Marcové parlamentné voľby na Slovensku ukážu, či Slovensko – podobne ako jeho susedia – vzhliadne do medzivojnového obdobia, keď slabli demokratické režimy. V kontinentálnej Európe sa vtedy všeobecne usudzovalo, že spleť problémov rozuzlia iba dominantné politické strany alebo priamo diktátori.

Posledný vývoj v Poľsku a Maďarsku naznačuje, že náš južný a severný sused sa vracajú o takmer storočie naspäť k tomu, čo im bolo vlastné práve v medzivojnových rokoch. Ak sa dôsledne pozrieme na režim prvej Československej republiky, rovnako nájdeme podobnosti.

Modlitba za vzkriesenie Uhorska

Maďarsko prežívalo po prvej svetovej vojne dramatické obdobie a zvlášť po krutom trianonskom verdikte sa dostalo do situácie, že akákoľvek významnejšia politická aktivita bola poznamenaná snahou o získanie stratených území vrátane Slovenska alebo aspoň jeho južnej časti.

Ešte počas druhej svetovej vojny, teda ešte aj v čase, keď už Maďarsko získalo dvoma viedenskými arbitrážami časť územia späť, začínali deti v školách vyučovanie modlitbou takzvaného trianonského vyznania viery: Verím v jediného Boha, verím v jedinú vlasť, verím v jedinú večnú božskú spravodlivosť, verím vo vzkriesenie Uhorska, amen.

Najvýraznejším vonkajším prejavom snahy o obnovenie Uhorska bolo zakotvenie pozície regenta – teda akéhosi hlavného správcu, ktorý bude udržiavať jeho centrálnu časť dovtedy, kým na trón obnovenej stredoeurópskej mocnosti nenastúpi kráľ.

Regentom sa v roku 1920 stal bývalý rakúsko-uhorský admirál Miklós Horthy. V novej funkcii pri častom striedaní vlád vydržal až do roku 1944. Hoci malo Maďarsko parlamentný systém s hornou a dolnou komorou, organizovali sa tu voľby a celé toto obdobie symbolizovali neustále politické vládne rošády a účelové preskupovania, skutočným vládcom bol regent. Bez jeho vôle žiadna vláda neexistovala.

V druhej polovici 30. rokov panovali v Maďarsku a Poľsku autokratické režimy a niečo podobné začalo sadať aj na Československo. Zdieľať

V Poľsku bola východisková situácia odlišná. Na rozdiel od Maďarska, ktoré po prvej svetovej vojne územia stratilo, Poľsko sa po vyše storočí opäť obnovilo.

Kým v Maďarsku bol po povojnových experimentoch zrejmý návrat k pôvodnému, uhorskému systému, v Poľsku sa nový režim tvoril. Spoločné však mali jedno – na čele štátu stál vysoký vojenský predstaviteľ s veľkým vplyvom na armádu. Józef Piłsudski mal veľké zásluhy na znovuvytvorení Poľska a vývoj v štáte ovplyvňoval až do konca svojho života v roku 1935.

Ani kráľ, ani predseda vlády, iba regent. Napriek tomu bol Miklós Horthy dominantnou postavou maďarských dejín 20. až 40. rokov minulého storočia. (Foto – hu.wikipedia.org)

Po prevrate v roku 1926 možno v Poľsku dokonca hovoriť o vojenskej diktatúre. Až do obsadenia v roku 1939 mali v Poľsku parlament, ale zároveň deklarovanú pozíciu silného prezidenta. Reálna moc nevychádzala z volieb, ale podobne ako v Maďarsku ju zastával ten, čo sa dokázal v tomto komplikovanom systéme najviac a často aj najbezohľadnejšie presadiť.

Medzivojnové Československo sa zvykne vykresľovať ako ostrov demokracie v stredoeurópskom priestore. Vďačí za to prevzatiu a vylepšeniu modelu z rakúskej časti bývalej monarchie a jeho rozprestretiu z Čiech a Moravy na zvyšok novej republiky.

Tento systém však zdedil aj niečo iné – úctu k autorite reprezentovanej dakedy cisárom. Ako hovorí historik Roman Holec, ústava či ešte presnejšie jej prax, ktorá sa zaužívala, poskytovala prezidentovi Tomášovi G. Masarykovi podobné postavenie, aké prináležalo Františkovi Jozefovi. To sa naozaj prejavovalo vo vysokom rešpekte hlavy štátu zo strany radových občanov i politických strán. Tak si mohol niekoľkonásobný a neohrozený prezident Masaryk po svojom abdikovaní v roku 1935 dovoliť navrhnúť svojho nástupcu Edvarda Beneša.

Československo malo politický režim založený na slobodných parlamentných voľbách, no napriek tomu sa o ňom mnohí zmieňovali ako o partokratickom. Už v roku 1920 vznikla veľká päťka, neformálne združenie piatich politických strán, ktoré mali potom spolu s prezidentom rozhodujúci vplyv na vývoj štátu.

Agrárnici, lidovci, národní demokrati, sociálni demokrati a národní socialisti tvorili kostru všetkých vlád a ostatní sa k reálnej moci dostávali iba sporadicky. Napríklad Slovenská ľudová strana bola súčasťou pražskej vlády len v rokoch 1927 až 1929, ak nepočítame turbulentné obdobie zmien v závere existencie republiky v roku 1938.

Vývoj určoval tlak Nemecka

V druhej polovici 30. rokov panovali v Maďarsku a Poľsku autokratické režimy a niečo podobné začalo sadať aj na Československo. Hlavné príčiny boli dve. Stredoeurópske štáty stále pociťovali dôsledky veľkej hospodárskej krízy. Prejavovalo sa to napríklad tým, že sa stále uzatvárali do seba. Typickým opatrením bolo nastoľovanie colnej ochrany na dovoz poľnohospodárskej produkcie z iných štátov, len aby ochránili vlastných roľníkov.

Druhou príčinou bola zmena medzinárodnej situácie. V Nemecku sa zneužitím parlamentného systému vrátane legitímnych referend dostala k absolútnej moci národnosocialistická strana Adolfa Hitlera. Vedenie štátu nezakryto viedlo politiku revízie versailleského systému a brúsilo si zuby na východné hraničné územia. Tlak Nemecka silnel rovnako v hospodárskej oblasti, a čoraz viac zahraničného obchodu stredoeurópskych štátov smerovalo práve sem.

Preto nie div, že Poľsko a Maďarsko sa opatrne primkýnali k Nemecku. Maďarsko k tomu viedli snahy o získanie stratených území, Poľsko zas muselo dobrovoľne-nasilu vychádzať so všetkými, čo mohli garantovať alebo ohroziť jeho územnú celistvosť. Smolou Československa bolo, že jeho záujmy sa neprekrývali so zámermi susedov, ba navyše, tí mali voči nemu vlastné požiadavky.

Józef Piłsudski je považovaný za obnoviteľa moderného Poľska. Jeho dosah na spoločnosť bol väčší zo zákulisia ako z verejných funkcií. (Foto – sk.wikipedia.org)

Osobitným problémom Československa bola jeho národná pestrosť. Najpočetnejšiu menšinu tvorili Nemci, bolo ich viac ako Slovákov. Slováci boli spolu s Čechmi považovaní za štátotvorný československý národ, no mnohí sa tak necítili, lebo na základe zjavnej odlišnosti horlili po vlastnej autonómii.

Riziko pre štát bolo o to väčšie, že ak by sa Slováci vo svojich požiadavkách spojili s Nemcami, Čechov a Moravanov by prečíslili. 

Táto hrozba nadobudla reálne obrysy už v roku 1935. V parlamentných voľbách zvíťazila Sudetonemecká strana spolu s Karpatskonemeckou stranou, keď získali vyše 15 percent hlasov.

Druhí agrárnici mali o jedno percento menej. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) už s menom svojho šéfa v názve dostala spolu s evanjelickou Slovenskou národnou stranou a ďalšími dvoma menšími národnými stranami takmer sedem percent hlasov. Jej úspech v širokom politickom spektre podčiarkuje to, že na Slovensku dosiahla až 31 percent hlasov, pričom druhí agrárnici mali 18 a tretí blok maďarských strán 14 percent.

Na základe výsledkov volieb sa stal predsedom československej vlády po prvý raz v histórii Slovák – agrárnik Milan Hodža. Vývoj ho postavil pred neľahkú úlohu. Musel čeliť čoraz silnejším separatistickým snahám domácich Nemcov a autonomistickým požiadavkám Slovákov.

Rok 1938 sa stal kľúčový. Nemci, českí i slovenskí, už otvorene žiadali o odrhnutie a pripojenie k Hitlerovmu štátu. HSĽS, hlavná sila na Slovensku, si pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody stanovila cieľ naplniť jej znenie a získať konečne autonómne postavenie. Popri tom z Nemecka, Maďarska a Poľska silnel tlak na odtrhnutie pohraničných území z Československa.

Sériou rokovaní, prísľubov, ústupkov sa Hodža snažil uchrániť celistvosť republiky, pričom často musel rešpektovať samostatné postoje prezidenta Beneša. Napokon o ďalšom osude Československa rozhodli mocnosti v Mníchove v septembri 1938, keď priznali oprávnenosť nárokov Nemecka a Maďarska na pohraničné územia. Okyptenej republike už potom ostalo iba pol roka existencie.

Zánik Československa bol neodvrátiteľný

Politický režim v Československu sa pod tlakom udalostí výrazne zmenil. Rozčesol sa na niekoľko smerov podľa nového územného členenia. Slovensko a Podkarpatská Rus dostali autonómiu a čoraz väčšiu váhu zohrávali domáce politické reprezentácie. Druhým znakom bolo posilňovanie autoritatívnych metód.

Prezident Beneš sa vzdal úradu a emigroval. V českej časti republiky ostali zlučovaním dva politické subjekty – pravicové Národné zjednotenie a ľavicová Národná strana práce. Nová československá vláda sa správala k Hitlerovmu Nemecku ústretovo a prijímala nedemokratické opatrenia, len aby zachovala existenciu štátu. Slovensku umožnila získanie autonómie. V októbri 1938 prevzala v novovytvorenej Slovenskej krajine obmedzenú právomoc domáca vláda vedená čelným predstaviteľom HSĽS Jozefom Tisom.

Na Slovensku podobne ako za Moravou nastalo politické zemetrasenie. HSĽS využila svoju moc a popularitu a prevzala takmer úplnú moc. Sekundovať jej dokázali načas len druhí najsilnejší agrárnici, ktorí sa stali súčasťou krajinskej vlády.

Potom však spolu s ďalšími pravicovými stranami podľahli tlaku dominantnej sily, prípadne sa ich členovia dobrovoľne s vidinou získania výhodného osobného postavenia vnorili do nového subjektu a vytvorili spolu HSĽS – Stranu národnej jednoty. Sociálni demokrati, komunisti a židovské strany sa dostali mimo zákona.

Vývoj na Slovensku bol teda podobný ako v Čechách a na Morave. Rozdielne však boli záujmy. Právomoci krajinskej vlády boli nízke a Praha si chcela zachovať dosah na dianie na Slovensku. To bola voda na mlyn radikálom v HSĽS, ktorí žiadali úplne osamostatnenie. Narastajúce rozpory viedli v marci 1939 k obsadeniu Slovenska federálnou armádou, zatýkaniu nespokojencov a nastoleniu vojenského režimu. To v kombinácii so stupňujúcim tlakom Nemecka dospelo k vyhláseniu samostatného Slovenského štátu.

Nastupujú totalitné režimy

Vytvorenie samostatného štátu a odtrhnutie od Prahy schvaľoval krajinský slovenský snem, ktorý vzišiel z volieb v decembri 1938. Ako píše historik Martin Lacko, išlo skôr o plebiscit ako o voľby.

Ľudáci pripustili vytvorenie jedinej kandidátnej listiny Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany národnej jednoty. Z HSĽS bolo na nej 47 zo 63 kandidátov. Zvyšok tvorili bývalí agrárnici a zástupcovia národnostných menšín. Inými slovami, občania hlasovali o takom zložení snemu, v ktorom boli pomery dopredu známe.

Napriek podobnosti s povinnými voľbami jednotnej kandidátky Národného frontu v neskoršom komunistickom Československu tu bola jedna zásadná odlišnosť. Ľudia popri zozname kandidátov hlasovali o otázke, či chcú nové, slobodné Slovensko.

Všeobecný súhlas s takto postavenou otázkou a vyše 97-percentná podpora hlasujúcich v prospech kandidačnej listiny naznačila, že takáto reprezentácia bude mať dostatočnú dôveru obyvateľov. Za zmienku stojí, že podobným spôsobom vyhrával v 30. rokoch referendá Hitler v Nemecku a drvivá väčšina obyvateľov ho podporovala.

Dnes sa môžu zdať hlasovania v Nemecku a na Slovensku nepochopiteľné, keďže neskôr viedli k vzniku autoritárskych až fašistických režimov. Vtedy však panovala v kontinentálnej Európe plošne rozšírená myšlienka, že demokratické režimy v časoch veľkej hospodárskej krízy zlyhali a musia ich nahradiť iné formy vládnutia.

To neplatí len pre Taliansko, Nemecko, Španielsko či Portugalsko, ale napríklad pre tradične pokrokové Francúzsko, kde sa po ostrých konfliktoch v 30. rokoch demokratický systém rozpadával.

Jozef Tiso bol prezidentom prvej Slovenskej republiky a mal prirodzenú autoritu medzi ľuďmi. O to ťažšie pôsobili jeho zlyhania. (Foto – wikipedia.org)

Práve vývoj na prelome rokov 1938 a 1939 potvrdil na Slovensku všeobecnú oddanosť autoritám, tak dobre známu ešte z nedávneho obdobia Uhorska. Autoritársky režim mal byť plnohodnotnou náhradou pokrivkávajúcej demokracie. Ľudáci si to dobre uvedomovali a hlavne ústami neskoršieho prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa vyzývali ľudí k jednote – samozrejme, veriac si, že oni takýto jednotný národ povedú správnym smerom.

Národ postavili nad človeka, štát nad občana. Mnohým treba prisúdiť skôr naivnosť alebo bohorovnosť ako zlý úmysel, no ich zlyhanie, ktoré by v demokracii znamenalo ich rýchly pád, v autoritatívnom režime nadobúdalo rozmery celospoločenských pohrôm. Bez kontrolnej spätnej väzby dokázala aj najkrajšia presadzovaná myšlienka priniesť neočakávané neblahé dôsledky.

Autority na vrchole moci

Po osamostatnení v roku 1939 ostalo Slovensko obklopené nedemokratickými režimami a samo sa viezlo na tejto vlne. Paradoxne najviac demokracie v strednej Európe bolo vtedy v Maďarsku, kde fungoval princíp parlamentných volieb z viacerých strán.

No keď si uvedomíme, že prvé voľby s tajným hlasovaním sa uskutočnili na tomto území práve až v roku 1939 a že aj tak z nich bolo vylúčených 150-tisíc občanov židovského pôvodu, potom pochopíme oklieštenosť vtedajšieho režimu. Navyše nad spoločnosťou stál regent Horthy, bez ktorého dôvery nemohla fungovať žiadna vláda.

Horthy bol v Maďarsku mimoriadne obľúbený. Ľudia ho stúpajúcim vekom považovali za akúsi ikonu štátu, ktorý má na mysli ich blaho, a preto musí mať dostatok právomocí na krotenie hašterivých politikov. Ak ani počas jeho regentstva nemalo Maďarsko dospieť k vlastnému uhorskému kráľovi, tak sa považovalo za primerané, aby sa jeho nástupcom do tohto času stal regent-dedič, jeho syn.

Porovnateľnú popularitu mal na Slovensku Tiso. Ľudia ho rovnako považovali za otca národa, za zjednotiteľa rozličných prúdov v HSĽS a v sneme. Ak s niečím nesúhlasili, vinníkov hľadali mimo prezidentskej kancelárie. Jeho obľuba dospela až tak ďaleko, že mnohí si vedeli predstaviť, že odpor voči Nemcom na sklonku druhej svetovej vojny mal viesť práve Tiso, a nie povstalci.

Práve vývoj na prelome rokov 1938 a 1939 potvrdil na Slovensku všeobecnú oddanosť autoritám, tak dobre známu ešte z nedávneho obdobia Uhorska. Zdieľať

V Poľsku v tých časoch, pochopiteľne, o nejakej autorite nebolo možné hovoriť, lebo v roku 1939 si ho medzi seba podelili Nemecko a Sovietsky zväz a po roku 1941 ho naplno ovládli nacisti. No napriek tomu načim pripomenúť, že jedna významná autorita sa pohybovala v exile.

Bol ňou generál Władysław Sikorski, predseda poľskej exilovej vlády v Londýne. V roku 1943 zahynul pri leteckom nešťastí pri pobreží Gibraltáru, pričom príčina je dodnes nejasná a špekuluje sa o tom, že záujem na jeho smrti mohli mať vo Veľkej Británii i v Sovietskom zväze. Isté je to, že Sikorského nedokázal nikto dostatočne nahradiť, aby zahatal povojnové zaradenie Poľska pod sovietsku sféru vplyvu.

Demokraciou k autokracii

Keď sa pozrieme na súčasný politický vývoj u našich susedov v Poľsku a Maďarsku, nahliadnuc do neďalekej histórie pochopíme mnohé súvislosti.

Zákulisná autorita Piłsudského v Poľsku, ktorý v čase najväčšej moci neprejavil záujem o primerané verejné funkcie, pripomína súčasnú pozíciu Jarosława Kaczyńského. Kaczyński tiež nemá záujem o najvyššie pozície, hoci jeho ľudia po posledných voľbách obsadili posty prezidenta a predsedu vlády. Pritom svoje výnimočné postavenie mu občania priznávajú práve deklarovaným postojom v predchádzajúcich voľbách.

V Maďarsku neohrozene vládne Viktor Orbán. Nie je regentom ako Horthy, moc má však porovnateľnú, ba možno aj väčšiu. Nie je obyčajným predsedom vlády ako Robert Fico na Slovensku, pretože Maďarsko nie je po jeho zmene ústavy republikou.

Nie je ani kráľovstvom, ale ktovie, čo sa stane v budúcnosti? Ak by tam predsa spelo, dovedie ho tam regent. Orbán má podobne ako Kaczyński širokú podporu verejnosti, takže ľuďom súčasný stav zväčša neprekáža.

A čo Slovensko? Tiež chce oprášiť kult niekdajšej autority? Ak strana Roberta Fica dostane v marcových voľbách porovnateľnú podporu ako Kaczyńského zoskupenie v Poľsku a Orbánovo v Maďarsku, je na najlepšej ceste. Stále však hovoríme o tom, že ide o prejavenie vôle ľudí, teda o demokraciu, i keď sa to mnohým nemusí páčiť. A to nám načim len rešpektovať.

Zdá sa, že demokracia má v strednej Európe iné rozmery ako na západe kontinentu. Ak sa pýtame, prečo je to tak, musíme sa vracať do histórie. Napriek tomu, že sme desaťročie v spoločnej Európskej únii, je to žalostne málo, aby sme bezproblémovo preklenuli stáročia rozdielneho vývoja.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo