Súčasná vládna kríza naplno preukazuje, že vládnuť bez dostatočnej podpory v parlamentných laviciach nie je žiadna zábava.

Na presadzovanie svojich zámerov vláda potrebuje prijímať zákony, schvaľovať medzinárodné zmluvy alebo napríklad riešiť pobyt vojsk NATO na území krajiny. Ak za ňou nestojí dostatok poslancov, každé hlasovanie sa stáva trápením. Ak k tomu prirátame snahy o odvolanie ministrov s nepredvídateľným koncom, nočná mora premiéra je na svete.

Ako prvý ju na Slovensku zažil Mikuláš Dzurinda po voľbách v roku 2002. Dvakrát. Efektivita jeho riešení bola obdivuhodná. Použité metódy však dodnes smrdia korupciou. Nedostatkové poslanecké hlasy sa totiž pri dôležitých reformách pravicovej vlády vždy ako zázrakom objavili. Dokonca aj z radov HZDS či KSS, kde dovtedy zarytí opozičníci údajne neraz hlasovali omylom.

Menšinové dobrodružstvo zažíva aj kabinet Eduarda Hegera. To, či predseda vlády má aj dlhodobejší plán fungovania, zatiaľ zrejmé nie je. Inšpirovať sa môže v zahraničí. Európske krajiny majú s menšinovými vládami bohaté skúsenosti. Ich manažment si však vyžaduje spoločensko-politickú konšteláciu, ktorú u nás nebadať.

Aj menšina vie vytrvať

Základný problém fungovania menšinovej vlády odhalí aj sedliacky rozum. Pokiaľ majú poslanci podporovať vládne návrhy, niečo za to budú chcieť. Podiel na moci, plnenie častí svojho volebného programu, v najhoršom prípade rekonštrukciu domu. Samozrejme, občas sa s vládnym návrhom stotožní aj nezaradený poslanec alebo dokonca členovia opozície. Systematicky sa na to však spoliehať nedá.

Na prvý pohľad je preto menšinová vláda akýmsi excesom vyskytujúcim sa raz za čas, aj to iba na krátke obdobie. Veľký prieskum európskych vlád spred piatich rokov však ukázal opak.

Autori skúmali 832 vládnych garnitúr, ktoré za vyše sedemdesiat rokov úradovali v tridsiatke európskych demokracií. Výsledok bol vcelku prekvapivý. Vyše štvrtina vlád nemala podporu parlamentnej väčšiny, napriek tomu v priemere vydržali pri moci 582 dní. Trvácnosť väčšinovej vlády je síce o poznanie vyššia (812 dní), ale očividne nemusí ísť o rátanie každého dňa existencie, ako to momentálne vyzerá na Slovensku.

Zdroj: Parlov.gov, ČT24

Príkladom je súčasný stav v Španielsku, kde sa pri moci od volieb v roku 2019 drží menšinová ľavicová koalícia socialistov (PSOE) premiéra Pedra Sáncheza a zoskupenia Spoločne môžeme (Unidas Podemos). Sánchezov kabinet má teda pred sebou záverečný rok volebného obdobia. Ak vytrvá, do histórie sa zapíše ako synonymum stability po predchádzajúcej traume, keď Španieli chodili k volebným urnám štyrikrát za štyri roky.

Napriek pandémii, vojne na Ukrajine či protivládnym protestom pritom Sánchezova vláda dokáže riešiť aj progresívne revolúcie, ako napríklad menštruačné voľno alebo boj s prílišnou konzumáciou mäsa.

Menšinové vlády sú v politicky búrlivom Španielsku možné aj vďaka osobitostiam tamojšieho ústavného systému. Prvou zvláštnosťou je parlamentné súperenie celonárodných a regionálnych strán. Vládnuce strany pomerne často získavajú potrebné hlasy výmenou za ústupky regionálnym hráčom.

Ďalším rozhodujúcim faktorom je spôsob vyslovovania dôvery vláde. V prvom kole musí ašpirant na premiérsky post získať v parlamente absolútnu väčšinu. Ak sa mu to nepodarí, v druhom kole vyslovovania dôvery postačuje aj jednoduchá väčšina hlasov. Stačí teda, ak sa niekoľko poslancov nezúčastní na hlasovaní a nová vláda je na svete.

Na vyslovenie nedôvery sa však vždy vyžaduje absolútna väčšina poslancov. To zabezpečuje prežitie vlády napriek jej minoritnej podpore.

V iných končinách to nefunguje. Nemecká túžba po stabilite konceptu menšinových vlád zatiaľ úspešne vzdoruje. Najbližšie k nej bola v roku 2017 Angela Merkelová, keď jej snahy o vytvorenie tzv. jamajskej koalície s liberálmi a so zelenými stroskotali. Nemecká kancelárka však pred riskantným dobrodružstvom uprednostňovala predčasné voľby, až napokon došlo k predĺženiu veľkej koalície so socialistami z SPD.

Bližšie našim pomerom je susedné Česko, kde boli menšinové vlády pri moci celkovo päťkrát. Trvácnosť bola rôznorodá. Zatiaľ jedinému sa do riadnych volieb podarilo dovládnuť súčasnému prezidentovi a bývalému premiérovi Milošovi Zemanovi medzi rokmi 1998 až 2002.

Ako posledný skúšal šťastie Andrej Babiš. Jeho ANO a ČSSD uzavreli v roku 2018 „tolerančný patent“ s komunistickou KSČM výmenou za splnenie niekoľkých sľubov z komunistického volebného programu. Medzi iným išlo o zdanenie cirkevných reštitúcií, rast minimálnej mzdy alebo päťtýždňovú dovolenku pre každého. Podpora mimovládnych podporovateľov sa skončila o tri roky neskôr práve na predlžovaní dovoleniek.

Ešte rýchlejšie sa skončil nedávny experiment v Čiernej Hore. Prvá menšinová vláda tam mala za úlohu zrealizovať reformy, ktoré by malý balkánsky štát posunuli skokom k vstupu do EÚ. Najmä z obavy z vývoja vojny na Ukrajine. Snaha o reformu vydržala premiérovi Dritanovi Abazovićovi štyri mesiace, potom prišlo vyslovenie nedôvery.

Škandinávska klasika

Existuje však kút Európy, kde to inak ako s podporou menšiny takmer ani nechodí. Dlhodobo týmto spôsobom fungujú kabinety v Dánsku, vo Švédsku či v Nórsku.

Čo stojí za škandinávskym úspechom menšinových vlád? Táto otázka fascinuje politológov už niekoľko dekád.

Podľa izraelského vedca Assafa Shapiru je základom politická tradícia a kultúra. Bez nich je hľadanie podpory vládnych návrhov u strán, ktoré na moci neparticipujú, nemysliteľná.

Jeho tézu podporuje aj súčasný vývoj. Na ilustráciu, v Dánsku momentálne vládnu sociálni demokrati na čele s Mette Frederiksenovou, ktorí v parlamente disponujú iba 48 poslancami. Opierajú sa však o ďalších 43 poslancov z takzvaného červeného bloku štvorkoalície. Spojenci vládnej strany neobsadili žiadne ministerstvo. V 179-člennom parlamente týmto spôsobom môžu prechádzať aj dôležité zákony.

Nie je bez zaujímavosti, že Frederiksenová sa už počas volebnej kampane netajila snahou o vytvorenie menšinovej vlády. Podporou od zvyšných strán si pritom nebola istá ani na začiatku rokovaní. Ako sama uviedla, ide o „štyri strany s veľmi odlišnými príbehmi a prístupmi“. Aj po troch rokoch jej menšinové zoskupenie funguje.

Obdobný príbeh prebieha v Nórsku. Po vlaňajších voľbách vystriedala vládu Konzervatívnej strany koalícia Strany práce a agrárnej Strany stredu. Novým premiérom sa stal Jonas Gahr Störe, ktorý pôvodne zamýšľal vytvoriť širokú koalíciu so socialistami. Plán však nevyšiel, a tak sa vydal po stopách svojej predchodkyne Erny Solbergovej. Konzervatívna líderka takisto musela väčšinu funkčného obdobia hľadať podporu aj u strán, ktoré v jej kabinete nemali zastúpenie. Mimochodom, o popularite jej minoritnej vlády svedčí fakt, že bola v roku 2017 ako konzervatívna líderka znovuzvolená, čo sa v Nórsku nestalo od 80. rokov.

Tézu o osobitosti škandinávskeho politického podhubia vhodného pre menšinové vlády rozvíja staršia štúdia významného nórskeho politológa Kaareho Strøma. Ten uvádza, že stranícky model Dánska, Nórska či Švédska charakterizujú vysokoorganizované a na budúcnosť orientované hnutia, decentralizovaná a relatívne málo hierarchická štruktúra zákonodarných zborov a pluralitné voľby s väčším množstvom strán.

Typické je tiež nízke kvórum umožňujúce parlamentnú reprezentáciu širokému spektru politických strán. Na porovnanie, zatiaľ čo na Slovensku potrebuje strana na účasť v parlamente až päť percent hlasov, v Dánsku by jej stačili dve. V súčasnosti by tak v Národnej rade SR sedeli aj poslanci za KDH, MKO-MKS, SNS, Dobrú voľbu, Vlasť a Most-Híd.

Niet divu, že pri uvedenej konštelácii je potreba zhody nevyhnutná. Bez nej by akákoľvek vláda dlhodobo nemala šancu vzniknúť. Strøm navyše dôvodí, že práve orientácia na ďalšie voľby vzbudzuje v škandinávskych stranách motiváciu zostať v úzadí a podporovať vládu bez účasti na výkonnej moci.

Tretím dôležitým aspektom úspechu menšinových vlád na severe Európy je podľa Shapiru tzv. negatívny parlamentarizmus. Inak povedané, kým nevládne nedôvera, kabinet môže pokračovať.

Príkladom je dosluhujúca švédska vláda na čele s Magdalenou Anderssonovou. Historicky prvá švédska premiérka vlani zložila vládu bez toho, aby za ňu hlasovalo dostatok poslancov. Keďže väčšina nebola proti, v zmysle tamojšej ústavy nič nebránilo, aby sa ujala premiérskeho kresla. Paradoxne, predsedníčkou vlády sa stala hneď dvakrát, keďže prvú demisiu podala iba pár hodín po zvolení. Dôvodom bolo neschválenie rozpočtu.

Napriek uvedenému si našinec azda povzdychne, že v Škandinávii môžu menšinové dobrodružstvá fungovať najmä pre nedostatok vážnych spoločenských problémov. Veď ide o dlhodobo najvyspelejšie štáty sveta. Nie je to tak.

Aj Nórov trápili pandemické opatrenia, ako priamy sused Ruska cítia zvýšené medzinárodné napätie, navyše krajinou za ostatné obdobie otriaslo viacero vražedných útokov. Ani Dáni sa s pandemickými opatreniami nezmierili bez protestov, na jednom z nich dokonca výtržníci upálili figurínu s podobou premiérky. Krajinu navyše dlhodobo trápi veľké množstvo migrantov a náklady na prišelcov, ktoré ročne prekračujú 4 miliardy eur.

Napriek všetkému, severské vlády s minoritnou podporou nemajú krátku trvácnosť.

Sú riešením ženy?

Škandinávsku politiku však spája ešte jeden očividný prvok. Či ide o parlament, alebo o vládny kabinet, ženy v ňom majú svoje miesto.

V Nórsku je z 19 členov vlády 10 žien, Dánsko a zatiaľ aj Švédsko majú premiérku. V parlamente síce ženy stále tvoria menšinu, no kým na severe majú zastúpenie nad 40 percent, v slovenskej Národnej rade sedí necelá štvrtina zástupkýň nežnejšieho pohlavia. Európsky priemer sa pohybuje nad 30 %.

Zastúpenie žien v národných parlamentoch. Zdroj: ec.europa.eu

Môže byť za vyššou stabilitou menšinových vlád väčšie zastúpenie žien? Nedávny výskum naznačuje, že na tom niečo môže byť. Ženy podľa neho do politiky vnášajú viac snahy o konsenzus a kompromisy hľadajú častejšie než muži.

S exaktnými číslami sa však v tomto smere pracovať nedá. Vzorka žien premiérok je historicky skrátka veľmi malá. V súčasnosti je v Európe ich počet rekordne vysoký (8), avšak na hodnotenie si musíme počkať.

Platí to aj pre severanov. Dáni zažívajú takýto pokus iba druhýkrát, Švédi prekvapivo premiérovo. O čosi početnejšie skúsenosti majú Nóri, ktorí zažili prvú premiérku už v roku 1981. Gro Harlem Brundtlandová, pôvodne jeden z hlavných cieľov teroristu Andersa Breivika, na čele vlády stála celkovo trikrát, ale celkové trvanie jej kabinetov sa značne líši (1981, 1986 – 1989, 1990 – 1996). Vizitku stability má za sebou už zmienená Erna Solbergová. Slovensko zažilo predsedníčku vlády iba raz, kabinet Ivety Radičovej vydržal necelé dva roky.

Nie je bez zaujímavosti, že aj vo vyspelých demokraciách je väčší problém na strane ponuky než dopytu. Nedávna dánska štúdia skúmala dôvody nízkeho zastúpenia žien v lokálnej politike, pričom problémom bol najmä nezáujem zo strany žien o zapojenie sa do politického súboja. To iba na okraj, pred tým, než sa strhne debata o kvótach alebo inak naoktrojovanej rovnosti.

Nech je to akokoľvek, slovenská politika zjavne ženy veľmi neláka. Jedným z dôvodov je jej hrubosť a nekultivovanosť, čo potvrdila v nedávnom rozhovore pre Postoj aj Miriam Lexmann. Pri pohľade na stav polarizácie našej politickej reprezentácie by preto pozvanie väčšieho množstva dám do vrcholovej politiky naozaj nemuselo byť na škodu.

Lekcia pre Slovensko

Aké je ponaučenie pre Slovensko? Menšinová vláda sa dá manažovať. Vyžaduje si však spoločenské a právne prostredie, ktoré je na ňu pripravené. Druhou možnosťou je silný líder schopný zaobstarať hlasy chýbajúcich poslancov v pravý čas.

Mikuláš Dzurinda svoje skúsenosti svojho času zhrnul slovami: „Nehanbím sa povedať, že mám za sebou desiatky hodín istého ak nie rovno presviedčania, tak získavania nezávislých poslancov, pretože nestabilita v konečnom dôsledku znamená predčasné voľby.“

Nám dnes už zostáva iba dúfať, že šlo o zákonnú formu „získavania“ hlasov.

Zahraničie zároveň ukazuje, že niekedy je pre strany výhodnejšie zostať v závetrí a podporovať dôležité reformy bez vlastného ministra. Najviac hnevu od verejnosti za neúspechy tak utŕži vládna strana, na úspechoch sa zároveň dá politicky výhodne profitovať. V slovenských podmienkach však zatiaľ prevláda potreba okamžitého profitu.

Španielska skúsenosť navyše ukazuje, že príliš časté voľby môžu mať viac porazených ako víťazov. Snahu o kompromis potom volič ocení o to viac.