Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
26. september 2022

Nezízajte toľko na vlastný pupok

Čo by Lenin povedal účastníkom Konzervatívneho summitu

Keď slovenský konzervatívec musí zájsť po rozumy až k samotnému Vladimirovi Iľjičovi.

Čo by Lenin povedal účastníkom Konzervatívneho summitu

Happeningom v preplnenom GES klube na VOSR párty 2002 oslávili 9. novembra 2002 Košičania výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Ilustračné FOTO TASR/Svätopluk Písecký

„Riešime príliš sami seba, naše vzťahy, minulosť, osobné spory a menej riešime to, ako chceme formovať budúcnosť našej krajiny,“ povedala vo včerajšom rozhovore pre Postoj europoslankyňa Miriam Lexmann z KDH na otázku, aký má pocit zo súčasného slovenského konzervatívneho prostredia.

Druhý ročník Konzervatívneho summitu, ktorý sa minulý týždeň konal v Bratislave, dotiahol na Slovensko niekoľko prestížnych hostí z blízkeho zahraničia a poskytol tiež priestor na diskusie o témach, ktoré konzervatívcov rozdeľujú – dnes je to asi najviac vojna na Ukrajine. No aj tam mohol účastník nadobudnúť dojem, že konzervatívci sa príliš zaoberajú sami sebou.

Angličtina má na to zvláštny výraz: navel-gazing, doslova „zízanie na pupok“. Intenzívne pozorovanie vlastného pupka je vraj pomôckou pri meditácii vo východných náboženstvách. V prenesenom význame ide o nadmerné zahĺbenie sa do seba, prehnané sebaanalyzovanie, prípadne prílišné sústredenie sa na jednu tému.

Keď som v prestávke medzi panelmi stál medzi účastníkmi Konzervatívneho summitu, zišla mi na um scénka z britského historického televízneho seriálu Fall of Eagles (Pád orlov) z roku 1974. Je to pozoruhodný hraný seriál o súmraku troch európskych monarchií na prelome 19. a 20. storočia: rakúskych Habsburgovcov, nemeckých Hohenzollernovcov a ruských Romanovovcov. Jeho trinásť epizód sa dá v angličtine nájsť a voľne sledovať na YouTube.

Pozoroval som všetkých tých účastníkov Konzervatívneho summitu a predstavoval si, ako počas prestávky do miestnosti vchádza Vladimir Iľjič Lenin. Zastavuje sa pri stole s občerstvením a následne nám konzervatívcom hovorí podobné veci ako svojim súdruhom v tomto videu:

Pre kontext a na vysvetlenie: v tejto scénke zo seriálu Pád orlov vidieť, ako Lenin (hrá ho skvelý herec Patrick Stewart, ktorý sa neskôr preslávil rolou kapitána Picarda v Star Treku či profesora Xaviera v X-Menoch) prichádza na tajné stretnutie marxistov v cárskom Rusku niekedy koncom 19. storočia. Zoznamuje sa s Nadeždou Krupskou, svojou neskoršou manželkou, čo naznačuje, že scénka sa odohráva v roku 1894, teda ešte veľmi dlho pred boľševickou revolúciou v roku 1917. Ponúkne ho palacinkami.

Krupská vysvetlí Leninovi, že okolostojaci ľudia sú súdruhovia. „Keď môžeme, stretávame sa, aby sme sa rozprávali.“

„Všimol som si, že rozprávajú,“ odvetí Lenin.

„Čítame spolu Marxa, diskutujeme o socialistických princípoch, píšeme letáky,“ pokračuje vo výklade Krupská. „Nemôžeme ich tlačiť, tak ich rozširujeme vo forme rukopisov.“

„Rozširujete komu?“ spýta sa Lenin.

„Sebe navzájom,“ odpovedá Krupská nevinne.

Pobavený Lenin v tom vidí intelektuálny incest. Krupská sa ho následne vypytuje, odkiaľ pochádza a prečo prišiel do Petrohradu. Lenin odpovedá, že prišiel, aby sa venoval právu a pracoval pre revolúciu. „Nie však týmto spôsobom.“

Chvíľu sa zhovárajú o smrti Leninovho staršieho brata Alexandra, ktorého v roku 1887 cárske úrady ako 21-ročného popravili za prípravu atentátu na cára Alexandra III. No Lenin si vypýta ďalšiu palacinku a radšej zmení tému. Študujúc jeden z letákov, spýta sa Krupskej, či už niekedy stretla nejakého robotníka. Ona mu vysvetlí, že učí vo večernej škole robotníkov čítať, čím bojuje proti negramotnosti. To Lenina len ďalej rozosmeje.

Budúci „vodca proletariátu“ sa spýta Krupskej, či sa s ňou robotníci zhovárajú. Ona mu vysvetlí, že sa jej zverujú. Jeden sa jej napríklad zdôveril, že prišiel o vieru v Boha a teraz chce bojovať za lepší svet, nie sa iba zmierovať s tým, ako veci sú. Budúca Leninova žena zároveň vraví, že dobre pozná pomery, v ktorých žijú robotníci – ich preplnené ubytovne a špinavé fabriky. Jej hosť hovorí, že cársky režim nezvrhnú atentáty ani intelektuálne diskusie, ale jednotná vôľa ľudu.

Medzitým sa okolo dvojice zhromaždili aj ostatní účastníci stretnutia. Krupská hosťovi položí otázku, čo by mali podľa jeho mienky robiť. A teraz príde najdôležitejšia časť, Leninova odpoveď.

„Študujte továrenské zákony, hovorte s robotníkmi, klaďte im otázky,“ súka Lenin ako z rukáva. „Zistite, na čo sa ponosujú, potom ich krivdy môžeme využiť v našej propagande. Musíte nájsť spôsoby, ako medzi nich dostať letáky, získať kontakty, dohodnúť stretnutia. Keď uvidia, že nám záleží na ich každodenných potrebách, budú nám dôverovať. Môžeme ich organizovať, formovať ich politické povedomie.“

Inzercia

Lenin je zjavne vo svojom živle a ostatní mu už načúvajú so zatajeným dychom. „Nič nedosiahnete, keď tu budete len posedávať a rozprávať sa medzi sebou ako banda katedrových liberálov. Musíme vyjsť von, získať dôveru ľudí a moc od ľudí. Len oni môžu vyzvať na súboj cársky režim a buržoáziu, ktorá ho podporuje…“

Bieda slovenského konzervativizmu i východisko z nej v triapolminútovom videu! Ísť medzi ľudí a robiť politickú prácu, namiesto toho, aby sme donekonečna navzájom meditovali nad našimi prvými princípmi a zaoberali sa sami sebou. Akurát slovo „robotník“ z videa treba zameniť proste za všeobecnejšie „volič“ alebo možno „konzervatívny volič“ a odmyslieť si tie drísty o cárovi, buržoázii a revolúcii.

Televízny Lenin tu vlastne v závere opísal princíp činnosti akéhokoľvek profesionálneho politika: načúvať potrebám voličov a robiť z nich politickú tému. Dávať im pocítiť, že nám na nich záleží, a tým si u nich budovať dôveru a najlepšie sa to urobí tak, že nám na nich naozaj bude záležať…

Iste, starí čitatelia, ktorí museli na škole povinne študovať marxizmus-leninizmus, môžu mať na tomto mieste pocit, že tu niečo nesedí, a namietnuť. Televízny Lenin v podaní kapitána Picarda tu rozpráva ako sociálny demokrat, ktorý chce načúvať robotníkom a byť ich hlasom v politike. Reálny historický Lenin mal v skutočnosti veľmi odlišný program.

Otázka „Čo by sme mali robiť?“, ktorú Krupská v scénke kladie, pripomína názov neskoršieho Leninovho spisu Čo robiť? z roku 1902. V ňom sa Lenin vymedzuje voči marxistickým revizionistom ako Eduard Bernstein. Ten na konci 19. storočia skonštatoval, že priemyselná spoločnosť sa nevyvíja tak, ako desaťročia predtým predpovedal Marx – nedochádza ku koncentrácii kapitálu, naopak, s rozvojom kapitalizmu sa zlepšujú aj životné podmienky robotníkov a mnohí v skutočnosti ašpirujú, aby sa stali súčasťou buržoázie, teda stredných mestských vrstiev. Bernsteinove myšlienky vyústili do politiky sociálnej demokracie, ktorá volá po postupnom zlepšovaní materiálnych podmienok pracujúcich evolučnou demokratickou cestou, načúva ich potrebám a odmieta zvrhnutie kapitalizmu revolučným násilím.

Lenin proti tomu postavil tézu, že triedne povedomie robotníkov je naozaj slabé a musia ho rozvinúť profesionálni marxistickí revolucionári pochádzajúci zo vzdelanej strednej vrstvy. Majú to dosiahnuť tak, že vytvoria „revolučný predvoj“ robotníckeho hnutia – prísne disciplinovanú a centralisticky riadenú komunistickú stranu, ktorá vyšle medzi robotníkov svojich agitátorov, a tí ich nakŕmia marxistickou filozofiou. Inak povedané, strana zhora nadol vysvetlí robotníkom, čo je pre nich dobré a aké sú ich skutočné záujmy. Takáto strana následne môže spraviť násilný revolučný prevrat aj v krajinách s nerozvinutým kapitalizmom, ako bolo cárske Rusko…

Je to zjednodušené a nechcem na tomto mieste nudiť čitateľa marxistickou filozofiou. Najmä starší čitatelia si jej nepochybne dosť užili povinne na školách všetkých stupňov.

V každom prípade, precíznejší názov tohto článku by možno mal znieť: Čo by povedal účastníkom Konzervatívneho summitu Eduard Bernstein. No kto ho vôbec pozná?! Lenin v názve znie marketingovo lepšie.

Aby nešlo len o teóriu, americká spravodajská televízna stanica Fox News dnes uverejnila krátky rozhovor s guvernérom štátu New Hampshire, ktorým je republikánsky politik Chris Sununu. V úrade je už od roku 2017, čo je celkom slušný výkon, keďže New Hampshire patrí skôr k sociálne liberálnym štátom. Ani Sununu nie je práve kultúrny bojovník. No medzi voličmi si získal autoritu kompetentným spravovaním štátu.

Keď si vypočujete rozhovor s ním, pripomína trochu televízneho Lenina z britského seriálu Pád orlov.

Sununu hovorí, že základom pre politika nie je prichádzať za voličom so svojou agendou, ale prichádzať za ním s pokorou a otvoreným uchom a pýtať sa jeho, čo ho trápi. Preto republikáni teraz veľa hovoria o inflácii a vysokých cenách za benzín.

Na tomto mieste by slovenský čitateľ mohol namietnuť: Je fajn načúvať voličom, ale tí chcú u nás väčšinovo národný socializmus – chcú, aby im otcovský štát dával veci zadarmo. To je možno väčšinovo pravda, no nechcú to všetci voliči. Navyše Sununu hovorí, že sa snažia o prístup zdola nahor aj pri vytváraní politických riešení. Teda že sa snažia o decentralizované riešenia, v ktorých strede je svojprávny jednotlivec, ktorému vytvárajú pestrú škálu možností, ako sa realizovať.

Zaujímavý je aj jeho spôsob, ako sa mu darí presadzovať svoje riešenia napriek tesným pomerom medzi demokratmi a republikánmi v štátnom zákonodarnom zbore. Sununu hovorí, že sa snaží odborné otázky zbytočne nepolitizovať, ale je sústredený na výsledok, snaží sa s každým rozprávať, všetkých volá za okrúhly stôl, vytvára obojstranne prijateľné riešenia, kompromisy či politické dohody a necháva podiel na zásluhách na dobrých riešeniach aj politickým oponentom. S takýmto prístupom sa veci presadzovať dajú.

Iste, strana musí mať aj ideológov, ktorí strážia jej princípy, no nesmie zabúdať ani na politických praktikov, ktorí dokážu vyhrávať voľby a doťahovať veci do konca. Možno je Sununu tip na hosťa na budúcoročný Konzervatívny summit. Keď už je Lenin „večne živý“ mŕtvy.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.