Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
29. júl 2022

Frankofonista Jančok o elitách a etikete

Ako národ sme sa ešte neprehryzli cez oštiepok

„Na Slovensku myslíme hlavne na slabších, no zabúdame na najlepších,“ hovorí majteľ Chez Balzac.

Ako národ sme sa ešte neprehryzli cez oštiepok
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„Na Slovensku myslíme hlavne na slabších, no zabúdame na najlepších,“ hovorí majteľ Chez Balzac.

„Nevolíme si takých zástupcov, ktorých pokladáme za extra triedu a o ktorých vieme, že sú lepší ako my. Preto naši politici nemajú spôsoby,“ vraví v rozhovore Ľubomír Jančok. Hovorí, kde zlyhávame vo vzdelávaní, koho pokladá za slovenskú elitu, čo ju ničí a či sa sám cíti byť elitou. 

Približuje aj svet etikety. „Etiketa nie je žiadna snobarina, ale služba druhým a prejav rešpektu,“ dodáva a prehlasuje, že keď má človek spôsoby pri stole, má ich aj v spoločnosti. Okrem toho, pre koho už v jeho podniku varili a prečo musia muži po 18.00 povinne nosiť sako, tvrdí, že protokolistom ide z gender ideológie vybuchnúť hlava.

Ľubomír Jančok vyštudoval štyri vysoké školy – francúzsky jazyk a literatúru, pedagogiku a diplomaciu. Doktorát má z francúzskej Sorbonny, je autorom niekoľkých kníh o francúzskej kultúre, majiteľom cestovnej agentúry Monte Christo a zakladateľom inštitúcie Chez Balzac, ktorá spája kurzy etikety, pekáreň a predajňu s francúzskymi potravinami. Žije striedavo v oboch krajinách.

Odkiaľ pramení vaša láska k Francúzsku?

Už zo základnej školy v Žiline, kde som francúzštinu uprednostnil pred angličtinou. Moja mama mala tiež veľkú lásku k francúzskej literatúre, k Balzacovi, vďaka nej som to mal v podvedomí. A môj dedo z otcovej strany sa narodil vo Francúzsku, kde žil do ôsmich rokov, pred vojnou sa vrátil späť. Hoci som s ním nikdy po francúzsky nehovoril, všetko to boli veci, ktoré ma ovplyvnili a formovali.

Následne som mal na jazykovej škole prísnu pani učiteľku, ktorá nám nepúšťala len Edith Piaf, ale drvila nás aj gramatiku, a tak som sa rozhodol ísť cez jazyky k iným disciplínam. Dnes sa postupne z francúzštiny na Slovensku stáva jazyk vysokej inteligencie, jazyk menšiny, vzdelaných rodičov a človeku sa s ňou lepšie žije, pretože vedie k umeniu žiť.

Napokon ste to dotiahli až na prestížnu Sorbonnu. Bolo to náročné?

Vo Francúzsku je najťažšie dostať sa na dobrú školu. Keď ste už tam, tak je dobre. Začínal som na univerzite v Remeši, kde som dostal od francúzskej vlády štipendium a stal som sa prezidentom asociácie študentov strednej a východnej Európy. V tom čase som končil aj Univerzitu Komenského v Bratislave a ako 26-ročný som si založil cestovnú kanceláriu Monte Christo. Až po dvoch rokoch som si podal žiadosť o doktorát na Sorbonne.

Bola to veľmi dlhá príprava, ktorá trvala rok a pol. Podmienky boli také náročné, že len kým dočítate vstupný formulár a vyplníte 55-stranovú prihlášku, musí vás to znechutiť. Ako sa hovorí, mnohí sú povolaní a len niektorí sú vyvolení. Moje doktorandské štúdium trvalo päť a pol roka.

Cítili ste sa vo Francúzsku ako Slovák akceptovaný?

Nie hneď, chce to čas, kým vo Francúzsku preniknete medzi ostatných. Mňa francúzska elita začala akceptovať až po siedmich rokoch, až keď som nastúpil na Sorbonnu. To je pre nich najviac. Mať pred menom titul doktor štátu je pre Francúzov ako jadrová zbraň.

Tam sa mi stále vracal Štefánikov výrok, že nemôžeme k všetkým pristupovať rovnako, lebo urážame lepších. A ten, kto sa vo Francúzsku rozhodne ďalej študovať, toho si vážia viac. Vo Francúzsku je poradovník aj na najlepších, to zažil aj prezident Macron. Nestačí študovať na najlepšej škole a byť medzi najlepšími, musíte byť najlepší. Brány vám otvárajú dve veci – školy a renomé.

Museli ste sa snažiť viac ako mladí Francúzi, aby ste dosiahli rovnaké ciele?

V niečom som to mal ľahšie a v niečom ťažšie. Ľahšie v tom, že som začínal od nuly a niečo dobiehal, vďaka čomu som mal vo francúzskej spoločnosti väčší drajv. Bol som taký Julien Sorel od Stendhala a išiel som šťastiu naproti hemingwayovským štýlom – vedel som, že keď budem svedomitý a budem mať trochu šťastia, budem pripravený.

Ťažšie som to mal v tom, že francúzština nebola pre mňa materinským jazykom, hoci som na Sorbonnu nastupoval s najvyššou úrovňou C2. Mám však tézu, že na Slovensku musíme vynaložiť trikrát väčšie úsilie na to, aby sme niečo dosiahli, než vo Francúzsku.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo je to tak?

Kým na Slovensku riešime ešte len to, z čoho torta bude, vo Francúzsku sa už len hráme, ako ju ozdobíme. A to platí pre akúkoľvek oblasť. Vo Francúzsku je už v zásade všetko zabehnuté. Keď sú vo Francúzsku veľmi dobrí študenti, štát ich sponzoruje od prvého ročníka, aby sa popri škole nemuseli rozptyľovať prácou. Školstvo je pre nich ako geopolitická zbraň.

Prečo sa človek so štyrmi vysokými školami rozhodne vrátiť na Slovensko a otvoriť si francúzsku pekáreň s potravinami a reštauráciou?

Je to previazaný svet ako v otcovi Goriotovi, ktorý som si vytvoril a už ho neviem oddeliť. Za osem rokov fungovania svojej cestovky som si vybudoval veľkú klientelu, ktorej 60 percent pochádza z Česka. Vzdelanie som nikdy nechcel opustiť, to je pre mňa ako v nedeľu ísť do kostola. Preto som hľadal spôsob, ako sa venovať aj intelektuálnym veciam, ale aj zarobiť peniaze. A našiel som na to odpoveď vo Francúzsku.

Dnes vo viacerých sférach prepájam to, čo mám rád, a prinášam z Francúzska to najkrajšie, čo mi na Slovensku najviac chýbalo – umenie žiť, etiketa pre deti i dospelých a gastronómia. Gastronómia je pre Francúzov nervus rerum, tým jadrom veci, no celé je to pozadie. Zákazníci mi počas jedla zveria deti na etiketu a vytvárame tak vlastnú komunitu.

Vaša reštaurácia je aj cenovo na francúzskej úrovni. Kto tvorí vašu klientelu?

Začínali sme štyria, no klienti postupne vďaka referenciám pribúdali. Najprv hlavne z bratislavskej Koliby, Slavína, Palisád, postupne sa to rozširovalo. Dnes sem chodia ľudia aj z Trenčína či zo Žiliny. Ale máme aj takých, ktorí sa tu zastavia z Prešova či Michaloviec. Máme gurmetov i gurmánov. Dnes o klientov nemáme núdzu.

Kto sú gurmeti?

Gurmeti sú tí, ktorí zjedia menej ako gurmáni, ale veľmi kvalitné jedlo.

No nemajetnejší ľudia si vaše služby nemôžu dovoliť. Nie je to škoda?

Nákup v pekárni si v týchto končinách už môže dovoliť každý, eventy a etikety nie, tie nie sú lacné, ale ľudia si uvedomujú, že platia hlavne za vedomosti. Ide o strednú vyššiu vrstvu, balzacovsky povedané, sú to mešťania, buržoázni bohémi, ale nájdu sa tu aj ľavicoví antiglobalisti.

Bol tu už asi každý minister, dokonca si naše produkty objednali od českého prezidenta či premiéra, ale aj od maďarského predsedu vlády. Šoférov sem posielajú po naše pečivo veľvyslanci aj z Budapešti.

Takže to sú ľudia, ktorí si u vás objednajú homára za 300 eur?

Nielen tí. Na Slovensku máme fenomén, ktorý v Anglicku ani vo Francúzsku nie je. Vždy sa nájde jeden veľký odvážlivec, ktorý pozýva tých druhých. To je tá obrovská slovenská štedrosť. Raz si polovicu homára doprial aj študent, ktorý mal našporené a chcel sa vyšvihnúť pred svojou frajerkou – a dopadlo to dobre. Stále sú spolu. (Smiech.) 

Ale zväčša ide o statusovo vysokopostavených ľudí. Veľa párov som ja osobne na jedenie homára aj vyškolil.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Akú symboliku má názov Chez Balzac?

Honoré de Balzac bol najprekladanejší autor v celom Československu, pretože marxizmus a leninizmus si ho privlastnil ako nástroj na boj proti buržoázii, zatiaľ čo Balzac sa pritom musel ako monarchista a katolík v hrobe obracať. Keď som tento podnik zakladal, chcel som, aby to bolo ako v salóne u Balzaca. Jeho dielu som venoval aj svoj doktorát na Sorbonne.

Honoré de Balzac kritizoval buržoáziu, bankárov, spoločenskú elitu, no vy dnes máte inštitúciu, do ktorej môže prísť najmä vyššia trieda spoločnosti. Nie je to oxymoron?

Určite nie. Balzac je nadčasový a pred dvesto rokmi vytvoril scény života, ktoré aj dnes žijeme. Beriem to ako misiu a Balzac mi slúži ako nástroj.

Jeden z vašich biznis modelov je aj výchova ľudí k etikete. Prečo je u vás po 18.00 povinné sako?

Vytvára to rešpekt k priestoru, servisu a k inštitúcii. Pre mňa je to ako pravidlo pravej ruky. Na začiatku bol na mňa veľký tlak, aby sa pravidlá uvoľňovali. Ľudia nechceli saká po šiestej večer, ale od toho nikdy neupustím. Tento podnik chcem budovať na svoj obraz a toto je moja pečať. Robiť kroky pod tlakom verejnosti nie je uveriteľné.

Čo keď si muži sako neprinesú?

Keď si sako niekto zabudne, požičiavam za 30 eur. Niekedy ľudia odídu a prídu o polhodinu v saku, niektorí sa urazia a neprídu vôbec. Ale väčšina ľudí, aj veľmi známych, dokáže byť nad vecou. Deväťdesiatpäť percent zákazníkov oceňuje, že sme ponechali tento dress code. Paradoxne, ešte aj liberáli si pochvaľujú, že som konzervatívny.

Za tie dva roky sme ľudí naučili prísť správne oblečení a muži sa cítia hlúpo, keď v saku neprídu. Vo Francúzsku to platí po 19. hodine, u nás po 18.00, lebo sme naučení večeriavať skôr.

Na základe čoho práve saku pripisujete takú dôležitosť?

Nejde len o sako, ide o spôsob, ako sa prezentujem. Vo Francúzsku aj na diskotéke v Saint-Tropez majú všetci sako. Najväčší šok pre Francúzov je to množstvo tričkovej kultúry, ktorú na Slovensku vidia.

Ústupky teda nikdy nerobíte?

Nie. Etiketa a gastronómia nie sú demokracia, ale monarchia. A kuchyňa je stredovek. Jediné miesto, kde Veľká francúzska revolúcia po roku 1789 nezasiahla, bola práve kuchyňa. Tam zostal militarizmus, má svojich šéfov, ktorých musia ľudia počúvať. To isté platí v etikete.

Ako sa pasuje etiketa s transgender ľuďmi?

Gender ideológia je pre etiketu dynamit, z ktorého ide protokolistom hlava vybuchnúť. Je to pre nich šialený svet. S transgender totiž etiketa nikdy nepočítala a, úprimne, na tieto situácie ani nemá riešenie. Ak príde takáto osoba na nejakú udalosť, mala by o tom v úvode všetkých oboznámiť a povedať, či sa pokladá za ženu alebo za muža, aby bolo jasné, ako sa k nej majú správať. Sú to ošemetné situácie. Francúzski protokolisti sú z toho na nervy.

Čo potom nebinárne osoby, ktoré sa necítia byť ani mužom, ani ženou?

Tam je etiketa v koncoch.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Sako ako súčasť dress code je jedna vec, no požiadali ste už niekoho, aby odišiel pre nevhodné správanie?

Za štyri roky sme mali asi dve smutné situácie, keď som musel ľudí slušne pozvať, aby opustili inštitúciu. Chvalabohu, ešte nesedeli za stolom. Agresívni voči zamestnancom boli už pri vstupe. Povedali mi, že ničomu nerozumiem, pretože pani má štyri vily na Slavíne a na Kolibe. Odpovedal som, že ja som bol na štyroch vysokých školách, a teda čo je viac? To je moja vnútorná obrana: akademickosť proti materializmu. Už sme sa nikdy viac nevideli. V Paríži platí, kto sa urazí, ten prehrá. Klient je kráľ, ale majiteľ je boh, a keď vás klient nahnevá, tak dovidenia!

Ako vnímate vzťah Slovákov k etikete?

Je to plytké, ale nie márne. V prvom rade si myslím, že mužov po tridsiatke je veľmi ťažké v niečom prerábať. A nemyslím tým sako po 18. hodine. Rovnako správanie šoférov voči ženám je u nás veľká katastrofa. Ale Slováci celkovo robia len to, čo je nevyhnutné, detaily pre nich nie sú podstatné. Ľudí, ktorí chcú rásť vyššie, to vždy dobehne.

Gender ideológia je pre etiketu dynamit, z ktorého ide protokolistom hlava vybuchnúť. Je to pre nich šialený svet. Zdieľať

Mám základnú tézu, že keď má človek spôsoby pri stole, má ich aj v spoločnosti, v obchodnom dome, za volantom, voči učiteľke, jednoducho všade. Preto francúzska drezúra detí pri stole už od štyroch rokov má zmysel. Mnohé veci, ako pardon a ďakujem, majú zautomatizované. A toto my len dobiehame.

Zatiaľ čo u nás vždy hľadáme vinníka, Francúzsko vás naučí, že vinníci sú vždy obidvaja. V metre sa pri zrážke dvoch ľudí ospravedlní aj ten, čo za to nemohol. A to preto, lebo mu je ľúto, že došlo ku kolízii.

Prečo spôsob, akým stolujeme, pokladáte za taký dôležitý a prepojený s tým, ako sa človek správa v spoločnosti?

Pretože ide o sebaovládanie sa, lipnutie na pravidlách a na tom, čo je správne. To je kresťanské, konzervatívne. Zákony etikety boli stanovené pred 300 rokmi. Správanie sa pri stole je ako monarchia či cirkev. Veľa otázok „prečo“ vedie k liberálnemu pohľadu a zbytočnej diskusii.

Inzercia

Etiketa stanovuje pravidlá, ktoré nikto nespochybňuje, a určuje rámec, v ktorom je človek slobodný. Na dvore Ľudovíta XIV. tomu hovorili: „Niet krajších radostí ako radostí povolených.“ V parížskej reštaurácii sa hovorí, že riaditeľovi stačí deväť sekúnd, aby videl, kto je ostrieľaný harcovník a vie, ako postupovať.

No nie je to viac dôraz na formu ako na obsah a v istej miere budovanie povrchnosti a súdenia na základe toho, či niekto má alebo nemá spôsoby, než hľadanie skutočného charakteru?

To môže konštatovať len človek, ktorý etiketu neovláda. Pre toho, kto ju ovláda, etiketa nie je cieľ a boj, ale nástroj, a to je zásadný rozdiel. Princíp etikety je kresťanský – keď sme pri stole desiati, tak ja som ten druhý, najskôr je tu niekto okolo mňa. Na začiatok ponúknem iných, až potom seba, a keď to robí každý, tak je každý obslúžený. Teda to nie je žiadna snobarina, ale služba druhým, ktorým prejavujem rešpekt, a oni mi ho vracajú.

Nikomu nechcem ukázať, že som niekde inde ako ostatní. A keď sa niekomu za tieto spôsoby smejú, treba vydržať, lebo oni to po rokoch pochopia. Napokon, Barbey d’Aurevilly hovoril, že umením Francúzov je „umenie tváriť sa“, a tento jav je v službách veľkou kvalitou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Tvrdíte, že náš vzťah k etikete je plytký. Môže za to najmä komunizmus?

Najmä. Československá veľká bohéma v rokoch 1920 až 1938 bola monumentálnym obdobím radosti zo života a budovania spôsobov. Potom prišla vojna, rok 1948 a do roku 1989 sme boli vybavení. Vyše 40 rokov prerušenej kontinuity nás poznačilo, vznikla veľká priepasť.

Platí to dodnes?

Nie. V roku 2018 prišla nová éra, keď slovenská spoločnosť, podnikatelia aj jednotlivci, naša zlatá generácia od 35 do 50 rokov, ktorí toho veľa vybudovali a sú veľmi úspešní, začala hľadať aj kvalitu života. Chcú dať peniazom zmysel. Balzac to opisoval v Štúdiách mravov, postavy učil nielen mať, ale aj byť. Keď nám peniaze už nestačia, nastupuje vkus a vzdelanie. Hoci ma veľmi mrzí, že u nás doma nevidíme tak často bohatých a zároveň slušných ľudí, ako je to vo Francúzsku.

Nemáte problém s tým, že učíte slušnému správaniu predovšetkým deti majetných ľudí?

Štatisticky 30 percent našich detí pochádza zo strednej vrstvy. Veľakrát ide o deti, ktorým to niekto venuje. Potom je tu polovica tých, ktorých rodiny s peniazmi nemajú problém. Keď vidím, že nie sú zdroje, ako napríklad pri verejných školách, tak im etiketu venujem. Nedávno tu bol rodič, ktorý sa nemohol pozerať na to, ako deti v škole jedia, a zaplatil to všetkým prváčikom. Tí to označili za najlepšiu akciu roka.

Ale prišiel za mnou už aj pán na drahom aute a v koženke, doniesol mi dcéru a povedal mi, nech je lepšia ako on. Tým potvrdil, že on to už vzdal. Ale to je aj naše motto – nech dieťa predbehne svojho rodiča a študent svojho učiteľa. Pri deťoch má etiketa najväčší potenciál. Na Slovensku často myslíme hlavne na slabších, no nesmieme sa prestať starať ani o tých najlepších. Na to veľmi zabúdame.

Ako to myslíte?

Miesto toho, aby sme potiahli tých najlepších, v triedach sa stále snažíme pomôcť najslabším. Snaživých nevyvolávame, lebo vieme, že predsa vedia, a venujeme sa trojkárom, aby neboli štvorkári. Toto by sa vo Francúzsku nestalo.

Prečo nie?

Pretože tú žiačku, ktorá na Slovensku učiteľku otravuje tým, že sa stále hlási, vo Francúzsku vyberú a buď preskočí ročník, alebo ju pošlú hneď do elitnej školy, aby ju nebrzdili. V našich triedach je veľa elitných žiakov, ale kým skončia vysokú školu, sú zlikvidovaní, stratia sa v priemere.

Učil som aj na slovenskej vysokej škole a môžem povedať, že keď máme v triede 15 študentov, päť tam nemá čo robiť, päť sa doťahuje na najlepších, ale tých päť najlepších tam kvôli ostatným stagnuje. Dosahovať špičkové výsledky v takýchto podmienkach sa naozaj nedá.

U nás na najlepších kvôli slabším jednoducho nemáme čas. Pritom by to malo byť presne naopak. Vo Francúzsku sa dobrým študentom dláždi koberec, na Slovensku im hádžeme polená pod nohy.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čím to je, že najlepších na Slovensku nevieme dostatočne oceniť?

Môžeme si za to sami. A vidím za tým náš klientelizmus. My elitu na Slovensku máme a dokonca nie je ani za hranicami. Klientelizmom sme však týchto ľudí vyšachovali z pozícií, kde by mali byť, česť výnimkám. Miesto nich tam sedia tí, ktorých tam dosadili na základe rodinkárstva, najlepších sme znechutili a spravili ich priemerom. Alebo sme ich vypudili do zahraničia. Toto Francúz nedovolí, ten to už vyčistí v druhom ročníku a povie, že najlepší žiaci nemôžu byť s priemernými a najslabšími.

Podľa Balzaca si politika a polícia vyžadujú najlepších ľudí. Preto keď skončí nejaký minister vo Francúzsku, ďalších päť stojí za ním, jeden lepší ako druhý.

No pri pohľade na slovenskú elitu, či už politickú, alebo tú, ktorú človek vidí v televíznej smotánke, človek nemá pocit, že ide o ľudí, ku ktorým možno vzhliadať. A za to zrejme nemôže len rodinkárstvo a klientelizmus.

Všetci máme na Slovensku problém so slovom smotánka, a o elite ani nehovorím. Musíme ísť na to odznova. Redefinovať pojem elita a reštaurovať ambíciu, túžbu niečo veľké dosiahnuť. Chýba nám tu slávny francúzsky konkurz, kde na ministerstvo zahraničných vecí zoberú 50 ľudí z 2 500. Ak chceme radikálnu zmenu, musí prísť do škôl i firiem externý element, ktorý to dokáže napraviť.

Čo by sme mali pri výchove elít zmeniť?

Pamätám si, že keď sa prišiel môj spolužiak zo Sorbonny pozrieť na internát do Bratislavy, bol šokovaný. Na univerzitnej pôde sa predával alkohol, bolo tam hneď niekoľko barov, ale žiadna knižnica. Nám to pripadá normálne, no toto Francúzi pokladajú za absurdné. Naše elity vychovávame antielitárskym spôsobom.

Koho pokladáte vy za slovenskú elitu?

Keď sa na to pozerám sektorovo, ide najmä o ľudí v zdravotníctve a školstve. O lekárov, ktorí majú oveľa lepšie ponuky v zahraničí, ale napriek tomu ostávajú na Slovensku. Sú to aj kvalitní profesori, ktorí stále zostávajú na našich univerzitách, aj doktorandi, pretože v našom demotivovanom prostredí urobiť doktorát, to je niekedy hrdinský čin. Rovnako učitelia na základných školách a gymnáziách, ktorí sú veľmi vytrvalí, za čo im patrí vďaka. A predovšetkým rodičia, ktorí dokážu vychovávať deti v tomto pesimistickom prostredí.

Keď má človek spôsoby pri stole, má ich aj v spoločnosti. Preto francúzska drezúra detí pri stole už od štyroch rokov má zmysel. Zdieľať

Ktorá osobnosť zo slovenskej histórie patrila medzi elitu?

Pre mňa jednoznačne Milan Rastislav Štefánik a štúrovci, ktorí zomierali mladí od toľkého vzdelania. Ich spisy a naťahovačky si i dnes čítam, celé 19. storočie až do roku 1945, od Jonáša Záborského a jeho oplakávačky Žehry cez Mikuláša Dohnányho a jeho Dumy, P. J. Šafárika, Jozefa Škultétyho a v zlatej bohéme aj Fullu s Galandom, ktorí si v listoch písali, že sme sa ako národ ešte neprehryzli cez oštiepok. To platí aj dnes.

Čo súčasní politici? Z nich nikoho nepokladáte za súčasť elity?

Vždy sme mali výrazných premiérov, ktorí určite patrili medzi najlepších žiakov v triede. Okrem nich zopár ministrov, ale mali sme veľa priemerných a málo výrazných prezidentov. To je náš paradox.

Platí to aj dnes?

Ako sa hovorí, každý ľud má takú vládu, akú si zaslúži. Často sa u nás identifikujeme s neduhmi našich politikov a v nejakom momente im dokážeme odpustiť. Nevolíme si takých zástupcov, ktorých pokladáme za extra triedu a o ktorých vieme, že sú lepší ako my.

Ešte si pred voľbami nevieme povedať, že chceme na čele štátu vidieť niekoho, na koho nemáme. Toto Francúz aj Brit vie, no Slovák zatiaľ nie. Preto naši politici nemajú spôsoby.

Vy sa cítite byť súčasťou slovenskej elity?

Francúzskej áno, slovenskej neviem, lebo ju nemáme zadefinovanú.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vo svojej poslednej knihe ste písali o výchove francúzskych elít. Kto je dnes elitou vo Francúzsku?

Naprieč politickým spektrom sú to liberáli, aj socialisti, a konzervatívci nijako nezaostávajú. Sú to najmä katolíci, potomkovia aristokracie, ktorí sú vo Francúzsku stále veľmi blízko moci a vo väčšine každý, kto je aristokrat, je praktizujúci katolík. Je to tichá menšina so stále celkom výrazným vplyvom. Stretávam ich medzi Parížom, St. Tropez a Biarritzom.

Sú to často milionári až miliardári a držia sa Balzacovho: veľkým talentom elegancie je ukrývať prostriedky. Dav ich prehliada, znalci rozpoznajú. Mnohých má vo svojom najbližšom okruhu sám prezident Macron, šťastné dieťa globalizácie. Stále platí, že ak nájdete nejakého katolíka na škole vo Francúzsku, patrí medzi najlepších v triede. Má disciplínu zo stabilnej rodiny a je na seba prísny.

Vzhliadate k Francúzom ako k národu s výbornými spôsobmi, vzdelaním a dobrými školami, ale keď sa pozrieme na ich parlament, tak vidíme veľké zastúpenie radikálov, buď na pravej, alebo ľavej strane. Čo sa s Francúzmi stalo?

Či sa pozriem doľava, alebo doprava, vidím tam aj tak najlepších žiakov z triedy. Zaujímavé je, že aj Le Penová bola najlepšia žiačka v triede, to isté Macron a Mélanchon. Ešte aj na tých barikádach sú ľudia, ktorí v triede vynikali, len ich zmorila ideológia.

Aj môj excelentný spolužiak zo Sorbonny chodil medzi žlté vesty a ako veľký antiglobalizátor prepichoval svojmu ujovi na mercedese gumy. Vo Francúzsku vedú dnes elity čisto ideologický boj. Centristi skončili. Buď budete veľmi vpravo, alebo veľmi vľavo. Hodnotový boj tu je tvrdý a nekompromisný.

Ale prečo sa to vo Francúzsku tak vyhrotilo?

Francúzsky národ je vychovaný na revolte a toto je jej súčasná forma. Francúzi si už do istej miery uvedomujú, že multikulturalizmus zlyhal a toto sú jeho dôsledky. Sto rokov ich vystríhajú, poľujte po kresťanoch, budete mať islam. Na druhej strane hnev je vo Francúzsku forma kritiky. Vo chvíli, keď Francúz nekritizuje, neexistuje.

Keď vidíte 20-tisíc protestujúcich ľudí na Champs-Élysées v Paríži, je to národný šport. Je to súčasť ich DNA. Francúzi sa vedia hodiny hádať aj trieskať po stole, no potom si pokojne podajú ruky a idú na večeru. Pravidlo je jasné: útočím na myšlienky, nie na človeka.

My na Slovensku sme veľmi vzťahovační a urazíme sa pri každej blbosti. Chýba nám schopnosť neútočiť na človeka za to, aký je, ale aké má myšlienky. Na francúzskej univerzite má LGBTI komunita kanceláriu vedľa katolíckej charity a obe organizácie dokážu spolu slušne fungovať aj nesúhlasiť. Toto na Slovensku nevieme.

Koncom roka 2009 ste založili mladých Konzervatívnych demokratov Slovenska. Definujete sa ešte ako konzervatívec Palkovho strihu?

Som voličom KDH a v tomto kontexte sa aj definujem. Podobné hodnotové ukotvenie Slovensko potrebuje. Pasca KDH je, že pôsobí zaspato a nudne, má tam však dnes akcieschopných ľudí. Ak sa chce presadiť, musí mať viac šťavy a drajvu. Áno, všetci chcú instagram a cirkus humberto, a to nie je v profile konzervatívcov.

Hodnotových konzervatívnych ľudí síce vidím aj v iných stranách a určite môžu byť pre Slovensko prínosom, keď však majú šéfa, ktorý nie je s ich hodnotami kompatibilný, tak to je nepriechodné. Slovensko však musí v hodnotových otázkach stále bojovať za výnimky, pretože s Francúzom sa v tomto smere nedohodne na ničom.

Čo tým chcete povedať?

Ako tvrdil môj profesor na Sorbonne, krajiny, ktoré boli konzervatívne, sa musia vracať k stereotypom. Hovorieval, že stereotyp je ako brečtan, ktorý je bez múru, no potrebuje ukotvenie – rodinné, spoločenské – a vyplniť vnútorné hodnotové prázdno, ktoré žijeme.

Krajiny, ktoré si dokážu udržať stereotypy, nebudú vykorenené, ale, naopak, ukotvené a dokážu lepšie prežiť v modernom svete. V tomto smere musíme zvládnuť tlak, hoci naša budúcnosť je pevne spätá so Západom a Európskou úniou.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.