Pôvodné to bola séria Wellsovych reportáží v novinách „The Sunday Express“, publikovaných v Londýne v roku 1920.
Dnes sa zdá divné, že toto dielo vydali v ruštine práve v Charkove - vtedajšom hlavnom meste Ukrajinskej sovietskej republiky.
Wells nepodporil októbrovú revolúciu ani sovietsku moc. Napriek tomu uprostred občianskej vojny sa voľne pohyboval po Petrohrade a Moskve. Stretol sa s Vladimírom Leninom a dal mu výstižnú prezývku „kremeľský snílek“ ("The dreamer in the Kremlin") - táto sa potom často využívala v literatúre. Kniha, v ktorej kritizoval boľševikov, sa dosť rýchlo dostala k sovietskym čitateľom. Vtedy bolo Rusko zjavne otvorenejším svetu ako teraz.
Keď tam Wells prišiel v roku 1920, „červená“ a „biela“ armáda bojovali na juhu Ukrajiny – prebiehala bitka za Krym. Zaujímavé je, že sa ani nedotkol tejto témy, čo je divné pre neho ako pre skúseného frontového korešpondenta. Víťazstvo boľševikov v tom čase však už bolo takmer jasné.
Výsledok dnešných udalostí na Ukrajine zatiaľ nie je určený. Súčasní riadni Rusi neradi o tom rozprávajú – obávajú sa problémov. Nevylučujem, že takto to bolo aj pred storočím...
V Petrohrade Wellsa šokovali rady uzavretých obchodov v centrálnych uliciach. Nedávno mi moskovský kamarát povedal, že sa obáva navštevovať nákupné centrá, v ktorých sa nachádzali butiky západných značiek, dnes opustivších Rusko. Priestory, kde život bežal naplno, sa vyľudnili. To vytvára pocit krízy až nebezpečnosti.
Absencia butikov samozrejme nie je najhoršia z nových skutočností. Oveľa nepríjemnejšie je ochudobnenie duchovného života. Kriticky mysliaci Rusi alebo emigrovali, alebo sa vyhýbajú tomu, aby otvorene vyjadrovali názor na aktuálne udalosti. Opozičné média sú zakázané.
Podobné podmienky pozoroval aj Wells pred 100 rokmi. No vtedy revolúcia spôsobila nielen rozruch a represie, ale aj rozmach tvorivých síl národa a vznik novej, hoci špecifickej, no pulzujúcej a masovej kultúry. Teraz orgány otvorene utláčajú všetko neštandardné a netradičné aj mimo politickej sféry.
Čo Wells takmer nezaznamenal – to je provládna propagácia. Nepochybne sa už vtedy uskutočňovala, ale v nezmerateľne menšom rozsahu, ako v dnešnom Rusku. Pred 100 rokmi väčšina tamojšieho obyvateľstva bola negramotná a nemala prístup k médiám. Vláde chýbali možnosti presvedčenia občanov. Preto sa Wells divil, ako sa darila relatívne malej boľševickej strane kontrola nad obrovskou krajinou.
Neskôr sa komunisti lepšie naučili sugescii. Ku koncu „socialistickej“ doby sa však stratila účinnosť až sa stala predmetom posmechu. Súčasná propagácia je oveľa sofistikovanejšia, presvedčivejšia a kreatívnejšia ako ta bývalá, výkonová sa agresívne a masívne, bez toho, aby ľudia mali šancu pochybovať o jej pravdivosti. Preto, rovnako ako pred storočím, väčšina Rusov nemá k dispozícii objektívny obraz situácie v ich krajine a v zahraničí – ale ani o tom netuší.
Wells sa stretol s Leninom ako s vplyvným sovietskym lídrom. Pritom v ňom neuvidel všemocného diktátora, určujúceho osud štátu. Vzťahy v rámci boľševického vedenia boli zložité a Leninovi sa nie vždy darilo aby uskutočnil rozhodnutia, ktoré považoval za správne. Mýty o jeho výnimočnej úlohe a mimoriadnej vznešenosti sa rozšírili až po jeho smrti v roku 1924.
Mýtus o Putinovi, ktorý vraj panuje ako absolútny vládca, vznikol (alebo bol umelo vytvorený) pred našimi očami. Pre západné publikum je zodpovedný za všetko, čo sa deje v Rusku, a teraz – za krízu, spojenú s Ukrajinou. No nie je to tak jednoznačné.
Asi každý vie, že Putin pochádza zo sovietskych bezpečnostných orgánov (КГБ). Menej známe je to, že ho z týchto orgánov vylúčili za spoluprácu s jedným z lídrov demokratického hnutia – gubernátorom Petrohradu Anatolijom Sobčakom. Ten ho potom odporučil Borisovi Jeľcinovi ako verného a spoľahlivého človeka.
Nakoniec sa stal Jeľcinovým nástupníkom, pritom voči silnému nátlaku nikdy nepovedal nič zlé o svojom predchodcovi, ako aj o Michailovi Gorbačovovi. Čo sa týka Sobčaka, tak ho zachránil pred prenasledovaním svojich bývalých kolegov. Mnohokrát verejne odsudzovali Lenina a Stalina. V podstate je Putin politik novej generácie, demokratickej vlny.
Keď obsadil prezidentské kreslo mal sen – že urobí Rusko rovnocenným členom európskej rodiny. Zaujímal sa o možnosti vstupu krajiny do EÚ a NATO. Po 11 septembri 2001 podporil americkú pomstu, otvoril ruskú oblohu pre vojnové lietadlá USA. Ale vtedajší svetoví lídri reagovali na neho veľmi vlažne.
Bývalí kolegovia z bezpečnostných orgánov mu postupne vnukli iný sen - o návrate Ruska do stavu superveľmoci aby sa ju nikto neodvážil ignorovať. Vytvorili umelé informačné prostredie, v ktorom sú západné štáty a domáca opozícia jeho osobní nepriatelia. Pestovali podozrievavosť, zatvorenosť a vedomie vlastnej dôležitosti...
Dnes sa Putin zjavuje skôr ako rukojemník svojich podriadených a nimi vštepených predsudkov, než ako autokrat alebo tyran. Nie všetko, čo sa stalo v prvých rokoch sovietskej moci, pochádzalo práve od Lenina. Tiež nie všetko, čo sa deje v modernom Rusku, pochádza priamo od Putina.
Wells považoval Rusko predovšetkým za roľnícku krajinu. Vtedajších roľníkov nehodnotil vysoko – len ako „ľudský močiar“, tupú a ignorantskú masu, neschopnú vnímať nové myšlienky. Preto neuveril Leninovým plánom o obnovení – predpokladal, že prevažujúca sedliacka mentalita zastaví sociálny pokrok.
Neskoršie kolektivizácia a industrializácia zničili ruské roľníctvo ako sociálnu triedu. Ale títo ľudia nikam nezmizli, ich mentalita sa zachovala a prejavila sa počas Stalinského režimu. Triumf „ľudského močiara“ zrušil prejavy humanizmu a slobody, dosť typické pre prvé porevolučné roky.
Hoci si roľnícky revanš Wells predstavoval inak (skôr ako sériu sedliackych vzbúr), mal nakoniec pravdu. To bola asi najúspešnejšia predpoveď tohto spisovatelia, dokonca aj v porovnaní s jeho preslávivšími sci-fi románmi.
Wells videl iba jedinú možnosť aby sa Rusko vyhlo podobnému scenáru: podpora a pomoc Západu, najmä USA. Kritizoval západné mocnosti, že nechcú uznať a pochopiť ruské vlastnosti a preto strácajú šancu aby mali túto krajinu ako priateľskú. Žiaľ jeho odporúčania neboli vypočuté ani vtedy, ani neskôr.
Samozrejme, za to môže nielen Západ. Priebehom týchto sto rokov sa čas od času zdalo, že ZSSR/Rusko s ním konečne vytvorí normálny vzťah. Ale vždy sa stalo niečo, čo znova pokazilo vznikajúcu dôveru a spoluprácu. Asi to zase spôsobila roľnícka mentalita, ktorá sa rozšírila skoro na celé obyvateľstvo: hlboké nepriateľstvo voči západnému (karteziánskemu) racionalizmu a pragmatizmu, obavy zo všetkého nového a neobvyklého, strach zo straty identity až suverenity...
Teraz sa Rusko a západné krajiny opäť navzájom vnímajú ako hrozbu, hoci ich ekonomické a sociálne systémy už sú takmer rovnaké. Dôvodom je „len“ túžba po prerozdelení zón vplyvu, ktorá bola neraz v histórii príčinou podobných konfliktov, označených Leninom za „imperialistické“.
Wells mal pesimistický pohľad na budúcnosť Ruska. Po 100 rokoch je znova ťažko sformulovať pozitívnu predpoveď na najbližšiu perspektívu. Teraz sa zdajú pravdepodobnejšími katastrofické scenáre – alebo dlhodobá stagnácia ak nie regresia až do momentu, keď sa kardinálne zmenia okolnosti a zjavia sa nové spoločenské sily.
Ale zo súčasného hľadiska je možne Wellsové dielo považovať za optimistické, pretože ukazuje: Rusko už raz prežilo v najťažších podmienkach a konečne dokázalo nájsť cestu z temnoty. Aj keď sa tam zase vrátilo, môžeme dúfať, že to zvládne aj tento krát. Len aby to nevyšlo príliš draho celému svetu ako aj samotnému Rusku...