Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
15. august 2022

Nová spásonosná strana

Alebo len ďalšie Za ľudí, akurát bez Kisku, zato s Dzurindom?

Čoraz otvorenejšie sa hovorí o príprave strany, ktorá by mohla do hry vrátiť Mikuláša Dzurindu či Ivana Mikloša.

Alebo len ďalšie Za ľudí, akurát bez Kisku, zato s Dzurindom?

Bývalý premiér Mikuláš Dzurinda ako nezaradený poslanec NR SR 13. mája 2015 v Bratislave. FOTO: TASR/Martin Baumann

Hoci volanie po politických spasiteľoch sme si na Slovensku zvykli spájať najmä s prostredím, ktoré v minulosti obsluhovalo HZDS či neskôr Smer, podobná tendencia nie je, zdá sa, cudzia ani stredopravému voličovi. Frustrácia zo súčasnej vládnej koalície, ktorá sa rozkladá v osobných konfliktoch a občas budí amatérsky dojem, spôsobuje, že časť voličov nemá koho voliť. A keďže sa na obzore nečrtajú žiadne nové tváre, s ktorými by sa dali spojiť nádeje na slušnú a kompetentnú politiku, niektorí sa obzerajú po tvárach starých.

Expremiér v rokoch 1998 až 2006 Mikuláš Dzurinda a bývalý minister financií Ivan Mikloš sú takí sitnianski rytieri slovenskej politiky. Nachádzajú sa síce mimo vrcholového straníckeho diania, ale zase dosť blízko, aby sa do vysokých funkcií mohli pohotovo vrátiť, keby ich národ povolal opäť do svojich služieb. Ibaže národ doposiaľ nevolal a nevolal.

V najbližšej budúcnosti sa to možno zmení. Fanúšikovia Igora Matoviča radi zdôrazňujú, že predseda OĽaNO historicky odstavil od moci Roberta Fica a Petra Pellegriniho. Jeho kritici uznávajú, že je to pravda, no zároveň dodávajú, že dnes svojím spôsobom robenia politiky privoláva ich návrat v opätovnej preferenčnej sile. A ešte sa k tomu dá pridať, že ľahkovážne premrhanie volebného úspechu OĽaNO z roku 2020 nielenže vracia do hry Smer a Hlas a posilňuje SaS či Progresívne Slovensko, ale sa môže stať, že sa do politiky vrátia aj Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš!

Bývalým tváram SDKÚ možno všeličo vyčítať, no nechýbala im serióznosť, profesionalita a vedomie, že riadenie štátu je vážna záležitosť – čo kritikom chýba u predsedu OĽaNO. A na rozdiel od predsedu SaS, ktorý len ťažko skrýva, ako veľmi ho politika nebaví, a pôsobí, akoby už myšlienkami bol na svojom austrálskom ranči, Mikuláš Dzurinda je skrz-naskrz politické zviera.

Keď Postoj minulý rok v máji priniesol rozhovor s Dzurindom, bývalý premiér charakterizoval súčasnú koalíciu takto:

„Nemajú obsah, chýba im vášeň pre politiku, nevedia trpieť a nerozumejú, prečo tam sú. Nemôžete spravovať krajinu, presadzovať zmeny, keď nerozumiete svojmu poslaniu, keď vás to bolí a vyrušuje. Nemajú radi toto ťažké remeslo.“

Mikuláš Dzurinda vie, o čom hovorí, pretože ako premiér riadil veľmi heterogénnu perepúť. Vo svojej prvej vláde tam mal okrem pravicových strán aj postkomunistov z SDĽ a SOP Rudolfa Schustera. V druhej vláde mal ANO Pavla Ruska.

Keď Jozef Migaš v roku 2000 hlasoval v parlamente neúspešne za pád vlády, ktorej členom bola aj jeho SDĽ, Dzurinda mu napriek tomu podal ruku. Znie to až nereálne dnes, keď si politici OĽaNO a SaS posielajú na sociálnych sieťach malicherné škriepne statusy.

Nostalgiu časti verejnosti či niektorých mienkotvorcov za Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom posilňuje aj úzkosť zo súčasnej medzinárodnej situácie, ktorú vyvoláva rusko-ukrajinská vojna. Panuje obava, že ak sa vráti po predčasných voľbách k moci Robert Fico, otočí kormidlo radikálne na východ. Naproti tomu, Mikuláš Dzurinda bol garantom prozápadného smerovania Slovenska. Napokon, nedostali nás vlády pod jeho vedením do NATO, OECD a Európskej únie?!

Inzercia

A okrem toho, išlo tiež o obdobie slušne rozbehnutej ekonomiky. Pozrite si graf ekonomických rastov za každý rok od vzniku Slovenskej republiky. Prvá vláda Mikuláša Dzurindu nastúpila po Vladimírovi Mečiarovi na jeseň 1998. Najťažší bol prvý rok, keď bolo treba upratovať po garnitúre HZDS. No od roku 2000 slovenská ekonomika rástla skoro každý rok rýchlejšie a rýchlejšie. V roku 2006, keď sa druhá Dzurindova vláda skončila, ekonomika narástla o 8,5 percenta a v roku 2007, keď už opraty držal v rukách Smer, sme to zotrvačnosťou vytiahli až na skoro 11 percent. Potom prišla finančná kríza a ňou spôsobené prepady HDP.

Dnes je tendencia najmä zľava spochybňovať ekonomické zásluhy Dzurindových vlád a podiel ich reforiem na tomto rekordnom ekonomickom raste. Vraj je to zásluha vstupu SR do EÚ v roku 2004. Lenže v rovnakom čase vstúpili do Únie aj naši susedia z V4, ale rastové čísla Maďarska, Poľska ani Česka v rokoch 2000 až 2007 nie sú také impozantné ako tie slovenské. Proste, s ekonomikou to chlapci vedeli.

No ak by sa Mikuláš Dzurinda teraz vrátil do politiky, od Igora Matoviča cez Petra Pellegriniho až po Roberta Fica by mu všetci odporcovia pripomenuli všetky kauzy jeho vlád, ktoré vlastne spôsobili, že z vrcholovej politiky odišiel. Opäť by bola na pretrase Gorila či financovanie SDKÚ. Na mnohých voličov by Dzurindov návrat pôsobil mobilizačne – ale v tom zmysle, že by to hodili Smeru alebo Hlasu.

Minulé pôsobenie Mikuláša Dzurindu vo vrcholovej politike tiež predstavuje v niektorých ohľadoch kontinuitu so súčasným marazmom. Nikdy napríklad politickú stranu nevnímal ako organizmus, ktorý je vyjadrením záujmu určitej spoločenskej skupiny (ako bolo KDH, v ktorom sa nevedel presadiť), bral stranu skôr ako mocenský nástroj, ktorý je tu pre svojho lídra, a nie naopak (čo bol prípad SDKÚ). Tento prístup strany, ktorá slúži, ba dokonca patrí svojmu lídrovi, priviedli ešte ďalej podnikatelia, ktorí sú predsedami súčasných koaličných strán.

V zákulisí sa tiež hovorí, že Mikuláš Dzurinda by nebol oficiálnou tvárou prípadnej novej strany, len akýmsi jej ideovým inšpirátorom. No strana sa nedá riadiť tak, že predsedovi, ktorý nesie zodpovednosť pred voličmi a od toho sa odvíja jeho prežitie v politike, z pozadia našepkáva niekto, kto zodpovednosť nenesie.

Mená, ktoré sa najčastejšie skloňujú v súvislosti s tým, že mali byť do nového projektu oslovené (napríklad Mária Kolíková, Vladimíra Marcinková, Lucia Nicholsonová či Ivan Korčok), naznačujú jej ideové smerovanie – aj keď väčšina oslovených zatiaľ popiera, že by mala záujem. To nemá byť konzervatívna ani liberálna strana. Má ísť o „catch-all“ stranu, ktorá by oslovila voličov, čo nie sú príliš vyhranení ani jedným smerom. Zároveň ani nepôjde o novú SDKÚ. Skôr nové Za ľudí (očakávajme podobne marketingový názov, do ktorého si každý dosadí svoje očakávania), len Andreja Kisku by možno nahradil Mikuláš Dzurinda.

A tých necelých šesť percent, čo Za ľudí dostali v roku 2020, bude zrejme aj očakávaný strop nového projektu. Lebo aj keď časť voličov tvrdí, že nemá koho voliť, v skutočnosti výber existuje. Ste ľavičiar? Môžete si vyberať medzi blahovsky ukričaným Smerom a uhladeným Hlasom. Ste konzervatívec? Môžete si vyberať medzi pištoľníkmi z OĽaNO a Sme rodina na jednej strane a uhladeným Majerského KDH na strane druhej. Ste liberál? Môžete si vyberať medzi SaS a PS. Dokonca aj náckovia majú viac možností… Tak o čom sú tie reči, že niet koho voliť?!

Nejaká nová sľubná strana zrejme pred voľbami vznikne, lebo pred každými voľbami nejaký taký projekt vznikne a vždy sa nájdu ľudia, ktorí skočia na „niečo nové“ (či v tomto prípade „staronové“). Bolo by však prekvapením, ak by to s ňou dopadlo lepšie ako s projektmi typu Sieť a Za ľudí. Aj keby za tým bol politik formátu Mikuláša Dzurindu.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.