Slovenský prekladateľ Umberta Eca: Občas som uviazol v pasci jeho fantázií

Slovenský prekladateľ Umberta Eca: Občas som uviazol v pasci jeho fantázií

Stanislav Vallo si s Umbertom Ecom písal maily a dúfal, že raz prijme jeho pozvanie na Slovensko.

S Umbertom Ecom som mal dva druhy kontaktu: strávil som s ním, pravdaže bez jeho fyzickej prítomnosti, množstvo času, niekedy priam nekonečných hodín sklonený nad prekladmi jeho štyroch románov a knižky esejí.

Za seba môžem povedať, že Eco je prítomný v každom riadočku svojich knižiek. Zopár ráz ma dostal do pasce svojich fantázií, ale prekladateľ sa zrejme musí stotožniť s autorom a jeho textom oveľa viac ako čitateľ.

Druhým druhom kontaktu boli stretnutia, bolo ich niekoľko a boli také, aké sú jeho texty. Eco prijal moje pozvanie a zúčastnil sa ako hlavný hosť na takzvanom komunitárnom obede, ktorý som ako veľvyslanec v Taliansku usporiadal kedysi v októbri 2007 pre všetkých veľvyslancov členských štátov EÚ.

Téma bola naozaj zaujímavá: európska identita a v jej rámci povedal Eco vetu, ktorú opakujem pri každej príležitosti. „My Európania si nie celkom dostatočne a jasne uvedomujeme, že v priebehu posledných desaťročí sa udiala epochálna zmena: do kategórie nepredstaviteľného prešlo to, že by Angličan dvihol zbraň na Francúza, Nemec na Taliana atď...“

Myslím, že toto je veľmi dôležité posolstvo a Eco ho vyslovil len tak en passant, v rámci našej asi hodinovej diskusie v trojici (bola prítomná moja manželka Miroslava) v rezidencii a potom v reprezentačných priestoroch pred ostatnými veľvyslancami. (Poznámka na okraj: je pravda, že o Rusovi a Ukrajincovi sa nezmienil...)

A vlastne je to ešte aj tretí druh kontaktu, mailový, lebo práve cez maily som ho pomerne nástojčivo lákal na návštevu Bratislavy a Slovenska. V mailoch z posledných dvoch-troch rokov však čoraz častejšie spomínal zdravotné ťažkosti. Akokoľvek, ani by som sa nestrhol prekvapením, keby tento jeho odchod nebol pravdivý, keby sa zrazu zjavil a povedal by „skuzate tuti“, prepáčte, ale nemohol som odolať, chcel som vedieť, ako je to tu, vo svete ďalej žijúcich, keď človek už ďalej žijúci nie je, no a toto bol jediný spôsob... Naozaj prepáčte. No a kto by neprepáčil?

 

Foto: TASR 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo