Traktát o zrušení politických strán

Traktát o zrušení politických strán

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z pamfletu francúzskej filozofky Simone Weilovej. Niektorí čitatelia v ňom nájdu ozvenu vlastných problémov pred voľbami na budúci týždeň.

Hodnotenie politických strán podľa krité­rií pravdy, spravodlivosti, verejného blaha znamená začať rozpoznávaním ich podstat­ných kritérií.

Môžeme vymenovať tri:

Politická strana je strojom na výrobu ko­lektívnej vášne.

Politická strana je organizácia postavená tak, aby dokázala vykonávať kolektívny tlak na myslenie každej ľudskej bytosti, ktorá je jej členom.

Prvým a v skutočnosti aj jediným účelom každej politickej strany je jej vlastný rast, a to bez akýchkoľvek obmedzení.

Na základe týchto troch hlavných znakov je každá strana už v zárodku a v zámere to­talitná. Ak taká v skutočnosti nie je, tak len preto, že ostatné strany okolo nej nie sú o nič menej totalitné.

Tieto tri hlavné znaky sú skutočnými a jas­nými pravdami pre každého, kto sa kedy pri­blížil životu v strane.

Tretí znak možno zaradiť k istému fenomé­nu, ktorý vzniká všade, kde kolektív ovláda mysliace bytosti. Ide o obrátený vzťah medzi účelom a prostriedkom. Všetko, čo sa väčši­nou považuje za účel, je všade a bez výnimky vo svojej prirodzenosti, z definície, vo svojej podstate a celkom zjavne len a len prostried­kom. Mohli by sme citovať toľko príkladov, koľko sa nám zachce, a to zo všetkých oblas­tí. Peniaze, moc, štát, veľkosť národa, hos­podárska produkcia, univerzitné diplomy; a mnohé ďalšie.

Simone Weilová na fotografii v čase Španielskej občianskej vojny, na ktorej sa zúčastnila na strane anarchistov. Utrpela zranenie, z ktorého sa zotavovala v talianskom Assisi, kde zažila obrátenie ku katolicizmu.

Len dobro samo je účelom. Všetko, čo sa týka skutkov, spadá do oblasti prostriedkov. Lenže kolektívne myslenie nie je schopné povzniesť sa nad oblasť skutkov. Je to totiž zvieracie myslenie. Pojem dobra mu slúži akurát na to, že sa jednostaj mýli a považuje ten či onen prostriedok za absolútne dobro.

Tak je to aj so stranami. Strana je v princí­pe nástrojom, ktorý má slúžiť istej koncep­cii verejného dobra.

Platí to dokonca aj pre tých, ktorých via­žu záujmy nejakej sociálnej kategórie, pre­tože vždy ide o nejakú koncepciu verejné­ho dobra, na základe ktorej by mohlo dôjsť k zosúladeniu verejného dobra a uvedených záujmov. Lenže táto koncepcia je nanajvýš vágna. Platí to bez výnimky a prakticky bez stupňa rozlišovania. Najmenej stabilné stra­ny i tie najväčšmi organizované sú si, pokiaľ ide o neurčitosť doktríny, rovné. Žiaden člo­vek, nech aj akokoľvek do hĺbky vzdelaný v politike, by nebol schopný presne a jas­ne vyjadriť doktrínu nejakej strany, vrátane svojej vlastnej.

Také niečo si však ľudia nepriznajú ani sami pred sebou. Keby si to priznali, naivne by si navrávali, že ide o znak osobnej neschopnos­ti, lebo by si neuvedomili, že slovné spoje­nie „doktrína politickej strany“ nemôže mať už zo svojej prirodzenosti žiaden význam.

Keby aj nejaký človek strávil svoj život písaním a skúmaním ideových problémov, zriedka by mal nejakú doktrínu. A kolektív ju nemôže mať nikdy. Nejde totiž o kolek­tívny tovar.

Je pravda, že by sa dalo hovoriť o kresťan­skej doktríne, hinduistickej doktríne, pyta­gorejskej doktríne a tak ďalej. To, čo slovo doktrína pomenúva, nie je ani individuál­ne ani kolektívne; ide o vec, ktorá je neko­nečne nad jedným i nad druhým. Je to čis­to a jednoducho pravda.

Účel nejakej politickej strany je vec vágna a neskutočná. Keby bola reálna, vyžadovala by si velikánsku námahu a pozornosť, pre­tože nie je ľahké vymyslieť koncepciu verej­ného dobra. Existencia strany je rukolapná, zjavná a spoznať ju si nevyžaduje žiadne úsilie. Preto je strana nevyhnutne účelom sama pre seba.

A od tohto momentu už ide o modloslu­žobníctvo, lebo len Boh môže byť legitím­nym účelom sám osebe.

Prechod je jednoduchý. Staví sa na axiómu, že nevyhnutnou a postačujúcou podmien­kou na to, aby strana účinne slúžila koncepcii verejného dobra, pre ktoré existuje, je vlast­níctvo rozsiahleho objemu moci.

Lenže akýkoľvek konečný objem moci ni­kdy nevyzerá ako dostatočný, najmä vtedy nie, ak sa už dosiahol. V skutočnosti sa stra­na v dôsledku absencie myšlienky nachádza v stave nepretržitej neschopnosti. Ona to však považuje len za nedostatok moci, kto­rou by podľa seba mala disponovať. Keby sa napríklad stala v krajine absolútnym vlád­com, tak by musela čeliť úzkym hraniciam, ktoré by jej nanútil medzinárodný tlak.

Strany sú preto už vo svojej podstate to­talitné, a to nielen vzhľadom na jeden ná­rod, ale vzhľadom na celú zemeguľu. Práve preto, že stranícka koncepcia verejného bla­ha je fikciou, prázdnym gestom, bez reálne­ho základu, usiluje sa každá strana o totálnu moc. Každá skutočnosť v sebe totiž zahŕňa vlastnú hranicu. Neobmedzené je len to, čo vôbec neexistuje.

Preto je medzi totalitarizmom a lžou pevné spojenectvo a vzájomná príťažlivosť.

Je pravda, že mnohí ľudia nikdy ani len nepomyslia na absolútnu moc; taká myš­lienka im naháňa strach. Je závratná a na jej udržanie treba mať v sebe istú veľkosť. Ak sa takí nájdu a prejavia záujem o stranu, posta­čuje im, ak môžu dúfať v jej rast; avšak ako v rast niečoho, čo nemá hranice. Ak má stra­na tohto roku o troch členov viac ako vla­ni, alebo ak zbierka vyniesla o sto frankov viac, sú spokojní. Ich prianím však je, aby to pokračovalo donekonečna. Nikdy by im ani len nenapadlo, že by strana mohla mať príliš veľa členov, priveľa voličov či nadmie­ru peňazí.

Revolučný temperament vedie k predstave totality. Malomeštiacky temperament vedie k usadeniu sa v predstave pomalého, trvalé­ho a neobmedzeného napredovania. V oboch prípadoch je však materiálny rast strany je­diným kritériom určovania dobra a zla, a to pri všetkom. Presne tak, akoby strana bola nejaké kŕmne zviera a svet bol stvorený je­dine na to, aby ho kŕmil.

Nemožno slúžiť Bohu aj mamonu. Ak má niekto iné kritérium dobra než dobro, strá­ca pojem dobra.

Len čo sa rast strany stane kritériom dob­ra, nevyhnutne musí nasledovať kolektívny tlak strany na myslenie ľudí. A k tomuto tla­ku skutočne dochádza. Verejne sa šíri. Stra­na ho priznáva a proklamuje. Desili by sme sa toho, keby nás už neotupil zvyk.

Strany sú verejne a oficiálne organizácia­mi, založenými tak, aby v dušiach zabíjali zmysel pre pravdu a spravodlivosť.

Kolektívny tlak na širokú verejnosť zabez­pečuje propaganda. Jej verejne priznávaným cieľom je presviedčať, a nie ohlasovať svetlo. Hitler si veľmi dobre uvedomoval, že pro­paganda je vždy pokusom podriadiť si du­cha. Všetky strany robia propagandu. Ak by ju nejaká nerobila, zanikla by, pretože ostat­né ju robia. Všetky priznávajú, že robia pro­pagandu. Ani jedna by sa neodvážila zakla­mať a tvrdiť, že jej ide o verejné vzdelávanie a o formovanie verejnej mienky.

Pravdaže, strany hovoria aj o vzdelávaní, ak sa to týka ľudí, ktorí k nim prichádzajú – sympatizantov, mladých, nových členov. To slovo je lož. Ide o stranícky výcvik s cieľom presnejšie zasahovať myslenie svojich členov.

 

Publikovaný úryvok pochádza z knihy Simone Weilovej Traktát o zrušení politických strán, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade vo vydavateľstve Premedia. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Foto: wikimedia, Premedia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo