V lete roku 1949 sa na prvé miesto v zozname nepriateľov štátu dostáva Katolícka cirkev. Komunistický režim má jasný cieľ. Je odhodlaný rozložiť a zničiť poslednú prekážku na jeho ceste k absolútnej moci.

Pri stanovení tohto ambiciózneho cieľa sa však komunisti dopúšťajú dvoch chýb. Preceňujú svoje schopnosti a naopak podceňujú odhodlanie slovenských veriacich.

Komunistickej moci najviac vadilo prepojenie Katolíckej cirkvi s Vatikánom. Pápežský úrad totiž chorobne považovali za akúsi predĺženú ruku amerického imperializmu. Tesne po získaní moci preto začali pracovať na čo najskoršom pretnutí tejto väzby a vytvorení akejsi vlastnej štátnej cirkvi. V júni roku 1949 sa pod rúškom prehlbovania náboženského života začala tzv. Katolícka akcia. Jej podstatou bolo zorganizovať medzi duchovenstvom a laikmi hnutie, ktoré sa malo postaviť proti pápežovi a domácim „problémovým“ biskupom. Predstavitelia Katolíckej akcie začali na svoju podporu zbierať podpisy a vytvárať sieť výborov v krajoch a obciach. Hlavnými predstaviteľmi tohto hnutia boli na Slovensku V. Török a Š. Šurányiová.

Vatikán spoločne s biskupmi rýchlo rozpoznali skutočný schizmatický úmysel nevinne sa tváriaceho hnutia. Svätá stolica rázne odsúdila Katolícku akciu a exkomunikovala všetkých laikov a duchovných, ktorí sa na akcii vedome podieľali. Domáci biskupi reagovali 15. júna pastierskym listom- Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky, v ktorom upozornili na skutočný zámer štátnej moci. Štátne orgány následne zakázali nedeľné čítanie tohto listu a každý kňaz, ktorý by tento zákaz porušil, sa automaticky vystavoval ostrej reakcii zo strany bezpečnostných zložiek. Napriek hrozbám zaznel pastiersky list masívne v nedeľu 19. júna na Sviatok Božieho Tela. Zákaz nepomohol.

Veriaci na rôznych miestach Slovenska začali po tejto nedeli organizovane strážiť svojich kňazov, ktorí sa vzopreli komunistickému zasahovaniu do cirkevných vecí. Z obáv pred ich zatknutím zostavovali denné i nočné hliadky, ktoré mali zabrániť odvedeniu kňazov z ich farností. Scenár býval často podobný. Ihneď, ako sa objavili v obci príslušníci bezpečnostných zložiek, obkolesili desiatky a stovky farníkov kostoly a fary, v ktorých sa zdržiaval ohrozený kňaz. Pri bránení duchovných vlastnými telami došlo v takmer štyroch desiatkach slovenských obcí k stretom medzi farníkmi a ozbrojenými príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a dokonca aj armády. Počtom najväčšia vzbura sa uskutočnila v Levoči, no silný odpor prekvapil komunistov aj v Čadci, Dolnom Kubíne, Brusne, v Borskom Sv. Mikuláši, v Dvoroch nad Žitavou, v Šuranoch, Komjatnej, v Dráhovciach, vo Veľkých Úľanoch, v Hornej Krupej, v Dlhom nad Cirochou atď. Podľa údajov vtedajších bezpečnostných orgánov sa na vzburách zúčastnilo okolo 25.000 veriacich. Takmer 500 z nich bolo za to odsúdených. Komunistov prekvapila sila veriacich, preto neskôr upustili aj od samotnej Katolíckej akcie. Spontánny odpor slovenských katolíkov z leta 1949 sa tak považuje za najväčšie vzopätie proti režimu až do revolúcie roku 1989.

V letných dňoch roku 1949 riskovali títo obyčajní ľudia dosť veľa. Pracovné miesta, vlastnú slobodu, budúcnosť svojich detí, a pri výstreloch aj to najcennejšie - svoje životy. Na ich veľkú odvahu by sme preto nemali zabudnúť ani po šesťdesiatich rokoch. V hodine veľkej skúšky totiž obstáli.

Dušan Čurila