Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
17. jún 2022

Procesia Božieho tela

Málo nás bolo, znepokojujúco málo

Včera bol sviatok Božieho Tela. Je to tradícia, ktorá sa na rakúskom vidieku spája s opulentnou procesiou.

Málo nás bolo, znepokojujúco málo

Ilustračné foto: www.clovekavira.cz/Radek Hanskut

Zvlášť v mojej burgenlandskej dedine sa „Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi“ zvykol sláviť naozaj pompézne.

Pre mňa osobne je to vyvrcholením katolíckeho roka.

Prvýkrát po štyroch rokoch (v roku 2019 hrozilo mrholenie, preto zrušili procesiu) sme pochodovali za monštranciou po dedine – a chvíľu som bol šťastný.

Časy sú zlé, mnou vytúžené „roaring twenties“ sa po ústupe pandémie nedostavili, vláda mi s nevypočítateľnými dôsledkami zruší od 23. augusta platnosť mojich covidových certifikátov, vojna sa s obrovskými obeťami naťahuje, no a za rohom číha tretia kríza, čochvíľa nám tu niekto môže skrachovať, buď my so svojimi úsporami, alebo príliš zadlžené štáty v susedstve.

Nálada je skrátka blbá, diesel stojí dve eurá, švédsku dovolenku sme vymenili za českú, žena chytila ďalšiu chrípku, pritom opäť nie tú legendárnu, deti včera ešte kašľali, predvčerom mali ešte zápal očných spojiviek. Boli tri dni doma, urobili nám peklo.

Ale včera bola procesia Božieho Tela.

Bol to sprievod zranených, ustarostených a pozostalých, ale bol.

Ako vždy nás pozdĺž trasy vítala aleja z konárov, paliem a kvitnúcich kríkov v mohutných kvetináčoch.

Ako vždy miestni farmári postavili vo svojich bránach prekrásne oltáre, skutočné zelené džungle s naivnými obrazmi svätých z 19. storočia.

Ako vždy kráčala dedinská kapela vpredu, nasledovali hasiči v parádnych uniformách, potom hasičský dorast, potom zopár z detí, ktoré mali túto jar prvé sväté prijímanie.

Na poslednej procesii v roku 2018 nás bolo asi trikrát viac. Zdieľať

Potom farár pod firmamentom, teda pod „nebeským stanom“, ktorý niesli štyria páni s dôležitým postavením v miestnej spoločnosti.

Ako vždy bolo z prenosného reproduktora počuť dychčanie farára. Nie je starý ani chorý, iba pažravý a s touto procesiou sa z neznámych dôvodov strašne ponáhľal.

Možno sa inštinktívne ešte stále bojí anonymných udávaní, ktorých zažil počas lockdownov jedna radosť. Možno ešte stále nie je cool.

Za firmamentom sme šliapali my, bežný ľud. S nami boli aj štyri utečenkyne z Kyjeva, zväčša vedkyne z ukrajinskej akadémie vied. Keďže mladšia z tejto rodiny spieva v zbore kyjevskej opery, naši ju od prvého dňa nútili zvyšovať úroveň tunajšieho kostolného zboru. Odvtedy chodia pravoslávne Kyjevčanky na našu katolícku omšu.

Bože, som si povedal úplne bez irónie, ako si nás obohatil!

Ubudli dedinčanky, ktoré v procesii Božieho Tela videli primárne príležitosť na výmenu dedinských klebiet. A pribudli inteligentné Kyjevčanky, ktoré by sa – keby vedeli po nemecky – dokonca aj modlili.

Málo nás bolo, šokujúco málo.

Inzercia

Na poslednej plnohodnotnej procesii, v roku 2018, nás bolo asi trikrát viac.

Treba vedieť, že procesia Božieho Tela predstavuje pre mnohých sekulárnych Rakúšanov nepriateľskú okupáciu verejného priestoru všemocnou cirkvou. Keďže hlavná ulica mojej dediny je zároveň najvyťaženejšou cyklotrasou Rakúska, cyklisti pred štyrmi rokmi okolo nás prefrčali s opovrhnutím. Niektorí by nás najradšej zrazili.

V tomto roku sme už nikomu neprekážali. Niektorí cyklisti sa dokonca zastavili a pozorovali nás s jemným úsmevom. Už nie sme relevantní, sme už len taká milá exotika.

U nás v dedine je zvykom, že pod oltármi v tých opulentných zelených džungliach sú pre pochodujúcich pripravené malé požehnané kytičky. Moje deti si, samozrejme, zobrali tie najkrajšie, najpestrejšie a najvoňavejšie kytičky, Ukrajinky zase tie najbiednejšie.

Kytice, ktoré si zobrali Ukrajinky, vôbec nemali vôňu, bolo tam trošku zelene a zopár nie celkom zrelých klasov pšenice.

Ukrajina, pšenica, bieda – nie, nevymýšľam si, takto to bolo.

Kým šliape farár, šliapem aj ja. Zdieľať

Ako vždy nás na konci čakalo agapé vo farskej záhrade. Malinovky, striky, pivká, slané rožky. Ešte aj tam nás bolo znepokojujúco málo, z miestnych jaslí napríklad bol prítomný iba môj syn a obávaný „hryzúci Lorenc“.

Už to nebola tá „božiatelová“ eufória ako pred štyrmi rokmi, keď som sa po niekoľkých strikoch ocitol v nebeskom Jeruzaleme.

Nuž, v tomto roku mi syn zozadu hodil do hlavy ostrý kameň, ale aj bez toho by som sa asi vyhýbal dlhším rozhovorom.

Veď po dvoch rokoch karantenizácie netušíš, čo sa deje v mysliach tvojich spoluobčanov. Niekto by mohol tresnúť nejakú nehoráznosť a skaziť ti náladu.

Najhlbší, hoci tiež len päťminútový rozhovor som mal s Kyjevčankami. Oslovili ma s tým, že sa nevedia dočkať, kedy ich moja žena opäť vezme do Bratislavy.

Povedali, že sa u vás cítia viac doma, reči sa dá trošku rozumieť, stoja tam podobné paneláky, na Slovensku sú skratka trošku ako doma.

Rozumel som im. Nie som Slovák, ale dojalo ma to.

Myslel som si: No a veci sa majú paradoxne tak, že ja sa cítim vo svojej dedine viac doma, odkedy ste tu vy Ukrajinky. Ukrajinky, čo hltáte knihy z ruskojazyčnej poličky mojej domácej bibliotéky, čo ma zdravíte, keď idete pracovať do viechy, pozdravom „Zdravstvujte, Martin“.

Ešte mi napadla myšlienka, čo urobím, ak tento trend bude pokračovať. Čo ak účasť na procesii bude každým rokom už len upadať? Nie je to príjemná predstava, pochod bez pochodujúcich pochodom nie je.

Predbežne som si problém vyriešil takto: Kým šliape farár, šliapem aj ja.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.