Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
20. jún 2022

Postoj v Prešove a Košiciach

Slovensko, nedokončená krajina

Niekoľko postrehov po diskusiách Postoja na východe našej vlasti.

Slovensko, nedokončená krajina

Účastníci košickej diskusie verejnosti s redaktormi Postoja. Zľava doprava: Lukáš Krivošík, Marek Vagovič, Martin Hanus, Jozef Majchrák a Imrich Gazda. FOTO: Postoj/Tomáš Puškáš

Počas minulého týždňa sme v Košiciach a Prešove absolvovali tri diskusie s účasťou viac ako dvesto ľudí. Popritom sme mali niekoľko komornejších stretnutí s jednotlivcami, ktorí nás čítajú a vo svojom okolí sú vnímaní ako mienkotvorní.

Debatovať s vami nás bavilo a na východnom Slovensku sme sa cítili dobre. Už na jeseň chce vedenie nášho vydavateľstva zorganizovať ďalšie podujatia v podobnom formáte.

Na tomto mieste ponúkam niekoľko mojich subjektívnych postrehov a nereprezentatívnych dojmov, ktoré mi zišli na um počas našich minulotýždňových rozhovorov. Ak by som ich mal zhrnúť do jednej vety, tak je to pocit akejsi nedorobenosti či nedokončenosti Slovenska samého osebe…

Boh je vysoko, Bratislava ďaleko

Opakovaný motív, ktorý zaznieval v pozadí všetkých našich rozhovorov, bola tá nešťastná dichotómia „východ – západ“ Slovenska: „Vy z Bratislavy, my tu na východe.“

Aj my sme na tú hru pristúpili a rozprávali sme o „nás na západe a vás na východe“, hoci viacerí redaktori Postoja sú v skutočnosti východniari, ktorí sa do hlavného mesta presťahovali, prípadne sme prišelci z iných regiónov Slovenska (vrátane autora tohto článku).

„U nás na východe sa vraví: Boh je vysoko, Bratislava ďaleko,“ povedal nám jeden z našich košických priateľov so smiechom. No nie je to len problém excentricky položeného hlavného mesta a jeho vzťahu k ostatným regiónom, čo je napätie, existujúce v nejakej forme vo väčšine krajín.

Motív „západu a východu“ našej vlasti znel v pozadí tak nástojčivo, akoby sme mali problém vôbec fungovať ako jedna krajina. Nie „západné Slovensko“ verzus „východné Slovensko“, ale jedno Slovensko – k tomu by sme mali mať ambíciu smerovať. Veď sme krajina, v ktorej vzdušná čiara zo západného konca na východný okraj republiky meria len niečo vyše štyristo kilometrov.

Iste, väčšina krajín má svoje regionálne identity a v zásade ide o dobrú vec. No za to, že Slovensko sa zdá byť znútra väčšie a rozbitejšie – zrejme okrem geografickej členitosti územia –, môže často zdôrazňovaná nedostatočná infraštruktúra, ktorá by mala našu fragmentáciu prekonávať. A sme pri tej notorickej téme súvislej diaľnice medzi Bratislavou a Košicami.

Dotiahnuť výstavbu aj za cenu korupcie?

Počas našej diskusie s Prešovčanmi sme okrem iného riešili otázku, o ktorej sme my redaktori v aute debatovali medzi Strečnom a Ružomberkom: je lepšie akceptovať pri výstavbe diaľničných úsekov hoci aj istú mieru korupcie, pokiaľ by dielo bolo rýchlo dokončené a ľudia by ho mohli využívať, alebo je správne trvať na absolútnej transparentnosti aj za cenu spomalenia či úplného zabrzdenia výstavby?

Ide o širší, nezamýšľaný dôsledok korupcie: na Slovensku sa kradne, čo predražuje verejné zákazky. Časť spoločnosti, ktorá s tým má problém, vytvára tlak na zavedenie kontrolných mechanizmov. No tie môžu výrazne spomaliť realizáciu projektov, na ktorých dokončenie verejnosť čaká.

Na druhej strane, ak sa korupcia toleruje v mene rýchleho doťahovania projektov do konca, jej účastníci časom nepoznajú strop… Ako z tohto začarovaného kruhu von? Vlastne sme to počas debaty v Prešove nevyriešili. Pokiaľ za riešenie nepokladáme začať každý od seba. No táto dilema je zrejme jedným z dôvodov, prečo Slovensko pôsobí ako nedokončená krajina.

Košický ostrov prosperity

Keď Košice navštevujete raz za rok či dva, neujde vám, ako sa rozvíjajú. Kde naposledy nebolo nič, zrazu stojí moderná kancelárska budova. A ceny denného menu v blízkych reštauráciách dosahujú medzičasom rovnakú úroveň ako v Bratislave.

Počas uplynulého desaťročia sa druhé najväčšie mesto SR stalo príťažlivým pre zamestnávateľov z radov IT firiem. Keď ma v roku 2016 pozvali na verejnú diskusiu o možnostiach ekonomického rozvoja východného Slovenska v rámci Košických Hanusových dní (pozri videozáznam nižšie), hovorilo sa, že tento sektor tu zamestnáva asi 11-tisíc ľudí. Klaster Košice IT Valley dnes na svojej webovej stránke píše o 15-tisíc zamestnancoch.

No košickí podnikatelia, s ktorými sme sa stretli, nám ponúkli trochu diferencovanejší pohľad. Uznali, že metropola východu sa v posledných rokoch rozvíja, ale možno menej, než by naznačoval jej potenciál. Navyše, Košice sú iba ostrovom prosperity, kým už v blízkych obciach v okolí je množstvo sociálnych problémov.

Inzercia

Ak jedna noha rozvoja východného Slovenska spočíva v už spomenutom diaľničnom prepojení s Bratislavou, druhou nohou by mohlo byť lepšie prepojenie „východu s východom“. Inak povedané – pokiaľ je v Košiciach práca, treba sa zamyslieť nad tým, ako ju lepšie sprístupniť ľuďom z okolitých regiónov.

Dokiaľ stojí Dóm svätej Alžbety…

Jedným z nádejných rozvojových impulzov pre východné Slovensko by mohla byť integrácia Ukrajiny do Európskej únie. Dnešná periféria EÚ by sa tak zmenila na oblasť živého tranzitu.

Prebiehajúca vojna tomu zatiaľ bráni a u nás sa verejná diskusia vyčerpáva nekonečnými debatami o geopolitike. Keď chcem občas zhrnúť argument o kultúrnej príslušnosti Slovenska k západnej civilizácii do výstižného hesla, poviem, že Západ je všade tam, kde sú gotické katedrály. A teda, že kým stojí gotický Dóm svätej Alžbety v Košiciach, Slovensko bude súčasťou Západu.

Na druhej strane, košický dóm symbolizuje nielen príslušnosť nášho územia k západnej civilizácii, ale ju zároveň aj problematizuje. V mnohých ohľadoch je to stavba, ktorá poukazuje na našu uhorskú minulosť. Krypta, v ktorej je pochovaný František II. Rákoci, robí z dómu povinnú zastávku maďarských turistov. Mnohí Slováci majú problém nájsť sa v starších pamiatkach, ktoré vznikli počas Uhorska na popud nemeckého meštianstva či maďarskej šľachty. Chýba nám v nich nejaký slovenský príbeh. Aj preto sa k nim možno správame macošsky.

Nachádzame sa v jednej z veží košického dómu a kňaz, ktorý nás sprevádza, nám odtiaľto ukazuje historické budovy v centre mesta, ktoré v poslednom čase kúpilo Maďarsko. Tieto maďarské nákupy historických nehnuteľností, uskutočnené buď vládou v Budapešti, alebo jej blízkou firmou, sa neobmedzujú len na Košice a vyvolali už istú nevôľu Korčokovho rezortu diplomacie. Na druhej strane, príležitosť pre Orbánovu garnitúru tu vytvorila slovenská strana, ktorá sa o pamiatky často nevie adekvátne postarať.

Územie Slovenska bolo skoro tisícročie súčasťou Uhorska, no Slováci boli v jeho dejinách väčšinou anonymní či anonymizovaní. Preto k nim máme taký ambivalentný vzťah.

Sprostredkovane cez Uhorsko sme my Slováci boli celé tie storočia súčasťou Západu, ale keď sa Uhorsko pre nás stalo počas posledných piatich desaťročí svojej existencie žalárom, začali sme rojčiť o zázračnom vytrhnutí, ktoré malo prísť z Východu, z Ruska. A hoci to vytrhnutie napokon prišlo v roku 1918 opäť zo Západu (od Čechov, posvätené západnými lídrami štátov Dohody na čele s americkým prezidentom Wilsonom), niektorých z nás rojčenie o ruskom dubisku nikdy neopustilo.

Slovenský postoj k Maďarom je kľúčový pre pochopenie našej kontroverznej civilizačnej identity, ktorú každý rok dokladajú prieskumy verejnej mienky z dielne GLOBSEC. V starostlivosti o historické pamiatky a kolektívnu pamäť by sme si však mohli od Maďarov brať príklad. Ľahostajnosť k minulosti je tiež príznakom Slovenska ako „nedokončenej krajiny“.

Samostatnosť je prostriedok, nie cieľ

„Prvá ČSR bola postavená na legionárskej tradícii, povojnové Československo vyzdvihovalo partizánov a súčasná Česká republika stavia na disidentoch, ktorí podpísali Chartu 77,“ hovorí nám počas prehliadky Múzea obetí komunizmu v Košiciach jeho zakladateľ Pavol Hric. „Na čom chceme stavať my?“

Otázka je to oprávnená: už onedlho si pripomenieme 30 rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky. Naše súčasné demokratické zriadenie by sa mohlo odvolávať na tradíciu protikomunistického hnutia odporu, ktorého rozhodujúcu časť u nás tvorila tajná cirkev. Ľudia ako Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

„Sloboda nie je cieľ, ale prostriedok,“ napísal kolumbijský aforista Nicolás Gómez Dávila. „Kto ju berie ako cieľ, nebude vedieť, čo si s ňou počať, keď ju získa.“

Možno aj preto pôsobí Slovensko ako nedokončená krajina: máme slobodu, ale nevieme, čo si s ňou vlastne počať. Čo platí pre slobodu na úrovni jednotlivca, platí aj pre štátnu samostatnosť na úrovni národov. Tridsať rokov sme nezávislí, ale vlastne ani nevieme, čo chceme s nezávislou republikou vo svete dosiahnuť.

Sme nedokončená krajina. „Dorobiť“ či dobudovať Slovenskú republiku je výzvou aj po tridsiatich rokoch samostatnosti. Skôr než príde skúška v podobe ďalšej veľkej medzinárodnej krízy, ktorá otestuje našu vnútornú odolnosť a súdržnosť.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.