Akoby človek prechádzal z reálneho života, čiže z toho slobodného života počas letných prázdnin, do života vo väzení, ktorý pozostáva z opakovania predpísaných gest, rozvrhov a záväzkov.

V tomto opakujúcom sa stereotype nám chýba radosť, ktorá akoby závisela len od čohosi výnimočného, ako to ukazuje aj naše letné zbesilé zdieľanie fotiek z dovoleniek na sociálnych sieťach.

Veru, chýba nám tá každodenná radosť, preto žijeme všedný život tak, že pred ním vlastne unikáme.

Ako sa dá nájsť to mimoriadne aj v obyčajných opakujúcich sa veciach, teda radosť v každodennosti?

Inšpirovať nás môže krásny film Jima Jarmuscha z roku 2016 s názvom Paterson, čo je jednak názov mestečka, v ktorom sa príbeh odohráva, ako aj meno hlavného hrdinu (hrá ho Adam Driver), vodiča autobusu, ktorý opakuje svoju každodennú rutinu presne tak, ako sa opakujú jeho autobusové zastávky. Paterson nachádza radosť práve v tomto opakovaní, no nie ani tak v čírom opakovaní, ako skôr v znovuvykročení, čo je termín, ktorým dánsky filozof Kierkegaard nazval svoju esej o túžbe po prítomnom okamihu.

Náš nedostatok radosti je v podstate hluchota voči realite. Zdieľať

Keď po ňom naozaj prahneme, tak mu v skutočnosti umožňujeme, aby nám ponúkol svoje skryté poklady.

Skrátka, tieto perly prítomnosti sú pre nás štedré ani nie tak vtedy, keď ich „zväčšujeme“ alebo s nimi manipulujeme, ale najmä vtedy, keď nájdu naše ruky dostatočne otvorené.

Náš nedostatok radosti je v podstate hluchota voči realite: absurdný pochádza od slova „hluchý“ (lat. surdus) a život sa stáva absurdným do tej miery, do akej sme hluchí voči jeho signálom. A to platí v každej oblasti: v práci, v láske, na rôznych iných miestach...

Stávajú sa nudnými a prázdnymi do tej miery, v akej ich neustále bezducho opakujeme a v akej do nich nevieme nanovo vykročiť.

Ale ako to máme urobiť?

Ak sme naozaj otvorení, slobodní a vieme ľuďom i veciam okolo nás načúvať, tak tá práca, tá láska, to miesto... sa pre nás stane príležitosťou na „znovuvykročenie“, teda na niečo, čo je síce také ako predtým, ale vždy k nám prichádza s niečím novým, čo nám môže dať, ako keď sa znova uprene pozeráme (bez toho, aby sme sa tým unavili) na západy slnka, do tvárí našich drahých či keď znovu berieme do rúk svoje obľúbené knihy...

Znovu vykročiť znamená nachádzať stále niečo nové v tom, čo sa opakuje (obnovovať sa – rekreovať), zatiaľ čo rutinne niečo opakovať znamená nachádzať to isté v tom, čo sa opakuje (znovuvytvárať – reprodukovať).

V znovuvykročení je radosť, v opakovaní nie.

Je otvorený, vie načúvať svetu, dokonca aj vtedy, keď zmierňuje niečí nárek. Zdieľať

Posadnutosť „filmovaním“ našich zážitkov pomocou mobilných telefónov je hľadanie tejto novosti, ale v skutočnosti len reprodukujeme (veci sa dejú v mobilných telefónoch viac ako v nás) to mimoriadne, akoby v nás ani neexistoval žiaden priestor na ozvenu podnetov toho obyčajného.

Paterson, hoci pravidelne „opakuje“ tie isté časy odchodov a trasy svojej linky, v skutočnosti do nich „znova a znova vstupuje“: nachádza krásu v rozhovoroch, ktoré počuje v autobuse, v stretnutí s malým dievčatkom na zastávke, vo výstrednostiach svojej ženy...

A darí sa mu to jednoducho preto, lebo je otvorený, vie načúvať svetu, dokonca aj vtedy, keď zmierňuje niečí nárek.

Paterson je človek prítomného okamihu, nachádza radosť v obyčajných maličkostiach, dokonca aj v modrej škatuľke od zápaliek a obedňajšej prestávke na starej lavičke. Všetko sa tak stáva „udalosťou“, ktorá ho vedie k písaniu básní o týchto okamihoch večnosti.

V jednej z nich dokonca píše, že už ako deti sa učíme, že realita má, ako nejaká krabica od topánok, tri rozmery, potom však musíme objaviť aj štvrtý rozmer: čas.

Práve od tohto rozmeru totiž závisí ako jeho, tak aj naša spokojnosť.

On ju pociťuje napríklad aj vtedy, keď si po šichte vychutnáva pivo v bare. Pre neho spokojnosť znamená „naplnenosť“ – no nie pivom – spokojný je skôr preto, lebo je sám „obsiahnutý“, obklopený prítomným okamihom, časom plným zmyslu, ktorý s pokojnou radosťou a vďačnosťou prijíma.

Upadáme do depresie, keď oplakávame minulosť, zachvacujú nás stavy úzkosti, keď premýšľame o svojej budúcnosti. Zdieľať

Často žijeme tak, ako keby čas ani neexistoval, teda bez pravidelných rytmov a odtrhnutí od prítomného okamihu.

Upadáme do depresie, keď oplakávame minulosť, zachvacujú nás stavy úzkosti, keď premýšľame o svojej budúcnosti.

A tak raz jedným, raz druhým smerom utekáme od prítomnosti, jediného času, ktorý nám dokáže ponúknuť dôvody na radosť, ale to len vtedy, ak sme v ňom naozaj prítomní, teda otvorení, keď mu načúvame.

Toto sa netýka len jemných duší, ale stáva sa to aj v extrémnych podmienkach, ako o tom svedčí psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračné tábory, vo svojej krásnej knihe Hľadanie zmyslu života, keď hovorí o jednej mladej žene v tábore:

„Tento príbeh sa vám bude zdať vymyslený, lebo sa vám môže javiť až príliš poetický. Jedna mladá žena vedela, že v nasledujúcich dňoch zomrie. Keď som s ňou hovoril, bola napriek všetkému pokojná. ,Som vďačná svojmu osudu, že ma tak tvrdo zasiahol,‘ povedala mi, ,pretože v predchádzajúcom živote som bola príliš rozmaznaná a nemala som skutočné duchovné ambície.‘ V posledných dňoch bola ako premenená. ,Tento strom je mojím jediným priateľom vo chvíľach samoty,‘ povedala a naznačila mi, o ktorý strom ide, cez okno chatrče. Vonku stál gaštan, celý rozkvitnutý, a keď som sa naklonil nad pričňu chorej ženy a pozrel sa z malého okienka z ošetrovne, mohol som rozoznať vetvičku s dvoma strapcami kvetov. ,Často sa rozprávam s týmto stromom,‘ pokračovala v rozprávaní. Bol som z nej celý ohromený a nevedel som, ako si mám jej slová vysvetliť. Blúzni, má azda halucinácie? Zvedavo som sa jej spýtal, či jej strom odpovedá. ,Áno!‘ ,A čo vám hovorí?‘ Odpovedala: ,Povedal mi: Som tu, som život, večný život.‘“

Náš nedostatok radosti totiž často závisí od tohto „znehodnotenia“ prítomného okamihu. Zdieľať

Večný život nie je život po smrti, ale život, ktorý prekypuje zmyslom, ktorý sa otvára v každodennosti, práve v čase trvania tohto času, ktorý nám ukazujú naše hodinky.

Frankl pochopil, že slobodní zostaneme len vtedy, ak budeme brať prítomnosť vážne: „Znevažovanie prítomnosti, reality, ktorá väzňa obklopuje, má tendenciu spôsobiť, že človek zanedbáva možné podnety na utváranie skutočnosti, podnety, ktoré sú nejakým spôsobom prítomné aj v živote v lágri. Úplné znehodnotenie reality vedie človeka k tomu, aby sa opustil, pretože všetko je aj tak zbytočné.“

Náš nedostatok radosti totiž často závisí od tohto „znehodnotenia“ prítomného okamihu, voči ktorému sa stávame hluchými, a to aj vinou toho, že neustále utekáme mysľou do imaginárneho sveta komunikácie a reklamy.

Preto by som chcel po letných prázdninách „znovu vykročiť“ do tejto svojej rubriky a urobiť z nej, každý „zatratený“ pondelok, tréning na to, aby sme sa pokúsili zostať otvorení, načúvať realite a tak prijímať podnety, ktoré nám aj v nepriaznivých podmienkach vždy ponúka život, hoci len v podobe stromu, cudzieho človeka alebo tváre študenta.

Aby sa človek mohol skutočne radovať, musí vedieť „zariskovať a vstúpiť“ do prítomného okamihu, načúvať mu, dokonca ho milovať... Len tak bude každý pondelok znovuvykročením: len tak sa nám podarí zanechať smútok a vziať si späť svoju slobodu.

Koľko odvahy a koľko ticha si to však vyžaduje? Zdieľať

V každodenne opakujúcej sa rutine si Paterson dokáže vždy vyhradiť čas na tento tréning otvorenosti (čítaním, pozorovaním, písaním) a tak zachytáva nekonečné možnosti, ktoré ako slová ukryté na čistom liste papiera ponúka skutočnosť.

Chcel by si byť radšej rybou? pýta sa sám seba v jednej chvíli. Bez toho, aby sme rybám čosi uberali, vodič básnik vie, že ľudský stav môže byť radosťou, ak ho uchopíme za ten správny koniec, ak doň znova vykročíme tým správnym smerom.

Len tí, ktorí majú otvorené uši a oči, si zamilujú prítomný okamih, a tak aj dokážu premeniť každodenný život na ten večný.

Koľko odvahy a koľko ticha si to však vyžaduje?

Možno len niekoľko minút každý deň, počnúc dnešným dňom.