Má alebo nemá Európska únia záujem na ochrane náboženskej slobody? Deklaratórne aj v samotných svojich základných dokumentoch, akým je napríklad Charta základných práv EÚ, hovorí, že sloboda vierovyznania patrí medzi základné práva.

V praxi však EÚ napríklad chýba inštitúcia, ktorá by bola priamym advokátom náboženskej slobody, a to nielen v rámci spoločenstva, ale ktorá by upozorňovala na jej porušovanie kdekoľvek na svete.

Teda inštitúcia ako taká existuje, nie je však personálne obsadená. V máji 2016 sa historicky prvým osobitným vyslancom pre podporu náboženskej slobody vo svete stal slovenský kresťanský demokrat Ján Figeľ. Vo funkcii bol do roku 2019.

Za jeho bezprostredného nástupcu Európska komisia nevymenovala nikoho. V júni 2020 dokonca mandát tejto funkcie zrušila. Po viacerých výzvach zo strany europoslancov z Európskej ľudovej strany, ku ktorým sa pridala aj strana Európskych konzervatívcov a reformistov, sa funkcia obnovila v máji 2021. Výzvy smerovali najmä k predsedníčke Komisie Ursule von der Leyenovej, ktorá je sama nominantkou európskych ľudovcov a označuje sa za veriacu.

Po dlhšej pauze sa tak nástupcom Jána Figeľa stal cyperskogrécky konzervatívny politik Chrystos Stylianidis, ten však po niekoľkých mesiacoch post opustil a dal prednosť funkcii v gréckej vláde.

Ako nástupca Figeľa a Stylianidisa sa skloňuje meno talianskeho konzervatívneho politika Maria Maura.

Kto je Mario Mauro

Známy vatikanista Andrea Gagliarducci zatiaľ píše v súvislosti s Maurom o „klebetách“, no ak by sa jeho informácie potvrdili, išlo by o vymenovanie politika, ktorý v minulosti viackrát pozitívne zaujal na poli obhajoby slobody vierovyznania.

Mario Mauro bol v rokoch 2004 až 2013 podpredsedom Európskeho parlamentu, v rokoch 2013 a 2014 bol talianskym ministrom obrany a do roku 2018 aj členom talianskeho senátu. V rokoch 2009 až 2011 pôsobil v OBSE, kde sa zameriaval na boj proti rasizmu, xenofóbii a diskriminácii.

V roku 2006 napríklad spolu s Antoniom Tajanim interpeloval Európsku komisiu vo veci prepustenia zamestnankyne British Airways Nadie Eweidyovej, ktorá údajne porušila firemný poriadok odievania tým, že na viditeľnom mieste nosila krížik vo veľkosti päťcentovky. Komisie sa pýtali, ako chce naložiť s touto zjavnou diskrimináciou, keďže britská letecká spoločnosť zároveň uznávala nosenie moslimských a sikhských náboženských symbolov, pričom kresťanský kríž zaradila do kategórie šperkov a ozdôb, ktorých nosenie na viditeľnom mieste svojim zamestnancom zakázala.

Mario Mauro sa angažoval aj v otázke prenasledovania a zbíjania kresťanov v Nigérii zo strany teroristickej moslimskej organizácie Boko Haram, ale aj prenasledovania cyperských pravoslávnych kresťanov na Tureckom ovládanej časti ostrova.

Podľa Maura je náboženská sloboda základom všetkých ostatných občianskych slobôd: „Veriaci človek je slobodný od svetskej moci práve preto, že verí, že najvyššia autorita nie je na tomto svete a najdôležitejšia vec v živote nie je politika a moc. Ak sa štátna moc snaží ovládnuť človeka, v skutočnosti vždy začína obmedzením náboženskej slobody.“

V rozhovore pre L’Osservatore Romano v roku 2009, krátko po tom, ako začal pôsobiť v OBSE, upozornil aj na rozširujúcu sa plazivú diskrimináciu kresťanov v Európskej únii, kde sa sekulárna kultúra snaží čoraz viac vytláčať vieru a jej prejavy z verejného života a pomaly vymazávať kresťanské korene európskej identity.

Nezanedbateľný bol aj jeho hlas v hádam najväčšom kultúrno-etickom konflikte za ostatné desaťročia v talianskej spoločnosti. Išlo o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý nariadil Taliansku odstrániť kríže z verejných škôl. Mario Mauro tento verdikt nazval „rozsudkom hodným najhoršieho totalitného režimu“.

„Rozhodnutie štrasburského súdu predstavuje klasický príklad sekularistického prístupu zameraného na izoláciu náboženstva, najmä kresťanstva, do skutočného geta. (...) Ako potvrdili predchádzajúce rozhodnutia talianskych súdov, kríž predstavuje prvok súdržnosti v spoločnosti, ktorá nemôže ignorovať svoju kresťanskú tradíciu. Ak by sme odstránili kríže zo škôl ako verejných miest, museli by sme odstrániť všetky kríže a veľkolepé sakrálne diela, ktoré sú prítomné v našich uliciach a na našich námestiach, čo by bolo nepochybne absurdné,“ napísal v roku 2009 Mauro. Našťastie, veľký senát štrasburského súdu pôvodný verdikt napokon zmenil.

Sám Mauro sa v európskej myšlienke hlási k ideám zakladateľov spoločnej Európy Roberta Schumanna, Alcide de Gasperiho a Konrada Adenauera ako kresťanských demokratov, od ktorých je súčasné fungovanie európskych inštitúcií na míle vzdialené. Je tiež autorom knihy, ktorá nesie titul slávneho výroku pápeža Jána Pavla II., že „Európa buď bude kresťanská, alebo nebude“. Neprichádza v nej však s pesimizmom z pohľadu budúcnosti kresťanov. Skôr sa obáva o slobodu tých, ktorí v mene „tolerancie a politickej korektnosti“ dnes voči kresťanstvu najviac vystupujú.

Mario Mauro teda roky nešetrí kritikou na adresu vývoja v Európe a jej vzťahu k náboženstvu, zvlášť ku kresťanstvu. Je preto až zarážajúce, že sa človek s takouto osobnou históriou a presvedčením stal jedným z tých, o ktorých sa v útrobách bruselského establišmentu vážne uvažuje ako o budúcom vyslancovi pre náboženskú slobodu. Ak sa ním naozaj v najbližších týždňoch stane, pôjde zrejme o akúsi chybu v systéme.

Iniciatíva Miriam Lexmann

V súvislosti s dlho neobsadeným postom vznikol z iniciatívy slovenskej europoslankyne Miriam Lexmann z KDH aj list poslancov komisárom.

„Opätovne v ňom zdôrazňujeme kľúčový význam tohto úradu pre ochranu náboženskej slobody ako jednej zo základných ľudských slobôd. Navyše, korelujúci vzťah medzi úrovňou náboženskej slobody a bezpečnosťou vo svete je dnes už veľmi dobre známy. Práve dôsledná ochrana náboženskej slobody je totiž efektívnym spôsobom ako predchádzať vo svete konfliktom a tým významne prispievať k zvýšeniu bezpečnosti nielen za hranicami EÚ, ale i v rámci nej,“ píše Lexmann.

Okrem priameho fyzického prenasledovania, väznenia, mučenia a zabíjania, ktorému čelí čoraz viac ľudí po celom svete, je podľa nej úlohou európskeho vyslanca aj obhajoba slobody vierovyznania pred ideologizáciou, ktorú najmä kresťanstvo zažíva v samotnej EÚ.

„V čase, keď podľa zdokumentovaných správ prenasledovanie pre vieru vo svete rastie, keď totalitné režimy neslabnú, ale naopak, dovoľujú si viac a viac, je pre nás mementom, že o slobodu a dôstojnosť každého človeka musíme stále zápasiť,“ dodáva Miriam Lexmann.