Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život
06. august 2022

Sviatok

Kristus zjavil svoju božskú slávu

Cirkevní otcovia označujú Kristovo premenenie za jeho „druhé zjavenie“ alebo druhú manifestáciu jeho božstva. Z tohto dôvodu počas kristologických sporov uvádzali Kristovo premenenie ako istý dôkaz jeho božstva. Potom nasledovalo zavedenie tohto sviatku.

Kristus zjavil svoju božskú slávu

Ikona Kristovho premenenia

Šiesteho augusta slávime veľký sviatok svätého Premenenia na pamiatku slávnej zmeny v zjave nášho Pána Ježiša Krista na „vysokom vrchu“ (Mt 17, 1), ktorý kresťanská tradícia od štvrtého storočia stotožňuje s vrchom Tábor.

Otcovia označujú Kristovo premenenie za jeho „druhé zjavenie“ alebo druhú manifestáciu jeho božstva. Z tohto dôvodu počas kristologických sporov uvádzali Kristovo premenenie ako istý dôkaz jeho božstva. Potom nasledovalo zavedenie tohto sviatku.

Dosvedčené v Písmach

Slávne premenenie nášho Pána Ježiša Krista podrobne opisujú traja evanjelisti (Mt 17, 1 – 8; Mk 9, 1 – 7; Lk 9, 28 – 36). Aj svätý Peter si živo pripomenul túto udalosť vo svojom liste: „Sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: ‚Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie‘“ (2Pt 1, 16 – 18).

Svätým vrchom v biblickom zmysle je vrch manifestácie Božej slávy. Bolo nám povedané, že v Starom zákone Boh „zavolal Mojžiša na končiar vrchu“ (Ex 19, 20) a tam sa mu zjavil. Bol to svätý vrch Sinaj. Skôr, ako sa Boh zjavil prorokovi Eliášovi, zavolal ho k „Božiemu vrchu Horeb“ (1Kr 19, 8).

A v Novom zákone Ježiš vzal troch zo svojich učeníkov na „vysoký vrch“ (Mt 17, 1) a tam sa pred nimi premenil a zjavil im svoju božskú slávu. Ako môžeme vidieť, v Biblii je vrch obľúbeným miestom, na ktorom sa Boh zjavuje ľuďom, z tohto dôvodu sa vrch stane svätým vrchom. Vrch (vyvýšenina) zároveň náležite symbolizuje vznešený Boží príbytok „na výsosti“ (Iz 33, 5).

Vrch Tábor

Ani svätý Peter ani evanjelisti nám neposkytujú pomenovanie vrchu, na ktorého končiari sa udialo premenenie. Ale kresťanská tradícia od štvrtého storočia označuje za toto miesto vrch Tábor, impozantnú vyvýšeninu neďaleko Nazareta, ktorá dosahuje výšku 575 metrov nad morom a nachádza sa na východnej hranici Ezdralonskej (Jezraelskej) nížiny. Tam, na končiari vrchu Tábor, svätá Helena († okolo 330) postavila chrám svätého Premenenia, ktorý sa zakrátko stal obľúbeným kresťanským pútnickým miestom.

Autentický svedok tradície, akým je svätý Cyril Jeruzalemský († 386), neváhal označiť vrch Tábor za miesto Kristovho slávneho premenenia (porov. PG, 33, 743). Slávny obyvateľ Betlehema, aký bol svätý Hieronym († 420), s ním súhlasil vo svojom opise palestínskej cesty svojej priateľky svätej Pauly (porov. PL, 22, 889).

Po nich svätý Proklos Konštantínopolský († 447) tiež dosvedčil: „Tábor je vrch, na ktorého končiari chcel byť Kristus premenený“ (porov. PG, 65, 770).

Moderný chrám Premenenia Pána, postavený v roku 1924na končiari vrchu Tábor nad starobylými ruinami, navrhol známy taliansky architekt prof. A. Barluzzi.

Veľký byzantský sviatok

O dôležitosti sviatku svätého Premenenia svedčí jeho vysoké postavenie v byzantskom liturgickom kalendári. Tento sviatok patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov a zvyčajne ho zobrazuje jedna zo sviatkových ikon ikonostasu.

Na Východe sa tento sviatok slávi od štvrtého storočia. Jeho liturgickú slávnostnosť umocnili kristologické spory, pretože cirkevní Otcovia považovali premenenie za nevyvrátiteľný argument za božstvo Ježiša Krista.

Spomienka na túto slávnu udalosť mala zároveň podporovať nádej veriacich na ich účasť na Kristovej sláve v nebi.

Najstaršia homília na tento sviatok sa pripisuje svätému Proklovi Konštantínopolskému, ktorý zomrel v roku 447. To ukazuje, že v Konštantínopole sa tento sviatok slávil už v prvej polovici piateho storočia a prešiel tam z Jeruzalemskej cirkvi. Potom sa tento sviatok postupne rozšíril aj do ďalších regiónov byzantskej cirkvi.

Najznámejšie homílie na sviatok svätého Premenenia predniesli svätý Andrej Krétsky (porov. PG, 97, 931 – 958) a svätý Ján Damaský (porov. PG, 96, 545 – 576). Najstarším umeleckým dielom zobrazujúcim slávne Kristovo premenenie je mozaika v chráme známeho gréckeho monastiera na vrchu Sinaj zo šiesteho storočia.

Inzercia

Bohoslužby tohto sviatku nadobudli svoju konečnú podobu počas 8. storočia, keď tieto nádherné hymny a kánony zložili slávni hymnografi svätý Ján Damaský († 749) a svätý Kozma Maiumský († 760).

V byzantskom obrade sa sviatok svätého Premenenia tradične slávil 6. augusta, keďže 6. augusta bol slávnostne posvätený prvý chrám na vrchu Tábor. Počas ôsmeho storočia preniklo slávenie tohto sviatku aj na Západ, kde ho miestne cirkvi slávili v rôznych termínoch.

Až v roku 1457 pápež Kalixt III. rozšíril slávnostné slávenie tohto sviatku na celú cirkev latinského obradu a zaviedol tradičný dátum 6. august. Takto sa sviatok svätého Premenenia Pána stal univerzálnym sviatkom a slávnostne ho slávili tak východné, ako aj západné cirkvi 6. augusta.

Hymny sviatku

Keďže evanjeliá podrobne opisujú Kristovo premenenie, pre hymnografov nebolo ťažké zložiť liturgické hymny a stichiry. Vyžadovalo si to len nejakú aplikáciu textu Písma na kresťanský život v poetickej forme. Takouto „duchovnou aplikáciou“ textu hymnografi zároveň vysvetlili hlboký duchovný a liturgický význam tohto sviatku, aby pomohli veriacim v ich duchovnom raste. Liturgické skladby byzantského obradu majú teda aj výchovnú hodnotu.

Niektoré stichiry pre tento sviatok opisujú celú udalosť Kristovho slávneho premenenia, ako ju zaznamenali evanjelisti. A tak napríklad na utierni spievame: „Kristus, ktorý vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch, sa premenil v ich prítomnosti – jeho tvár žiarila ako slnko a jeho odev zbelel ako svetlo. Potom sa zjavili Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Zrazu ich jasný oblak zahalil tieňom a z oblaku zaznel hlas, ktorý povedal: ‚Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Počúvajte ho!‘“

Táto stichira, okrem takmer doslovného zopakovania Matúšovho opisu tejto udalosti, nám predkladá aj teologický význam premenenia, totiž: manifestácia božstva Ježiša Krista. Kristovo oslávené telo, svedectvo Mojžiša a Eliáša a Otcov hlas z neba sú nespornými svedectvami o pravdivosti predchádzajúceho Petrovho vyznania o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).

Druhou témou, ktorá sa opakuje vo sviatkových stichirách, je povzbudenie adresované apoštolom, aby dôverovali Ježišovi, keď budú konfrontovaní s ponižujúcim utrpením svojho Učiteľa. Tento bod zdôrazňuje svätý Lukáš, ktorý uvádza, že Mojžiš a Eliáš „hovorili o Jeho odchode (smrti), ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9, 31). Preto na večierni spievame: „Keď si sa premenil pred svojím ukrižovaním, Pane..., boli tam prítomní Peter, Jakub a Ján, tí istí apoštoli, ktorí mali byť s tebou v čase, keď budeš zradený; aby sa, keďže ťa videli v sláve, nezľakli v čase tvojich strastí.“ Táto stichira je tiež pripomienkou pre veriacich, aby v Kristových strastiach a smrti rozpoznali nekonečné Božie milosrdenstvo.

Tretím významom tohto sviatku je uistenie o našej vlastnej účasti na Kristovej sláve. Preto na večierni vyznávame: „Svojím premenením, Pane, si obnovil Adamovu padlú prirodzenosť do jej pôvodnej krásy a prinavrátil si jej slávu a lesk tvojho božstva.“ A znova na utierni: „Keď si sa premenil na vrchu Tábor, Spasiteľ, zjavil si premenenie ľudstva tvojou slávou, ktoré sa udeje pri tvojom úžasnom druhom príchode.“ Celá liturgia svätého Premenenia je teda naplnená radostným uistením, povzbudením a nádejou na naše vlastné oslávenie s Ježišom, pretože „my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2Kor 3, 18).

Požehnanie plodov

Sviatok svätého Premenenia sa slávi v neskoré leto, v čase zberu prvých plodov, ktoré nám pripomínajú veľkú Božiu dobrotu a nekonečnú štedrosť. Aby sme vyjadrili uznanie a vďačnosť Bohu za jeho štedrosť, prinášame niektoré z týchto prvých plodov do chrámu na požehnanie. Zvyk požehnávať prvé plody k nám prešiel zo Starého zákona, keďže Židom na úplnom začiatku ich exodu všemohúci Boh nariadil: „To najlepšie, prvotiny tvojej pôdy, prinesieš do domu Pána, svojho Boha!“ (Ex 23, 19). Svätý Gregor z Nazianzu († 389) nazýva prax požehnávať plody v chráme „správnym a svätým“ zvykom (porov. PG, 37, 119).

Kresťanskú prax požehnávať plody v chráme možno vysledovať až do apoštolskej doby. Najstaršiu modlitbu na požehnanie plodov evidujú Apoštolské konštitúcie vo štvrtom storočí. Ale existuje aj staršia modlitba vďakyvzdania za nové plody v diele svätého Hippolyta s názvom Apoštolská tradícia, spísanom okolo roku 220. Svätý Hippolyt spomína požehnávanie nasledovných plodov: hrozno, figy, granátové jablká, hrušky, moruše, broskyne a mandle.

Šiesty ekumenický koncil, slávený v Konštantínopole (680 – 681), predpísal, že nová „pšenica a hrozno“ sa má požehnávať v chráme na sviatok svätého Premenenia (kánon 28). Z tohto dôvodu niektoré staršie knihy požehnaní, nazývané Euchologia, zakazujú veriacim jesť nové sezónne plody skôr, ako boli požehnané v chráme.

V krajine našich predkov, na Podkarpatí, boli sezónnymi plodmi jablká, slivky a hrušky. Tie sa zvyčajne prinášali do chrámu a požehnávali. V Spojených štátoch sa pridáva aj hrozno.

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Tropár (7. hlas)
V čase svojho premenenia na vrchu, Kriste, Bože náš, ukázal si svojim učeníkom toľko zo svojej slávy, koľko mohli zniesť; nech tvoje večné svetlo osvieti aj nás hriešnikov na príhovor Bohorodičky, Darca svetla, sláva tebe.
Požehnanie plodov
Pane, Bože náš, Ježišu Kriste, ty si povedal svojim učeníkom: „Všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať,“ pokorne ťa prosíme, požehnaj a posväť tieto plody, ktoré tvoji verní služobníci priniesli dnes do tvojho chrámu. Nech tieto plody, keď ich zjedia, uchovajú život a zdravie všetkých tu prítomných aj neprítomných. Nech sú tieto požehnané plody účinným liekom pre chorých a neduživých a nech sú ochranou pred útokmi nepriateľa pre tých, ktorí ich uchovávajú vo svojich domovoch, a nech sa tí, ktorí majú na nich účasť, tešia z plnosti tvojej dobroty a požehnania. Lebo Ty si Boh pokoja, lásky a milosrdenstva, milujúci človeka a my ti vzdávame slávu, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.