Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
24. júl 2022

Párový psychoterapeut o romantických príbehoch

Môžu byť pre ženy tým, čo je pre mužov porno. V oboch prípadoch ide o klamstvo

O nebezpečenstve romantických predstáv o vzťahu z filmov a románov s terapeutom Zoltánom Mátyusom.

Môžu byť pre ženy tým, čo je pre mužov porno. V oboch prípadoch ide o klamstvo

Foto: Adam Rábara

„V romantických príbehoch sa nám vnucuje niečo, čo nie je reálne. Keď nám príbeh podsúva lživé tvrdenia, tak je rizikom. To je jedno, či hovoríme o sexualite alebo emóciách,“ tvrdí v rozhovore psychológ Zoltán Mátyus. 

Hovorili sme o škodlivých artefaktoch lásky, ktoré vytvorila kultúra romantických filmov a kníh, i o tom, či by mali ženy rezignovať na emocionalitu vo vzťahoch.

 

Mnohé ženy idú do vzťahov s predstavou, ktorú majú z romantických filmov alebo historických románov. Je dobré mať zidealizovanú predstavu o láske?

Prvá odpoveď na túto otázku je, že nie je dobré ísť do vzťahu s dopredu vykreslenou emocionalitou, s istou fantáziou. Nie preto, že by sme nemohli mať benefity z takýchto sfilmovaných prejavov emócií.

Verím, že by sme našli aj kvalitné diela, ktoré môžu prispieť k bohatosti emocionality, ale preto, že suplujú zdravú kultiváciu emocionality. Tak ako pornografia nekultivuje skutočnú sexualitu, tak romantika vo filmoch a v knihách nekultivuje skutočné bohaté emócie a nie je v súlade s realitou. 

Druhá časť odpovede je, že to môže byť dobré, ak si takýto film pozrieme spolu, hovoríme o ňom, ak to, čo sme videli, upravíme do reálu.

Súhlasíte s tézou, že to, čo je pre mužov porno, to sú pre ženy romantické príbehy?

Pracujem s manželskou dvojicou, ktorá kultivuje svoju sexualitu tým, že si pred spoločnými chvíľami pozrú nejaký romantický film, lebo majú problém so sexualitou. Teraz nebudem riešiť kultúrnu úroveň takýchto filmov alebo románov, hoci predpokladám, že mnohé z nich sú určite brakom.

Pravdou je, že porno aj romantika sú únikové mechanizmy, ktoré atakujú skutočnú kultiváciu blízkosti, jazyk lásky, či už je to sexualita, alebo prežívanie citov k druhému. Podľa mňa je to porovnateľne škodlivé, lebo dosah je rovnaký. 

Cítenie lásky je ťažko uchopiteľná záležitosť, preto počúvame otázky, či sa zaľúbenosť vytráca zo vzťahu zákonite. Pornografia atakuje viac konkrétnu, pudovú oblasť a niektorých mužov odrádza od milovania sa s ich manželkou, ich život ostáva uviaznutý v rozčarovanosti. Emocionalita má širší záber kontaminácie. Ale tiež škodí. 

Pri pornografii je však odborne opísaný možný sklon k závislosti, ktorá môže byť zničujúca. Hrozí závislosť aj od dávky externej romantiky?

Pri každej príjemnej činnosti, ktorou si niečo nahrádzame, hrozí závislosť. Asi by sme takúto množinu ľudí odborne nezaradili do kategórie závislých osôb a nehrozí tam zrejme taký rozvrat života a deštruktivita ako pri pornografii. Ale mechanizmus závislosti môžeme pozorovať aj v prípade romantiky. 

Tak ako pornografia útočí na telesnú slasť, ktorá je nášmu telu prirodzená, tak aj romantické príbehy spúšťajú naše vlastné emócie. Teda to nie je externá dávka, ale len externý spúšťač toho, čo máme v sebe. Tento mechanizmus spôsobuje, že partner potom len s ťažkosťami dokáže nahradiť to, čo mi rýchlo navodí niečo zvonka. Prečo by som sa mal snažiť hovoriť s človekom, s ktorým je to ťažké, keď oveľa jednoduchšie je nahradiť si to niečím externým?

Teda čítať si historický romantický román môže byť reálnym problémom pre vzťah? 

Môže to byť vítaný relax, pokiaľ si tým nekompenzujeme niečo, čo nám vo vzťahu chýba. Je tam však riziko závislosti, lebo je to rýchly a intenzívny spôsob, ako si navodiť úľavu.

Kamarátky mi hovoria, že muži ich posielajú pozrieť si romantický film, lebo sú potom k nim milšie. Musíme romantiku len zatracovať?

Ak je to relax ako pre niekoho šport a potom ponúkneme druhému svoje kvalitnejšie ja, prečo nie. Na druhej strane ak si napríklad niekto musí dať pred milovaním dva poháre červeného vína alebo dávku romantiky z filmu, tak už mi blikajú kontrolky, či je to autentické prežívanie.

Ak máme nejaký blok a potrebujeme sa umelo naštartovať, zisťoval by som, prečo to tak je. Ďakujem pekne, keď po mne túži partner len po dvoch pohároch vína alebo po telenovele.

Hrozí riziko, že ženy si cez romantické príbehy vytvoria istý ideál, ako by mal muž vo vzťahu reagovať, a pri strete s realitou v nich zostáva potom len sklamanie? 

V romantických príbehoch sa nám vnucuje niečo, čo nie je reálne. Keď nám príbeh podsúva lživé tvrdenia, tak je rizikom. To je jedno, či hovoríme o sexualite alebo emóciách.

Minule som zazrel brazílsky seriál, v ktorom boli muži emocionálne extrémne preexponovaní. Bolo to až nechutne gýčové. Nemyslím si, že muži nemôžu mať bohatú emocionalitu v reálnom prežívaní. Nereálne sú však štandardy a odkazy, ktoré tieto seriály, filmy, knižky ponúkajú o šťastí, o slasti a o láske. Tie koncepty sú rizikové. 

Ako odmeriam, či ma niekto miluje? Tým, že ku mne každý deň a každú chvíľu cíti rovnakú intenzitu citu a chce byť stále so mnou? Tým, že vždy, keď sa na mňa pozrie, má na mňa chuť, aj po tridsiatich rokoch vzťahu? Tento smer je záludný.

V čom?

Lebo na vzťah nemáme lakmusový papierik. Niekto viac vyjadruje lásku tým, že sa stará poctivo o svoju rodinu. Či je to dosť výživné pre druhú stranu, je iná otázka, ale nesúvisí s mierou lásky. A tak sa vytvára falošný koncept, ktorý často počúvam vo svojej praxi, že keby ma miloval, tak by urobil hento a tamto… Vtedy sa pýtam: To, že robí niečo iné, nie je ukazovateľom, že niečo k vám predsa len cíti?

Je láska len zamilovanosť a my sa musíme lopotiť, aby sme zamilovanosť znova a znova vytvárali? V romantických filmoch bežne vidíme, že žena stretne osudovú lásku, keď je už vydatá, a zrazu jej výrazne vzplanie emocionalita. Toto je atribút, že jeden miluje druhého? 

Ženy by teda mali rezignovať na romantiku vo vzťahu, lebo nie je reálna? 

To netvrdím. Ani po dvadsiatich, tridsiatich rokoch by sme nemali rezignovať na euforické prežívanie lásky. Ale bude mať iný odtieň ako to, čo sa nám ponúka v romantických príbehoch. To nás odvádza od toho, aby sme pracovali na reálnom vzťahu. Lebo tak si vypĺňame len symptóm, ale neriešime príčinu. 

Romantika nám vytvorí určitý ideál, a keď bude veľký kontrast medzi tým, čo vidíme vo filme a čo reálne zažívame, opakovane nás to sklame. Ako najväčšie riziko však vnímam to, že tieto príbehy vytvoria štandard z niečoho, čo štandardom nie je. 

Inzercia

Ženy môžu mať dojem, že ak sa nevytvorí štandard, tak muži sa vždy uspokoja s podštandardom. 

Každá dvojica môže mať svoj štandard prežívania citov niekde inde. Filmy nám ukazujú, že muž je správne zaľúbený, len keď bude jemnocitný, keď bude celý život bojovať o priazeň ženy, to je však rozprávková rovina na úrovni rytiera, ktorý bojuje so sedemhlavým drakom. Pre muža je často vyjadrením lásky aj každodenné chodenie do práce. 

Tak toto zrejme ako dostatočný prejav lásky vníma máloktorá žena. Už od malička predsa dievčatkám vštepujeme v každej rozprávke, že o princeznú bojuje princ, ktorý robí aj nemožné, aby ju vyslobodil. Je to teda škodlivý koncept? 

Namiesto toho, aby sme dievčatkám sprostredkúvali reálny emocionálny zážitok, že si ich ako rodičia privinieme, že im vyjadríme lásku, že nás ako rodičov vidia v autentickom prežívaní nášho vzťahu, tak ich posadíme pred „romantické“ rozprávky, ktoré sú obdobou dospeláckych romantických filmov. 

Ak má dieťa bohato nasýtené emócie, tak umelé emócie z rozprávok mu pripadajú trápne zredukované. Rozprávka nemusí byť na škodu ako súčasť oddychu. Ale nevytvárajme deťom rozprávkami obraz o láske. Deti nie sú odkázané na umelé pocity. Plus ak si zoberiete ľudové rozprávky, tak tie pôvodne neboli určené pre deti, ale pre dospelých a mnohé z nich sú na hranici hororu alebo pornografie.

Rovnako viaceré Andersenove rozprávky detská emocionalita nemôže chápať. Minule som so synom počúval audiorozprávku a obaja sme sa zhodli, že je to hrozné, obaja sme cítili až stiesnenosť v duši. Neverím, že toto potrebuje dieťa na to, aby sa dobre rozvíjalo. To je náš dospelácky ideologický koncept. Ak je rozprávka, ktorá dieťa obohatí, skrášli mu emocionalitu a vráti ho do reálneho kontextu, do vzťahu s reálnymi ľuďmi, tak to je dobrá rozprávka. 

Problémom rozprávok, romantických filmov a románov je zrejme aj fenomén, že sa končia vždy svadbou a už sa nedozvieme, ako sa páru vodilo v reálnom každodennom živote. 

Najväčšiu lož odhalíte, už keď si porovnáte časové rozmedzie obdobia dvorenia s tým, koľko trvá spoločný život po svadbe. To je obrovský nepomer.

Prečo sa však všetky príbehy venujú len krátkemu obdobiu dvorenia? Ako môžeme porovnať krivku emocionality dvorenia s časom, keď prichádzajú deti, starosti, snaha zabezpečiť rodinu? V týchto príbehoch sa nám podsúva, že emocionalita sa končí svadbou. Veď to je famózne klamstvo. 

Prečo si ženy zvykajú na úpadok prvotnej zaľúbenosti ťažšie ako muži? 

To je prirodzené. Ja netvrdím, že po svadbe by sa ženy mali vzdať romantiky. Skôr sa pýtajme, čo robiť, aby nevymizla. 

V jednej štúdii porovnávali mieru rozvodovosti indických a amerických manželstiev. Zaujímavé je, že miera rozvodovosti bola takmer rovnaká, hoci indické manželstvá boli dohodnuté rodičmi a americké vznikali z veľkej zaľúbenosti.

Človek by očakával, že dohodnuté indické manželstvá nemajú šancu na úspech. V závere štúdie sa však konštatuje, že dôvodom tohto prekvapivého výsledku je, že kým indický vzťah sa začínal s nízkou emocionalitou, tak sa časom mohol rozvíjať k lepšiemu, zatiaľ čo prežívanie lásky amerických párov, ktoré začali s extrémne vysokou emocionalitou, už rokmi len klesalo. Sme kultúrou naočkovaní, že romantika sa končí svadbou, a to je veľká lož.

Muži sa skôr uspokoja s predstavou pokojného vzťahu, ženám však prvotná emocionalita môže výrazne chýbať. Znamená to, že ženy sa musia časom viac napasovať do mužského prežívania lásky a uspokojiť sa s tým, že cieľom je vedľa seba už len dobre prežiť svoj život?

Nemyslím si, že ženy by sa mali napasovať do mužskej emocionality, pokiaľ je chudobnejšia ako tá ženská. Myslím si presný opak. Čím je rodinný život bohatší na emócie, tým to je radostnejší život.

Ak žena prinesie zo svojej základnej hormonálnej a emocionálnej výbavy do vzťahu čo najviac, tak to môže manželstvo veľmi obohatiť. Dobré manželstvo neznamená emočne neutrálne. Keď sa vás ako dvojice niekto opýta, ako sa máte, a vy odpoviete „dá sa“, tak ďakujem pekne za taký život. Je dobré, ak sa ženy neuspokoja s „dá sa“.

Majú bojovať o romantiku vo vzťahu? 

Rovnako je dobré, aby sa muži neuspokojili s tým, že do tridsiatky sme sa milovali a potom už len prežívame. Prečo by to tak malo byť? Ukazovateľom nemôže byť iba milovanie. Nejde len o frekvenciu, ale napríklad aj o jeho intenzitu.

Ukazovateľom môže byť aj letmý telesný kontakt, príjemne strávené spoločné večery, vzájomné komplimenty, kvalitné rozhovory. Na to nepotrebujeme romantické filmy. 

Mužov to pokúša skĺznuť do rutiny. Často počúvam mužov, ako tvrdia, že veď sme na tom dobre, naši rodičia žili bez veľkých citov a prežili, všetci nejako v manželstvách prežívajú. Žena by sa nemala nechať vtiahnuť do tejto skepsy.

Ak nám nie je dostatočne často a hlboko sprostredkúvané, že sme milovaní, budeme mať ujmu na emocionálnom rozvoji. Netreba vzdávať kultiváciu emocionality a je jedno, či to iniciuje žena alebo muž. Ale tá sa môže skrývať v naoko banálnych situáciách.

Ako to myslíte?

Nečakajme to, čím nás kŕmia filmy. Dary, kvety, sviečky a večera v luxusnej reštaurácii, to je len spoločenský konštrukt. Gestá lásky nie sú generalizovateľnou agendou. Pre jednu je kvetina krásnym gestom, pre inú klišé. Filmy nám vytvorili artefakty, ukazovatele lásky, ktoré nie sú pravdivé.

Mám v terapii dvojicu, v ktorej si žena vyžaduje pravidelnú večeru v reštaurácii, lebo je to jej konštrukt o rande. Podľa mňa by mali mať páry rozvinutých 25 spôsobov, ako si dokazovať lásku, a je dobré to pravidelne updatovať.

Niekedy to môže byť wellness, niekedy knižnica, niekedy rozhovor na gauči, niekedy prechádzka v lese. Len čo máme nalinajkované, čo je romantický večer, čo je láskyplné gesto, tak prvé, čo hodíme do koša, je kreativita. 

Vytvorili sme kultúru, že keď budeš mať toto a hento, tak budeš vo svojom vzťahu šťastná. Že budeš šťastný, ak tvoj sex bude vyzerať presne takto. Prestali sme si užívať jeden druhého, naháňame sa len za predstavami o láske.

Nechajme sa očariť kúzlom chvíle, keď sa mi pri večeri zapáčil tvoj úsmev, nebudem to dávať ani do slov, budem sa len pozerať. Nevenujem ti špeciálny darček ani špeciálny čas, nebudem ťa zvádzať, ale budem uchvátený tvojím úsmevom. Do akej kategórie prejavov lásky zaradiť takéto jednoduché gesto? Chápete? Splošťujeme si kultúru vzťahu a zásadné okamihy nám ujdú.



Foto: Adam Rábara
 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.