Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
13. júl 2022

Komentátor Matúš Ritomský

V médiách sme zabudli na nuansy, tlaku svojej bubliny sa treba vzoprieť

„V okamihoch, keď ide človek proti svojmu publiku, musí túžiť po niečom viac,“ hovorí pre Postoj komentátor Matúš Ritomský.

V médiách sme zabudli na nuansy, tlaku svojej bubliny sa treba vzoprieť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„V okamihoch, keď ide človek proti svojmu publiku, musí túžiť po niečom viac,“ hovorí pre Postoj komentátor Matúš Ritomský.

Matúš Ritomský (1975) ako publicista pravidelne prispieva do denníka SME. V rozhovore pre Postoj hovorí o sploštení verejnej diskusie na signalizovanie toho, kto je proti komu, o tlaku z vlastných názorových bublín či o úlohe médií počas pandémie.

„Dodnes pracujem s tézou, že to boli aj médiá, ktoré prispeli k vyššiemu počtu obetí pandémie,“ hovorí Ritomský, ktorý v rozhovore opisuje, ako začal byť sám citlivejší na to, čo nazýva „prejavmi spoločenskej hystérie, surfovaním na vlnách emócií či efektom mexických vĺn“.

„Otázka, čo s nami urobil Matovič, je určite dôležitá. Zároveň som presvedčený, že Matovičovo vládnutie nemôže slúžiť ako jediné zdôvodnenie a ospravedlnenie toho, ako sa správal každý z nás v kľúčových okamihoch pandémie.“

Poznáme sa, aj preto viem, že prostredie slovenských médií ťa trápi dlhšie. O tom, že sme sa ocitli vo svete, kde my novinári prestávame nuansovať, sme sa osobne rozprávali mnohokrát. Spomínam si na tvoj status, v ktorom si kritizoval práve toto čierno-biele nazeranie na svet. Hoci si liberál, napísal si:

„Počas pandémie sa mi viackrát stalo, že najlepšiu reflexiu situácie som si prečítal na portáli Postoj. Médium, ktoré som dovtedy vnímal skôr v rovine ideologickej polarity ako protipól mojich liberálnych a sekulárnych postojov. Vďaka pandémii som si uvedomil, aká dôležitá je pluralita médií. Aj keď pandémia pominie a zase sa vrátime na barikády kvôli džender ideológii a potratom, budem si už pamätať, že hocijako môžem s autormi z Postoja nesúhlasiť, bude lepšie, ak tu bude takéto médium pre prípad, že opäť prídu časy, keď sa mediálny a spoločenský diskurz príliš sploští.“

Tento status si dobre pamätám z viacerých dôvodov. Jedným z nich je, že som si ním pohneval časť svojej „vlastnej bubliny“. Samotný status bol reakciou na anketu v Denníku N, v ktorej sa respondenti z radov odborníkov vyjadrovali k plošnému testovaniu. Časť respondentov sa v ankete vyjadrila kriticky, časť myšlienku podporila. Dvaja z respondentov sa jasne vyjadrili, že sú za.

Napriek tomu celá anketa dostala titulok Celoplošné testovanie je nezodpovedným plytvaním. Na druhý deň si Denník N z tejto ankety navyše vybral iba tých vedcov, ktorí boli k testovaniu kritickí, a vyrobil z toho ďalší článok s názvom Vysvetľujeme: Prečo nie je celoplošné testovanie podľa odborníkov dobrý nápad? Zdalo sa mi to zvláštne a pričítal som to vtedajšej atmosfére, v ktorej sa stratila schopnosť udržať si nadhľad.

Keď sa na to pozrieme s odstupom času, nemali však novinári, ktorí vybrali ten nadpis, pravdu? Plošné testovanie sa predsa ukázalo ako zbytočné plytvanie.

To je práve v takto sploštenom a jednorozmernom nastavení diskurzu ťažké vôbec zistiť. Do veľkej miery je to aj vedecká otázka. Paradoxne, viaceré vedecké štúdie ukázali pozitívne vplyvy jesenného plošného testovania na vývoj pandémie. Jeden z týchto vedeckých textov publikoval kolektív slovenských autorov v spolupráci s londýnskou London School of Hygiene and Tropical Medicine v prestížnom časopise Science.

Jediná možnosť, ako túto otázku objektívne skúmať, je dostať ju za hranice Slovenska. Zdieľať

Publikovať v časopise Science je pre slovenského vedca prestíž. Za normálnych okolností by intelektuálna elita tejto krajiny podobný úspech vyzdvihovala, v tomto prípade sme však boli svedkami opaku, autorom štúdie sa dostala nielen kritika, ale aj výsmech či dokonca vyslovene nenávistné reakcie na sociálnych sieťach. V tomto prípade podľa mňa zlyhali aj médiá. Pripustiť, že by plošné testovanie niečomu pomohlo, bolo podľa môjho názoru aj pre niektorých novinárov až neprípustné. V celom príbehu je zaujímavá ešte jedna vec.

Na Slovensku existuje aj relevantná skupina vedcov, ktorí kritizovali ako plošné testovanie, tak aj spomínanú štúdiu a tento ich kritický pohľad dostával významný priestor v médiách. Títo vedci napísali do Science list, takzvaný technical comment, čo sa robí v prípade, ak si relevantní vedci myslia, že sa v publikovanom článku nachádzajú vážne chyby. Časopis Science je známy prísnym recenzným procesom a veľmi zodpovedne posudzuje aj tieto kritické reakcie. V tomto prípade sa však v Science rozhodli kritický technical comment zamietnuť a pôvodný článok, teda štúdiu Martina Pavelku a kolektívu, ponechať.

Nechcem sa pasovať do úlohy vedca, ktorý vie odborne posúdiť túto otázku. Ale práve inštitúcie, akou je časopis Science, majú aj širšej verejnosti slúžiť ako oporný bod. V tomto prípade mi napadlo, že len čo sa téma dostala mimo Slovenska, z miestnych pomerov zaťažených rôznymi politickými či osobnými spormi, niekedy až žabomyšími vojnami, zrazu je celá vec nasvietená v inom svetle.

Preto si dnes myslím, že jediná možnosť, ako túto otázku objektívne skúmať, je dostať ju za hranice Slovenska – do rúk odborníkov, ktorí neboli osobne zaangažovaní na tom, čo sa u nás v tom čase odohrávalo.

Matúš Ritomský. Foto: Andrej Lojan

Spomínaš naše lokálne vojny i určité osobné zlyhania. Vrátim sa k tvojmu statusu, v ktorom si spomenul, že si v rámci mediálnej rôznorodosti ceníš aj existenciu Postoja. Tento text nie je oslavou média, pre ktoré píšem, máme svoje chyby. No zaujalo ma, keď si vravel, že si vyjadrením podpory Postoju stratil niektorých svojich podporovateľov.

Pozri, ja som človek, ktorý je známy svojimi liberálnymi názormi. Podporujem manželstvá homosexuálnych párov, nemal by som problém so schválením adopcií LGBT rodinám, nemyslím si, že sa zo Západu na nás valí zlo v podobe Istanbulského dohovoru, dženderizmu či akéhosi mravného úpadku. Rešpekt k menšinám považujem za niečo, čo kultivuje spoločnosť, a myslím si, že Slovensko by sa malo svojím myslením posunúť bližšie k tomu, čo je dnes bežné v západnom civilizačnom okruhu. Toto všetko moji čitatelia vedia, roky svoje názory dávam jasne najavo.

Pre niektorých bolo prekvapením a sklamaním, že zrazu obhajujem médium, ktoré niektorí liberáli považujú za nepriateľské voči svojim hodnotám.

Musím povedať, že pre mňa samého to je vnútorná dilema. Po zverejnení spomínaného statusu mi napríklad napísal priateľ, člen LGBT komunity, že sa cíti, ako keby som jeho práva obetoval svojej potrebe čítať rôznorodé postoje k plošnému testovaniu. Lebo Postoj možno píše k niektorým témam zaujímavo, ale to predsa nemôže ospravedlňovať to, že dáva priestor názorom, ktoré popierajú isté hodnoty, ktoré sám vyznávam.

Ako si sa s touto výčitkou vyrovnal?

Uvediem príklad. Jedným zo zaujímavých autorov denníka Postoj je pre mňa Martin Hanus. Keď príde na tzv. „hodnotové“ témy, zvyčajne s ním nesúhlasím, no opakovane sa mi stáva, že keď analyzuje isté politické udalosti či spoločenské procesy, dokáže opísať niektoré javy a skutočnosti tak ako málokto v iných médiách, ktoré sledujem. Tým myslím zaujímavo a pre mňa obohacujúco.

Moja inštinktívna odpoveď je: chcem poznať aj tento uhol pohľadu, ktorý inde nenachádzam. Zdieľať

Otázok, ktoré to vo mne vyvoláva, je viacero: Ak nachádzam u Martina Hanusa v Postoji niečo, čo neviem nájsť v ostatných médiách, ktoré bežne čítam, je to tak aj preto, že jeho príslušnosť k inému hodnotovému spoločenstvu mu dáva možnosť na isté témy pozerať z iného uhla? Možno nie je pod tlakom tej istej bubliny, ktorej som súčasťou ja? A mal by som články Martina Hanusa zavrhnúť en bloc, z princípu, pretože je súčasťou tohto iného hodnotového spoločenstva?

Moja inštinktívna odpoveď je: chcem poznať aj tento uhol pohľadu, chcem mať možnosť polemizovať, nesúhlasiť, ale aj byť obohatený myšlienkami, ktoré inde nenachádzam. Vo filozofickom zmysle teda chcem, aby Martin Hanus a jeho texty existovali ďalej. A chcem veriť, že k humanistickej a otvorenej spoločnosti sa vieme dopracovať aj bez nutnosti splošťovať spoločenský diskurz.

Hovoríš o tlaku svojej bubliny. Cítiš sa pri písaní ovplyvnený týmto tlakom?

Áno, cítim. Snažím sa tomu odolávať, ale nie je to vôbec banálne. Písanie je istým druhom performance, na ktoré autor potrebuje aj spätnú väzbu. V okamihu, keď píšem niečo, o čom dopredu viem, že moje publikum prijme s nevôľou, musím mať naozaj silný dôvod, aby som v písaní pokračoval. Dovolím si tvrdiť, že v takých okamihoch musí človek túžiť po niečom viac. Nazvime to hľadanie pravdy či snaha byť v súlade sám so sebou.

Pokiaľ viem, teba písanie neživí, predsa sa mu systematicky venuješ.

Áno, to je pravda. Rozhodujúcu časť môjho živobytia tvorí život umelca na voľnej nohe, zakladateľa a organizátora umeleckého zoskupenia, ktoré sa venuje žánru nazývanému „nový cirkus“. So svojimi predstaveniami cestujeme po celom svete a už viac ako dvadsať rokov ma táto práca nielen baví, ale aj živí. Samozrejme, keď píšem ako externista, dostávam aj autorské honoráre, ale to sú také symbolické sumy, že peniaze mojou motiváciou na písanie naozaj byť nemôžu.

Písaniu sa však venujem už od strednej školy, keď som začal na kolene vydávať prvé samizdaty, ktoré to neskôr dotiahli až k tisícke výtlačkov. Keď prišla éra internetu, začal som blogovať, neskôr som si založil vlastný portál Priestori, a keďže sa mi podarilo napísať niekoľko kvalitných textov, všimli si ma v SME a svojho času mi Tomáš Prokopčák navrhol, aby som písal pre nich. Tieto okolnosti sú, myslím, akýmsi dôkazom, že mojou motiváciou písať je niečo iné než peniaze či kariéra publicistu.

Myslíš, že tento druh motivácie, ktorý si pomenoval ako túžba hľadať pravdu a ostať verný sám sebe, u nás novinárom, publicistom a verejne činným osobám chýba?

Tak toto je veľmi intímna a vnútorná záležitosť, takže posudzovať, ako to majú iní ľudia, si netrúfam. Každý, mňa nevynímajúc, však určite čelí aj rôznym tlakom, ktoré sa môžu s touto vnútornou potrebou po autenticite dostať do rozporu. Okrem finančných či kariérnych tlakov to môžu byť aj tlaky komunity, spoločenstva, v ktorom sa človek pohybuje. A aj to, čo by som pomenoval ako mexické vlny či surfovanie na vlnách nálad čitateľov.

Podľa výsledkov prieskumu Reuters, ktorý hodnotil dôveru obyvateľov v médiách, sa Slovensko ocitlo na poslednej priečke. Zatiaľ čo niektorí novinári sa snažia vysvetlenie hľadať v politických útokoch na médiá, ty si sa vyjadril, že túto nedôveru čiastočne vyvolávajú aj samotné médiá. Sám roky publikuješ. Čo presne si tým myslel?

Môj komentár nie je podložený sociologickým výskumom, ide iba o určitú osobnú reflexiu. Čítal som na sociálnej sieti status Konštantína Čikovského z Denníka N, ktorý na spomínaný prieskum reagoval slovami: „Slovenské médiá nikdy neboli také kvalitné ako v súčasnosti.“ Neviem rozporovať tieto slová objektívnymi dátami, môžem iba hovoriť o svojom osobnom pocite. A ten je, žiaľ, taký, že moja dôvera v slovenské médiá za posledné dva roky klesla.

Konštantín Čikovský vo svojom statuse ako jeden z argumentov použil to, že Denníku N stúpa počet predplatiteľov a to je znak, že robia svoju prácu dobre. Ja tiež patrím k predplatiteľom Denníka N, taktiež si dlhodobo platím obsah na SME, okrem toho čítam pravidelne Aktuality a aj Postoj. Sledujem systematicky videodiskusie na .týždni a prakticky každý deň počúvam podcasty viacerých slovenských médií.

No napriek tomu všetkému, keby mi niekto položil otázku, či sa za posledné obdobie moja dôvera v slovenské médiá zlepšila alebo zhoršila, odpovedal by som, že skôr zhoršila. Platím si ich ďalej, sledujem ich ďalej, ale pristupujem k nim s väčšou skepsou.

Ak hovoríš o poslednom období, o aký časový úsek ide?

Začal som byť citlivejší na to, čo volám „prejavy spoločenskej hystérie, surfovanie na vlnách emócií či efekt mexických vĺn“. Zdieľať

Kľúčovým okamihom, ktorý ovplyvnil vnímanie nielen médií, ale spoločenského diskurzu ako takého, bol pre mňa príchod pandémie. V istom okamihu som si uvedomil, že odpoveďou na hrozbu, ktorú spôsobuje nový vírus, nemusí byť naša horúčkovitá činnosť, ale skôr schopnosť udržať určitý spoločenský pokoj, disciplínu a súdržnosť.

Vtedy som si povedal, že moja úloha ako publicistu, človeka, ktorý slovom vstupuje do verejného diskurzu, nemôže byť šírenie obáv, úzkosti, hnevu či nepokoja. Postupne som začal byť citlivejší na to, čo sám pre seba volám „prejavy spoločenskej hystérie, surfovanie na vlnách emócií či efekt mexických vĺn“. Začal som ich viac vnímať nielen v médiách, ale aj v širšom diskurze a začali mi prekážať.

Ako to ovplyvnilo tvoju publicistickú tvorbu?

Zdalo sa mi, že dramatizácia už aj tak dramatickej situácie k ničomu nevedie. Zdieľať

V čase vypuknutia pandémie som sa napríklad vedome rozhodol šetriť kritikou k novej vláde. V skutočnosti sa to začalo ešte v čase, keď končil Peter Pellegrini na poste premiéra a keď to bol Matovič, ktorý sa viezol na vlnách verejného pobúrenia nad prázdnymi skladmi ochranných pomôcok.

Zdalo sa mi, že dramatizácia už aj tak dramatickej situácie k ničomu nevedie. Za zmysluplnejšie som považoval hľadanie toho, čo nás ako spoločnosť môže motivovať k spolupatričnosti a dôvere. Tohto princípu som sa držal, aj keď sa vlády ujal Matovič. Kritiky novej vlády som sa, samozrejme, úplne nevzdal, ale snažil som viac balansovať, najmä keď som mal pocit, že prepálená kritika nepomáha zvládaniu pandemickej situácie.

Slovenská spoločnosť sa v úvode pandémie ukázala ako súdržná. Neskôr však vyplávali na povrch jej horšie stránky.

Áno, šili sme rúška a tlieskali na balkónoch zdravotníkom, paradoxne v čase, keď na Slovensku bolo reálne iba zopár prípadov. Naopak, na prelome rokov 2020 a 2021, keď počty hospitalizovaných aj obetí prudko rástli a nemocnice sa pohybovali na hrane kolapsu, bola už súdržnosť spoločnosti narušená.

Napriek smutným fotografiám z nemocníc časť spoločnosti neustále spochybňovala opatrenia, na sociálnych sieťach vypukli zákopové vojny okolo tém ako testovanie, očkovanie alebo ivermektín. Z hesla „počúvajme vedcov“ sa stala mantra, ale vedci, ktorí pracovali pre vládu, sa stali „podržtaškami“ a „kolaborantmi“, zatiaľ čo vedci, ktorí vládu kritizovali, boli „múdrosráči“ a „kuvici“. A svojich vedcov si našli aj tí, ktorí chceli veriť, že vírus je umelo vyrobený a celá pandémia je iba zbytočná panika.

Sociologické výskumy zároveň v tom čase ukázali, že medzi voličmi strany OĽaNO a ľuďmi, ktorí dôverovali vláde, bola vyššia ochota dodržiavať protiepidemické opatrenia, používať správnym spôsobom výsledky z testovania alebo nechať sa očkovať.

Tu niekde som nachádzal racionálny dôvod, prečo bola vyhrotená kritika predstaviteľov štátu počas zúriacej pandémie problematická. Samozrejme, dôvodov kritizovať výkon premiéra a ďalších členov vlády bolo veľa. Zvoliť taký spôsob, ktorý by nerozleptával súdržnosť spoločnosti či aspoň ochotu dodržiavať základné opatrenia, sa však ukázalo veľmi ťažké.

Inzercia

Ak tomu dobre rozumiem, jednou z tvojich výčitiek médiám je, že počas pandémie prispeli k narúšaniu tejto jednoty a súdržnosti.

Možnosť, že intenzívna kritika predstaviteľov štátu v najhorších fázach pandémie mohla prispievať k nižšej ochote ľudí dodržiavať opatrenia a tým aj k vyššiemu počtu obetí, visí vo vzduchu. Aj keď poctivo reflektovať ju bude veľmi ťažké, najmä v mediálnom prostredí, ktoré práve v kritike vlády vidí svoje poslanie.

Otázka, do akej miery je kritika médií konštruktívna a kedy začína byť deštrukčná, je večná téma.

Práve počas pandémie táto otázka nabrala osobitne dôležitý rozmer. Na prelome rokov 2020 a 2021 prišlo k unikátnemu spoločenskému úkazu. Kritické postoje voči vláde a jej riadeniu pandémie spojili značne nesúrodé časti spoločnosti.

Na jednej strane vedci a intelektuálne elity, ktoré kritizovali vládu za nízku odbornosť, na strane druhej konšpirátori a popierači samotnej pandémie, ktorí odmietali akékoľvek opatrenia z princípu. Toto spojenie sa pre mňa symbolicky prejavilo v jednej udalosti, ktorú si dovolím opísať.

Vo februári 2021 vystúpil matematik Richard Kollár v Prezidentskom paláci so známym prejavom o dátovom pekle. Išlo o pomerne emotívnu kritiku riadenia pandémie, ktorá bola založená na tvrdení, že naši predstavitelia nemajú k dispozícii základné dáta, ktoré by im umožňovali robiť rozumné rozhodnutia. S odstupom niekoľkých dní priniesol Postoj rozhovor s analytikom IZA Matejom Mišíkom, ktorý predstavil podľa môjho názoru triezvejší pohľad a slová o dátovom pekle odmietol. Tento rozhovor už však ani zďaleka nezaznamenal taký ohlas.

Pointa však prichádza až neskôr. Prejav matematika sa totiž rozhodol spracovať humorista Milan Markovič do formátu napodobňujúceho starším ročníkom dobre známu Nedeľnú chvíľu poézie. Jeho počin odvysielala RTVS a v tom čase si aj v mojej bubline zaslúžil veľa zdieľaní.

Vtedy ešte zrejme nikto netušil, že sa Milan Markovič už o pár týždňov otvorene pridá na stranu spochybňovačov očkovania. Jeho výroky neskôr začali citovať konšpiračné médiá, do diskusií si ho pozýval MUDr. Bukovský, jeho meno sa ocitlo pod výzvou iniciovanou hudobníkmi z Maduaru. V tom čase sa od neho na sociálnej sieti dištancoval aj samotný Richard Kollár.

Markovič nepoužil slová matematika Kollára preto, lebo by mal záujem o odbornú diskusiu, ale preto, že sa mu hodila kritika vlády a jej opatrení, nech prichádzala z akejkoľvek strany. Tento jav v tom čase nedokázala rozpoznať ani inteligentná časť spoločnosti. Dodnes preto pracujem s tézou, že snaha niektorých médií, ale aj intelektuálov kritizovať a spochybňovať všetko, čo zaznelo od predstaviteľov štátu, hoc to aj robili s dobrou vierou, mohla viesť k nižšej ochote verejnosti dodržiavať opatrenia.

V konečnom dôsledku sa totiž ukázala ochota dodržiavať zopár jednoduchých opatrení a princípov ako oveľa podstatnejšia než spory o to, kto má v pravdu v množstve odborných detailov spojených s testovaním či očkovaním.

Pre mnohých to bola hlavne postava Igora Matoviča, ktorá spôsobila neochotu dodržiavať opatrenia a rozbila spoločenskú súdržnosť. Ty si myslíš, že ani médiá nezvládli svoju rolu?

Otázka, čo s nami urobil Matovič, je určite dôležitá. Zároveň som presvedčený, že Matovičovo vládnutie nemôže slúžiť ako jediné zdôvodnenie a ospravedlnenie toho, ako sa správal každý z nás v kľúčových okamihoch pandémie.

Celá diskusia sa sploštila na signalizovanie toho, kto je proti nemu. Zdieľať

Matoviča poznáme dlho. Nikdy nebol osobnosťou, ktorá by mala dostatočnú hĺbku a váhu a ktorá by nás skutočne dokázala uhranúť alebo zmanipulovať. Aspoň to som si myslel a minimálne od intelektuálnych elít krajiny som očakával, že si dokážu udržať istý odstup. Nepredpokladal som, že pod jeho vplyvom príde k takému výraznému splošteniu verejného diskurzu a povedie to až k hrubnutiu slovníka, keď napríklad aj časť inteligentných ľudí začala vulgárne nadávky na adresu Matoviča považovať za správny spôsob, ako bojovať za dobrú vec.

So záujmom už roky komentujem dianie v spoločnosti a rád vstupujem aj do zmysluplných diskusií na sociálnych sieťach. Posledné roky som však v tomto smere pociťoval ako veľmi únavné. Prakticky neexistovala téma, o ktorej by sa dalo diskutovať bez toho, aby do nej vstupovala osobnosť bývalého premiéra. A v okamihu, keď do toho vstúpil Matovič, celá diskusia sa sploštila na signalizovanie toho, kto je proti nemu a kto ho, naopak, obhajuje či podporuje. Tým spoločenská diskusia prichádzala o svoju pestrosť a redukovala sa na dve čierno-biele polarity.

Hovoríš, že aj médiá „v zápale boja za dobrú vec“ prispievali k vytváraniu tohto čierno-bieleho videnia?

Áno, niekedy som mal pocit, že Matovič a médiá navzájom zrkadlia to isté. Na jednej strane Matovičove bombastické, naivné a nepravdivé vyhlásenia. Na druhej strane sploštené, zavádzajúce a zaujaté odpovede časti spoločnosti, ale aj médií.

Človek musí vytiahnuť päty zo Slovenska a mnohé veci sa javia zrazu inak. Zdieľať

Zoberme si, koľko nezmyslov kolovalo aj v relevantných médiách okolo antigénových testov. Niektorí komentátori ich volali „Matovičove testy“, údajne boli absolútne nespoľahlivé, v žiadnom prípade nemohli slúžiť ako „vstupenky na slobodu“, testovať sa nimi mohlo iba v ohniskách, podmieňovanie vstupu do spoločenského života testovaním bolo vydávané za porušovanie ľudských práv.

Pamätám si, ako po skončení jedného z lockdownov viedla moja pracovná cesta do Švajčiarska. Podmienku vstupu do krajiny predstavoval práve negatívny antigénový test. Vtedy som si povedal – aha, takže tu vo Švajčiarsku takisto používajú „Matovičove testy“, takisto netestujú iba v ohniskách a antigénovým testom dokonca podmieňujú slobodu pohybu.

Stáva sa mi to opakovane, človek musí vytiahnuť päty zo Slovenska, odpútať sa od miestneho kŕčovitého diskurzu a mnohé veci sa javia zrazu inak.

Keď ťa počúvam, vraciam sa k citátu autora eposu Europeana Patrika Ouředníka, ktorý si použil v jednom svojom texte: „Rozdiel medzi demokraciou a totalitou je v schopnosti nuansovať – rozlišovať drobné rozdiely, vnímať zložitosť a hĺbku problémov, ktorým čelíme, a životov, ktoré žijeme.“ Zdá sa, že sa odmietaš na veci pozerať čierno-bielo a v témach, ktorým sa venuješ, sa snažíš dbať práve na zachovanie týchto nuáns.

Doba, ktorú žijeme, nuansovaniu skutočne nepraje a vojna, ktorej sme dnes svedkami na Ukrajine, je toho akýmsi vyvrcholením. V situácii, keď silnejší napadne slabšieho a jeden štát svoje mocenské záujmy vnucuje inému suverénnemu štátu za cenu obrovských ľudských obetí, ťažko hovoriť o nejakých nuansách.

Na jednej strane vidíme priam kryštalické zlo, na strane druhej dobro, ktoré sa musí brániť. To je prirodzené a nesnažím sa to spochybniť. Treba si však uvedomiť, že práve toto s nami robí vojna. Jedného dňa sa však vojna musí skončiť, a ak si chceme zachovať našu civilizovanosť, našu kultúru, naše hodnoty, nemali by sme o schopnosť nuansovať prísť úplne.

Na Slovensku mám navyše pocit, že tu vzniká spoločenská hystéria aj okolo tém, ktoré majú od vojny veľmi ďaleko. Mrzí ma, že ani tvárou v tvár takým udalostiam, akými sú pandémia alebo vojna, niekedy nevieme odlíšiť veci naozaj dôležité od peny dní.

Ak sa máme vrátiť k úlohe médií, veľa sa hovorí aj o „tribalizácii“, ktorá takisto nedovoľuje písať novinárom úplne slobodne.

Pojem tribalizácia médií sa používa na opisovanie javu, keď vzniká stále viac médií, ktoré finančne fungujú vďaka podpore istého spoločenského kmeňa s vyhraneným hodnotovým, politickým či ideologickým sebadefinovaním. Aby si takéto médiá svoju podporu udržali, musia svojich čitateľov udržiavať v istom napätí, konflikte, v pocite ohrozenia a v presvedčení, že je dôležité ďalej bojovať a podporovať svoje médium.

Postoj nakoniec nie je výnimka. Predpokladám, že autor, ktorý by systematicky vybočoval z určitých hodnotových rámcov konzervatívneho svetonázoru, by u vás čelil veľkému tlaku. Podobný tlak funguje aj v médiách, kde sú redakcie tvorené povedzme liberálnejšie ukotvenými ľuďmi.

Pričom tento tlak si netreba primitívne predstavovať tak, že si niekoho pozve na koberec šéfredaktor alebo že sa oligarcha v pozadí začne vyhrážať zastavením finančnej podpory. Môže to mať oveľa subtílnejšiu podobu, napríklad snaha patriť k spoločenstvu, vychádzať dobre s ľuďmi, ktorých si vážim a na ktorých názore mi záleží. Vo výsledku sa však aj takto tvoria isté do seba uzavreté názorové spoločenstvá.

Ako sa dá proti tomu bojovať?

Akútnym problémom Slovenska dnes však nie sú ani tak médiá, ktoré tu existujú, ako skôr médium, ktoré tu zatiaľ neexistuje. Zdieľať

Zachovať rôznorodosť médií je určite dôležité. Neviem si predstaviť, že by existoval mechanizmus, ako hodnotovo vyhranených novinárov, ktorí píšu do SME, Denníka N alebo do Postoja, donútiť tvoriť texty spôsobom, do ktorého by sa ich hodnoty nepremietali. Teda tvoriť napríklad nadpisy istým neutrálnym spôsobom, vyberať si za respondentov podľa akéhosi objektívneho kľúča či klásť otázky tak, aby z nich nebolo cítiť preferencie a sympatie novinára.

Je však potrebné stále si pripomínať, že aj v serióznych médiách nevyhnutne vznikajú rôzne skreslenia, efekty uzavretých bublín, kmeňová mentalita. Musíme to brať ako fakt a zariadiť sa podľa toho.

Akútnym problémom Slovenska dnes však nie sú ani tak médiá, ktoré tu existujú, ako skôr médium, ktoré tu zatiaľ neexistuje. A tým by mala byť kvalitná verejnoprávna televízia na spôsob českého ČT či dokonca britského BBC. Výmena riaditeľa RTVS dáva nádej, že sa veci začnú hýbať lepším smerom.

Rôznorodosťou obhajujú svoju existenciu aj tzv. konšpiračné médiá. A, naopak, predstavitelia tradičných médií upozorňujú, že ich kritikou pomáhame práve rastu tých alternatívnych či konšpiračných.

Áno, to je problém Slovenska, že keď niečo dôležité riešime, za rohom číha vždy horšia alternatíva. Týka sa to slovenských médií, ale aj súčasnej vlády. Preto je také dôležité dokázať balansovať a nuansovať, vyhnúť čierno-bielemu videniu a hysterickým reakciám, ktoré spôsobujú, že riešením jedného problému spôsobíme problém ešte väčší.

Na jar 2021 dával Alexej Fulmek rozhovor Zuzane Kovačič Hanzelovej pri príležitosti odchodu Penty zo SME. Predmetom rozhovoru bol aj vzťah politikov a médií na Slovensku. V jednom okamihu Fulmek vyslovil vetu: „Ani novinári na Slovensku nie sú veľmi ideálni a úroveň politiky a žurnalistiky je spravodlivá aj v porovnaní s tým, akí ľudia na Slovensku žijú.“

Fulmeka, myslím, nikto nebude obviňovať, že by chcel nahrávať konšpiračným médiám. Je nielen riaditeľom vydavateľstva Petit Press, ale aj múdrym a skúseným človekom, možno preto si môže dovoliť aj kritický pohľad na štandardné médiá. Keď však chceme veriť, že existuje konštruktívny a zmysluplný spôsob, ako kritizovať slovenských politikov a slovenskú spoločnosť, slovenské médiá z toho nemôžeme vyňať.

Ako by mohlo vyzerať toto konštruktívne riešenie na individuálnej úrovni?

Ak som na začiatku rozhovoru spomínal, že moja dôvera v niektoré médiá klesla, tak jedným z mojich paradoxných riešení je, že sledujem viac médií ako doteraz a viac diverzifikujem svoje zdroje. Ak ma istá téma naozaj zaujíma a chcem ju spoznať do hĺbky, neuspokojím sa s názorom jedného komentátora ani s pohľadom, ktorý prináša jedna redakcia. Tam, kde je to len trochu možné, obraciam sa na kvalitné zahraničné zdroje. Nechcem teraz pôsobiť ako akýsi elitár, ktorý radí Slovákom, aby začali čítať The Guardian alebo New York Times.

No rozšíriť si obzory si dnes pomerne ľahko môže aj človek, ktorý nie je zvyknutý čítať či počúvať po anglicky či nemecky. Stačí sa obrátiť do Česka, kde funguje viacero zaujímavých médií a každý deň vzniká aj viacero výborných podcastov.

Sledovanie českých médií mi osobne pomáhalo práve počas pandémie. Vďaka nim som napríklad zistil, že problémy, ktoré sa u nás vydávali za niečo veľmi špecifické a lokálne, v skutočnosti riešia rovnako naliehavo aj susedia. Práve možnosť pozrieť sa na veci s odstupom a vnímať širší kontext mi poskytuje určitú úľavu od kŕčovitosti, ktorú pociťujem v rámci lokálneho diskurzu a ktorá nás v konečnom dôsledku vzďaľuje od skutočného poznania.

 

Matúš Ritomský (1975)
Po absolvovaní Gymnázia L. Sáru sa začal naplno venovať práci v treťom sektore a rozvoju občianskej spoločnosti. Stál pri založení organizácií Sloboda zvierat, Ži a nechaj žiť a Ľudia proti rasizmu. Od mladosti sa venoval nezávislej publicistickej činnosti, vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ. Je autorom publikácie Mýty a predsudky. V roku 2014 vytvoril portál Priestori.sk a od roku 2015 pravidelne prispieva do Denníka SME. V roku 2021 mu v knižnej edícii SME vyšla zbierka komentárov pod názvom Na konci zostane človek.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.