Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
28. júl 2022

Konzervatívny mysliteľ Rio Preisner

O totalitarizme a „diablovej riti“

Rio Preisner bol český katolík a filozof konzervativizmu, ktorý kritizoval všetky druhy totalitarizmu. Počuli ste už o ňom?

O totalitarizme a „diablovej riti“

Rio Preisner. Reprofoto Americana

„Aj ľavicovo-liberálni demokrati sa dnes snažia vyviňovať totalitarizmus poukazovaním na jeho nesmierne zásluhy o spriemyselnenie Ruska otrockou prácou miliónov väzňov, o socializáciu spoločnosti, v ktorej je každý rovný pred tajnou políciou, o oslobodenie ženy pre prácu v medených baniach, o kultúrnu revolúciu, ktorá umožnila analfabetom čítať transparenty a úvodníky Pravdy; ba sú toho názoru, že práve pokiaľ ide o tieto zásluhy, má demokracia totalitarizmus v mnohom čo dobiehať.“

Rio Preisner, Kritika totalitarizmu, 1973

Na začiatku roku 2020 mohol pravidelný návštevník kníhkupectiev na ich pultoch nájsť objemnú, vyše sedemstostranovú knihu s ambicióznym názvom Kritika totalitarizmu (Kompletné vydanie). Jej autor Rio Preisner mal na intelektuála celkom pohnutý život. Už o pár dní si pripomenieme 15 rokov od jeho úmrtia.

Vyštudovaný germanista a filozof Rio Preisner sa narodil v roku 1925 v Mukačeve na vtedajšej Podkarpatskej Rusi v rodine českého úradníka a s manželkou, pražskou rodáčkou Olgou, sa zosobášil na Slovensku vo Zvolene. Počas života si vyskúšal prácu robotníka v pražskom podniku ČKD i základnú vojenskú službu u povestných „pétépákov“, ktorých preslávila komédia Černí baroni.

V roku 1968 Preisner namiesto návratu z dovolenky v Juhoslávii emigroval aj s rodinou do Spojených štátov, kde sa stal profesorom germanistiky na Pennsylvánskej štátnej univerzite. V USA aj zomrel 2. augusta 2007. Predtým sa mu však ešte dostalo určitého uznania vo vlasti. V roku 2000 mu český prezident Václav Havel udelil medailu Za zásluhy I. stupňa.

Prenikavý esejista

Knižnicu nejedného českého a slovenského konzervatívca zdobí Preisnerova dvojdielna knižná esej Americana: Správa o veľmoci, v ktorej analyzuje americkú spoločnosť i modernú dobu ako takú. Dielo z roku 1991 si dodnes možno kúpiť v antikvariátoch.

Kritika totalitarizmu je druhé ťažisko jeho esejistickej tvorby. Keďže veľká časť tejto knihy bola napísaná na začiatku 70. rokov, vyrovnáva sa tu okrem iného aj s rokom 1968, s českými revizionistickými komunistami či so západnými ľavicovými liberálmi, ktorí vo svojom naivnom idealizme vlastné demokratické štáty často pokladali za morálne horšie než totalitné spoločnosti za železnou oponou. „Dnes sa západná Európa stala obyčajným konzumentom východných spiritualistických prúdov od zenbudhizmu až po boľševizmus a maoizmus,“ píše Preisner s istým pobavením.

Kritika totalitarizmu si v mnohých ohľadoch všímala už v zárodku javy, ktorých plné rozvinutie vnímame až dnes. Preisner už v 70. rokoch registruje napríklad progresívnych kresťanských teológov, ktorí koketujú s marxizmom, a všíma si tiež, že kresťan sa ľahšie stane svätcom v totalitnom režime ako na slobodnom Západe. Lebo hoci cirkev v komunizme zaostávala v znalosti najnovších výdobytkov progresívnej teológie a oneskorovala sa so zavádzaním liturgických novôt, vďaka svojim mučeníkom bola v autentickejšom spoločenstve s Kristom než západná cirkev, ukolísaná svojou slobodou a prosperitou. Preisner v absolutizme kresťanskej viery vidí ochranný val proti všetkým formám politického totalitarizmu.

Národ ako spoločenstvo úloh

Časť jeho úvah sa zaoberá zvláštnosťami českej národnej skúsenosti. Preisner napríklad s rešpektom hodnotí osobnú zbožnosť prezidenta Masaryka i jeho pokus vštepiť československej demokracii náboženské princípy po anglo-americkom vzore, no zároveň tvrdí, že zakladateľ ČSR zostal na polceste so svojím zvolaním: „Ježiš, nie cézar!“ Podľa Preisnera totiž až Kristus víťazí nad cézarom.

Všíma si tiež, ako veľká časť „pokrokovej“ českej avantgardnej umeleckej a intelektuálnej scény, ktorú stvorila medzivojnová prvá republika, tlieskala v roku 1948 nadšene Gottwaldovi a komunistom krátkozrako dláždila cestu k moci. V Čechách tak bol Marx prijatý Masarykovými žiakmi, navzdory prenikavej kritike marxizmu z Masarykovho pera.

A to sa netýkalo len intelektuálov a umelcov, ale aj politikov, ktorí sa k Masarykovmu odkazu najviac hlásili: bol to najmä Edvard Beneš so svojou koncepciou „socializujúcej sa demokracie“ po roku 1945, ale aj syn Jan Masaryk, ktorý ako minister zahraničia počas februára 1948 odmietol rezignovať spolu s ostatnými demokratickými ministrami, či Slovák Vavro Šrobár, ktorý ako osemdesiatnik ochotne sedel v Gottwaldovej vláde aj po februárovom komunistickom prevrate. „Benešovu koncepciu mosta medzi Východom a Západom vyvrátil Západ i Východ,“ poznamenáva Preisner a kladie si rečnícku otázku: „Ktorý národ môže žiť a prežiť na moste?“

Stredoľavá politická orientácia Masaryka a jeho politických nasledovníkov, no najmä ich reflexívny antikatolicizmus spôsobili, že boli slepí na ľavé oko. Beneš a spol. v čase ohrozenia československej demokracie komunistickou totalitou v dôsledku tejto slepoty nedokázali totalitnej hrozbe účinne čeliť, prípadne jej ešte krátkozrako asistovali. Podľa Preisnera je však akákoľvek dohoda demokracie a totalitarizmu v skutočnosti dohodou mačky s myšou. Myš sa oddáva ilúzii „dohody“, kým mačka sa teší na hru, ktorú si s myšou zahrá…

Preisner sa dotýka aj vzťahu Čechov a Slovákov. Kritizuje čechoslovakizmus ako iracionálnu doktrínu, ktorou sa nedal preklenúť fakt tisícročného odcudzenia našich dvoch národov. „Vzájomné pochopenie oboch národov je viazané na poznanie reálnych dejín a ich rozličného dejinného zmyslu, nie na voľných kombináciách beztvarých mýtov,“ píše Preisner začiatkom 70. rokov. „Dá sa však pochybovať o tom, že by z tohto poznania muselo vzísť i presvedčenie o nevyhnutnosti života v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.“

Chybou podľa neho bolo, že Česi sa k Slovákom správali podobne ako Nemci k Čechom za Rakúsko-Uhorska, lebo všetky stredoeurópske nacionalizmy sú v konečnom dôsledku vymodelované podľa nemeckého vzoru. Šancu na skutočnú federáciu so Slovákmi podľa neho prepásli Česi v roku 1918 alebo najneskôr ešte v roku 1945. O komunistickej federácii, ktorá vznikla v roku 1969, si Preisner nerobil ilúzie: „Nemýľme sa, pseudofederácia Slovenska znamená výlučne prvý stupeň v procese úplného vnútorného odpútania sa Slovenska od Čiech, nie iba novú štruktúru spolužitia.“

Preisner pokladal za zhubné definovať v našej časti sveta národ ako spoločenstvo jazyka a územia. Národ by podľa neho mal byť skôr definovaný ako spoločenstvo úloh a cieľov, ktoré sú splniteľné a dosiahnuteľné v rámci slobodnej spoločnosti. „V trpnom ani vo švejkovsky prefíkanom znášaní neslobody a útlaku nemožno hľadať základ národnej existencie,“ píše Preisner. V takomto národe ako priesečníku úloh a cieľov v slobodnom rámci sa mohli nájsť rôzne národnosti. Zároveň však Preisner konštatuje, že Čechom, Slovákom a československým Nemcom sa takýto typ národného štátu vybudovať nepodarilo.

Vo svetle Ukrajiny

Slovenskí konzumenti konšpiračných proruských webov by sa mohli zamyslieť nad Preisnerovou analýzou panslavizmu, ktorý je podľa neho podobne protirečivým fenoménom, ako bol pangermanizmus, majúci zdroj v stredoeurópskom sklone podliehať iracionálnym mýtom: „Prečo Holanďanom, Dánom, Švédom, Flámom skoro nenapadne sa ponemčovať, zatiaľ čo Česi, Slováci, Bulhari, Srbi sa nevedeli dočkať, až zmiznú v objatí veľkého ruského brata?“

A v dobe ruskej agresie voči Ukrajine i plynových otáznikov v Európe je zaujímavý aj Preisnerov postreh o ochote Rusov kedykoľvek sa dohodnúť s Nemcami nad hlavami svojich „slovanských bratov“ v priestore medzi týmito dvomi obrami. O oslobodení Československa Červenou armádou v roku 1945 konzervatívny mysliteľ píše: „Neslobodný národ nedokáže priniesť slobodu inému národu.“ A zase Dubčekov pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ počas Pražskej jari v roku 1968 vnímal len ako lesť na upevnenie totality. Bol to pokus dať ľudskú tvár čomusi neľudskému.

V západnom svete existovali v čase Studenej vojny rôzne mierové hnutia za jednostranné nukleárne odzbrojenie Západu, o ktorých sa neskôr zistilo, že ich často financovali sovietske tajné služby. Aj dnes u nás v súvislosti s vojnou na Ukrajine zaznieva, že dodávaním zbraní, ktoré Kyjevu umožňujú brániť sa ruskej presile, údajne predlžujeme utrpenie vojny. Preisner, naopak, odkazuje: „Aké detinské je myslieť si, že odzbrojením je možné vyhnúť sa vojne.“

Naopak, slovenskí atlantisti by sa mohli zamyslieť nad Preisnerovým varovaním, že pre malý národ predstavuje nebezpečný zvod mať veľmocenského spojenca. Veľmoci sú však zradné, lebo myslia len na svoj prospech. Egoizmus veľmoci je nerozdielne spätý s jej veľkosťou a mocou. Ešte sa podľa Preisnera nestalo, aby sa veľmoc celou svojou váhou a silou zasadila za malý národ...

Ťažko čitateľný autor

Ak vám vyššie napísané znie ako reklama na kúpu knihy Kritika totalitarizmu, buďte však vopred varovaní! Hoci je sedemstostranové dielo občas porovnávané s prácami o totalitarizme takých autorov ako Hannah Arendtová, Eric Voegelin či Raymond Aron, nejde o systematickú analýzu. Preisnerov text je skôr zbierkou úvah, zostavených do kratších alebo dlhších odsekov, takzvaných fragmentov. Väčšina z nich je v skutočnosti ťažko zrozumiteľná – ak teda čitateľ nie je profesionálny filozof. Preisner vidí totalitarizmus vo svojej podstate ako istý druh anihilácie skutočnosti, na ktorej miesto nastupuje konkretizovaná utópia.

Čítanie tejto knihy sa tak podobá skôr potápaniu za perlami: čitateľ sa musí prehrýzť množstvom ťažko zrozumiteľného textu, aby občas vydoloval nejaký geniálny náhľad – aj keď ten má často formu skôr básnickej metafory. Ako napríklad táto čiastková definícia totalitarizmu:

„Totalitarizmus: Všetci povinne a bez výnimky považujú a vyhlasujú diablovu riť za vrchol dokonalosti a krásy, pričom všetci a bez výnimky musia výslovne poprieť, že vidia obnaženú riť, a zároveň práve a len tejto obnaženej riti vzdajú výslovný hold. – Každý totalitarizmus vyhlasuje riť za lono, za roh hojnosti, čo je perverzia rýdzo meštiacka.“

Možno práve svojrázne Preisnerove formulácie, ktoré balansujú medzi metaforou básnika a nezrozumiteľnosťou profesionálneho filozofa, spôsobili, že ani české ponovembrové intelektuálne prostredie niekedy nevie, čo si s jeho dielom počať – ako v závere knihy priznáva jej editor Jiří Hanuš. Je to škoda, lebo mnohé Preisnerove postrehy triafajú klinec po hlavičke, a hoci je už pätnásť rokov po smrti, nestratil nič na aktuálnosti.

Sex v meste a potraty

Preisner vo svojej knihe opakovane kritizuje meštiactvo, ktorého liberálne presvedčenie je často len zastretý nihilizmus a ten je zase plodným prostredím pre totalitarizmus. Alebo Preisnerovými vlastnými slovami: „Liberalizmus možno veru nazvať vrátnikom pri vchode do kazemát totality.“

Pre tohto českého mysliteľa je liberalizmus 19. storočia mostom medzi osvietenským absolutizmom 18. storočia a vedeckým totalitarizmom 20. storočia: „Liberáli milujú demokratov, demokrati milujú socialistov, socialisti milujú radikálov, radikáli milujú komunistov, komunisti milujú svojho Lenina, Stalina, Maa, a tí milujú už len permanentnú likvidáciu sveta ako plod a cieľ všetkých tých jednosmerných neopätovaných lások.“

Problém meštiactva je, že v honbe za domnelo racionálnejšími svetonázormi zväčša odhodilo kresťanskú vieru. Ako píše Preisner: „Vyznať svoju metafyzickú túžbu, vieru v Boha, ba dokonca v Krista, sa v meštiackej spoločnosti nepatrí. Zato na každom stretnutí intelektuálov efektne pôsobí, keď niekto vyzná svoju náhradnú vieru v ideológie všemožného druhu.“

Ak aj meštiak kresťanstvo vyznáva, často je jeho viera založená na princípe poistenia (čo ak predsa?). Problém takéhoto poňatia náboženstva podľa Preisnera spočíva v tom, že sa s ním nedá odvážne vstupovať ani do arény s levmi, ani do gulagu či do koncentračného tábora. Jeho perspektíva tak pripomína, čo píše americký konzervatívny publicista Rod Dreher vo svojej knihe Neži v lži, kde okrem iného varuje pred neschopnosťou súčasného pohodlného západného kresťanstva stredných vrstiev čeliť totalitným výzvam dneška.

Preisner neanalyzuje len náboženskú vieru, ale aj sexuálny život meštiaka: „Meštiacky kult sexuality nesie pečať sterility ako napokon aj všetky ostatné meštiacke revolúcie tohto storočia. Nedá sa porovnávať s pohanským kultom pohlavia a plodnosti, naopak: moderná meštiacka sexualita je substanciálne neplodná, každý pohlavný akt dopredu zbavuje potencie antikoncepčnými prostriedkami, jej božstvom nie je falus, ale otvor ničoty.“

Moderná urbanizovaná a industrializovaná spoločnosť nie je imúnna voči hrozbe podľahnutia totalitarizmu. Práve naopak: „Ba zdá sa, že práve vysoko industrializované krajiny sú menej schopné vzdorovať totalitnej ideológii (...) než krajiny agrárne. Slovensko je menej boľševické a slobodnejšie ako Čechy, kým Poľsko a Maďarsko sú menej boľševické a slobodnejšie než Československo.“

Na druhej strane, dnes by sa patrilo dodať, že je síce pravda, že napríklad normalizácia prebiehala na Slovensku menej dôsledne ako v Čechách, no po páde totality na ňu na Slovensku práve v dôsledku tejto nedôslednosti starší ľudia spomínajú s väčšou nostalgiou... V každom prípade, Preisner nevie komunistom odpustiť, že zlomili morálnu chrbticu vidieka ako uchovávateľa národných tradícií a hodnôt.

Konzervatívny mysliteľ sa vyjadril aj k potratom, ktoré po nedávnom rozsudku amerického Najvyššieho súdu opäť rezonujú aj u nás. Ťažko by sa to dalo sformulovať lepšie:

Inzercia

„Umelý potrat je vyhranený antispoločenský akt. Na malej ploche sa likviduje absolútne bezmocný človek. Materské lono, miesto mieru a bezpečia, sa premieňa na miesto premyslenej vraždy v mene matkinej slobody a sebestačnosti, ktoré sú len opisom zotročenia dieťaťa, jeho premeny v obyčajný likvidovateľný objekt. Matka sa tu stáva otrokárom vlastného dieťaťa, otrokárom, ktorý likviduje otroka, aby zachránil svoju otrokársku slobodu. Niet divu, že marxizmus zaviedol ,legálne‘ potratárstvo všade tam, kde sa mocensky presadil. Potrat najdokonalejšie vyjadruje princíp totality, triednej totality, na ktorom je vybudovaný jeho systém. Potratom sa neguje všetka zmysluplná skutočnosť v jej vzťahoch: vzťah matky a dieťaťa, princíp plodnosti, princíp medziľudskej pomoci. Všetko je objektivizované: matka, dieťa, lekár (i jeho veda). Dva odľudštené, odcudzené subjekty (matka a lekár) likvidujú bytostný, poľudšťujúci vzťah medzi dvomi subjektmi: matkou a dieťaťom, matkou a lekárom. Mikrokozmos odľudštenia.“

Ešte veľa by sa dalo napísať o knihe Kritika totalitarizmu. Najstráviteľnejší spôsob, ako ju čítať z pohľadu čitateľa, je prečítať si možno každý deň jednu-dve strany. Do dvoch rokov by s tým človek mohol byť hotový. Na záver nechajme prehovoriť samotného autora: Rio Preisner a niekoľko jeho vybraných bonmotov.

„Jazyk kresťanstva je čoraz viac vzdialený jazyku nekresťanov. Jazyk nekresťanov je následne čoraz menej schopný vyjadrovať skutočnosť.“

„Všetko so všetkým súvisí = nič nemá k ničomu vzťah.“

„Pokrok tkvie skoro len v stupňovaní ceny, ktorú ľudstvo musí platiť za hodnoty pokroku.“

„Demokracia je načúvajúca diskusia, všetky abstraktné pojmy vždy znova overuje dotykom s realitou.“

„Totalitarizmus možno prekonať len prekonaním nihilistického základu v nás samých.“

„Kresťania sa boja, že Boh nie je. Marxisti, že je.“

„Boľševici sa namiesto spravodlivého prerozdelenia bohatstva zmohli len na nespravodlivé prerozdelenie biedy.“

„Aj marxisti zachraňujú človeka, lenže bez Boha, teda nielen bez zmyslu, ale aj bez možnosti záchrany.“

„Dobrodružnosť viery netkvie v odklone do čistých, neporušených duchovných sfér, ale v nepretržitom objavovaní bohatstva a hlbokej transcendentnej sebazakotvenosti všetkej stvorenej reality.“

„Fyzika zdokonaľuje šošovky a ďalekohľady a meracie prístroje, nie však pozorovateľa.“

„Nejde o demytologizovanie kresťanstva, aby sme ho tak priblížili svetu, ale o demytologizovanie sveta, aby sme ho opäť priblížili kresťanstvu.“

„Večná mladosť stojí v nezmieriteľnom protiklade voči detstvu v Bohu.“

„Existencia česká bude buď kresťanská – a to nielen v kultúrnej dimenzii –, alebo klesne na úroveň obyčajného ahistorického výskytu.“

„Marxizmu je cudzí akýkoľvek pacifizmus. Celá propaganda o ,mieri‘ je určená výhradne pre imbecilnú myseľ ľavicových liberálov.“

„Totalitarizmu sa podarilo zdanlivo nemožné: do éry druhej priemyselnej revolúcie prepašovať mocensko-hospodársky štýl egyptských faraónov a babylonských vládcov.“

„Paradoxná situácia: Čím viac sa v súčasných dejinách prejavuje Boh a diabol, tým menej ich ľudstvo vníma.“

„Na dne každej politickej strany drieme svár medzi ideálom a mocou. Skoro každá politická strana – aspoň v strednej Európe – je ochotná zradiť svoje ideály, svoj program (pokiaľ nejaký má) v prospech moci alebo hoci len imaginárneho podielu na moci.“

„Zvod totalitarizmu pôsobí vraj len na človeka sociálne a hospodársky ohrozeného, na človeka málo vzdelaného. Nikto však neuvažuje nad tým, že práve ideologický obsah tohto zvodu bol vytvorený ľuďmi ekonomicky zaistenými a podporovaný celými generáciami katedrových vedcov.“

„Nejde o to, aby sme sa ako kresťania zúčastňovali na politických akciách, ale o to, aby naše kresťanstvo tým, ako je žité, praktizované, bolo samozrejmé politicum.“

„Prečo pred dosiahnutím moci komunizmus prekypuje iluzórnou mladosťou, a až po dosiahnutí moci – a to už po pár mesiacoch! – opadne líčidlo a objaví sa pravá, skutočná tvár pokročilej imbecilnej senility?“

„Dnes je skoro už nemožné rozlíšiť v Čechách masku od skutočnej tváre.“

„Pápež je poslednou univerzálnou duchovnou autoritou vo svete dokonalej straty zmyslu pre autoritu vôbec.“

„Česká krajina bola dotvorená (takmer v biblickom zmysle) barokom…“

„Právo na prácu dostalo rýchlo podobu umiestenky, t. j. straty práva na výber povolania.“

„Dokonalý učiteľ sa musí dať svojimi žiakmi ukameňovať, s nádejou, že medzi samozvanými sudcami (bez súdu, bez úsudku) bude aspoň jeden Pavol. Aj Sokrates zaplatil životom za Platóna.“

„Najvýrečnejším dôkazom spoločného základu boľševického a nacionálnosocialistického totalitarizmu je ich ničivý antisemitizmus.“

„Nemožnosť pomôcť má dve tváre: Tým, ktorí vedome kráčajú cestami, po ktorých ich vedie Boh, netreba pomôcť. Tým, ktorí vo svojej dokonalej slepote kráčajú cestami, ktorými sa vzďaľujú od Boha, sa nedá pomôcť. Pomoc je v rukách Božích. Na nás je iba, aby sme boli vždy ochotní ju pohotovo sústrediť na Bohom určené rázcestia.“

Rio Preisner: Kritika totalitarismu (Kompletní vydání), vyd. Centrum pro studium demokracie a kultury/Ústav pro studium totalitních režimů, 2019.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.