Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
20. február 2016

S čím odcháza Umberto Eco

Slávny filozof cítil, že obdobie, v ktorom tvoril, sa chýli ku koncu.
S čím odcháza Umberto Eco

Ak by sme chceli Umberta Eca (1932, Alessandria, Taliansko –  2016, Miláno, Taliansko) zarámcovať iba ako spisovateľa, nebolo by fér a nemalo by ani zmysel trápiť sa tým, čo je jeho odkaz. Na čo prišiel a čo si myslel o človeku či spoločnosti. No Eco nebol v prvom rade spisovateľ, a možno ani v druhom a ani v treťom rade. Jeho romány nie sú len romány pre romány. Eco cez ne komunikuje ako filozof a vedec, a tak aj chápal sám seba.

Hoci najviac sa počas najbližších dní bude hovoriť najmä o jeho známych literárnych dielach, Eco sa viac cítil filozofom a semiotikom. Teda človekom, ktorý skúma, akým spôsobom ľudia komunikujú, ako forma a symboly komunikácie ovplyvňujú ich samých i spoločnosť, čo ich vyjadruje ako bytia.

Svoje najznámejšie dielo – Meno ruže – poňal ako vedeckú prácu o takýchto symboloch. V skutočnosti ide o cielené opakovanie obrazov, ktoré najviac zarezonovali v histórií písania príbehov. V príbehu možno nájsť desiatky odkazov na iné archetypálne diela – od Sherlocka Holmesa cez Danteho po biblickú Pieseň piesní. Eco sa snažil nájsť najhlbšie symboly, ktoré hýbu ľudmi a históriou.

Odporúčame: V čo verí ten, kto neverí? Rozhovor medzi Ecom a kardinálom Martinim. Zdieľať

Prepájanie symbolov z rozličných textov chápal ako základ postmodernizmu, ku ktorému sa hlásil. A v súlade s postmodernou si neodpustil, aby sa na tieto symboly nepozeral s iróniou a sarkazmom, akokoľvek sofistikovane iróniu a sarkazmus podal (no niekedy aj úplne prvoplánovo). „Postmoderna priniesla krízu veľkých príbehov, ktoré vnášali do sveta poriadok, a začala sa pretínať s nihilizmom,“ charakterizoval svoje obdobie.

Čo našiel Eco

Ak sme korektne konštatovali, ako sa Eco vnímal, potom zostala vo vzduchu visieť otázka, čo je teda ten odkaz, ktorý v človeku našiel.

Bol som katolík, potom dlho ateista, teraz som agnostik, povedal raz odvolajúc sa na kantovské dedičstvo, ktoré otázku Boha vyhnalo z filozofie. Svoju filozofiu zameral na hru so symbolmi a na potulky v nekonečnom a premenlivom bludisku, kde vždy nachádzal nové zaujímavé chodby, nástrahy, komnaty, nápisy, tajné dvere, no nikdy nebolo jasné, či hľadá koniec bludiska a či sa z neho vôbec chce dostať.

Inzercia

Umberto Eco (eco je v taliančine ozvena, echo), ktorý v piatok zomrel vo veku 84 rokov, bol až do konca veľmi tvorivý. V poslednom období sa viackrát zamýšľal nad tým, čo vlastne postmoderna prináša, čo príde po nej. Hoci to nenapísal priamo, množstvo času, ktoré tomu venoval, naznačuje, že sa stotožnil s tým, že prichádza obdobie krízy spoločného cieľa komunity, štátu, spoločnosti. Kde prechádzame od jednej veci k druhej, snažíme sa vlastniť, no kde už ani množstvo vlastneného nie je dôležité, lebo všetko získané sa hneď stáva zastarané a nechcené – je to zvláštny druh bulímie bez cieľa, napísal pred necelým rokom. Pomohol si termínom tekutá modernita (Zygmund Bauman), skutočnosť nestála a bez formy.

Svoju filozofiu zameral na hru so symbolmi a na potulky v nekonečnom a premenlivom bludisku, kde vždy nachádzal nové zaujímavé chodby, nástrahy, komnaty, nápisy, tajné dvere, no nikdy nebolo jasné, či hľadá koniec bludiska a či sa z neho vôbec chce dostať. Zdieľať

„Žijeme v stave, keď nič nevládne, v období medzivlády čakania na niečo, no kde zatiaľ vidno len hnutia, ktoré vedia, čo nechcú, ale nevedia, čo chcú... Je smola, že politika a veľká časť inteligencie si neuvedomuje dosah tohto fenoménu.“

Umberto Eco bol majstrom žánra svojej doby, ktorý do veľkej miery vytvoril. Zároveň však cítil, že táto etapa sa vyčerpala, a trochu s obavami sa pýtal, čo ju nahradí. Nielen v literatúre, ale aj v spoločnosti.

Tým, ktorí by v jeho diele chceli nájsť nejaké smerovky, kadiaľ by sa to celé mohlo alebo malo uberať, však žiadne nenechal. Nakoniec, to by už potom nebola postmoderna.

Foto – Profimedia.sk

Odporúčame