Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
19. september 2022

Odpojený expremiér

Neprepadajme panike, že Slovensko aj Európa sa menia na Ficov obraz

Trochu optimizmu v čase, keď sa tak ľahko oddávame katastrofickým scenárom blízkej budúcnosti.

Neprepadajme panike, že Slovensko aj Európa sa menia na Ficov obraz

Robert Fico na protivládnom proteste na Hlavnej ulici v Košiciach 1. septembra 2022. FOTO TASR – František Iván

Prieskum, podľa ktorého si viac Slovákov želá vojenské víťazstvo Ruska než Ukrajiny, vyvolal zdesenie elity, ako aj prozápadnej a proukrajinskej časti verejnosti.

Akoby len potvrdil najchmúrnejšie prognózy niektorých sociológov, že od pandémie prechádza slovenská spoločnosť takým rozkladom autorít aj noriem, ktorý hrozí vyústením do volebnej pohromy.

Faktor Fico a dva prieskumy

„Skaza je už dokonaná,“ hovorí za mnohých nielen sociológ Vašečka, dokonca sa na tom zhodujú aj znepriatelení lídri doterajšej koalície. „Robert Fico sa vráti,“ povedal nedávno pre Postoj Richard Sulík, v princípe to isté opakuje aj Igor Matovič, obaja sa líšia len v tom, že zodpovednosť za nezadržateľný comeback expremiéra hádžu na toho druhého.

Je fakt, že asi žiaden štát EÚ nevyšiel z pandémie natoľko vnútorne rozorvaný ako Slovensko. Nemalo to však ekonomické ani sociálne príčiny – nerástla nezamestnanosť, zato ďalej rástli priemerné platy a aj napriek dlho zatvoreným školám či kostolom sme na Slovensku nezažili takú radikálnu karanténu ako desiatky miliónov Talianov, Francúzov a Španielov, ktorí sa dokopy dlhé týždne až mesiace nemohli pohnúť z domu.

Slovenská pandemická frustrácia mala najmä politický pôvod, týkala sa charakteru vlády aj opozície. Koaličné hádky a urážky priniesli nebývalý úpadok autority vlády, ktorá pritom reagovala porovnateľnými opatreniami aj chybami ako vlády naokolo. Ale rovnako dôležitý bol aj faktor Robert Fico, ktorý sa na chrbte rozhádanej vlády vrátil nahor a svojou mediálnou hyperaktivitou ovládol diskurz – nikde v Európe nebol opozičný líder a expremiér v jednej osobe, ktorý by v takej miere torpédoval pandemické opatrenia aj samotnú očkovaciu kampaň.

A rovnako teraz nikde v Európe nenájdeme expremiéra v opozícii, ktorý by po ruskom útoku na Ukrajinu hlásal niečo ako morálnu neutralitu, kritizoval oveľa viac Zelenského než Putina, vinil za vojnu USA, hovoril o nemeckej armáde ako o wehrmachte, stál na tribúne vedľa ruského aj bieloruského veľvyslanca či varoval pred ekonomickou samovraždou a žiadal okamžité zrušenie sankcií proti Rusku.

Aj v tomto svetle treba čítať onen znepokojivý prieskum. Trojnásobný expremiér, ktorý aj z obavy pred súdmi počas pandémie vedome stavil na radikalizáciu a na lov vo vodách Kotlebu, Uhríka a Mazureka, dodáva inak obskúrnemu extrému nebývalú legitimitu aj auru svojej zašlej slávy.

Bez faktoru Fica by sa sotva našlo 20 percent Slovákov, ktorí by v prieskume na stupnici od 1 do 10 tak jasne označili želanie ruského víťazstva.

Na znepokojivý prieskum sa však dá pozrieť aj inou optikou: sú tu dve porovnateľné menšiny, ktoré jasne preferujú ruské, respektíve ukrajinské víťazstvo, potom je tu ďalšia tretina, ktorá má len váhavú, prípadne žiadnu preferenciu, alebo nevie, čo si o vojne myslieť.

Lenže iný prieskum z jari, ktorý sa robil v rámci toho istého projektu Ako sa máte, Slovensko?, zas ukázal prudší príklon Slovákov k Západu: tábor občanov, ktorí si želajú geopolitickú orientáciu na Západ, vzrástol oproti meraniu v roku 2014 z 26 na 39 percent. O niečo poklesol naďalej najväčší tábor, ktorý preferuje vyváženú pozíciu medzi Západom a Ruskom, pričom podiel tých, ktorí sa chcú obrátiť na Rusko, je konštantne nízky (8 percent).

Oba prieskumy pôsobia, akoby ich robili v dvoch rozdielnych krajinách, v skutočnosti ukazujú tvár jednej a tej istej: znepokojivo početná menšina si želá ruské víťazstvo, súčasne vzrástla sila inej menšiny, ktorá chce vidieť Slovensko na Západe, čo najďalej od Ruska.

A, samozrejme, nálady sa v priebehu posledných mesiacov vyvíjajú aj podľa toho, či prevažoval šok z ruskej agresie alebo už strach z dôsledkov sankcií.

To je vlastne aj stávka Roberta Fica. Expremiér, ktorý svoj celý politický talent počas dlhej kariéry vkladá do toho, aby ešte pred súpermi zachytil čerstvé voličské trendy, dúfa, že po odpojení od ruských energií a pod vplyvom rekordných cien sa verejná mienka posunie želaným smerom - a z jeho včerajšieho radikalizmu sa stane naraz nový spoločenský stred.

Fico tiež verí, že sa tak nestane len na Slovensku, ale aj v ďalších štátoch Európy, v ktorých sa nálady obrátia proti sankciám a ich nositeľom. Už aj niektoré slovenské médiá upozorňujú, že prvým veľkým štátom EÚ, kde by sa takýto obrat mohol začať obrat, je Taliansko, kde sa už najbližšiu nedeľu konajú predčasné voľby.

Príde obrat z Ríma?

Taliani sú na politickú revolúciu papierovo naozaj dobrým kandidátom – okrem Nemecka nemá žiaden veľký zakladajúci štát EÚ takú závislosť od ruského plynu. A práve v Taliansku je aj veľmi silný tábor tých, ktorí podporujú zrušenie sankcií a tiež odmietajú dodávky zbraní Ukrajine.

Podľa jedného z posledných prieskumov si až 51 percent Talianov myslí, že protiruské sankcie by sa mali zoči-voči inflácii a rastúcim cenám plynu zrušiť.

Nedávno sa na talianske nálady odvolal aj sám Robert Fico, keď na tlačovke zvolávajúcej veľký protivládny míting citoval údajné slová talianskeho premiéra z predošlého dňa, ktorý mal na margo nefunkčných sankcií povedať, že už stačilo, treba ich zrušiť, lebo ohrozujú ľudí aj podniky.

Fico sa však buď pomýlil alebo zaklamal – odchádzajúci a populárny premiér Mario Draghi hovorí totiž priamy opak, a síce, že sankcie fungujú a musia pokračovať, až kým Ukrajina nezvíťazí.

Líder Smeru v skutočnosti necitoval Draghiho, ale Mattea Salviniho, exministra vnútra a lídra Ligy, ktorá kandiduje v rámci stredopravého bloku (centrodestra). Ak sa nestane zázračný zvrat, tento volebný blok v nedeľu jasne zvíťazí a po ére širokorozchodných koaličných vlád sa tak dostane k moci jeden tábor.

Tu sa však pre Fica aj všetkých, ktorí veria na novú revolúciu, dobré správy končia. Salvini je v Taliansku jediným lídrom relevantnej strany, ktorá hlása, že sankcie škodia viac Európe než Putinovi, a preto ich treba zrušiť, respektíve - ako hovorí v posledných dňoch - „premyslieť“.

Paradoxom je, že hoci Salvini zastáva väčšinové stanovisko, ktoré s patričným rámusom forsíruje aj v kampani, nijako nezastavil svoj dlhodobý úpadok a vo voľbách skončí zrejme na treťom či štvrtom mieste.

Inzercia

Ako je to možné? Žiada si to trochu vnútrotalianskeho kontextu, ktorý je pozoruhodný aj zo slovenskej perspektívy.

Ešte v roku 2019 Salvini valcoval všetkých súperov, jeho Liga získala v májových eurovoľbách vyše 34 percent. Salvini bol vtedy na výslní, ako minister vnútra preukázal silu aj chladnokrvnosť pri potlačení nelegálnej migrácie. Ambície ho hnali napred, no zradil ho politický inštinkt aj jeho typické fanfarónstvo. Onedlho povalil vládu, lebo sa už nevedel dočkať predčasných volieb a istého zisku premiérskeho úradu. Z predčasných volieb však nič nebolo, keďže sa proti nemu spriahli aj dovtedy na smrť znepriatelení súperi a vytvorili vládu.

Neskôr sa po ďalšej kríze Liga vrátila do Draghiho vlády, to sa už večný populista Salvini pretransformoval na proeurópskeho politika. Keď vypukla vojna na Ukrajine, Salvini nachvíľu stuhol, predtým totiž udržiaval stranícke väzby s Putinovým Jednotným Ruskom.

Liga formálne podporila sankcie aj dodávky zbraní, Salvini však postupne čoraz viac rétoricky hovoril z duše Talianov, ktorí boli proti sankciám a trpeli rastúcimi cenami energií.

Lenže ani populárne názory Salvinimu nepomáhajú - medzi popularitou jednotlivých strán a protisankčným stanoviskom nie je jednoducho žiaden súlad. Podľa prieskumov by dnes Lige dalo hlas len okolo 12-14 percent Talianov.

Veľkú časť voličov mu postupne prebrala iná národno-konzervatívna strana, Priatelia Talianska (FdI) na čele s Georgiou Meloniovej, ktorá sa na sankcie pozerá celkom inak.

Vzostup tejto straničky je podobne pozoruhodný ako niekdajší rozlet Salviniho – ešte v eurovoľbách 2019 získali FdI šesť percent, Meloni však na rozdiel od Salviniho kotrmelcov držala kurz, aj počas Draghiho vlády bola jedinou opozičnou stranou. Vyzerá to, že Meloni môže o týždeň triumfovať so ziskom okolo 25 percent a stať sa tak prvou premiérkou v dejinách Talianska.

Meloni po 24. februári ani raz nepodľahla populistickému vábeniu a neriadila sa podľa prieskumov: aj z opozície podporovala kurz Draghiho vlády a hájila sankcie proti Rusku a vojenskú podporu Ukrajiny. Podľa Meloniovej sa na Ukrajine bojuje aj o postavenie Západu, začiatkom septembra oponovala Salvinimu za tie výroky, ktoré citoval Fico na tlačovke. Meloni ubezpečuje, že ako premiérka bude garantovať spoločnú líniu s ostatnými štátmi EÚ a nedopustí, aby sa Taliansko stalo „slabým ohnivkom v reťazi“.

Salvini, ktorý je spolu s Meloni aj Berlusconiho Forza Italia súčasťou stredopravého volebného bloku, tak stojí v tejto téme celkom izolovaný a je zrejmé, že v novej vláde mu Meloni prepustí migračnú politiku (kde spolu súhlasia), ale nie politiku voči Rusku.

Napokon, Priatelia Talianska to ako horúci favorit volieb Salvinimu odkazujú aj verejne: spochybňovať sankcie môže len ako líder Ligy, ale je nepredstaviteľné, že by to bola línia novej vlády.  

Z premiérky Meloniovej sa potešia aj na čele poľskej a českej vlády, keďže FdI sú spolu s PiS a ODS súčasťou europarlamentnej frakcie Konzervatívcov a reformistov.

Ak teda Robert Fico čaká, že v rámci Európy dostane čoskoro pomoc z Ríma, je to skôr celkom márna túžba.

Talianska lekcia

V tejto súvislosti je zaujímavý aj príbeh talianskeho odpútavania od ruskej závislosti. Už krátko po Putinovej agresii nastalo v Bruseli prekvapenie, že Taliani ako odberatelia ruského plynu bez výhrad podporili energetické sankcie proti Rusku.

Nemecké médiá si postupne všimli, že to bolo aj dôsledkom racionálnej politiky Ríma. Kým Nemci všetko stavili na žiarivú víziu obnoviteľných zdrojov energií, ku ktorej ich mal v dlhej prechodnej fáze dopraviť ruský plyn z Nord Streamu I. a II., Taliani v posledných rokoch svedomito budovali diverzifikovanú infraštruktúru. Od roku 2020 je v prevádzke transadriatický plynovod, ktorým prúdi plyn z Azerbajdžanu cez Turecko a Grécko až do Talianska.

Dokonca už pár týždňov pred 24. februárom znížili Taliani dodávky ruského plynu o polovicu, importy z Ruska nahradili zo severnej Afriky, najmä z Alžírska, ďalší potenciál vidia aj v plyne z Líbye či Egypta.

Zatiaľ čo Nemci zaspali v budovaní LNG terminálov, čo teraz v rekordne rýchlom čase dobiehajú, Taliani vybudovali tri takéto terminály. Samozrejme, tu treba dodať, že na rozdiel od Nemecka a štátov v strednej Európy mali na rýchlu diverzifikáciu aj výborné geografické podmienky – navyše, pri pobreží Sicílie majú výdatné náleziská plynu, ktoré by už o dva roky mohli pokryť väčšinu talianskej spotreby.

Nielen Ficovo snívanie o konci protiruských energetických sankcií tak nezodpovedá novej európskej realite: Španieli a Francúzi ruské energie nepotrebujú, Taliani sú na rýchlej ceste energetickej transformácie, rovnako aj Nemci, ktorých to bude z veľkých štátov najviac bolieť.

Najbližšia zima – a zrejme aj tá ďalšia – bude kvôli cenovému rastu ťažká, ale je mýtus tvrdiť, že bez Ruska hrozí Európe energetický armagedon.

Rýchle, hoci aj bolestivé odpojenie nemá žiadnu lepšiu alternatívu: ak by s ním Európa nezačala z vlastnej vôle, vystavila by sa ľubovôli Putinovho Ruska, ktoré by vojenskú podporu Ukrajiny mohlo kedykoľvek potrestať.

Robertovi Ficovi jeho zúfalý boj o návrat k moci možno ešte doma v najbližšej zime prinesie nejaké body, ale inak sa čoraz viac úplne izoluje. Je odpojený nielen od Washingtonu, Londýna a Bruselu, ale aj od Paríža, Berlína a Ríma. A tak mu neostane nič iné než veriť, že mu raz bude Peter Pellegrini nútený hodiť záchranné koleso. 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.