Po ukrajinskom prielome ruských línií musela Putinova armáda ustúpiť z väčšiny Charkovskej oblasti. 

Rusi sa pokúšajú vybudovať novú obrannú líniu pozdĺž rieky Oskil. Na severe oblasti už ukrajinskí vojaci dosiahli oficiálnu hranicu s Ruskou federáciou. Rusko tak bolo vytlačené z takmer celej oblasti, len východne od Oskila naďalej okupuje pás územia široký 10 až 25 kilometrov.

To, či Rusi udržia obrannú líniu pozdĺž riek Oskil – Severný Donec, je otázne, Ukrajinci vstúpili aj do mesta Svjatohirsk na severnom brehu Donca.

Ak by Ukrajinci dokázali prekročiť Oskil, ďalšou väčšou riekou, pozdĺž ktorej by Rusi mohli zaujať defenzívne pozície, by bol Aidar, ktorý je rovnako ako Oskil prítokom rieky Siverskij Donec.

Zatiaľ sa však Rusi snažia udržať západnejšie pozície, Aidar leží viac než 90 kilometrov ďalej na východ a Rusi by pri ďalšom ústupe stratili aj mesto Severodoneck, ktoré za cenu značných strát dobývali dlhé týždne. S pádom Severodonecku by Rusi zrejme stratili aj Lysičansk na južnom brehu. Medzi Oskilom a Aidarom leží riečka Krasna, tá je však pomerne malá a bezvýznamná.

Ďalšie ruské fiasko

„To, že nevideli budovanie“ síl na ofenzívu, je „obrovským zlyhaním ruskej rozviedky,“ hodnotí vojenský analytik Michael Kofman.

Podľa Kofmana Rusi tak stratili poslednú šancu dobyť zvyšok Donbasu. „Nemôžu tlačiť zo severu,“ vysvetľuje, Ukrajincom sa tak bude brániť omnoho ľahšie. Ešte väčším problémom než strata Iziumu je však pád Kupiansku, ktorý je dôležitým dopravným uzlom a od ktorého záviselo ruské zásobovanie v Charkovskej aj časti Luhanskej oblasti.

Ruskú armádu oslabí aj strata veľkého množstva tankov, delostrelectva či munície. Nielenže bolo množstvo zničené v bojoch, ale pre hroziace obkľúčenie museli Rusi zanechať veľkú časť svojej ťažkej techniky, ktorá padla do rúk Ukrajincov. Tí ukoristili muníciu, tanky, bojové vozidlá pechoty, samohybné húfnice aj zriedkavý samohybný mínomet 2S23 Nona-SVK.

Anekdotálne príbehy síce naznačujú, že straty ukrajinskej armády v ofenzíve nebudú malé, vďaka mobilizácii však Ukrajina dokáže tieto straty nahradiť.

Podobne situáciu vidí aj poľský analytik Konrad Muzyka: „Pravdepodobne sme vstúpili do tretej fázy tejto vojny. Ale tentoraz ovládanú Ukrajinou, čo zahŕňa protiofenzívu (Cherson/Charkov), keď budú Ukrajinci oslobodzovať viac územia.“

Podľa Muzyku sa ruská ofenzíva definitívne zastavila: „Tak ako sa Rusi nedokázali spamätať zo strát, ktoré utrpeli na severe alebo v Kyjeve, ktoré sa nakoniec ukázali ako rozhodujúce pre ich zlyhania inde v druhej fáze tejto vojny, si myslím, že strata techniky v Charkove môže zdecimovať ruský útočný bojový potenciál. Alebo inými slovami, v kombinácii s iniciatívou ukrajinskej armády a s tým, čo v súčasnosti majú, ruská schopnosť viesť akýkoľvek typ ofenzívy už v strednodobom horizonte (šesť mesiacov) pravdepodobne neexistuje.“

Ďalšia ukrajinská protiofenzíva v regióne by dokázala definitívne zlomiť odpor ruského satelitného režimu v Luhansku, nazdáva sa analytik.

Čo sa deje v Chersone?

Úspech v Charkovskej oblasti vedie k špekuláciám, či dlho očakávaná ofenzíva pri Chersone v skutočnosti nebola len zásterkou, ktorá mala utajiť úder na východe.

Michael Kofman si to však nemyslí, podľa neho aj chersonskú ofenzívu myslia Ukrajinci vážne. Rýchle výsledky však čakať netreba, „odohrá sa v priebehu ďalších týždňov až mesiacov,“ hovorí.

Ukrajinci postupujú aj na juhu a oslobodili niekoľko dedín, na rozdiel od východu, ktorý držali zväčša treťotriedne jednotky nasilu naverbované z ruských satelitov. Na juhu je postup pomalší a Ukrajina sa snaží odrezať Rusov od zásobovania na pravom brehu rieky a postupne ich sily vyčerpať. Ukrajinci tvrdia, že niektoré ruské jednotky preto už začali rokovania o ústupe.

Cherson naďalej zostáva lákavým terčom pre Ukrajincov. Ako bojmi nezničené veľkomesto má skutočný hospodársky význam, zároveň ním Rusi ovládajú ústie Dnepra. Oslobodenie jediného hlavného mesta oblasti, ktoré Rusi obsadili od februárovej invázie, by vyslalo aj silný signál do zvyšku okupovaného územia a oslabilo Rusko.

Šance Rusov, že Cherson dlhodobo udržia, sú podľa Kofmana nízke, no neočakáva, že sa odtiaľ len tak stiahnu. „Múdry krok, o ktorom si nemyslím, že ho urobia, lebo (Rusi) konzistentne nerobili to, čo by bolo najmúdrejším krokom, by bolo stiahnuť sa z Chersonu a západného brehu, použiť Dneper ako štít a konsolidovať pozíciu na území, ktoré dokážu ubrániť. Nie je to o tom, že by si ruská armáda neuvedomovala, že nemá sily, aby udržala územie, ale vojenská stratégia je ultimatívne politická.“

Množia sa aj informácie o vnútorných roztržkách medzi rôznymi ruskými jednotkami. Časť ruských vojakov odmieta slúžiť na Ukrajine alebo predĺžiť svoje kontrakty. Aj snahy naverbovať nových „kontraktnikov“ boli málo úspešné a nevyriešili ruský nedostatok vojakov, mnohí z dobrovoľníkov sú totiž štyridsiatnici či dokonca päťdesiatnici.

Tlak na Putina sa stupňuje

A skutočne, rozmer porážky začína byť jasný aj v Rusku. Známy moderátor Vladimír Solovjov dokonca vo svojej relácii hovoril o „vážnej, ťažkej situácii“.

Jeden z čečenských vojakov síce v televízii vtipkoval, že „nevedel, že Balaklija je hlavným mestom Ruska“, a tvrdil, že je „nepochopiteľné, čo tam (Ukrajinci) oslavujú“, ba dokonca tvrdil, že Balaklija a Kupiansk nemajú žiaden mimoriadny význam“, krátko nato však vojenský odborník Michal Chodorianok v menej veselej nálade tvrdenie, že Kupiansk nemá žiaden strategický význam, označil za „úplne nesprávne“.

To si uvedomujú aj niektorí odborníci v Rusku. Expolitik Boris Nadeždin dokonca v televízii otvorene povedal: „Poraziť Ukrajinu s tými prostriedkami, ktorými tam bojujeme v režime ,koloniálnej vojny‘ s kontraktnikmi a žoldniermi, bez mobilizácie, je absolútne nemožné.“ Na otázku, či žiada mobilizáciu, odvetil: „Navrhujem rokovania o ukončení vojny.“

Za to si zaslúžil výstrahu od poslanca Dumy Alexandra Kazakova, ktorý ho upozornil, nech si „ne-súdruh dáva pozor na jazyk“, a inváziu Ukrajiny vyhlásil za „fragment globálnej vojny“.

Druhý poslanec Dumy Sergej Mironov citoval Putinove slová, „ešte sme nezačali“ a doplnil: „Ak bude treba, začneme.“ O mobilizácii však nechcel ani počuť a vyhlásil, že „nie je potrebná“.

Nadeždin si síce dáva pozor, aby nekritizoval priamo Putina, no nenechal sa zastrašiť. Na Kazakovov prejav o potrebe „víťazstva na Ukrajine“ a „likvidácii nacistického režimu“ sa spýtal: „A koľko rokov to budeme robiť, Saša?“ „Koľko je potrebné,“ nenechal sa zneistiť Kazakov. „Skvelé, ďakujem za čestnú odpoveď,“ odvetil Kazakov sarkasticky. „To si ešte moje desaťročné deti zabojujú, pravda?“

Nadeždin je vo svojej kritike síce výnimočne otvorený, no nie je jediný. Politický komentátor Alexej Timofejev naznačuje, že je potrebné z fiaska vyvodiť zodpovednosť. „Bol jeden ruský vojenský expert, ktorý tvrdil, že ruskí vojaci riskujú pri vchode do Odesy smrť nanajvýš pod objatím Odesanov milujúcich Rusov. Stalo sa, čo sa stalo, po 24. februári všetci rozumieme, že to tak nie je, Odesania nechcú objímať ruských vojakov. A ten istý expert dnes, včera aj zajtra na federálnom telekanáli hovorí, ,je potrebné ísť do konca‘. Ja sa pýtam, že ak táto analýza bola v prvom prípade nie proste chybná, ale kriminálne chybná, katastrofálna, prečo mám počúvať názor tohto experta, ktorý mi hovorí, že je potrebné ísť do konca?“

Aj medzi ruskými vojenskými blogermi sa mení rétorika, prví začínajú z neúspechu viniť priamo Putina.

Hrozí jadrový útok?

Jednou z obáv časti verejnosti v EÚ aj na Ukrajine je, že Rusko by mohlo odpovedať na porážku konvenčných síl jadrovým útokom.

„Je to možnosť,“ priznáva americký generál Ben Hodges, no neverí, že k tomu skutočne príde. „Verím, že by im to neponúklo výhodu na bojisku, niečo, čo by dokázali využiť. Možno by to prinútilo Ukrajincov preskupiť sily, v závislosti od toho, kde by to bolo, zmeniť tempo. Ale skutočný problém pre Rusov je, že ak by Rusko použilo čo len malú taktickú jadrovú zbraň na Ukrajine, bolo by nemožné, aby sa USA  nestali priamo účastníkmi,“ tvrdí generál.

„Naša odpoveď by nebola nukleárna, ale nemôže byť ani žiadna, pretože Severokórejčania sa prizerajú, Iránčania sa prizerajú, Číňania sa prizerajú, a ak by videli, že Spojené štáty nereagujú na použitie jadrovej zbrane, bol by to problém,“ varuje Hodges pred nukleárnym precedensom.

Prinajmenšom bezprostredne teda jadrový útok nehrozí. Aktivity strategických jadrových síl sa podľa odborníkov nevymykajú normálu, zjednodušene povedané, všetky jadrové ponorky a rakety Topoľ-M sú tam, kde obvykle, a je isté, že štáty ako USA veľmi pozorne monitorujú ich pohyb a akúkoľvek zmenu by rýchlo spozorovali.

O čosi ťažšie sa dajú kontrolovať „malé“ taktické jadrové zbrane, ako napríklad delostrelecké granáty s jadrovými hlavicami. Ich využitie je však pre Rusko v istom zmysle ešte nevýhodnejšie než využitie strategických jadrových zbraní. Riziko intervencie USA je totiž rovnaké, keďže Spojené štáty každé využitie jadrovej zbrane, dokonca aj tej najmenšej, považujú za strategické, zároveň však ich dosah na bojisku je ešte menší než pri „veľkých“ strategických jadrových zbraniach.

To v časoch studenej vojny nemuselo byť nevýhodou, keď by oproti sebe stáli na asi tisíc kilometrov dlhom fronte natlačené státisíce vojakov. NATO vtedy pre obranu západného Nemecka počítalo s 20 divíziami v úvodnej fáze vojny, ktoré by čoskoro posilnili ďalšie jednotky USA, Kanady a Veľkej Británie.

Pri tak husto obsadenom fronte by každý úder taktickou jadrovou zbraňou mohol rýchlo znamenať desaťtisíce vojenských obetí a plány veľmocí počítali s nasadením stovák strategických jadrových zbraní v zázemí, taktické jadrové zbrane by tak boli len drobným kamienkom v mozaike nukleárneho inferna.

Čím dlhšie vojna potrvá, tým väčšia bude ruská porážka

Dnes je napriek najväčšej vojne od konca druhej svetovej vojny riziko použitia jadrových zbraní síce nie nulové, ale veľmi nízke. Príklady amerických a sovietskych porážok vo Vietname a Afganistane, rovnako ako aj koloniálne dobrodružstvá Veľkej Británie a Francúzska ukazujú, že zábrany použiť jadrové zbrane sú vskutku veľmi vysoké a veľmoci radšej akceptujú porážku, než aby siahli po tomto prostriedku.

Problémom však môže byť, ak Putin nadobudne pocit, že vojenská porážka ohrozuje stabilitu režimu či dokonca jeho osobné prežitie. Smrť Muammara al-Kaddáfího, ktorého povstalci zabili jemu vlastnou brutalitou, údajne Putinom otriasla a posilnila jeho fantáziu, že Západ chystá „farebnú revolúciu“ v Moskve a jeho zvrhnutie.

Akékoľvek dobré by bolo, ak by Putina v Kremli nahradil niekto príčetnejší, Západ má záujem na tom, aby Putin nezískal pocit, že vojna na Ukrajine je existenčná otázka, a aby nesiahol po zúfalých prostriedkoch, ktoré síce nezvrátia vojnu, ale zabijú ešte viac ukrajinských civilistov.

Pre Ukrajinu táto vojna je bojom o prežitie, a aj keď cena bude obrovská, Ukrajina túto vojnu vyhrá. O čo skôr sa Rusi stiahnu, o to nižšie budú ich straty.

Zatiaľ nevedno, kde sa Ukrajincom podarí ďalší úspech – oslobodia Cherson, Severodoneck, Melitopol? Isté však je, že bez ruskej mobilizácie, ktorej sa Putin bojí ako čert kríža, a možno dokonca aj s ňou, bude ruská armáda na ústupe.

Ak by Rusi teraz začali seriózne rokovania o ústupe a vyrokovali akési symbolické ústupky Ukrajiny, propagandistická mašinéria Kremľa by dokázala rozmer neúspechu ako-tak ututlať. Putin by mohol tvrdiť, že v skutočnosti nikdy nešlo o zmenu režimu v Kyjeve ani anexiu časti Ukrajiny, ale prostú „špeciálnu operáciu“, ktorej hmlisté ciele boli dosiahnuté. Nebude to síce pravda, ale jeho voličom v mentálnych zemľankách to bude stačiť, nacionalistickú opozíciu potlačí a prozápadná opozícia je aj tak vo väzení alebo v exile.

Čas však hrá proti Rusku. Pozícia ruskej armády bude každým mesiacom horšia, straty väčšie. Ak ruskí propagandisti majú problémy ututlať rozmer porážky v Kupiansku, aká bude situácia po oslobodení Chersonu či dokonca ďalších miest? Alebo z pohľadu Kremľa ešte horšie, čo ak sa ruská armáda skutočne zosype aj na juhu a Ukrajinci sa začnú blížiť ku Krymu? 

O čo dlhšie bude Putin odmietať priznať, že sa so svojou inváziou prepočítal, o to väčšie budú náklady – pre Ukrajinu, ale aj pre Rusko. A o to väčšia bude nakoniec jeho porážka.

V pôvodnom článku bola reč o mažiari, čitatelia pripomenuli, že moderná slovenčina na rozdiel od anglického mortar, nemeckého Mörser a francúzskeho mortier tento pojem nahradila mínometom. Za pripomienku ďakujeme.