kandidovať iba politické strany a nezávislí kandidáti. Ak teda chce v obci partia piatich kamarátov bojovať o poslanecké posty spoločne, buď vyzbierajú 10-tisíc podpisov na vznik strany, alebo sa pridajú k niektorej z existujúcich strán. Inak ich voliči ako spoločných kandidátov neidentifikujú.

Komplikácie tohto druhu zažil ešte počas leta Branislav Baroš so svojou iniciatívou Trnava pre každého, keď musel hneď niekoľkokrát prelepovať volebné bilbordy. Kampaň jeho kolektívu totiž zastrešovalo občianske združenie, ktoré aj objednávalo volebnú propagáciu.

Paradoxom zákona pritom je, že na reklamných plagátoch nie je kandidát povinný uviesť stranu, za ktorú kandiduje. Tu už nedostatok otvorenosti voči voličovi zákonodarcovi očividne neprekáža. Túto možnosť pri svojej bilbordovej kampani využil napríklad primátor Považskej Bystrice Karol Janas (Hlas, Smer, SNS).

Úrad nie je na škodu

Klasickým problémom pri voľbách je využívanie verejných prostriedkov na osobnú kampaň. Platí to aj pri samosprávnych voľbách.

Mestské stránky na sociálnych sieťach s desaťtisícovými dosahmi, využívanie samosprávnych ľudských a finančných zdrojov alebo obecné noviny môžu výrazne pomôcť k volebnému víťazstvu. Najmä kombinácia týchto nástrojov dokáže efektívne napomôcť propagácii úradujúceho kandidáta, pričom z vlastných zdrojov takmer nič nestojí. Iní kandidáti však obdobné výhody nemajú.

Už pred voľbami bol široko diskutovanou témou zväčšujúci sa bratislavský magistrát. Celkovo na ňom počas Vallovho prvého funkčného obdobia údajne pribudlo vyše 400 zamestnancov, pričom nezanedbateľná časť aj na komunikačnom odbore. Momentálne na ňom oficiálne pracuje 15 zamestnancov. Primátorovo vysvetlenie bolo, že noví ľudia nahradili prácu externistov, ktorých financovanie vraj bolo drahšie.

Ďalšou kapitolou sú mestské a obecné noviny, ktoré okrem online formy môžu mať aj významný fyzický náklad doručovaný do schránok obyvateľov. Niektoré z nich pritom slúžia takmer ako predvolebné prospekty.

Podrobné hodnotenie radničných novín už roky realizuje Transparency International Slovensko, ktorá pri nedávnom pohľade na bratislavské mestské časti až trom z nich udelila známku 4 (hodnotenie ako v škole, 5 je najhoršie). Viac ako polovica obsahu týchto novín totiž vyznievala v prospech starostu, zároveň obsahovali okolo desať zmienok starostu a nechýbali ani početné fotografie hlavy magistrátu.

V prospech obhajoby mandátu svedčí aj fakt, že až 86 % starostov, ktorí znova kandidovali, dokázalo svoju funkciu v nových voľbách obhájiť.

Dvakrát uvažuj, raz novelizuj

Kategóriou samou osebe sú absurdity, ktoré do zákona priniesli nesystematické novelizácie po komunálnych (2018) a prezidentských (2019) voľbách.

Vtedajšia vládna koalícia chcela napríklad zamedziť obchádzaniu finančných limitov kandidátmi prostredníctvom takzvaných tretích strán. Ako najjednoduchšie sa javilo vypustenie možnosti účasti týchto tretích strán zo zákona.

Zdroj grafu: transparency.sk

Do praxe sa tak dostal súčasne platný systém, ktorý umožňuje volebnú kampaň viesť iba politickým stranám a kandidátom. To však so sebou prináša množstvo bizarných situácií, ktoré musí riešiť aj volebná komisia.

Porušením zákona totiž môže byť prakticky čokoľvek, pretože za vedenie kampane sa považuje akékoľvek konanie, za ktoré sa obvykle platí odplata. Ak by sme to pritiahli za vlasy, v rozpore so zákonom je aj presviedčať svojich kamarátov v krčme, ktorý kandidát na primátora je vhodnejší.

Osobitným svetom sú sociálne siete, kde sa prijal úzus, že nejde o reklamu, pokiaľ nie je sponzorovaná. V praxi tak kandidát s desiatkami tisícov fanúšikov môže agitovať aj počas volebného moratória, hoci ak by varil guláš na námestí pre desať ľudí, išlo by o porušenie zákona.

Rovnako je nepostihnuteľné aj bezodplatné zdieľanie reklamy kýmkoľvek, zatiaľ čo vo „fyzickom“ svete by išlo o vedenie kampane tretími subjektmi.

Ako ďalej?

V prvom rade je stále na stole veľká výzva v podobe samosprávnej reformy. Tisíce miest a obcí s desaťtisícmi volených funkcionárov sú azda tým najmenej efektívnym riešením, aké prichádza do úvahy. Na porovnanie, počtom obyvateľov podobne veľké Fínsko má iba 309 municipalít.

V slovenskej praxi sa tak vyskytujú prípady samospráv, kde je problém vôbec nájsť kandidáta na post starostu. Obce s desiatkami obyvateľov majú problém zabezpečiť čo i len základné potreby obyvateľov. O investíciách či starostovi na plný úväzok nemôže byť ani reč. Efektivita volieb a obrovského množstva komunálnych poslancov, ktorí vykonávajú volenú funkciu popri zamestnaní, vypovedá sama za seba.

Mestá a župy pritom dovedna nakladajú so sumou 7,5 miliardy eur, ktorá by ročne vykryla výdavky troch najväčších ministerstiev.

Možno by preto nebolo na škodu začať diskusiu o profesionálnych komunálnych poslancoch. V prípade výrazného zníženia počtu volebných zástupcov by nemuselo ísť o drahšie riešenie, než je súčasné, a zároveň by mohlo priniesť vyššiu mieru odbornosti práce.

Inšpiráciou môže byť Island, kde magistrát vyše 120-tisícového hlavného mesta tvorí iba 23 poslancov. U nás má obdobný počet zástupcov ľudu päťkrát menšia Rimavská Sobota. Primátora na Islande navyše spomedzi seba volia poslanci, čo sa vcelku osvedčilo aj v susednom Česku, ale zároveň to znižuje ich legitimitu.

Miesto na zlepšenie je aj vo volebnom zákone. Zapracovať je potrebné najmä na regulácii tretích strán. Ich vypustenie z legislatívnej úpravy možno sledovalo legitímny cieľ zvýšenia miery transparentnosti volebnej kampane, avšak súčasná úprava vôbec nereflektuje realitu.

Zmeniť treba aj zákonné limity tak, aby sa na každého kandidáta vzťahovali rovnaké pravidlá. Samostatnou otázkou je volebné moratórium, ktorého účel je v dobe prakticky neobmedzeného internetu minimálne diskutabilný.