Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
02. august 2022

Život na dlh

Príroda vo výrobe nestíha za ľudskou spotrebou

Za služby, ktoré nám poskytuje príroda, síce nemáme komu zaplatiť, no mali by sme ich využívať s mierou.

Príroda vo výrobe nestíha za ľudskou spotrebou

Zdroj: flickr.com/stefanfricke

Svet žije od minulého týždňa na ekologický dlh. Hoci to znie ako ďalší z panických výkrikov alarmistov, tentokrát je za tým celá veda. Skutočne.

Správu vydala uplynulý štvrtok 28. júla organizácia Global Footprint Network. Tento deň sa kvantifikuje už od roku 1971. Vtedy došlo k pomyselnému vyčerpaniu prírodných zdrojov pre daný rok 25. decembra. Odvtedy sa dátum postupne posúva smerom k začiatku roka – ľudstvo teda vyčerpáva ročné zásoby čoraz skôr. Napríklad vlani to bolo 31. júla.

Výnimkou z trendu bol pandemický rok 2020, keď pre ekonomické obmedzenia na zabránenie šíreniu nákazy, ale napríklad aj na útlm cestovania sa ročné zásoby vyčerpali 22. augusta.

A keďže toto porovnávanie prebieha už päť desaťročí bez ohľadu na konkrétnu metodológiu, má svoju relevantnú výpovednú hodnotu.

Základným poznatkom tak je, že ľudstvo z roka na rok vyčerpá dostupné zdroje, ktoré je ekosystém schopný za rok vytvoriť čoraz skôr. Príčinou je nielen ich intenzívnejšie využívanie, ale aj prudký rast populácie. V tomto roku by počet obyvateľov planéty mal dosiahnuť 8 miliárd.

Výpočet organizácie Global Footprint Network je postavený na tzv. globálnom hektári. Základnou jednotkou je, že zdroje potrebné na rok života jedného človeka je ekosystém schopný za rok vyprodukovať na ploche 1,6 tohto globálneho hektára.

Ak by teda každý človek spotreboval len toľko, koľko táto plocha vytvorí, bilancia by bola vyrovnaná. A čím viac ľudia spotrebúvajú, tým skôr sa zdroje, ktoré majú k dispozícii, vyčerpajú.

Do spotrebúvaných zdrojov sa počíta produkcia potravín na ľudskú potrebu alebo krmivo pre zvieratá, technické plodiny (napr. ľan, bavlna a pod.), spotreba vody, ťažba dreva, či už slúži na stavebný materiál, na výrobu papiera alebo na vykurovanie, lov rýb, ale aj zber lesných produktov, či už na konzumáciu, alebo ako surovina pre výrobu liečiv (byliny, huby, lesné plody, med).

Ekologická stopa meria ekologické aktíva, ktoré konkrétna populácia potrebuje na zabezpečenie svojich potrieb, a takisto priestor na absorbovanie odpadu, či už pevného, alebo vo forme emisií. Ekologická stopa sleduje využitie produktívnych plôch – ornej pôdy, rybárskych revírov, zastavanej plochy, lesov – a uvoľňovanie uhlíka z pôdy.

Ponuka ekosystému znamená biokapacitu mesta či štátu a produktivitu jeho ekologických aktív. Hodnotu má v tomto vzorci aj ekonomicky nevyužívaná plocha, keďže napríklad rast vegetácie prispieva k viazaniu atmosférického uhlíka.

Ak ekologická stopa obyvateľstva presahuje biokapacitu regiónu, táto oblasť má deficit biokapacity. Jeho dopyt po tovaroch a službách, ktoré môžu poskytnúť jeho pôda a vodné plochy (rieky, jazerá, moria), presahuje to, čo ekosystém regiónu dokáže obnoviť. Oblasti s takýmto deficitom uspokojujú svoj dopyt dovozom, vyčerpávaním vlastných ekologických aktív (napr. nadmerným rybolovom) alebo nadmernými emisiami.

Ak je dopyt obyvateľstva nižší ako biokapacita jeho regiónu, vtedy hovoríme o rezerve biokapacity. Tieto oblasti sa zároveň stávajú zdrojom, odkiaľ smeruje vývoz do regiónov s deficitom.

A ak hovoríme, že priemerná svetová biokapacita je 1,6 globálneho hektára na osobu, priemerná svetová spotreba je podľa ostatných kompletných údajov OSN z roku 2016 2,7 globálneho hektára na osobu.

Prírodné zdroje však nie sú vyhradené len pre ľudskú populáciu. Takisto z nej čerpajú aj voľne žijúce živočíchy – spásajú trávu, lesné plody, využívajú vodné zdroje, lovia sa navzájom. Preto dlhodobé prekračovanie biokapacity vedie k znižovaniu miestnej biodiverzity, k početnému úbytku zvierat aj k druhovej redukcii, vymiznutiu z konkrétneho regiónu či úplnému vyhynutiu.

Keďže existujú regióny, ktoré svoje zdroje nadmieru vyčerpávajú, aj regióny, ktoré si udržiavajú rezervu, pri porovnaní jednotlivých krajín sa líšia aj dátumy, kedy štáty svoju kapacitu prekročili. V prípade Slovenska to bol pre tento rok 3. máj.

Globálny dátum je výsledkom súhrnu jednotlivých národných účtov. Ten tohtoročný však zrejme ešte nebude konečný. V štatistike totiž chýbajú údaje za niekoľko štátov. Nejde pritom o nejaké, z globálneho hľadiska málo významné malé štáty či ostrovy. Dostupné nie sú zatiaľ informácie napríklad z Indie, ktorá dnes s Čínou zápasí o prvenstvo v rebríčku najľudnatejších krajín. Chýbajú však aj údaje z viacerých afrických štátov, ktoré zaznamenávajú výrazné čerpanie prírodných zdrojov, napr. Demokratická republika Kongo.

Ekosystémové služby

Zaradenie prírodných zdrojov do účtovných predpokladov a ekonomických parametrov sa začalo rozvíjať až v druhej polovici 20. storočia.

Existovala síce trhová hodnota pozemku, ornej pôdy, lesa, prameňa. No tá vyjadrovala primárne výlučne ekonomický vzťah k týmto zdrojom. A, povedzme, pôda vysokej bonity mohla mať nižšiu cenu v riedko osídlenom regióne ako pôda nižšej kvality v husto osídlenom. Táto hodnota teda nezaznamenávala vyššie spomenutú biokapacitu, teda prírodné zdroje, ktoré dané územie človeku dokázalo poskytnúť.

Hodnotenie ekosystémových služieb https://www.sopsr.sk/files/hodnota-ekosys.pdf má viacero úrovní, ktoré sú dôležité pre rozhodovanie o ich využívaní či ochrane.

Nepeňažné, resp. sociokultúrne metódy „skúmajú dôležitosť, preferencie, potreby a požiadavky ľudí voči prírode a vyjadrujú možné hodnoty prostredníctvom kvalitatívnych a kvantitatívnych opatrení – iných ako peňažných, napr. symbolické, kultúrne, ekologické, duchovné“.

Biofyzikálne metódy zahŕňajú vyššie popisovanú ekologickú stopu, posudzovanie kvality pôdy, využívanie energie, ale aj životný cyklus ľudskej činnosti pri hospodárskom využívaní prírodných zdrojov.

Inzercia

Monetárne alebo peňažné metódy sa snažia priradiť každému dostupnému zdroju a statku hodnotu vyjadrenú v peniazoch a môžu byť podkladom pri rozpočtovom rozhodovaní. Existujú však aj statky, ktorým nemožno priradiť trhovú hodnotu a v zásade by nemali byť obchodovateľné, napr. kvalita ovzdušia.

Z tohto pohľadu tiež môžeme ekosystémové služby rozdeliť na produkčné, regulačné a kultúrne.

V produkčnej oblasti máme biomasu, ktorú tvoria pestované potraviny na ľudskú spotrebu či ako krmivo pre zvieratá. Ďalej je to biomasa, ktorá je zdrojom suroviny, či už dreva, alebo prírodných vlákien. Tiež sem patrí pitná a úžitková voda, voľne žijúce živočíchy a prírodné plodiny.

Regulačná oblasť zahŕňa napríklad služby, ktoré nám poskytujú zeleň svojou prirodzenou schopnosťou čistiť vzduch. Sem patria nielen lesy, ale aj mestská zeleň. Tie nielen pohlcujú prach, ale tlmia aj hluk, čím zvyšujú kvalitu ľudského života. Podobne fungujú aj prirodzené procesy čistenia vôd, či už vo vodných tokoch, alebo priesakom a tvorbou podzemných zásob vody.

Vegetácia a prirodzený výskyt vodných plôch tiež človeku poskytujú ochranu napríklad pred povodňami. To zabezpečuje nielen predchádzanie materiálnym škodám, ale aj ochranu života a zdravia ľudí. Takisto zabezpečujú reguláciu mikroklimatických podmienok – zmierňovanie vysokých teplôt, ochrana pred vetrom a eróziou, udržiavanie vlhkosti a pod.

Vegetácia je tiež akousi zásobárňou uhlíka, keďže jej hlavným zdrojom „potravy“ je atmosférický CO₂. Zachovanie biodiverzity tiež zabezpečuje prirodzenú reguláciu voľne žijúcich druhov, bráni premnoženiu niektorého z nich a je aj najúčinnejšou bariérou proti inváznym druhom, ale aj prenikaniu škodcov, ktoré majú devastačný vplyv na poľnohospodársku produkciu.

Takisto ide o ochranu pred prienikom nepôvodných patogénov nebezpečných pre človeka, ale aj hospodárske zvieratá.

Biodiverzita je tiež zdrojom surovín na výrobu liečiv a to nielen rastlinného, ale aj živočíšneho pôvodu. Hodnotou, ktorá je dnes nevyčísliteľná, bol príspevok biodiverzity k tomu, že sme ako ľudia mali k dispozícii zvieratá vhodné na domestifikáciu. Tie nám zabezpečili nielen potravu, ale stáročia boli aj jediným dopravným prostriedkom.

Čo najprirodzenejší životný cyklus vegetácie takisto zabezpečuje obnovu pôdnej výživy, ktorá znižuje potrebu umelých hnojív s rizikom kontaminácie spodnej vody.

Jedným z najdôležitejších regulačných faktorov, ktorý je svojím spôsobom aj produkčný, je opeľovanie. Bez prirodzených opeľovačov by bolo takmer nemožné pestovanie mnohých poľnohospodárskych produktov. Tento aspekt teda v sebe zahŕňa aj podporu zachovania diverzity.

Kultúrne ekosystémové služby poskytujú priestor na turizmus, relaxáciu v prírode, estetické zážitky, kultúrnu identifikáciu sa s regiónom, ale aj priestor na poznávanie a vzdelávanie.

Všetky tieto oblasti poskytujú človeku služby, ktoré ak by neexistovali prirodzene, museli by byť realizované s nemalými finančnými nákladmi. Napríklad opeľovanie, čistenie vôd, boj proti inváznym škodcom a chorobám (napríklad aktuálny africký mor ošípaných).

Preto všetky tieto služby prírody majú nielen svoj ekologický, ale aj ekonomický význam. Zdravá krajina s úrodnou pôdou a dostatočnými zásobami vody je aj ekonomickým bohatstvom.

A v istom zmysle ide aj o medzigeneračnú investíciu. Ako starec, ktorý sadí strom, v ktorého tieni nikdy nebude sedieť, lebo vie, že ovocie tohto stromu bude prospechom pre jeho vnúčatá.

Človek je správcom Zeme a spravovať ju má ako rozumný hospodár. Aj obnova a prispôsobenie sa novým podmienkam musí vychádzať z úvahy rozumného hospodára. Bezohľadné koristníctvo aj panika a paralýza sú cestou k sebazničeniu.

Dlh

Život na dlh je základnou charakteristikou fungovania ekonomického systému. Ako v jednej zo svojich prednášok anekdoticky vysvetlil český ekonóm Tomáš Sedláček, peniaze sú jediná substancia, o ktorej vieme, že dokáže cestovať v čase. Totiž peniaze, ktoré si požičiame a minieme dnes, v skutočnosti zarobíme až v budúcnosti.

V ekonomike tento princíp funguje pomerne stabilne. Z času na čas sa však dlhy nahromadia nad zvládnuteľnú úroveň. Vtedy je na rade krach, reštrukturalizácia a nové príležitosti. V prírode to však nefunguje – niet toho úžerníka, ktorý by vytvoril a požičal nám prírodné zdroje, ktoré v skutočnosti neexistujú a nie sú „kryté“ reálne existujúcou hodnotou.

Dve veci však majú ekonomika a príroda spoločné. Aj v prírode po nadmernom nahromadení dlhov prichádza krach (vyčerpanie a devastácia ekosystému), reštrukturalizácia (vyhynutie tých, ktorí sa nedokážu prispôsobiť novým podmienkam) a nové príležitosti (vzrast a prosperita nových druhov).

A ako firma v ekonomických problémoch najprv škrtá výdavky, aby prežila, zachovala výrobu a nemusela prepúšťať, tak by sme sa aj v prípade ekosystému mali snažiť o viac skromnosti. Menej spotreby môže, pravda, znamenať utlmenie niektorých odvetví ekonomiky, čo je riziko, s ktorým treba počítať.

Tou druhou vecou je, že podobne ako v ekonomike panika na trhoch veci ešte zhoršuje a násobí negatívne javy, rovnako to platí aj o prístupe k prírode. Panicky očakávať či dokonca vyvolávať krach nevyrieši zásadný problém – obnovu zdrojov a prispôsobenie sa nevyhnutným a nezvratným zmenám.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.