Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
16. september 2022

Ako Alžbeta II. pochopila ducha doby

Prečo z jej diplomatického umenia profituje aj pobrexitová Veľká Británia

Na trón sa dostala v roku 1952, keď sa rozpadalo britské impérium. Aj od jej postoja záviselo, aké budú vzťahy s exkolóniami.

Prečo z jej diplomatického umenia profituje aj pobrexitová Veľká Británia

Alžbeta II. Flickr

Pri jej nástupe na trón po druhej svetovej vojne bola ešte Británia svetovou veľmocou, čerpala z morálneho imperatívu víťaznej strany, pri korunovácii bol ako premiér ešte Winston Churchill.

Pozícia krajiny, nad ktorou v minulosti slnko nezapadalo, sa však začala radikálne meniť. V dôsledku vysokých nákladov a devastácie ekonomiky počas vojny Veľká Británia zaostávala za novými svetovými veľmocami. Postupné získavanie samostatnosti jej kolónií spôsobilo ďalšiu eróziu mocenského vplyvu. Británia už namiesto formovania svetovej politiky bola v závese za veľmocenským súperením USA a Sovietskeho zväzu.

Alžbeta a duch doby

A práve v udržaní diplomatického vplyvu Veľkej Británie vo forme Commonwealthu zohrala významnú úlohu kráľovná Alžbeta. Napriek všeobecnému presvedčeniu, že Commonwealth vznikol až po druhej svetovej vojne v súvislosti s rozpadom impéria, sa táto inštitúcia zrodila už na začiatku 20. storočia. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa britské domíniá (územia, ktoré si prakticky vládli sami) ako Kanada, Nový Zéland či Írsko čoraz viac oddeľovali od nadvlády Británie a chceli si s bývalou imperiálnou veľmocou rovnocennejšie usporiadať vzťahy.

To sa im aj podarilo a v roku 1931 ratifikáciou Statute of Westminster získali nezávislosť a rovnocenné postavenie, pričom uznali, že „sú zjednotení spoločnou vernosťou ku korune a slobodne združení ako členovia Britského spoločenstva národov (Commonwealthu)“. Počas druhej svetovej vojny bola už ich nezávislosť jasne viditeľná, keďže Íri zostali neutrálni počas vojny a Južná Afrika sa len s veľkým odporom pridala na stranu spojencov.

Po druhej svetovej vojne sa aj so silnejúcou dekolonizáciou pridali ku Commonwealthu ďalšie krajiny, medzi inými aj India a Pakistan. Práve kvôli Indii sa zmenili pravidlá členstva tak, že krajiny Commonwealthu už nemuseli mať britského monarchu ako svoju hlavu štátu, ale mohli byť aj republikami. Britský monarcha už nebol ich „vládcom“, bol uznaný „iba“ ako hlava Commonwealthu. A tu sa ukazuje obrovský prínos kráľovnej Alžbety II.

Jej otec kráľ Juraj VI. totiž vnímal ako obrovskú krivdu fakt, že stratil titul cisára Indie, a nevedel sa úplne zmieriť so svojím klesajúcim vplyvom. Alžbeta II. však, naopak, pochopila ducha doby a naplno sa rozhodla fungovať v novom svete. Rozhodla sa nevzdorovať dekolonizácii. Keď sa britský premiér Anthony Eden snažil v roku 1956 zosadiť egyptského generála Abdela Nassera, veľkého podporovateľa oslobodenia spod koloniálnej nadvlády v celej Afrike, Alžbeta II. si od týchto akcií britskej vlády držala odstup a nijako ich nepodporila.

Alžbeta II. však okrem toho aj výrazne prispela konkrétnymi krokmi a nadviazala silnejšie vzťahy s bývalými kolóniami a členmi Commonwealthu. Pravidelne podporovala a zúčastňovala sa na tzv. Commonwealth Games, čo sú športové hry, ktoré sa konajú každé štyri roky na štýl olympiády. Tieto hry výrazne posilňujú tradičnú britskú kultúru, keďže sa na nich hrajú aj športy ako rugby, nohejbal či kriket.

Okrem toho vznikla aj Commonwealth Foundation, medzivládna organizácia, ktorá vytvára platformu pre užšiu spoluprácu s krajinami bývalého britského impéria. Predstavuje však aj priestor na soft diplomaciu, keďže napríklad posilňuje kultúrnu spoluprácu prostredníctvom udeľovania literárnych cien. Commonwealth má však aj oficiálny sekretariát sídliaci v kráľovskom paláci Marlborough House, ktorý na tieto účely a oficiálne stretnutia štátnych predstaviteľov darovala sama kráľovná Alžbeta.

Počas svojej 70-ročnej vlády navštívila hneď niekoľkokrát všetky krajiny Commonwealthu a tak im pomohla jednoduchšie sa vyrovnať s ťažkou koloniálnou minulosťou. Na rozdiel od svojich predkov, ktorým záležalo na britskej nadvláde v kolóniách, si uvedomila, že tento čas už prešiel a je potrebné nanovo usporiadať vzťahy medzi Veľkou Britániou a jej bývalými kolóniami – tentokrát na báze spolupráce a rovnocennosti.

Inzercia

Zaujímavé je, že niekoľkokrát sa dokázala dokonca postaviť na stranu rýchlejšej dekolonizácie a zmien aj proti vôli vlastnej vlády. Keď boli počas juhoafrického apartheidu viacerí britskí premiéri viac na strane juhoafrickej vlády, kráľovná sa niekedy prikláňala k iným štátom Commonwealthu, ktoré boli silne odmietavé voči apartheidu.

V roku 1986 chcelo napríklad viacero štátov bojkotovať Commonwealth Games, pretože nesúhlasili s postojom Margaret Thatcherovej, ktorá odmietala ekonomické sankcie proti Juhoafrickej republike aj napriek apartheidu. V tom čase sa tlačový hovorca kráľovnej vyjadril pre The Sunday Times, že kráľovná je znepokojená Thatcherovou, čím jasne a cielene podporila postoje týchto štátov Commonwealthu.

Aj vďaka Alžbete II. sa tak Británia môže stále nazývať diplomatickou veľmocou, čo sa ukázalo aj na početných kondolenciách po jej úmrtí. Commonwealth je dnes v pobrexitovej Británii ešte dôležitejší pre britskú ekonomiku ako kedykoľvek v minulosti. Práve Liz Truss, súčasná britská premiérka, sa výrazne podieľala na vyjednávaní nových obchodných zmlúv s týmito krajinami. Dobré vzťahy, ktoré vybudovala Alžbeta II., tak tvoria jadro novej Británie, ktorá sa musí snažiť globálne presadiť mimo Európskej únie.

Nedostatky vlády Alžbety II.

Po úmrtí Alžbety II. sa objavilo množstvo vyjadrení v Guardiane, CNN či Politico, ktoré kritizujú niektoré aspekty jej vlády, respektíve veci, ktoré mohla urobiť a neurobila. Najmä vyjadrenia viacerých afrických politických lídrov (aj keď nie väčšinové) ukazujú jasný rozdiel medzi všeobecne pozitívnym názorom na kráľovnú v Európe a kritickejším názorom v Afrike. Strana Economic Freedom Fighters v Juhoafrickej republike sa napríklad vyjadrila, že „nad smrťou Alžbety nesmútime, pretože jej smrť je pre nás spomienkou na veľmi tragické obdobie v tejto krajine a dejinách Afriky“.

Britská koruna sa totiž ešte neospravedlnila za zločiny, ktoré sa v minulosti páchali v kolóniách. Problémom je aj to, že niektoré ťažké zločiny sa stali už počas Alžbetinej vlády, aj keď nie je úplne jasné, či o nich vedela a či ich tak mohla odsúdiť. V roku 1952, keď nastúpila na trón, sa totiž udialo kruté potlačenie vzbúrencov Mau Mau v Keni. Potlačenie tejto vzbury sprevádzalo sexuálne násilie a mučenie a viac ako 150-tisíc obyvateľov Kene bolo umiestnených v neľudských koncentračných táboroch. Podobné prípady sa stali počas jej vlády aj v Jemene a na Cypre.

Kráľovnej Alžbete II. tak mnohí vyčítajú mlčanie počas týchto udalostí a aj neospravedlnenie sa za činy vykonané britskou monarchiou. Najčastejšie sa jej prípad porovnáva s belgickým kráľom Filipom, ktorý sa snaží aktívne vyrovnať s históriou belgickej genocídy v Demokratickej republike Kongo, ktorú spáchal jeho predok belgický kráľ na začiatku 20. storočia.

V tejto súvislosti môže veci posunúť nový kráľ Karol III., ktorý doteraz spoločne so svojím synom Williamom oveľa hlasnejšie odsudzoval tieto zločiny.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.