Predpovedať v tomto období vývoj cien energií už len na dennej báze je ako odhadovať počasie z podzemného krytu. Máme síce modely, výpočty a predpoklady, ceny sa však hýbu nepredvídateľným spôsobom. Dnešná istota môže byť zajtra omylom a dnešný krajný a nepravdepodobný scenár môže byť zajtra realitou.

Návrh, aby niektorí výrobcovia dostali limit na to, za koľko môžu elektrinu predávať, má svoje rácio. V konečnom dôsledku však vyvoláva viac otázok, ako dáva odpovedí.

Je pravda, že výrobná cena elektriny z jadra je niekde medzi 30 a 40 eurami za MWh. A v čase sa príliš nemení, keďže jadrové elektrárne sú koncipované práve ako stabilný a dlhodobý zdroj na výrobu elektriny. Počiatočné vysoké investície sa tak následne vyplácajú relatívne lacnou produkciou.

Ak sa však podľa predbežných návrhov, ktoré prenikli z prostredia Európskej komisie, stanoví limit na predajnú cenu za MWh na 200 eur, výrobcovia z jadra budú stále v zisku. Čiastočne inou témou je to, že elektrina sa na trhoch zvyčajne predáva v dlhodobých kontraktoch, a tak dnes elektrárne vyrábajú elektrinu, ktorú predali napríklad pred dvoma rokmi a teraz majú termín dodávky.

Ešte v zime, keď v slovenskej vláde skrsol nápad navyše zdaniť tzv. neprimeraný zisk, teda rozdiel medzi nízkou výrobnou a vysokou predajnou cenou, Slovenské elektrárne argumentovali aj tým, že v časoch, keď elektrinu predávali pod výrobné náklady, teda za 27 eur za MWh, ich vláda nijako za tieto straty nekompenzovala, no keď predajná cena prudko vyskočila, odrazu sa energetici stali lákavým sústom pre vyberačov daní.

Samozrejme, že ak vyrábate s nízkymi a najmä stabilne nízkymi nákladmi, každý rast cien vás teší, pretože ide o zisk, ktorý nestojí príliš veľa námahy, zároveň tie nízke náklady už nemáte kam stláčať, a keď je cena prinízka, ste v riziku straty.

A ako firma by ste boli hlúpi, ak by ste predávali za cenu, ktorá je nižšia ako na trhu. Koniec koncov je na tom ziskový aj štát, pretože z vyššieho zisku aj pri nezmenenej sadzbe dane vyberie viac peňazí.

To je však veľká hra, ktorá je síce zaujímavá, ale málo výpovedná pre toho, kto za tú elektrinu nakoniec platí – domácnosti, firmy, veľký priemysel.

Otázka teda stojí tak, aký vplyv bude mať spomínaný strop na konečné účty za elektrinu.

Privysoký strop

Cena elektriny na burze bola ešte do prvej polovice apríla tohto roku pod úrovňou 200 eur za MWh (s krátkym excesom pred vlaňajšími Vianocami, keď 22. decembra vyskočila na 326 eur). A to už na Ukrajine zúrila vojna.

Ak ideme ešte viac do minulosti, nad sto eur za MWh sa elektrina po prvý raz dostala pred rokom, 9. septembra 2021.

Z tohto pohľadu sa strop 200 eur zdá privysoký, aj keď vezmeme do úvahy súčasnú trhovú cenu 454 eur za MWh (k 12. 9. 2022). 

Pre výpočet ceny pre domácnosti má byť rozhodujúci priemer trhovej ceny z augusta až septembra (zvyčajne to býva júl až september). Zatiaľ najnižšia cena v tomto období bola 1. augusta – 386 eur za MWh a ďalej rástla až po 984 eur za MWh 26. augusta. Odvtedy má zostupný trend, ťažko však predpokladať, kam sa dostane do konca mesiaca.

Aj tak však pôjde o výrazne vyššiu úroveň ako zhruba 61-eurový priemer z júla až septembra 2021, ktorý vstupoval do tohtoročných cien.

Ak by sa aj zastropovala cena energií na 200 eurách za MWh, aj tak pôjde o viac než trojnásobok ceny, ktoré platili pre tento rok. Tak či onak pôjde o výrazne zvýšenie, ak s tým, samozrejme, niečo neurobí slovenská vláda a parlament.

Stále pritom nie je jasné, aká bude cena po zohľadnení memoranda, ktorým sa Slovenské elektrárne zaviazali predávať do slovenskej siete elektrinu za vlaňajší rozhodujúci priemer, teda zhruba tých 61 eur.

Bez plynu to nejde

A to sem ešte nerátame ceny plynu. Limit 200 eur by sa totiž týkal len nízkoemisných, obnoviteľných a nízkonákladových zdrojov. Do návrhu Európska komisia totiž zaradila aj lignit, teda hnedé uhlie, ktoré ani pri najlepšej vôli nemožno považovať za nízkoemisný ani za obnoviteľný zdroj, no náklady na výrobu MWh neprevyšujú stanovených 200 eur.

Primárne tak hovoríme o limite na energiu z jadra, slnka, vetra, geotermálu, bioplynu, biomasy a podobne.

Z cenovej kalkulácie za elektrinu však nemôžeme vylúčiť zemný plyn. Ten je totiž spolu s čiernym uhlím zásadným zdrojom pre udržiavanie stability prenosovej siete.

Na jednej strane totiž máme stabilné a výkonné jadrové elektrárne a na druhej nepredvídateľné solárne a veterné zdroje. Tie sú síce v zodpovedajúcich geografických a topografických podmienkach vhodným doplnkom, no nedokážu elektrinu do siete dodávať bez prerušenia (zapadne slnko, prestane fúkať). Jadrové elektrárne zas nedokážu operatívne zvyšovať či znižovať výkon.

Na zabezpečenie stability siete teda slúžia zdroje, ktoré možno rýchlo zapnúť aj rýchlo vypnúť.

A čím viac nestálych zdrojov má krajina vo svojom energetickom mixe, tým viac podporných (plynových či uhoľných) elektrární potrebuje, aby udržala stabilné napätie a frekvenciu v sieti. Jednoducho, aby nenastal blackout.

Tu je pre súčasné energetické problémy Európy kľúčové Nemecko, ktoré sa vydalo cestou likvidácie jadrovej energetiky a masívneho budovania solárnych a veterných zdrojov. Na tie však potrebuje omnoho viac záložných zdrojov, ako keby zostalo pri jadre. A práve veľký dopyt po plyne v Nemecku spôsobuje rast jeho ceny.

A kritizované zviazanie ceny elektriny s cenou plynu stojí práve na tom princípe, že cena elektriny sa počíta podľa jeho najdrahšieho zdroja, ktorým je momentálne plyn. Ak by najdrahším zdrojom bolo jadro, trhová cena elektriny by mohla byť niekde okolo 50 eur za MWh.

Na Slovensku tak elektrina bude drahá nie preto, že by sme jej mali málo alebo že by sme ju vyrábali draho, ale preto, že Nemci potrebujú veľa plynu, aby im neskolabovala sieť, ak v Severnom mori prestane fúkať vietor.

Je teda zrejmé, že energetickú krízu priamo nijako nespôsobila vojna na Ukrajine. Hry s dodávkami plynu sú len ďalšou zbraňou, ktorú Rusko v tejto vojne využíva, aby tak oslabilo odhodlanie EÚ vojensky a finančne pomáhať Ukrajine.

No túto zbraň s mimoriadne účinnými nábojmi dala Kremľu do rúk samotná EÚ, personalizovane Nemecko a jeho politické elity, ktoré sa bezhlavo vrhli k obnoviteľným zdrojom bez premyslenej alternatívy a záložného plánu.

A rozhodli sa zbaviť aj svojich jadrových zdrojov napriek preukázateľnému faktu, že jadrová elektráreň je zdroj, ktorý z konvenčných zdrojov produkuje najmenej emisií, je stabilný a relatívne lacný.

A to nás ešte v európskej energetike čaká ďalší šok, ak nedôjde k prehodnoteniu plánu, podľa ktorého sa od roku 2035 nebudú môcť na trh uvádzať nové autá so spaľovacím motorom. Dominantnými v doprave sa teda majú stať elektromobily. Ako to môže vyzerať v praxi, sa nedávno ukázalo v Kalifornii. Úrady tam pre problémy s energiami vyzvali obyvateľov, aby zvážili nabíjanie svojich elektrických áut.

Lacné jadro a lacné obnoviteľné zdroje

V súboji medzi jadrovou energiou a energiou z obnoviteľných zdrojov (OZE) sa často argumentuje tým, že hoci je výroba z jadra prevádzkovo relatívne lacná, samotná výstavba elektrárne si vyžaduje masívne investície, nielen do samotnej stavby, ale aj do čoraz komplikovanejších bezpečnostných opatrení. Celkové náklady na výrobu MWh z jadra tak značne prevyšujú bežne uvádzaných 30 až 40 eur za MWh.

Na druhej strane je argument zástancov OZE, že náklady na tieto zdroje v čase klesajú, technológie sa rozvíjajú a sú stále lacnejšie.

Tak ako zástancovia jadra niekedy vypustia zo zreteľa miliardové investície do stavby jadrovej elektrárne, tak zástancovia obnoviteľných zdrojov (častejšie) vypúšťajú zo zreteľa miliardové dotácie, ktoré do tohto segmentu prúdia z rozpočtu EÚ aj jednotlivých členských štátov.

A tak ako platením účtov za elektrinu dotujeme fungovanie jadrového fondu (primárne určeného na skladovanie a likvidáciu vyhoreného paliva a jadrového odpadu), tak zároveň posielame peniaze, ktorými dotujeme solárne a veterné parky.

A to nás z dôvodu životnosti komponentov solárnych panelov a veterných turbín ešte len čaká problém z odpadom, ktorý vznikne ich postupným vyraďovaním. Kým z jadrovej elektrárne vychádza aj rádioaktívny odpad, solárne panely aj veterné turbíny obsahujú ťažké kovy, ktoré sú schopné aj v malých množstvách kontaminovať pôdu a vodu. Takže spracovanie vyradených komponentov si bude rovnako vyžadovať špeciálny prístup a vyššie náklady ako obyčajný odpad.

Jadrová a OZE loby si tak vzájomne nemajú veľmi čo vyčítať, pokiaľ ide o napojenie na verejné rozpočty a dotácie od spotrebiteľov.

No i tak si to zaslúži malé porovnanie.

Pred niekoľkými dňami začali Slovenské elektrárne so zavážaním paliva do tretieho bloku jadrovej elektrárne v Mochovciach. Pri plnom výkone by mal tento blok pokryť zhruba 13 percent našej ročnej spotreby elektriny, čo je zhruba 3,8 TWh. Náklady na výstavbu tretieho bloku Mochoviec sa po rôznych peripetiách vyšplhali na približne 6,2 miliardy. Za jedno euro to znamená 613 Wh ročne

Pri hrubom prepočte tak za investované peniaze vychádza suma 1631 eur za MWh. Avšak pri predpokladanej životnosti 60 rokov sa suma zníži na 27 eur. (Životnosť bloku sa však dá predĺžiť na 80 rokov.)

Pre porovnanie ročná spotreba elektriny v EÚ sú necelé 3 milióny TWh. EÚ takmer všetku spotrebovanú elektrinu aj vyrába (import je približne pol percenta).

Podľa dostupných údajov v prvom polroku 2020 bolo až 40 percent spotrebovanej elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov. Tu však treba odrátať vodné zdroje, keďže tie si takisto vyžadujú masívne investície, ale aj zásahy do životného prostredia a krajiny. Vodné elektrárne za toto obdobie vyrobili 13 percent elektriny v EÚ.

Z ostatných zdrojov nám tak zostáva 27 percent. Ide teda o 810-tisíc TWh elektrickej energie. Zároveň len v rokoch 2007 až 2020 získali obnoviteľné zdroje (okrem vody) dotácie z európskych fondov vo výške takmer 8,8 miliardy eur. V tejto sume nie sú zarátané priame dotácie poskytnuté jednotlivými členskými štátmi ani peniaze, ktoré do podpory OZE putujú z účtov za elektrinu od odberateľov.

Z európskeho rozpočtu sa tak za jedno euro vyrobilo približne 92 kWh. Jedna MWh z OZE tak vychádza zhruba na 11 eur z eurofondov.

Pri tomto pohľade už rozdiel v cene za elektrinu z jadra a z OZE nie je taký výrazný.

Hádka o dotácie

Popritom navyše v posledných dňoch v Európskom parlamente prebieha diskusia o zmene v dotačných programoch na obnoviteľné zdroje. Europoslanci sa totiž chystajú ukončiť systém dotácií na výrobu energie (elektriny aj tepla) z biomasy. Podľa navrhovateľov dotácie už nie sú potrebné, pretože splnili svoj účel, aby umožnili tomuto segmentu ľahký vstup na trh. Zdroje by, naopak, mali byť presunuté na ešte väčšiu podporu solárnej a veternej energie, ale aj na rozvoj vodíkových technológií.

Debatu však sprevádzajú aj bizarné spory o tom, aký druh biomasy má byť naďalej podporovaný a ktorý už nie. Debata sa dokonca vedie v rovine typu konárov a kôry stromov.

Proti odstrihnutiu od dotačného príjmu sa, samozrejme, ozvalo aj združenie prevádzkovateľov elektrární a teplární na biomasu Bioenergy Europe, ktorí argumentujú štatistikou o tom, že biomasa tvorí až 60 percent zdrojov obnoviteľnej energie v EÚ a bez dotačnej podpory tieto podniky skrachujú a ohrozí to aj ciele EÚ na využívanie obnoviteľných zdrojov.

Dlhé čakanie na riešenie

Nízkonákladovosť oboch zdrojov je zjavná a zároveň je zjavné, že výrobcovia elektriny, ktorí ich využívajú, výrazne prosperujú na súčasných vysokých cenách energií.

Navyše, ak sa Slovensko hrdí tým, že z nízkoemisných a nízkonákladových zdrojov dokáže pokryť vyše 80 percent svojej spotreby (po plnom spustení 3. bloku Mochoviec toto číslo ešte narastie), je nepochopiteľné, že cena elektriny pre slovenské domácnosti a slovenský priemysel by sa mala pohybovať nad úrovňou 200 eur za MWh vrátane poplatkov. Po zvýšení kapacity Mochoviec sa totiž ako krajina staneme úplne sebestační vo výrobe elektriny, dokonca s priestorom na export. A v pláne je aj spustenie 4. bloku Mochoviec. Slovenskí výrobcovia tak budú môcť naďalej profitovať z trhových cien.