Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
07. august 2022

InstaGrál

Ako funguje pamäť v našich časoch 

Rád by som sa pozrel na Boží Instagram, v ktorom sa navždy spomína a publikuje len Láska. 

Ako funguje pamäť v našich časoch 

FOTO: Openverse/Tanja Cappell

More náhle zmĺklo a zúrivý vietor upadol do nenormálneho ticha. Plachty spľasli a táto nehybnosť sa naplnila sladkým spevavým hlasom. Počul ho len Odyseus, ale to len vďaka úskoku, ktorý mu poradila Kirké, aby odolal okúzľujúcemu spevu Sirén: uši mal síce voľné, ale telo priviazané k sťažňu. Jeho spoločníci ohlušení voskom veslovali ďalej popri nich závratnou rýchlosťou, až strácali dych. 

Napriek tomu, že ich kapitán celý bez seba, on, najmúdrejší z hrdinov, na nich kričal, aby zastavili a oslobodili ho, oni neprestávali veslovať.

Isto si všetci dokážete ľahko spomenúť na pôvab Homérových veršov venovaných Sirénam, ale pokúste sa oslobodiť od ich súčasných obrazov. V gréckom svete to boli dravé vtáky s tvárou ženy, bytosti, ktoré mali veľmi ďaleko od toho, aby boli príťažlivé, ale ich spev dokázal poslucháčov zhypnotizovať a jeho zvodná sila závisela predovšetkým od témy ich piesne. Sirény o sebe tvrdia, že sú vševediace: vedia o všetkom, čo sa deje na zemi, podobne ako Múzy a najmä o tom, čo sa stalo v meste Trója. 

Sľubujú, že vyrozprávajú príbeh o trójskej vojne paradoxne práve tomu, kto v nej bojoval príliš dlho, aby na to všetko zabudol, a teraz sa snaží čím skôr dostať sa domov. 

No povedzte mi, čo je toto za zvádzanie? 

Prečo by ich mal chcieť niekto za každú cenu počúvať a práve ten, kto to už všetko zažil na vlastnej koži? 

Z jedného podstatného dôvodu: aby sa dozvedel, či sa jeho skutky dostali do epického príbehu, čo znamená, že sa už stal nesmrteľným.

V gréckom svete je pravda alétheia, to, čo nezostáva viac skryté, a preto sa na to nezabúda. Pravda je to, čo vychádza na svetlo, jasnými dôkazmi si zaisťuje svoju vážnosť, a preto sa uchováva v pamäti. 

Pre gréckeho hrdinu existovali dva spôsoby, ako sa stať „pravdou“ a nezmiznúť v zabudnutí smrti: mať rozpoznateľný hrob a vstúpiť do príbehu. Pamäť bola stratégiou na porazenie veľkého odvekého nepriateľa, smrti. Spomienka na jeho diela robí človeka večne živým, pretože neutralizuje plynutie času. Preto staroveké Grécko budovalo svoju veľkosť práve na dôvere v pamäť ako v to, čo človeka udržiava pri živote. 

Určite nie je náhoda, že múzy inšpirujúce bohyne umenia a poznania sú dcérami Pamäti a Dia.

Pri príležitosti nejakého výročia sa všetci rozplývajú chválami. Zdieľať

A čo dnes? Ručí nám pamäť za to, že zostaneme „nažive“? 

Človek neustále hľadá život, ktorý neumiera, každé naše gesto o tom svedčí, lebo ho ženie táto pohnútka, ktorú inak nazývame honbou za blaženým životom, za šťastím. 

Spojenie medzi pamäťou a životom, ktoré Gréci intuitívne vnímali, a preto aj ritualizovali, nám pomáha viac osvetliť a pochopiť súčasnosť. Ako teda funguje pamäť v našich časoch? 

Zdá sa, že o hrobky, ktoré boli stredobodom všetkých minulých kultúr, sa už veľmi nezaujímame, ale kult mŕtvych, ktorý bol potrebný na zjednotenie jednotlivých členov spoločnosti, dnes rovnako ako vtedy nezmizol. 

Pri príležitosti nejakého výročia sa všetci rozplývajú chválami a v novinách vychádzajú obvyklé „rituálne“ články. 

Spomeňte si na „spomienkový oheň“ pri príležitosti dvadsiateho výročia De Andrèho smrti, ktorý pred tromi rokmi vzplanul rýchlymi a žiarivými plameňmi. 

Táto intenzita formálneho spoločenského spomínania nám poukazuje na potrebu pamätať na to, kým sme, no zároveň odhaľuje aj nedostatočnosť rituálu – často samoúčelného –, ktorý je viac profánnou a bezvýznamnou verziou memoriálu oslavovaného okolo hrobky. Je toho však viac.

Možno ste už tiež počuli o #tenyearschallenge, výzve na sociálnej sieti Instagram spred troch rokov. Išlo vtedy o to, aby ľudia zdieľali svoju fotografiu spred desiatich rokov a porovnali ju so svojou súčasnou podobou. Pravdepodobne ste aj vy podľahli čaru tohto pokušenia, keďže táto myšlienka mala okamžitý a celosvetový úspech. 

Filmové hviezdy, rôzne celebrity a následne milióny ďalších používateľov zverejňovali nekonečnú galériu dvojokenných fotografií z rokov 2009/2019, „predtým“ a „teraz“. Tieto fotky takmer nikdy neboli nemilosrdné, práve naopak, vždy boli tak nádherne láskavé. Veď nevyhnutný starostlivý výber tých najlepších „vintage“ fotografií bol zárukou víťazstva v tejto súťaži s jediným konkurentom: sebou samým. 

Na tom predsa nie je nič zlé. Alebo?

Samozrejme, s patričnými rozdielmi, ale podobne ako za čias Odysea sme aj my presvedčení, že sme živí najmä vtedy, keď sme niečo dokázali a keď sa naše činy stali súčasťou príbehov, čím si vydobyli svoju „zjavnú platnosť“. 

Stali sa jednoduchou a zapamätateľnou „pravdou“. 

Zvíťaziť nad smrťou pre nás znamená: dosiahnuť úspech, uznanie, zviditeľniť sa, prekonať samých seba, byť stále krajšími, nikdy neukázať žiadnu vrásku ani zvonka, ani zvnútra – jednoducho, piť z Grálu večnej mladosti. 

A čo tí všetci ostatní? Sú vari nešťastní? Možno ich považovať za obyčajných smoliarov? 

Sú to len stroskotanci či nebodaj chodiace mŕtvoly? Sociálne médiá majú schopnosť – ak im to sami dovolíme – rýchlo nás rozdeliť na „víťazov“ a „porazených“, ako aj na tých, čo majú „pravdu“ a „stúpencov týchto poloprávd“: pamäť sa dnes neorientuje na zachovanie minulosti, pretože sa v skúške času ukázala ako platná, a teda životne dôležitá pre prítomnosť, ale na to, aby znásobila prítomnosť, a tak jej udelila nesmiernu moc, ktorá očarí, uhranie, zvedie a ktorá je ako Sirény disponovaná na to, aby vám donekonečna opakovala len to, čo chceme počuť, teda akí sme len úžasní. Je to účinné kúzlo, ktoré sa živí hlbokou potrebou človeka presadiť sa a mať lepší život, ale ktorého výsledkom je len jedna veľká ilúzia. 

Musím sa vám priznať, že aj ja som sa v nej ocitol a že niekedy ju síce dokážem rozpoznať, no niekedy sa ňou dám zviesť. 

Nuž, nie sme o nič lepší než Odyseus: vieme, že život je na Itake, ale je také sladké napiť sa aspoň raz z toho božského pohára nesmrteľnosti a vstúpiť do bubliny, v ktorej už niet bolesti, námahy, porážky…

Inzercia

Chcel som sa zapojiť do tejto výzvy, pretože koniec-koncov sa mi to zdalo zábavné, ale potom som sa pozornejšie rozhliadol okolo seba. 

Mojím zámerom nie je prevziať to banálne rozlišovanie: zlý je ten, kto dosiahol úspech proti tomu dobrému, ktorý mal smolu. Zdieľať

Myslel som na svojich žiakov, tínedžerov, ktorí boli pred desiatimi rokmi šťastnými deťmi a teraz sa cítia ako zmätené bytosti, príliš škaredé na to, aby boli na svete. 

Myslel som tiež na všetkých tých tridsiatnikov, ktorí pred desiatimi rokmi skončili štúdium a dnes sa stále snažia získať aspoň nejakú tú stáž. Na mladé páry, ktorým sa narodilo dieťa a každý deň sa lopotia, aby dali nejako dohromady starostlivosť o dom, prácu a výdavky na živobytie… 

Na tých, ktorí počas týchto desiatich rokov krízy prišli o prácu a zostali doma alebo začali pracovať v takej práci, ktorá ich možno ponižuje. 

Na tých, ktorí sa nakazili vážnou chorobou a bojujú s ňou alebo s ňou už prestali bojovať. 

Na všetkých tých osamelých starších ľudí, pre ktorých bolo týchto desať rokov len mučením. Alebo jednoducho na všetkých tých, ktorí pokračovali v živote tak ako doteraz, bez akýchkoľvek mimoriadnych záchvevov alebo cieľov okrem tých bežných, ako je dôstojné vykonávanie svojej práce a starosť o svoju rodinu, čo nie je o nič menej ako tí, ktorí dosiahli veľké úspechy. 

Mojím zámerom nie je prevziať to banálne rozlišovanie „zlý je ten, kto dosiahol úspech“ proti tomu „dobrému, ktorý mal smolu“. 

Prevládajúci grobiansky dialektický bipolarizmus obeť – kat, pravica – ľavica, in – out ma znechutil až tak veľmi, že mi z toho prišlo na vracanie, pretože redukuje realitu na mentálnu abstrakciu a obnažuje ľudí, ktorých nahrádza ich skutočnými alebo domnelými príslušnosťami alebo ich zamieňa za ich výkony. Ide o binárny systém: buď si 0, alebo si 1. 

Namiesto toho si každý človek zaslúži, aby mohol vyrozprávať svoj príbeh, či už ide o úspechy alebo neúspechy, pretože dôstojnosť ľudskej bytosti spočíva v tom, že je tu a môže dať plný zmysel všetkému, čo sa jej deje. 

Neexistujú ľudia typu 0 a ľudia typu 1 podľa akéhosi výkonnostného mechanizmu, ktorý meria výsledky, skutočné alebo domnelé, ktoré dosiahli, ale sú tu ľudia, ktorých životy, či už viac známe, alebo nie, majú rovnakú dôstojnosť ako všetci tí, ktorí obývajú naše mentálne a kultúrne palimpsesty.

Naša kultúra využíva a uznáva, žiaľ, len tú pamäť, ktorá však nejakým spôsobom ponižuje človeka, ktorý práve v niečom nevyčnieva. 

A hneď aj dostal odpoveď – prísľub: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“  Zdieľať

Keď sa ma ľudia pýtajú na to, čo si myslím o kríži v školskej triede, odpovedám: Je to celé pomýlené, mali by tam byť dva! 

V skutočnosti bol vedľa Kristovho kríža tiež kríž toho úbožiaka, ktorý ho po tom, ako ho uznal za nevinného a spravodlivého, požiadal: „Spomeň si na mňa, keď budeš vo svojom kráľovstve.“ 

Je to síce vrah, ktorý si uvedomuje, že je spravodlivo odsúdený, ale napriek tomu žiada Krista, „aby naňho pamätal“, postačila by mu jedna dobrá spomienka. 

A hneď aj dostal odpoveď – prísľub: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ 

Jediné gesto náklonnosti od vraha, adresované v krajnej situácii nevinnému človeku, sa mení na spásu. 

„Byť tí, na ktorých Boh pamätá“, a „byť v raji“ je jedno a to isté: pre mňa je to jasné a smerodajné uvedomenie. 

Jediná Pamäť, ktorá naozaj zaváži a ktorej je tá naša len akýmsi priblížením, je v skutočnosti večná Pamäť toho, kto pozná všetky každodenné gestá človeka a dbá na to, aby sa žiadne z nich, ani to najtajnejšie nestratilo, ale aby sa zvážilo podľa množstva lásky, nie úspechu, ktoré v sebe nesie. 

Tak aj Odyseus, keď prechádzal okolo ostrova Sirén, uvedomil si napokon, že je to len útes pokrytý kosťami ľudí, ktorí podľahli zvodom ničoty. Len Itaka bola niečím. Len Itaka so svojimi obmedzeniami a láskami bola skutočná.

Výzva, ktorá dnes stojí pred nami, je teda skutočne zvážiť našich posledných desať rokov, na chvíľu odložiť trofeje, víťazstvá, úspechy a napísať pod tú našu, takú hrdo obyčajnú a nenútenú fotografiu malú legendu s vysvetlivkami o tom všetkom, vďaka čomu sme povyrástli v schopnosti prijímať a dávať lásku. 

Len toto nám naozaj môže zostať z tých prežitých desiatich rokov a ďaleko viac ako náš vzhľad nám napovie, či starneme dobre, teda či dozrievame. 

Predstavte si na chvíľu takú sociálnu sieť, v ktorej by sa potom objavili všetky tie tiché príbehy, ktoré poznáme: manžel, ktorý sa staral o manželku s Alzheimerovou chorobou, dievča, ktoré bojovalo s rakovinou bez toho, aby klesalo na duchu, otec, ktorý sa po profesionálnom neúspechu znovu postavil na nohy, matka, ktorá súhlasila s tým, že obmedzí svoju kariéru kvôli dobru dcéry, ktorá potrebovala viac pozornosti… 

Rád by som sa pozrel na tento Boží Instagram, v ktorom sa navždy spomína a publikuje len Láska. 

Videli by sme veci také, aké sú. Videli by sme pravdu, konečne.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.