Učí slovenský jazyk na košickom osemročnom gymnáziu, po vypuknutí vojny začala vyučovať aj ukrajinských utečencov. Hovorí, že ju pozitívne prekvapila ich vedomostná úroveň a chuť učiť sa, no zároveň si musí dávať pozor, aby sa nikoho nedotkla.  

„Predsa len, či už vojna, alebo strata rodičov sa v literatúre veľmi často opakuje a je ťažké aj pre mňa, aj pre nich o tom rozprávať,“ vysvetlila v rozhovore učiteľka Ľubica Fedorová z Košíc. V ankete Zlatý Amos sa vlani stala najsympatickejšou učiteľkou roka. 

Pre Postoj hovorí o tom, že slovenský jazyk je ťažký aj pre Slovákov a vysvetľuje v akom smere deťom ublížila „korona škola“.

V matematike sa zavádzajú alternatívne prístupy, ako napríklad Hejného metóda. Dá sa niečo meniť na výučbe slovenčiny a literatúry? 

Na jednej strane sú snahy o modernizáciu, na druhej strane sú isté požiadavky na maturantov a aj zmenšujúci sa počet hodín, ktoré môžeme učiť, lebo vždy sa niečo udeje. Zdá sa, že deti sú veľa v škole, ale nie je to pravda. Máme pomerne veľa prázdnin, máme maturity, prijímačky, potom je exkurzia, lyžiarsky zájazd, výchovný koncert a iné aktivity. Tých hodín nie je až tak veľa, ako by mohlo byť. A práve preto musíme každú jednu hodinu učiť.  

Keď prídu praktikanti, prídu s nápadmi z vysokej školy, chcú všetko vyskúšať. Fajn, môžu, ale keby skúšali každú hodinu niečo nové alebo hoci aj každú druhú, polovicu toho, čo treba vedieť a vtlačiť do hláv, hlavne do slabších, nedostaneme. To je jedna vec. 

A druhá vec je, že áno, bola reforma, kde sme napríklad v rámci literatúry mali učiť nie chronologicky, ale po žánroch, ale myslím si, že deti sa strácajú v literatúre, ony netušia, kto kedy žil, kto sa mohol a nemohol s niekým stretnúť.  Nehovorím, že musia všetko vedieť, ani ja všetko neviem, ale základný vývoj v rámci literatúry by mali poznať. A stráca sa to práve preto, že skáču z obdobia na obdobie. 

Aké to má dôsledky? 

Prejdeme niekedy aj obdobie dvoch tisícročí. Z Antigony v starovekej literatúre skočíme na rok 1945, lebo tematicky spolu súvisia dve drámy. To je v poriadku, ale študenti potom nemajú problém povedať, že sa to udialo v tom istom období, lebo však sme to preberali naraz a rozprávali sme o tých istých hodnotách. Povieme si, že hodnoty sa za tých dva a pol tisíc rokov nezmenili, ale nie všetci si zapamätajú, že tam bol časový rozptyl. Takže výučba sa neposunula k lepšiemu.   

Chýbajú tak žiakom súvislosti? 

Áno, preto chýbajú. Snažíme sa to odbúravať, ale tá chronológia má čosi do seba. Niektoré školy už tlačia na to, že je to dôležité. My to napríklad máme v seminári vo štvrtom ročníku a tam sa učíme chronologicky. Žiaci sa vtedy pýtajú, prečo sa tak neučili doteraz, že im to dáva zmysel, má to logiku a lepšie sa im to učí a pamätá.  

Vieme si porovnať, že Hollý sa inšpiroval starovekou antickou literatúrou, ale keď preberáme Hollého, my o antike ešte ani netušíme. Nie všetky reformy sú podarené reformy a nie všetky zmeny sú zmeny k lepšiemu. Možno niekomu to vyhovuje. Ale keby som mala porovnať študentov, ako sa im to ľahko učilo predtým, keď sa to učili chronologicky, tak určite títo bez chronológie majú väčší chaos v hlave.  

Ako je to s čítaním s porozumením? Tento problém je tu podľa testov z monitorov už roky, zlepšilo sa to? 

V prvom rade, deti čítajú veľa. Je to mýtus, že nečítajú. Len nie všetci čítajú s porozumením. (Úsmev.) Chodia do knižnice, viem o tom, rozprávam sa s nimi. Čítajú aj celkom kvalitnú literatúru, niektorí by celkom prekvapili. 

Druhá vec je, nakoľko čítajú s porozumením. Ale zrejme to súvisí aj s touto zrýchlenou dobou. Aj mne sa niekedy stane, že prečítam povrchne niečo, čomu neprikladám takú dôležitosť, potom zistím, že tam bolo niečo úplne iné. Snažíme sa tento problém odbúravať, lebo je to dôležité pre ich budúci život. Pracujeme s ukážkami a hľadáme odpovede, ktoré s textom súvisia.  

Môžeme to vidieť napríklad aj na tom, že inak čítame, keď pozeráme do mobilu, a inak, keď držíme knihu? 

Jednoznačne. Študenti napríklad neznášajú, keď robievame prípravu na maturitné testovanie a niektoré testy musia robiť na počítači. Hovoria, že sa im to veľmi ťažko číta. Ja som taká istá. Keby som mala urobiť test len z monitora, urobím toľko chýb, pretože sa neviem sústrediť tak ako na papierovú podobu. Viac je takých, ktorí nechcú testy na počítači, ako tých, ktorí ich chcú. 

V slovenskom jazyku existuje množstvo výnimiek, často úplne nelogických. Žiaci sa ich musia len nabifliť?   

Má to svoje opodstatnenie, pretože keď sa to poriadne nenaučia, nebudú ich vedieť v živote používať. Napríklad keď sa žiaci učia, že L je tvrdá spoluhláska, ale existujú aj slová, v ktorých sa píše s mäkkým i. Žiakom hovorím, aby si predstavili, že ako mama alebo otec raz napíšu svojim deťom ospravedlnenky s hrúbkami. Čo si ten učiteľ pomyslí?  

Prečo sa bazíruje na diktátoch už od prvého stupňa, keď výsledok je aj taký, že napokon ešte vysokoškolák či dospelý má s pravopisom stále problém?  

Presne preto, aby sa toto nestávalo. Slováci majú jeden z najťažších jazykov. Máme veľmi veľa pravopisných pravidiel, výnimiek z pravidiel. Máme pravidlo o rytmickom krátení, pri ktorom nemôžu ísť dve dlhé slabiky za sebou, a potom máme aj výnimky z toho pravidla, napríklad slovo páví. Toto musíte vedieť, lebo je to výnimka. 

Keď učím cudzincov, tak sa ma často pýtajú, prečo je slovo plávať s dĺžňom a plaváreň už nie. Jednoducho to etymologicky takto vzniklo. Prečo? Lebo. Niekde máme odpoveď, niekde nie.  

Slovenský jazyk je ťažký aj pre Slovákov. 

Áno. Aj ja sa priznám, že neviem vždy všetko. Práve dnes sa mi v škole stalo, že som sa musela pozrieť do slovníka, či sa slovo vyjsť píše v základnom tvare bez dĺžňa. Mala som pocit, že áno, ale chcela som si byť istá. A to s jazykom pracujem.  

Ako na žiakov, ale aj nás dospelých pôsobia novodobé čety, messengre, esemesky a podobne? Sú zjednodušené, bez diakritiky, bez pravidiel. 

Veľmi negatívne. V tomto smere je badať, že znamienka sa potom nepoužívajú ani v písomnej podobe. Dosť nám v tomto smere ublížila aj „korona škola“, pretože žiaci si o dosť menej písali poznámky do zošita a zaznamenávali viac elektronicky, ak vôbec. Je to naozaj vidieť aj na pravopise, slohu, aj písme. Aj u tých, ktorí kedysi písali čitateľne, vidieť, že jemná motorika stratila cit. Ruka si odvykla písať.  

Sú aj samotný akt písania a cibrenie písma ešte v digitálnej dobe dôležité? 

Áno, určite. Je pravda, že keď žiaci prišli s návrhom, aby mohli používať v škole notebooky, tak som bola tá, ktorá im to pomohla vybaviť u kolegov. Ale stále striktne vyžadujem, aby si niektoré veci písali rukou. Jemnú motoriku nemožno úplne vylúčiť zo svojho života. Určite je podstatné aj písať.  

Dávate svojim žiakom nejaké špeciálne praktické úlohy? 

Áno. Majú pozerať televízne správy a hľadať chyby v titulkoch. Keď objavia nejaký chybný, dostanú jednotku. (Úsmev.) Vďaka tomu, že sa na to vedia sústrediť, hľadajú chyby a potom si to aj ľahšie zapamätajú.  

Viete slovenský jazyk spolu s literatúrou urobiť krajšími aj pre žiakov, ktorí k predmetu nemajú vzťah? 

Nikdy neučím poučky, sama ich neviem. Niektoré sú také komplikované, že netuším, čo tým chcel autor povedať. Všetky poučky sa preto snažíme odvodiť na hodine, žiaci si ich tvoria s mojou pomocou sami, a teda sú napísané v jazyku, ktorému rozumejú. Podstatné je nájsť jav v texte a nie to, že mi odverklikuje vetu, ktorej nerozumie. Je to pre nich znesiteľnejšie. 

Na literatúre sa stále snažíme nájsť súvislosť medzi tým, čo teraz žijeme, a premostíme to literatúrou. Niekedy sú to ťažšie témy, niekedy ľahšie.  Ale žiaci potom nemajú pocit, že sa rozprávame o niečom, čo je vzdialené aj 2 000 rokov, pretože niektoré diela toľko rokov majú. Aj vďaka tomu pochopia, že podstata človeka ostala taká istá.   

Je pravda, že na čiarke sa dokážu pohádať aj dvaja skúsení slovenčinári? 

Áno. (Smiech.) Je to ako v prípade právnikov, ktorí majú odlišný pohľad na výklad zákona. Stáva sa to hlavne v zložitejších súvetiach. Čiarky majú v slovenčine pravidlá, takže tam nie sú výnimky alebo výnimky z výnimiek. Sú striktne dané a jasné. Pravdu má teda ten, kto ovláda lepšie vetnú skladbu a vie si odôvodniť, prečo tam tá čiarka má byť.  

Ako sa vám pozdáva súčasná podoba maturít zo slovenského jazyka a literatúry?  

Momentálne je to vyvážené, literatúra je postavená na úroveň gramatiky, z každého rožku trošku. Myslím, že aktuálne je ústna skúška maturít nastavená dobre. No a o testoch pomlčím. (Smiech.) 

V minulom školskom roku sa nevyskytli kontroverzné ani sporné otázky a odpovede. Posledný predkoronový test bol totiž čistá katastrofa, tam bolo niekoľko nejasných otázok. Pri posledných maturitách som sa smiala, že už nemusím stanovať pred ministerstvom školstva. Nemám problém s tým, že maturity sú ťažké. Ale nech sú aspoň „urobiteľné“. Nech je tam jasná a striktná otázka a jedna odpoveď.  

Výborní žiaci nám plakali, pretože nerozumeli, na čo sa ich pýtajú. Vtedy som bola veľmi nahnevaná. V minulom školskom roku to bolo ok, dajme tomu. Už keď majú byť testy, nech sú v tejto podobe, bez chyby, len s jednou odpoveďou, nie s troma alebo so žiadnou. 

Od marca učíte slovenčinu ukrajinských žiakov, ktorí k nám prišli v dôsledku vojny. Aké boli začiatky? 

Psychicky ťažké, lebo naši žiaci veľmi ťažko niesli, že vypukla vojna, a snažili sa nejakým spôsobom pomáhať. Chodili zo školy rovno na hranice do dobrovoľníckych centier, a keď nám sem prišli deti, ktorých sa to bytostne týkalo, tak aj naši žiaci to ťažko niesli. A tým, že som so žiakmi aj vnútorne prepojená, tak to na mňa takisto vnútorne vplývalo.  

Keď už prišli ukrajinskí žiaci do triedy, ako sa zoznámili s novými spolužiakmi, ako komunikovali? 

Deti s tým nemali až taký problém. Je tam jazyková bariéra, ale slovanské jazyky nie sú až také odlišné. Celkom im to šlo. Mnohí buď vedia ruštinu, alebo viac využívali anglický jazyk, pretože ukrajinským deťom ide angličtina veľmi dobre.  

Naši žiaci ich prijali medzi seba. Tí mladší to zobrali ochranársky. Chytili spolužiačku za ruky, povodili ju po škole, pýtali sa, ako jej môžu pomôcť, doniesli jej oblečenie, nakúpili jej pomôcky. Pri starších to bolo veľmi podobné, ale nebolo to také intenzívne, na štýl – idem ti pomáhať. Predsa len, je to pubertálne obdobie. 

Koľko Ukrajincov ste mali na vašej škole? 

Do 20. Niektorí prišli, ale keď zistili, že situácia je pokojná, vrátili sa naspäť. Tí, ktorí sa nemajú kam vrátiť, sú tu doteraz. A potom boli aj takí, že prišli a po týždni, dvoch odišli ďalej do Nemecka.  

Ovplyvnil ich príchod kolektívy jednotlivých tried? 

Nejako špeciálne sa nezmenili, ani vzťahovo, ani komunitu to výrazne neovplyvnilo. V triedach máme jedného, najviac štyroch. Ukrajinci sú naozaj veľmi šikovní a niekedy som mala pocit, že naše slabšie deti sa tak žiarlivo pozerali, čo všetko vedia. Ale tak v dobrom, nie nevraživo. 

Čiže ich vzdelanostná úroveň prekvapila? 

Určite áno. Týkalo sa to anglického jazyka alebo napríklad viem, že aj na fyzike bolo dievča, ktoré chcelo z predmetu po dvoch týždňoch vyučovania písať s ostatnými písomku.  

Čo to vypovedá o ukrajinskom školstve? 

Nemôžem paušalizovať, ale podľa všetkého je asi na odbornej úrovni. Kto na Ukrajinu pozerá cez prsty, tak si musí vstúpiť do svedomia, že to nie je tak, ako si myslí. Lebo naozaj žiaci sú šikovní a niektorí až veľmi. 

Vedia sa presadiť na hodine? 

Ktorí ako. Do júna ešte úradovala situácia, v ktorej sú. Tým, že sú na Slovensku väčšinou len s mamkami, tým, že nevedia, čo sa deje doma, sú skôr utiahnutí a introvertnejší.  

Mala som s nimi aj popoludňajšie kurzy a nesnažili sa to dávať najavo. Ale pri vyučovaní to vždy vypláva na povrch. Poviem príklad. Zvyknem sa detí pýtať: ako sa máte, aký ste mali deň? Jedna odpoveď bola, že ťažký, lebo dnes bol posledný deň školy na Ukrajine, lúčili sme sa, robili sme si spoločnú fotku cez Teams. Nebolo to teda tak, že by o tej situácii chceli rozprávať, lebo nechceli, ale vždy sa našla téma, pri ktorej to vyplávalo na povrch.  

Jedna študentka mi napríklad povedala, že má špeciálny deň, pretože mala skúšky na klavíri vo svojej hudobnej škole, a dodala, že má ešte špeciálnejší deň, lebo má aj narodeniny. Tak som sa pýtala, či bude oslava a torta. A ona, že torta možno nebude, lebo je tu len s mamkou a bývajú na internáte. Tak nakoniec som jej tú tortu kúpila ja, lebo mi to bolo ľúto.  

Ukrajinskí žiaci chodili do školy a ešte sa popritom učili aj online?  

Spočiatku nie, asi ani oni sami nevedeli, čo bude. Potom niektorí začali a niektorí veľmi intenzívne. Zrejme to bolo podľa oblastí, kde sa bojovalo. Mali sme žiakov, ktorí k nám chodili len raz do týždňa a štyrikrát sa učili doma online.  

Potom sme mali takých, ktorí online dostávali len úlohy, čiže chodili k nám do školy, len sem-tam neboli na hodine a robili úlohy online, a boli takí, čo nemali vôbec nič. Bolo to individuálne. A tak sa to od toho marca do júna menilo. 

Je pre tieto deti dôležité, aby chodili do slovenských škôl? 

Určite áno, pretože nevedia, koľkí sa vrátia domov, koľkí ostanú. Čiže to znamená, čím skôr sa začnú začleňovať do nášho prostredia, tým je to pre nich lepšie. Mnohí, aspoň tí, čo sú u nás, sa chystajú na naše vysoké školy, lebo, bohužiaľ, nevidia perspektívu vo svojej domácej krajine. Sú zároveň maturantmi skôr ako naše deti. To znamená, že u nás sú druháci a na Ukrajine sa už maturuje.  

Plánujú si online ukončiť vzdelávanie vo svojej domovine a nastúpiť u nás na vysokú školu. Čím skôr sa začlenia, tým to bude pre nich jednoduchšie. Lebo keď tu plánujú ostať a bohvie, či aj nie trvalo žiť, je to tak, že čím skôr, tým lepšie.  

Čo pre vás bolo ako učiteľku najťažšie, keď nastúpili do školy? 

Psychicky to ustáť. Mám skúsenosti aj s ruským a ukrajinským jazykom, pretože učím v jazykovke deti cudzincov a máme tam aj ruské deti, ktoré sa chystali s deťmi presťahovať na Slovensko už dlhodobejšie, už skôr, než vypukol vojnový konflikt. Takže som si musela oprášiť trošku ruštinu a učila som ich slovenský jazyk. A mala som aj Ukrajincov.  

Stále som si však musela dávať pozor. Na literatúre je ťažké, akú tému by som mala a nemala s nimi preberať, lebo môže byť pre nich citlivou. Predsa len, či už vojna, alebo strata rodičov sa v literatúre veľmi často opakuje a je ťažké aj pre mňa, aj pre nich rozprávať o tom na hodine. Vyhnúť sa tomu nedá, ale snažila som sa dávať si pozor na jazyk, aby som sa ich nejako nedotkla, nepripomenula im to alebo necitlivo nepoňala.   

Ako sa učia jazyk, keď doteraz nemali žiadny kontakt so slovenčinou? 

Podľa toho, ako u koho. Prišli s rôznymi jazykovými rozdielmi, čo sa týka znalosti slovenského jazyka. Mnohí mali na Slovensku kamarátov alebo nejakú rodinu. Druhá vec je, že sa naozaj veľmi rýchlo učia. A toto sú dva slovanské jazyky, ktoré sú podobné.  

Snažili sme sa začínať základnými vecami, ako pozdraviť sa, čas, farby, základná slovná zásoba. Po troške, tým, že nasávali slovenský jazyk, sme mohli prejsť k zložitejšiemu skloňovaniu zámen a gramatickým javom. Hlavne som im vysvetľovala rozdiely, kde sa u nás píše mäkké a tvrdé y. Lebo automaticky prenášali svoje pravidlo do písania slovenského jazyka. A tie pravidlá sa líšia.  

Okrem slovenského jazyka ste aj ukrajinských žiakov doučovali? 

Áno, ministerstvo dalo možnosť, aby sme sa ako škola prihlásili do kurzov pre ukrajinské deti, takže mali popoludní intenzívny jazykový kurz. Nebol to povinný kurz, ale všetci mali záujem.  

Existujú nejaké osnovy pre ukrajinských žiakov? 

Ministerstvo školstva zareagovalo celkom rýchlo. Naša škola dostala ponuku na vyučovanie kurzov a tam boli pokyny, čo všetko ich máme učiť.  

Má azbuka nejaký vplyv na výučbu? 

Keď si chceli písať svojím písmom, tak si písali. Ale tým, že vedia anglický jazyk, ovládajú latinku, nebol problém písať naše slová. 

Prejavujú záujem aj o Slovensko? Chcú o ňom vedieť viac?  

Na kurzoch áno. Na hodinách slovenského jazyka a literatúry na to nemáme priestor, niektoré veci sme po korone ešte dobiehali. Rozprávali sme sa o haluškách, o Košiciach, dokonca sme boli spolu aj v divadle, aby mali aj takýto zážitok.  

Známkujete ukrajinských žiakov? 

V minulom školskom roku nemuseli byť hodnotené, v tomto školskom roku ešte nemusia mať hodnotený slovenský jazyk, stačí absolvoval. Ale ostatné predmety už áno. 

Mala som však dve dievčatá, ktoré chceli, aby som im hodnotila písomky zo slovenčiny. Sú tu najdlhšie a sú aj najsnaživejšie. Mali aj trojku z doplňovačky z diktátu, ale mali aj dvojku z písomky z literárnej kompozície.  

Keď napísali charakteristiku o sebe, brala som len obsah, lebo štylistika a pravopis sa nedali. To boli len také známky, ktoré neboli podstatné, lebo na konci roka neboli hodnotené. Žiaci sa chceli posúvať.  

Ako slovenskí žiaci prežívali, keď ich ukrajinskí spolužiaci potom odišli, niekedy aj náhle? 

Nemyslím, si, že to v nich zanechalo takú trvalú stopu, že by to intenzívne prežívali. Ani to nijako výrazne neovplyvnilo kolektív, nezmenil sa.  

O náročnosti povolania učiteľa sa vedú polemiky, mnohí vám závidia prázdniny a kratší pracovný čas. Ako na takéto postoje reagujete?  

Môj týždeň v práci by mi nikto nezávidel. Nestihnem sa ísť ani vycikať, ani napiť. Verejnosť je už alergická na to, že stále hovoríme o zvyšovaní platov učiteľov, lebo však máme veľa voľna, máme veľa prázdnin, končíme o pol druhej. Ale to je presne o tom, že ľudia nemajú predstavu, čo presne tá práca zahŕňa. 

Keď si chcem dopriať, pracujem aj popoludní, po sobotách, doučujem a učím v jazykovke. A potom si musím kradnúť čas, aby som zregenerovala svoje sily. Tie prázdniny sú mi krátke na to, aby som vládala desať mesiacov deti učiť s radosťou, nadšením a úsmevom. A keď chcem učiť, musím sa nabiť, aby som to zvládla.  

V tomto roku v júni som musela na chvíľu odísť zo školy, pretože by som sa už inak nevrátila. A to milujem svoju prácu. Bol to ťažší rok, dobiehala korona, vojna na Ukrajine. Keby neboli prázdniny, už by som sa nevrátila do práce, lebo by som to psychicky neustála.

 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš