Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zahraničná politika Spoločnosť
27. júl 2022

Sprevádza reportérov po Pásme Gazy

K Izraelu necítim nenávisť, ale hnev určite. Viem, že aj ich matky trpia

„Členom Hamasu opakujem, že ak som na nejakej strane, je to na strane pravdy,“ hovorí pre Postoj prvá palestínska fixerka Amíra Harouda.

K Izraelu necítim nenávisť, ale hnev určite. Viem, že aj ich matky trpia

Foto: archív A. Haroudovej

„Vedeli sme, že časť Gazy bombardujú. Keď sme dorazili na miesto, na ulici ležali spálené telá, medzi nimi aj deti. Všimla som si, že mojej kolegyni z Holandska prišlo zle. Zbledla, nekomunikovala. Pochopila som, že ju musím odtiaľ dostať preč, kým je to možné,“ opisuje prvá palestínska fixerka, ktorá po rodnom území sprevádza zahraničných novinárov. „Mnoho reportérov Gazu nezvláda. A ja tomu rozumiem.“

O „fixeroch“ sme na stránkach Postoja písali už niekoľkokrát: fungovanie človeka, ktorý v neľahkom teréne sprevádza zahraničného reportéra, do hĺbky opisuje príbeh Sangara Chalíla (Irak) či Džamala Baliho (Sýria). Dnes prinášame pohľad prvej palestínskej fixerky z Pásma Gazy Amíry Haroudovej, ktorá sprevádza medzinárodné štáby po svojej rodnej zemi už od roku 2005.

Ako si tvorila rešpekt zo strany Hamasu? Aké je to byť matkou a súčasne fixerkou, ktorá vyráža na miesta, kde sa bombarduje? Ako vníma násilnú smrť svojej kolegyne Širín abú Aklaovej? A nenávidí Izrael?

Stret dvoch realít

Vieme, že vojna premieňa priestor. Nerobí tak však iba svojou okázalou deštrukciou, kde ničí všetko, čo jej vojde do cesty, ale i tým, ako si na ňu zvyká miestne obyvateľstvo.

Ako opakujú miestni: „Áno, je vojna. No my potrebujeme žiť ďalej.“ Zdieľať

Videli sme to teraz na Ukrajine, kde si na pumpe kupujete žuvačky a na baneroch blikajú heslá na podporu ozbrojených síl. V Sýrii je ten obraz ešte fascinujúcejší, keď človek prechádza trhom na severe krajiny a v debničkách pred ním sú olivy, paradajky a kalašnikovy.

Je to stret dvoch realít – reality vojny a bežného života, ktoré splynuli v jedno. Ako opakujú miestni: „Áno, je vojna. No my potrebujeme žiť ďalej.“

Keď v roku 2006 vyhral v palestínskych voľbách militantný Hamas a územie politicky uzavrel, Izrael následne vyhlásil blokádu a malý priestor Gazy sa pre dva milióny ľudí premenil na väzenie. Väzenie, ktoré z času na čas naruší najmä invázia izraelských síl.

Vojna prebieha na nebi

„Pokrývať vojnu v Gaze neznamená stáť voči armáde, vojna u nás prebieha na nebi,“ opisuje reálie Amíra, keď spolu telefonujeme, ona v Gaze, ja na Slovensku, a rozprávame sa spolu o všetkom - tom, ako sa k svojej práci dostala, ako sa vyrovnáva s obrazmi mŕtvych detí, ktoré vidí na uliciach po náletoch izraelských síl.

A či ich dokáže v mysli oddeliť od svojich troch synov a dcéry.

Izrael kontroluje hranicu. Keď je vojna, všetko uzavrie a človek v Gaze je v pasci. Zdieľať

„Je to ako ruleta, keď sa spustí nálet, v okolí počuť stíhačky F-16, cítiš nad sebou drony, ale nikdy nevieš, čo zasiahnu. Možno to bude budova vedľa teba, možno tá, v ktorej sa nachádzaš – a možno trafia dvor, na ktorom sa práve hrajú tvoje deti,“ rozpráva 39-ročná žena, ktorá sprevádza novinárov po území Gazy už takmer 17 rokov a stará sa o ich bezpečnosť, i tú svoju. Aspoň v medziach možností.

Na začiatku svojej cesty čelila Amíra mnohým prekážkam, prácu fixera či novinára v prostredí Blízkeho východu stále nezvykne naplno vykonávať aj žena. No Amíru podporoval otec a postavil sa za ňu napriek tomu, že okolie protestovalo. Mladá žena sa tak rozhodla ponoriť do svojho poslania naplno.

„Sledovala som všetky izraelské invázie v rokoch 2008, 2012, 2014, 2021, no tá posledná bola iná,“ opisuje, ako sa ľudia počas bombardovania vždy báli, no napriek všetkému sa ďalej snažili žiť svoj život. Minulý rok sa však čosi zmenilo.

„Izrael kontroluje celú hranicu. Dostávame cukor, dodávky jedla, benzín. No keď je vojna, všetko sa uzavrie a človek v Pásme Gazy je vlastne v pasci.“ Bolo to tak aj naposledy, keď sa priechody zo strany Izraela uzavreli a nik nemohol prekročiť hranicu. Ani zahraniční reportéri.

„Náš sused argumentuje, že ide o bezpečnosť novinárov, no skôr to pripisujem strachu, že ak by sa niekomu z nich niečo stalo, musel by sa Izrael zodpovedať medzinárodnému spoločenstvu,“ vysvetľuje Amíra, ktorá tak nečelí iba strachu o svoju rodinu, ale i ťažkostiam v práci. Sprevádzaním novinárov po teréne Gazy živí svoju rodinu.

„Pýtaš sa, aké je to robiť fixerku tu u nás v Gaze?“ Premýšľa, keď sa rozprávame viac ako hodinu. „Vždy keď zavriem dvere a odchádzam z domu, som si vedomá, že sa k svojim deťom už možno nevrátim,“ hovorí a na linke je chvíľu ticho.

Svoje deti mám vždy pred očami

Je to jedna z otázok, ktorú kladiem takmer vždy, keď sa v turbulentnom priestore Blízkeho východu stretnem so žoldniermi, s reportérmi či inými zahraničnými ľuďmi: dovolia si v krízovom prostredí myslieť na svoje rodiny a deti? Nezbavuje ich to schopnosti sa v neľahkom teréne sústrediť?

V teréne, kde o prežití rozhoduje pohotovosť a schopnosť v okamihu načítať situáciu?

Tie reakcie sú rôzne. Niekto svoju najbližšiu rodinu vedome vytesní, iný ju so sebou v hlave nosí ako podporu. Ako čosi, pre čo sa túži vrátiť domov.

Pri moderných technológiách, ktorými Izraelčania disponujú, je omyl takmer vždy otázny. Zdieľať

„Mám štyri deti. Keď boli malé, vravela som im, že to, čo počujú na nebi, je ohňostroj,“ vysvetľuje Amíra, ako svojim malým deťom ešte nechcela hovoriť o vojne, okupácii, o neľahkých podmienkach na život a príliš častej smrti. No ako rástli, vnímali okolie čoraz viac. A čoraz viac k nim prenikali obrazy z televízie – i tie reálne z ulíc Gazy.

„Teraz sú deti väčšie, rozumejú, čo sa deje. Vždy keď počujú zvuk stíhačiek, myslia si, že je vojna.“

Citlivá je na to najmä Amírina osemročná dcéra. Vždy keď mama odchádza z domu, aby sprevádzala novinárov, urobia si spolu fotografiu. „Je to jej zvyk pre prípad, že by som sa už nevrátila,“ rozpráva žena, ktorá svoje deti miluje. No rovnako má aj svoje poslanie.

„Nemôžeš stáť na mieste a čakať. Musíš svetu hovoriť príbehy z Gazy, opisovať, čo sa na tomto území deje,“ vraví, ako sa niekedy Izraelčanom omylom podarí zasiahnuť budovy obývané civilistami a okolie zaplaví smrad obhorených tiel. „Stáva sa to, hoci pri moderných technológiách, ktorými disponujú, je ten omyl takmer vždy otázny.“

S Hamasom sa rešpektujeme

Pre Amíru bolo spočiatku ťažké zastať si svoju pozíciu fixerky – nielen v arabskej spoločnosti, ktorá ženy preferuje najmä v domácnosti, ale aj v rámci vzťahu s vládnou politickou silou.

Členom Hamasu opakujem, že ak som na nejakej strane, je to na strane Palestínčanov. Zdieľať

„Keď sa rozprávam s členmi Hamasu, vždy im vysvetľujem, že ja nevstupujem do ich politickej komunikácie s opozičným Fatahom či inými frakciami. Ako novinárka sa snažím byť politicky neutrálna a podobne ako s nimi sa rozprávam aj s ďalšími politickými zoskupeniami – s Islamským džihádom, Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (PLO) či medzinárodnými organizáciami. Členom Hamasu opakujem, že som novinárka, a ak som na nejakej strane, je to na strane pravdy,“ hovorí, ako si museli na stretnutí s členmi Hamasu svoje pozície veľmi jasne zadefinovať.

Súčasne existujú pravidlá, ktoré musí rešpektovať ona.

Pri vstupe na územie Gazy dostáva návštevník povolenie nielen od Izraela, ale aj od miestnej vládnej sily, teda Hamasu, ktorému Amíra opakuje, že ak sa niektorému zahraničnému novinárovi niečo stane, bude to aj ich chyba.

„Ako človek z terénu sprevádzajúci iných musíš veľmi dobre poznať prostredie, v ktorom pracuješ. Nielen geograficky, ale predovšetkým politicky. Je to istý tanec, kde na jednej strane komunikuješ s politickou stranou, ktorá má odlišné hodnoty, no na druhej ich – Hamas – potrebuješ – kvôli ochrane seba i novinárov, ktorých sprevádzaš. Kvôli svojmu životu, ktorý žiješ na území pod ich správou.“

Inzercia

Čítajte tiež

Keď sa fixuje život novinára

Práca fixera v Gaze je v mnohom podobná ako v Sýrii, Iraku, Afganistane či ďalších destináciách, kam sa bez sprievodu nevyberiete, akokoľvek ste profesijne skúsení. Fixer pre vás ako novinára zabezpečuje preklad nielen jazyka, ale najmä kultúry, sprevádza vás, dohoduje vám stretnutia a spoločne s vami premýšľa, kam sa vybrať a kam už nie, najmä ak ide o politicky či nábožensky náročné prostredie. Tie cesty totiž môžu mať jednosmerný charakter.

Amíra zbiera spolu s novinármi príbehy obyvateľov Gazy, skúma spoločne s nimi neľahkú politickú situáciu a posiela ju cez nich do sveta. A medzitým zaisťuje ich bezpečnosť – fyzickú i psychickú.

Stalo sa to, keď Amíra sprevádzala skúsenú novinárku z Holandska.

Fixer musí vždy disponovať zoznamom miest, kam sa v prípade ohrozenia premiestniť. Zdieľať

„Vedeli sme, že časť Gazy bombardujú. Keď sme dorazili na miesto, na ulici ležali mŕtvoly a spálené telá, medzi nimi aj deti. Všimla som si, že mojej kolegyni prišlo zle. Zbledla, nekomunikovala, iba stála a nohy sa jej triasli. Pochopila som, že ju musím dostať odtiaľ preč.“ Ako fixerka musela novinárku dostať zo šoku a odviesť ju na miesto, kde bude v bezpečí.

Fixer musí vždy disponovať zoznamom miest, kam sa v prípade ohrozenia premiestniť. Aj Amíra má svoj backup – zoznam lekárov, nemocníc a ľudí ochotných ju a novinára, ktorého sprevádza, u seba skryť, ak by sa čokoľvek dialo.

„Keď sa bombarduje, strieľa alebo je na území niekde aktívny konflikt, mnoho reportérov Gazu nezvláda. A ja tomu rozumiem,“ hovorí palestínska fixerka, ktorá vie, prečo svoju prácu robí. Hoci ani ona nezostala bez následkov.

Jeden z nás

Gaza je iná, počuť to často aj v rámci medzinárodnej reportérskej komunity.

„Prichádzajú sem novinári z celého sveta, no na Gazu často nie sú pripravení,“ opisuje, ako mnohí reportéri majú skúsenosti z Afganistanu, Iraku či zo Sýrie, no na týchto územiach sú súčasťou armády či medzinárodných koaličných skupín. V Gaze nie.

„Tu ste súčasťou miestneho obyvateľstva a rovnako ako miestni môžete byť aj vy cieľom,“ spomína, ako pred rokmi sprevádzala austrálsky štáb.

Ak by sa moje deti stali cieľom, svet sa musí dozvedieť, kto je za to zodpovedný. Zdieľať

„Izraelské sily na nás cielili napriek tomu, že sme boli všetci pokrytí označeniami PRESS. Hoci strely dopadali tesne vedľa nás, nikomu sa našťastie nič nestalo. V Gaze cítiš, že si neustále v ohrození. Súčasne sa nemôžeš zastaviť,“ opisuje, ako doma za sebou pri odchode do terénu zatvára dvere a vstupuje do celkom iného sveta.

„Keď som v teréne, moje deti sú vždy pred mojimi očami,“ hovorí žena, ktorá priznáva svoje problémy so spánkom i nočné mory. „No musím pracovať, musím pomáhať novinárom, aby pokryli to, čo sa stalo. Ak by sa moje deti stali cieľom, svet sa musí dozvedieť, kto je za to zodpovedný. Preto je práca novinárov a fixerov natoľko dôležitá... Aby sa násilná smrť človeka len tak nezamietla pod koberec.“

Tak ako sa to dnes deje v prípade zastrelenej novinárky Širín abú Aklaovej.

Prípad Širín

Uprostred mája tohto roku zatriaslo regiónom video, na ktorom palestínsko-americkú novinárku Širín abú Aklaovú postrelili. Nebolo to v Gaze, ale na Západnom brehu, kde reportérka al-Džazíry monitorovala zásah izraelských bezpečnostných zložiek. Hoci mala na sebe helmu a nepriestrelnú vestu s bielym nápisom PRESS, bola cieľom streľby. Pri prevoze do nemocnice zomrela.

„So Širín sme sa poznali,“ opisuje Amíra, ako sa obe Palestínčanky často stretávali v teréne. Pre Palestínčanov bola 52-ročná reportérka čosi ako ikona. Opisovala, ako ľudia v Gaze či na Západnom brehu žijú, po čom túžia a prečo vo voľbách mnohí volia tak, ako volia. Áno, často aj militantný Hamas. Nenávisť v regióne na oboch stranách – palestínskej i izraelskej – pretvára všetko. Aj zdravý úsudok.

„Nám Palestínčanom dávala Širín hlas, na jej príbehoch sme vyrastali,“ hovorí Amíra, ako to pre ňu a ďalších nie je iba o Širín, ale o všetkých palestínskych novinároch, ktorí sa snažia robiť svoju prácu.

„Nie je jediná Palestínčanka, ktorá prišla o život. No tým, že jej smrť bola priamo natočená, zatriaslo to domácou i medzinárodnou komunitou oveľa viac.“ A trasie dodnes.

Vyšetrovanie

Širín bola predovšetkým Palestínčanka. A to je najsilnejšia časť našej identity. Zdieľať

Streľbu na novinárku zo strany izraelských síl najprv nik nespochybňoval. No neskôr sa Izrael začal brániť a z jeho strany zaznievali hlasy, že Palestínčania si popravili novinárku sami. Akokoľvek to znie, ani takéto riziko nemožno bežne vylúčiť. No vďaka videu a priamym svedkom je to v tomto prípade málo pravdepodobné.

„Izraelčania sa zľakli. Nečakali, že sa na jej pohrebe v Jeruzaleme zúčastní také množstvo ľudí. Hoci Širín bola kresťanka, bola predovšetkým Palestínčanka. A to je najsilnejšia časť našej identity – sme Palestínčania pod okupáciou. A ona bola jednou z nás.“

V snahe predísť eskalácii napätia vstúpili do vyšetrovania okolností novinárkinej smrti aj Spojené štáty, ktoré prevzali dôkazový materiál – guľky, ktoré novinárku trafili. Dnes sa čaká na výsledky.

„Nerozumieme, ako sa jej smrť vyšetruje. Najprv nikto nespochybňoval, čo sa Širín stalo, že ju zasiahli izraelské sily,“ povie Amíra a na chvíľu sa odmlčí. Je vidieť, že téma smrti kolegov je citlivá, že prípad Širín vlastne nie je ničím výnimočným. A aj pri ňom hrozí, že sa dôkazy zametú pod koberec.

„Bola to veľká vzdialenosť. No my sme si istí, že to boli izraelskí snajperi, keďže oni disponujú podobným vybavením,“ hovorí o smrti svojej kolegyne. „Uvidíme, kam vyšetrovanie povedie. No môj odhad je, že aj keď sa potvrdí, že náboj patrí izraelským silám, Izraelčania vyhlásia to, čo už toľkokrát predtým: že sa ju snažili len zastrašiť – a omylom ju v tom chaose trafili.“

Necítim k Izraelu nenávisť

„Necítim voči Židom nenávisť, to nie,“ uvažuje žena, keď sa spolu rozprávame druhú hodinu. „Stretla som mnoho izraelských matiek, ktoré v tomto konflikte stratili svoje deti rovnako ako tie palestínske. Viem, že aj ony trpia. Židovský národ rešpektujem, hnevá ma však, keď Izrael okupuje moju krajinu, keď sám seba nazýva demokraciou, označuje sa ako moderný štát s modernou technikou... A potom zabíja civilistov,“ zmĺkne.

„Ak by chceli, dokážu svoj cieľ zamerať veľmi presne. Robia to často, rodinám v Gaze vopred oznámia, aby opustili svoj domov, pretože sa niektorú blízku budovu chystajú zbombardovať. Poznajú, kam sa stavba zosunie, a šírku okolia, ktoré zasiahne. Všetko majú vyrátané. Aj napriek tomu sa stáva, že pri bombardovaní zomierajú aj civilisti, často aj deti.“

To ďalej prehlbuje obojstrannú nenávisť. A pozýva ďalších Palestínčanov k voľbe radikálnych strán.

„V Gaze nájdeš ľudí podporujúcich rôzne politické hnutia pod jednou strechou, no každý sa zhodne na jednej veci – Palestínčania žijú pod okupáciou. A táto okupácia sa musí skončiť. Nie je to iba pre Hamas, ktorý sa správa militantne, ale aj pre Izrael. Ani na jednej strane nevidieť snahu o vzájomný dialóg. A to, ako vidíme roky, nie je cesta, ktorá by niekam viedla,“ dodáva palestínska fixerka.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.