„Mrzí ma, že aj protesty v posledných dňoch boli miestami veľmi vulgárne a iracionálne. Chápem úzkosť a hnev, ktoré dotknutí ľudia zažívajú, ale takéto správanie robí zle celej spoločnosti,“ hovorí poslanec Kresťanskej únie a podpredseda klubu OĽaNO Richard Vašečka.

Okrem reakcie na súčasnú situáciu vysvetľuje, prečo nehlasoval za návrh SaS o partnerskom spolužití, či podporí pripravovaný vládny návrh, nakoľko po dvojnásobnej vražde na Zámockej ulici prehodnocuje svoje politické výroky aj smerom k LGBTI ľuďom a či vidí nádej na zmierenie medzi konzervatívcami a liberálmi.

Nepodporili ste zákon z dielne SaS o partnerskom spolužití, lebo je podľa vás na úrovni registrovaného partnerstva, hoci predkladatelia hovoria opak. Prečo ste to takto zarámcovali?

Tu nejde o názor, pri tomto zákone de facto išlo o registrované partnerstvá. Nastal by proces inštitucionalizácie zväzku, ktorý by bol pred štátom na paralelnej úrovni ako manželstvo, ktoré je podľa ústavy len medzi mužom a ženou. A to je jediný zväzok, ktorý treba podporovať.

Z čoho vychádzate, keď tvrdíte, že tento zákon „spúšťa lavínu, na ktorej konci sú adopcie detí pármi rovnakého pohlavia či trestanie ľudí za ich nesúhlas“, ako ste to napísali na sociálnej sieti?

Minimálne posledných 20 rokov to môžeme pozorovať v krajinách na západ aj sever od nás, aj v susednom Rakúsku. Tieto krajiny potvrdzujú domino efekt, ktorý podobná nevinná právna úprava spúšťa. Ak to aj v daných štátoch spočiatku nebolo takto presne zadefinované ako v prípade zákona o partnerskom spolužití, tak súdny aktivizmus a ďalší spoločenský a legislatívny tlak spôsobili, že to pokračovalo ďalej.

Sú aj krajiny, napríklad susedné Maďarsko, kde majú uzákonené registrované partnerstvá, no ďalej sa to roky nehýbe. Prečo si myslíte, že v prípade Slovenska by to, naopak, otvorilo cestu k prijatiu homosexuálnych manželstiev?

Tá obava je aj v Maďarsku. Len si predstavte, že by sa tam zmenila vláda a namiesto Viktora Orbána by vládol niekto iný. V takom prípade nevidím dôvod, prečo by sa to hneď nerozbehlo týmto smerom. To, že niekde registrované partnerstvá nie sú ešte manželstvami, závisí len od aktuálnej politickej situácie.

No my máme manželstvo definované ako zväzok muža a ženy aj v samotnej ústave. Myslíte si to aj napriek tomu?

Je veľmi dobré, že máme v ústave definované manželstvo muža a ženy. A som hrdý, že som k tomu svojím hlasovaním prispel aj ja. Ak by sme však spustili proces vzniku inštitútov paralelných k manželstvu, ako bolo toto partnerské spolužitie od SaS, tak by bolo len otázkou času, kedy by bez ohľadu na pomenovanie dosiahli de facto úroveň manželstva.

Je možné, že budete mať výhrady aj voči avizovanému návrhu z dielne ministra spravodlivosti, ktorý chce upraviť majetkové práva osôb žijúcich v spoločnej domácnosti?

Dôverujem ministrovi spravodlivosti, že pripraví naozaj odborný návrh v súlade s programovým vyhlásením vlády, ktorý bude zároveň aj hodnotovo v poriadku a pôjde do pripomienkového konania. V spoločnosti máme aj jednotlivcov, ktorí žijú len ako druh a družka, alebo páry rovnakého pohlavia a pri nich vznikajú rôzne konkrétne právne otázky. A ak máme každému z týchto ľudí odstrániť zbytočné byrokratické prekážky, radi v tom pomôžeme. To je pre mňa aj otázka normálneho ľudského postoja a kresťanskej lásky.

V žiadnom prípade nebudeme pri pomoci vychádzať zo sexuálnej orientácie, ale len z úpravy ukotvenej v našom právnom poriadku, teda zo štatútu osôb žijúcich v spoločnej domácnosti. V tom je aj zásadný rozdiel oproti registrovaným partnerstvám, ktoré sa chápu najmä ako inštitucionalizovanie rovnakopohlavných párov. Inštitút osôb žijúcich v spoločnej domácnosti o žiadnych partnerstvách ani sexuálnej orientácii nehovorí. Nevnímajme ľudí len cez ich sexualitu, takéto vnímanie im nepomôže.

Ak teda návrh ministra nebude zavádzať žiaden nový inštitút, tak ho podporíte?

Počkáme si na konkrétny návrh a až potom bude možné povedať, či ho podporíme. Ale ak bude koncipovaný v tejto filozofii, teda pomoci všetkým občanom bez ohľadu na čokoľvek, postaví sa za to aj celá Kresťanská únia.

Ešte pred dvomi týždňami poslankyňa Kresťanskej únie Katarína Hatráková hlasovala v prvom čítaní za zákon o životných partnerstvách z dielne Progresívneho Slovenska, ktorý počítal aj s osvojením detí pre páry rovnakého pohlavia. Ona rovnaké obavy nemá?

Je viac psychologička než politička a jej postoj bol taký, že v tejto téme treba niektoré veci riešiť, no zákon ako celok sa mal v druhom čítaní ešte zmeniť. Za seba hovorím, že je to politicky nesprávny postoj, no u pani Hatrákovej prevládla snaha psychologičky pomôcť ľuďom. Otvorene však nesúhlasila s viacerými vecami, ktoré v tom zákone boli.

Pri poslednom hlasovaní sme si to politicky vyjasnili a návrh SaS nikto z Kresťanskej únie nepodporil. Počkáme si na vládny návrh, ktorý bude čistý a nebude v ňom treba nič prerábať a aj oprávnené pripomienky pani Hatrákovej doň zapracujeme.

Koaliční politici ako Juraj Šeliga hovoria, že hlasovať za podobný zákon je konzervatívnou hodnotou. Prečo si to vy nemyslíte?

S pánom poslancom si dovolím nesúhlasiť, nie je to podľa mňa správne aplikovaná konzervatívna hodnota. Ňou je stálosť a vernosť a konzervatívne overenou inštitúciou je manželstvo muža a ženy.

Richard Vašečka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mnohí vnímali hlasovanie o partnerskom spolužití ako isté vyslanie podporného signálu LGBTI komunite po teroristickom útoku na Zámockej ulici v Bratislave. Čo by podľa vás pomohlo ľuďom cítiť sa v spoločnosti rovnocennejšie, nezažívať nenávisť a zabrániť podobným útokom či vyhrážkam?

Vražda ľudí je oveľa väčšie zlo ako prekáračky o nejaké termíny či inštitúcie, no hlasovanie za registrované partnerstvá liekom na situáciu nie je. Som presvedčený, že nenávisť vychádza často z odľudštenia a je jedno, či hovoríme o homosexuálne cítiacich ľuďoch alebo o konzervatívcoch. Vždy musíme hovoriť o konkrétnom človeku.

Blízko som spolupracoval s viacerými homosexuálmi a neviem si predstaviť, že by som voči nim niekedy cítil nenávisť či čokoľvek negatívne. No toto sa v politike deje, vytvárajú sa tu dva extrémne tábory, ktoré zvádzajú bitku, pričom väčšina ľudí ani politikov do žiadneho z nich nepatrí.

Aj takéto tragédie vyvolávajú extrémne emócie, hoci vieme, že nevedú k správnym riešeniam. Musíme hovoriť jasné nie akejkoľvek nenávisti, ktorá sa dnes rozvíja z rôznych strán, aj v škole či v rodine. Musíme sa o týchto témach rozprávať a robiť preventívne kroky, nehovoriac o tých bezpečnostných, lebo dôstojnosť ľudského života je tá najvyššia hodnota.

Aj z konzervatívneho prostredia zaznievali necitlivé výroky. Čo to znamená pre vás osobne, budete opatrnejší v politických výrokoch aj smerom ku komunite LGBTI?

Každý večer si spytujem svedomie a spytoval som si ho aj po tejto tragédii, či naozaj cítim výčitku, že som povedal niečo, za čo by som sa mal hanbiť. A nie preto, o čom sa teraz tak píše v médiách alebo to hovoria moji liberálni kolegovia. A myslím, že som nepovedal nič, čím by som vedome vyjadril agresiu voči ľuďom takéhoto cítenia.

Budem sa tiež zamýšľať, akým spôsobom môžeme tieto nálady v spoločnosti nielen nevyvolávať, ale aj tlmiť. Opakom nenávisti je láska, ktorú musíme mať ku každému človeku. Na druhej strane musíme byť jasní aj politicky nekompromisní v tom, čo si myslíme. V tom, čo nepokladáme za dobré pre našu spoločnosť ani pre ľudí samotných. Musíme vedieť rozlišovať. Nemyslím si, že ja a moji kolegovia z Kresťanskej únie používame slovník, ktorý v ľuďoch vyvoláva nenávisť.

Mnohí vám dnes vyčítajú váš výrok z roku 2018, ktorým ste komentovali dúhový pochod: „Neteší ma, že to musím povedať, ale na nažívanie muža s mužom a ženy so ženou hrdí byť nemôžu. To nie je ‚pride‘ (hrdosť, pýcha), ale ‚shame‘ (hanba).“

Každý výrok je spojený s určitou situáciou. Videl som niektoré tie dúhové pochody a reagoval som priamo na ne. Boli tam veci, ktoré vnímam ako ľudsky nehanebné, ale po tragédii, ktorá sa stala, má ľudský život a dôstojnosť jednoznačne prednosť.

Nemrzí vás tento výrok v dnešnom kontexte?

V situácii, aká je dnes, treba byť jemnejší, hoci za svojím posolstvom si stojím a nepokladám ho ani za agresívne, ani za nenávistné.

Minimálne to však bolo zbytočné. Napíšete na sociálnu sieť ešte niečo podobné?

Bola to moja reakcia na správanie niektorých aktérov z dúhových pochodov, čo sme videli nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, a v takom kontexte to treba aj chápať.

V dnešných okolnostiach je potrebné opakovať dôležitosť ochrany ľudského života a dôstojnosti.

Poslanci, ktorí odmietli partnerské spolužitie, majú podľa Jany Bittó Cigánikovej zo SaS rovnaké predsudky ako vrah zo Zámockej. Vaša reakcia?

To je ten výrok, ktorý spĺňa opis vyvolávania nenávisti a agresie. Ako pani poslankyňa vie, čo máme vo svojej mysli a vo svojich vnútrach? Snaží sa nám niečo zlomyseľne pripísať. Ja žiaden taký predsudok nemám, s homosexuálmi bez problémov pracujem a stretávam sa. To, že nie som za registrované partnerstvá, je môj racionálny názor a moje osobné presvedčenie. Neodmietam týchto ľudí, ale inštitút a ideológiu spojenú s istým hnutím.

Vieme, že primárne bol útok mierený najskôr na premiéra Hegera, ktorý je takpovediac z „našich kruhov“. Znamená to, že máme teraz obviňovať všetkých, ktorí sú v opozícii voči tejto vláde, voči pánu premiérovi a voči tomu, v čo verí? Tak ako je toto nezmyselné, je nezmyselné aj vyjadrenie pani poslankyne.

Nie je to však prvé vyjadrenie tohto typu. Z opačného politického spektra krátko po vražde často zaznievalo, že tí, čo zastávajú konzervatívne či kresťanské názory, pomáhali vytvárať prajné spoločenské podmienky na podobný zločin, majú krv na rukách, či dokonca to, že náboženstvo súvisí s nenávisťou.

Každý súdny človek, ktorý si v pokoji sadne a porozmýšľa nad tým, vie, že ide o nezmysel. Dobromyseľne rozumiem tomu len z tej stránky, že ľudia, ktorí prežívajú úzkosť či strach, hľadajú vinníka či riešenie, no neuvedomujú si dôsledky. Ak to niekto robí vedome, nebodaj ešte z kalkulu, je to klamár a podvodník, ktorý ďalej prispieva k rozdelenej spoločnosti a vyvolávaniu nenávisti.

Mrzí ma, že aj protesty v posledných dňoch boli miestami veľmi vulgárne a iracionálne. Chápem istú úzkosť, ktorú dotknutí ľudia zažívajú, keďže dvaja mladí ľudia prišli o život úplne nezmyselne, ale takéto správanie robí zle celej spoločnosti. Za nás z Kresťanskej únie hovorím, že nielenže nemáme krv na rukách, ale ani nenávisť v srdci. A tvrdiť to všeobecne o kresťanoch je scestné. Od nás nepočujete žiadne vulgarizmy ani osobné útoky. A vyzývam na to aj druhú stranu.

Richard Vašečka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Na druhej strane určite viete v slovenskom politickom priestore pomenovať tých, ktorí šíria nenávisť a nevraživosť voči LGBTI komunite.

Vnímam týchto ľudí, no vidím ich na oboch stranách spektra. Verbálne nenávistní, vulgárni a dehonestujúci ľudia útočiaci na ľudskú dôstojnosť nie sú len medzi tými, ktorí broja proti komunite homosexuálov, ale aj medzi tými, ktorí bojujú za nich. Pričom sa aj oni sami neraz cítia trápne z toho, ako sa správajú tí, ktorí ich práva akože zastávajú. To nehovorím na ospravedlnenie druhej strany, to nie, vždy je to neprijateľné.

A áno, aj z úst viacerých politikov v Národnej rade zaznievajú vyjadrenia, ktoré boli naozaj hrubé a nemiestne a v niektorých skupinách obyvateľov, ktorí konajú pudovo, môžu prispievať k vyvolávaniu aktu agresie. Musia s tým prestať.

Na koho konkrétne narážate? Na extrémistov z ĽSNS, Republiky či aj politikov z vášho klubu?

Na radikálov z opozície, ktorých spôsob je často mimo kresťanského a ľudského rozmeru.

Ste blízkym človekom premiéra Eduarda Hegera, ktorý sa minulý piatok zúčastnil na pietnej spomienke za zosnulých po tragickej streľbe s dúhovou vlajkou v ruke. Ako ste vnímali toto gesto?

Ísť na pietnu spomienku bolo celkom namieste, držať však dúhovú vlajku v ruke bola chyba, ale to je Eduard Heger, ktorý sa vždy snaží ukázať maximálnu ľudskosť a otvorenosť ku všetkým. Preukázal tým svoje pochopenie a vyjadril úprimnú a hlbokú sústrasť. Jeho veľké gesto bolo však neskôr zneužité a stalo sa súčasťou propagandy druhého tábora, ktorý nie celkom pochopil posolstvo pietnej spomienky.

Vy ste tiež boli na pietnom pochode?

Nebol som, lebo som mal povinnosti v Žiline. Ale keby som bol v Bratislave, asi by som sa zúčastnil, hoci by som ešte zvažoval, či by som ostatných svojou účasťou zbytočne neprovokoval. Držať dúhovú vlajku by som však slušne odmietol.

Po tragickej streľbe ste na rozdiel od nešťastnej dopravnej nehody na Zochovej ulici na sociálnej sieti nič nenapísali ani nijako nereagovali. Prečo?

Pretože sme v rámci strany spoločne pripravili posolstvo, ktoré sme zverejnili na stránke Kresťanskej únie.

Pri hľadaní vinníkov za teroristický čin zaznelo od niektorých politikov či aktivistov aj konkrétne vaše meno či tiež meno predsedníčky Kresťanskej únie Anny Záborskej. Dotklo sa vás to osobne? 

Nie, nedotklo, a to z dvoch dôvodov. Som v politike už dlho a chápem, že niektoré veci sa v našej spoločnosti riešia veľmi intenzívne, zvlášť keď tam hrajú rolu aj silné emócie. Samozrejme, nepotešilo ma to a nebolo mi to jedno, ale snažím sa byť v tomto empatický pri podobných útokoch v danej situácii, hoci je to prehnané.

Dávam tomu ešte istý čas a verím, že o pár dní či týždňov to prejde z emocionálnej do konštruktívnejšej roviny, na nikoho sa nehnevám ani nikomu nič nezazlievam. Rád si však sadnem s kýmkoľvek, kto má opačný názor, a preberiem s ním všetky jeho výhrady a námietky.

Čelíte po tejto vražde obvineniam či útokom na sociálnych sieťach?

Pár nepríjemných mailov prišlo, ale nie je to nič zásadne neprimerané ako za bežnej politickej premávky. Ako kandidát na poslanca do žilinského župného zastupiteľstva sa v týchto dňoch stretávam s mnohými ľuďmi a od nich som žiadne podobné výčitky v tomto duchu nepočul.

Mnohí, najmä z opačného politického spektra, vás roky nálepkujú ako ultrakonzervatívnu postavu, ktorá sa ľuďom stará do životov. Ako sa vám s tým žije?

Tak trochu sa nad tým usmievam. Osobne sa vôbec nepokladám za ultrakonzervatívneho, ak ma niekto takto nálepkuje, v poriadku, ale ja sa takto necítim. Viacerí kolegovia, s ktorými dnes v klube spolupracujem a sú v politike noví, hovoria, že som bol pre nich jedno z najväčších prekvapení. Mňa nepoznali, len môj mediálny obraz, a v realite zistili, že som racionálny človek otvorený komunikácii. Necítim sa byť uzavretý v žiadnej bubline ani na okraji s tým, že odmietam počúvať. Neberiem tieto nálepky tragicky, je to normálna súčasť politického života a nijako ma to v živote neobmedzuje.

Vidíte nádej, že podobne rozdelená spoločnosť nájde formu spojenia, alebo sa priepasť medzi konzervatívcami a liberálmi bude len ďalej prehlbovať?

Nádej vidím vždy. Teda aj teraz. Závisieť to bude od nás, konkrétnych ľudí, ale aj od naladenia spoločnosti, ktoré sa tvorí v rodinách, v školách či v médiách. Určite sa môžeme a máme spojiť v rešpektovaní ľudského života a dôstojnosti každého jednotlivca. Rozdielne názory, ktoré vychádzajú z vnútorného presvedčenia, sú však súčasťou slobodnej spoločnosti.