Tému pripravili Jaroslav Daniška, Martin Hanus, Jozef Majchrák a Fero Múčka.

Na uplynulých štyroch rokoch vládnutia Roberta Fica bolo priam čítankovo vidieť, že je typom politika, ktorý si ide oveľa viac za svojím kariérnym snom než za nejakým snom o krajine.

Chcem byť prezidentom

Najväčšou politickou udalosťou bola jeho prezidentská kandidatúra. V Európe sa pritom nedá nájsť príklad iného politika, ktorý by v takomto politicky mladom veku, na vrchole moci aj popularity, túžil odísť z najsilnejšej exekutívnej funkcie do prezidentského úradu, ktorý má u nás viac-menej len reprezentatívnu funkciu. Robert Fico si však vysníval, že ešte pred dovŕšením päťdesiatky sa stane prezidentom.

Podľa tohto jeho úsilia a jeho dôsledkov môžeme rozdeliť uplynulé štyri roky do dvoch fáz – na obdobie pred prezidentskou kandidatúrou a na obdobie po prezidentskej kandidatúre.

Chýry o tom, že Robert Fico bude v marci 2014 kandidovať za prezidenta, sa začali šíriť už pár týždňov po zdrvujúcom víťazstve Smeru v marcových voľbách roku 2012. Fico sa totiž s týmto plánom zdôveril najbližším straníkom, ktorí tajomstvo neudržali (ale zrejme od nich Fico ani nechcel, aby ho udržiavali), a šírili chýry medzi novinármi.

Samotné vládnutie už Fica zjavne nebavilo, ale unavovalo, v tomto je celkom iný než Mečiar či Dzurinda, ktorí sa – každý z iných dôvodov – chceli na premiérskom poste udržať čo najdlhšie, až si nestihli všimnúť, že sú už za zenitom. Prezidentský úrad sa preto zdal Ficovi ako najlepšia úniková stratégia, ktorá by najviac zodpovedala jeho politickému naturelu – aj v tejto role by si zachoval silný neformálny vplyv na vládnu stranu aj na atmosféru v krajine, nebol by však nútený robiť žiadne nepopulárne opatrenia či fiškálne zodpovednú politiku.

Prezidentský úrad sa preto zdal Ficovi ako najlepšia úniková stratégia, ktorá by najviac zodpovedala jeho politickému naturelu. Zdieľať

Naopak, ako „ľudový prezident“ by si naďalej mohol udržiavať stabilne vysokú mieru popularity, ktorá je jeho životným elixírom v politike. Okrem toho by mu funkcia ponúkala aj skvelý materiálny status, ktorý je pre neho tiež dôležitý. To bol hlavný Ficov sen, keď pred štyrmi rokmi opätovne nastúpil do premiérskeho úradu.

Štvorročné vládnutie Smeru tak bolo prvé dva roky podriadené osobnej ambícii Fica stať sa prezidentom. V novembri 2013 však prišiel veľký otras. Vo voľbách do VÚC síce Smer opäť získal najviac županov aj regionálnych poslancov, ale z výsledkov bolo zjavné, že prišlo k voľbám menej voličov Smeru, než sa čakalo. Vo Ficovej strane si uvedomovali, že víťazstvo Kotlebu nad Maňkom v Banskej Bystrici neukazuje ani tak na vzostup extrémizmu, ale skôr na fenomén protestného voliča, ktorý volí proti establišmentu a ktorý môže o pár mesiacov skrížiť Ficove prezidentské plány.

Z Ficovho okolia vtedy opäť preniklo, že premiér začal váhať a zvažoval, či pôjde do rizika. Napokon však v decembri, tri mesiace pred prezidentskými voľbami, ohlásil kandidatúru a zvyšok je známy. So zahanbujúcim náskokom ho porazil úplný politický outsider Andrej Kiska, za ktorými sa združili hlasy opozície aj potrestu.   

Prezident Andrej Kiska rok po svojom uvedení do funkcie, keď vystúpil so správou o stave republiky počas 53. schôdze Národnej rady SR 18. júna 2015 v Bratislave. Fico. FOTO TASR - Michal Svítok

A tak sa začala druhá fáza vlády Smeru po prezidentskej porážke. Prvé mesiace bol ponížený premiér bez viditeľnej motivácie, Smer bol v kríze a zdalo sa, že sa napĺňajú prognózy kuvikov, že sa blíži osudu HZDS po Mečiarovej porážke v roku 1998. Tu však Fico preukázal mimoriadnu dávku sebadisciplíny aj životaschopnosti. Keď sa na konci roka 2014 objavila kauza CT v piešťanskej nemocnici, donútil odstúpiť Pavla Pašku, dovtedajšieho predsedu parlamentu a spolu s Kaliňákom najsilnejšieho muža strany. Ficovi to politicky vlialo novú krv do života – jednak preto, že Paška už bol príliš silným symbolom korupciou prelezeného zdravotníctva a jeho povesť zreteľne škodila Smeru aj Ficovi.

Za odstavením Pašku bol ešte ďalší dôvod. Po porážke premiéra v prezidentských voľbách totiž Paška v zákulisí Smeru vravel, že Fico sa už z toho nespamätá a musia ho v strane postupne nahradiť. Fico si tak s Paškom vyriešil aj svoj súkromný problém. To sa už začal rok 2015 a postupné prípravy na volebný rok. Až prišlo leto a migrantská kríza, kde bolo cítiť, že Fico si opäť užíva politiku aj komunikáciu so svojím voličom a túži opäť svoju stranu priviesť k drvivému víťazstvu.

Za odstavením Pašku bol ešte ďalší dôvod. Po porážke premiéra v prezidentských voľbách totiž Paška v zákulisí Smeru vravel, že Fico sa už z toho nespamätá a musia ho v strane postupne nahradiť. Zdieľať

Ako však Robert Fico vládol v konkrétnych oblastiach? Bližšie sme sa pozreli na verejné financie, biznis svet Smeru, pretože práve tu sa točia veľké peniaze, ďalej na zdravotníctvo, zahraničnú politiku, rómsku problematiku či súdnictvo.

Potvrdil staré pravidlo

Keď premiér nedávno hodnotil rozpočet krajiny na budúci rok, pridal k tomu aj poznámku, že už dávno neplatí, že to bola len pravica, ktorá dbala na zdravie verejných financií. No pohľad na čísla hovorí, že jeho vláda tento stereotyp len potvrdila.

Deficit verejných financií za minulý rok je dokonca o niečo vyšší, ako bol v roku 2013, teda v prvom roku Ficovho vlastného rozpočtu, hoci plány vlády z roku 2012 hovorili o výraznom poklese. To je však menej dôležité hodnotiace kritérium a vplýva naň mnoho vecí. Dôležitejšie je, aké veľké boli opatrenia, ktoré na zníženie permanentnej sekery v rozpočte vláda urobila.

Podľa prepočtov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dosiahol Fico za štyri roky horší výsledok ako Radičovej vláda za ten jediný rok, keď rozhodovala o rozpočte (2011). Z troch rokov, keď rozpočty záviseli len od tejto vlády (2013 – 2015), využila na väčší pozitívny zásah do verejných financií len rok 2013. Ostatné roky ich stav len zhoršovala. Je to tým horšie konštatovanie, že vývoj ekonomiky jej nahrával a tiež sa jej podarilo zlepšiť výber daní, respektíve obmedziť úniky, najmä na DPH.

Dobrým symbolom opatrení, ktoré veľa sľubovali, môže byť Kaliňákova reforma ESO, ktorá mala zefektívniť a zoštíhliť štátnu správu. No stal sa opak – počet ľudí platených z verejných zdrojov vzrástol.

Z troch rokov, keď rozpočty záviseli len od tejto vlády (2013 – 2015), využila na väčší pozitívny zásah do verejných financií len rok 2013. Ostatné roky ich stav len zhoršovala. Zdieľať

Fico si ako predseda vlády prežil finančnú krízu a pochopil, že je dôležité dodržiavať nejaké pravidlá a nedať zámienku, aby sme z pohľadu finančných trhov vyčnievali. Cieľom tak bolo dodržať základné pravidlá, čo v dnešnej európskej realite stačilo na to, aby krajina v tieni iných problémov kontinentu nevzbudila pozornosť tých, ktoré držia náš štyridsaťmiliardový dlh.

Nápady, ktoré mali niečo do seba, prichádzali skôr zdola než z vládneho programu. Za zmienku stojí mierne odbúranie daňového zaťaženia z práce pre nízkopríjmové skupiny. Celkovo však platí, že hoci má Slovensko nadpriemernú nezamestnanosť, má aj nadpriemerné zaťaženie práce daňami a odvodmi a nevhodný zákonník práce – napríklad pre tých, ktorí ponúkajú kratšie pracovné úväzky.

Smer ako biznis strana

Absentujúca ambícia premiéra a vlády presadiť zásadnejšie zmeny umožnili biznis pozadiu strany plne sa koncentrovať na jej úlohu. Radičovej vláda sa na začiatku venovala rušeniu viacerých veľkých nezmyselných projektov, ktoré jej zanechala prvá Ficova vláda (napríklad zmena výstavby diaľnic nie cez PPP, ale z oveľa lacnejších pôžičiek).

Keď sa k tomu pridal pád vlády, ktorý tiež znamenal dočasné obmedzenie fungovania systému, vznikol časový sklz pri čerpaní eurofondov.

Po opätovnom zvolení sa vláda po eurofondoch opäť naplno rozbehla a ich koordináciu zverila Ľubomírovi Vážnemu, ktorý za prvej Ficovej vlády prišiel s najväčšími a najpredraženejšími investičnými projektmi. Podozrenia na obrovskú neefektivitu v eurofondoch prišli aj z rezortov, ktoré vládu dnes pália najviac – napríklad zo školstva, kde sa okrem bežných výdavkov na školy mala prerozdeliť suma vyše 1,5 miliardy eur. Dozerať na to mali práve ľudia, ktorí predtým spolupracovali s Vážnym.

Takto by sa dalo ísť rezort za rezortom, azda najviac vyčnievali popri hospodárstve a životnom prostredí aj zdravotníctvo či ministerstvo vnútra. Zverejnené podozrenie na osoby ministrov Kaliňáka a Počiatka, že mohli mať za prvej Ficovej vlády prepojenie aj na najprimitívnejší mocenský biznis – falošné odpočty DPH – je vhodnou symbolickou bodkou za ich vládnutím.

 Robert Fico počas tlačovej konferencie po skončení mimoriadnej schôdze NR SR. V pozadí sprava minister financií SR Ján Počiatek a minister vnútra SR Robert Kaliňák.  FOTO TASR – Pavel Neubauer

Tu sa treba na chvíľu pristaviť. Práve bratislavská podnikateľská skupina okolo Kaliňáka sa v tomto volebnom období výraznejšie posilnila. Medzi touto Kaliňákovou a košickou skupinou, ktorú viedol Pavol Paška, bolo vždy napätie a vzájomná podozrievavosť. No práve Paška, ktorý najskôr sníval, že raz bude prezidentským kandidátom Smeru a potom sa nádejal, že ak sa Fico stane prezidentom, on po ňom prevezme žezlo premiéra, na konci roka 2014 padol. Spolu s ním už dlhšie klesal aj vplyv ďalšieho košického rodáka Juraja Širokého, ktorého záujmy v Smere boli prepojené s Pavlom Paškom. Velenie košickej skupiny prevzali po Paškovom odchode Peter Žiga a Richard Raši.

Naopak, na sile získala už spomínaná bratislavská skupina okolo Jozefa Brhela a Kaliňáka. Len za prvé tri roky  sa dostali Brhelove firmy k štátnym zákazkám v sume 186 miliónov eur, no ešte dôležitejší je ich dlhodobý vplyv v energetike.

Kým Paška padol, na sile získala bratislavská skupina okolo Jozefa Brhela a Kaliňáka. Na uplynulé štyri roky budú obaja spomínať v dobrom. Zdieľať

Ďalším kľúčovým mužom v biznis pozadí Smeru je aj blízky priateľ premiéra, podnikateľ so zbraňami Miroslav Výboh. Jeho hlavnú kvalitu pomenoval v rozhovore pre Denník N český investigatívny reportér Janek Kroupa, a to na príklade českej korupčnej megakauzy s obrnenými transportérmi Pandur: „Ak chcete získať peniaze z nejakej zbrojnej zákazky, potrebujete človeka, ktorý to vie technicky zrealizovať. To mala byť úloha pána Výboha.“

Keď je reč o biznise, za zmienku stojí aj masívny nástup novej finančnej skupiny na náš trh, českého EPH. Za ním stojí aj prostredie J&T, no najmä český miliardár Křetínský. Po ovládnutí Eustreamu (aj SPP, ktoré vymenil s vládou) či Stredoslovenskej energetiky sa prakticky dohodol na prebratí kontroly nad Slovenskými elektrárňami od Enelu. Hladký priebeh všetkých operácií nasvedčuje, že Smer a premiér sú s ich postupom uzrozumení.

Nehovorme o zdravotníctve a školstve

Zrejme aj Fico cíti, že najnebezpečnejším rezortom je v jeho vládach zdravotníctvo. Nie že by iné boli manažované lepšie, ale zdravotníctvo je voličsky najcitlivejšie.

Naplno to pocítil, keď kvôli relatívne banálnej kauze (CT) musel odstúpiť Pavol Paška, keďže sa toho nakopilo už veľa a z Pašku sa stal symbol parazitovania na ľudskom utrpení, dokonca v tejto disciplíne prerazil dno, na ktorom sa nachádza verejný imidž Penty. Smer s rezortom nemal žiadne iné plány. Nasadil tam Zuzanu Zvolenskú, čo nemohlo nikam viesť, a jej zadanie znelo: Hlavne, aby bolo ticho.

Fico preto vymyslel aspoň trik, ako na nejaký čas zabiť rozumnú debatu o zdravotníctve. Dva roky sa tváril, že zruší súkromné zdravotné poisťovne, a bolo vystarané. Prvú polovicu svojho volebného obdobia mal vyriešenú.

Aj on však cíti, že citlivosť na zdravotníctvo narastá, je tu silnejšie podhubie, ktoré hovorí o jeho neefektívnosti, navyše je vďaka rozličným inštitúciám (napríklad OECD) stále lepšie porovnávateľné so stavom v iných krajinách a jeho neefektivita kričí oveľa viac. A aby tomu nebol koniec, ešte tam operuje aj Penta, čo k spokojnosti verejnej mienky tiež nepomáha.

Premiér vie, že mu to bude spôsobovať čoraz väčšie problémy. Zdá sa tiež, že tlak bude prichádzať aj z témy školstva. To však stále ťahá za kratší koniec. Zatiaľ čo problémov v zdravotníctve sa premiér bojí, problémami v školstve pohŕda.

Zahraničná politika: Hmla a realizmus

Ficovu zahraničnú politiku vyjadrujú tri veci. Po prvé, dvojznačnosť. Príkladom je zahraničnopolitický realizmus maskovaný domácou rétorikou. Keď sa stala Ukrajina prioritou zahraničnej politiky Bruselu a Berlína, Slovensko nerobilo prieky a zabezpečilo spätný chod plynu na Ukrajinu. Maďarsko to odmietlo.

Premiér Fico, ktorého kedysi ukrajinskí oligarchovia a politici na návšteve Kyjeva ponížili, však robil to, čo potrebovala Ukrajina a čo očakávali západné mocnosti. Doma však svoju „ukrajinskú politiku“ Fico maskoval kritikou Ukrajiny a mäkko proruskými postojmi (napríklad k embargu a podobne). Štát robil jedno (pomoc Ukrajine), rétorika premiéra však mala iné témy.

Až príliš často sa tiež opakuje, že jeden pohľad na dianie vo svete má ministerstvo zahraničných vecí a druhý, často opačný, úrad vlády. Ukazuje to, čomu v myslení Roberta Fica slúži zahraničná politika – nie sú to záujmy štátu, ale skôr záujmy jeho strany.

Druhou črtou Ficovej zahraničnej politiky sú ústupky veľmociam. Dobrý príklad je vzťah k USA, napríklad v téme irackej vojny. Ficova zahraničná politika je, samozrejme, založená na dôslednej kritike vojny v Iraku, ale v proamerických gestách vedel premiér zájsť ďalej ako Mikuláš Dzurinda.

Až príliš často sa tiež opakuje, že jeden pohľad na dianie vo svete má ministerstvo zahraničných vecí a druhý, často opačný, úrad vlády. Zdieľať

Reč je o väzňoch z Guantanáma. Vo Veľkej Británii bolo umiestnených 14 bývalých väzňov z Guantanáma, vo Francúzsku 9 a na Slovensku 8. Bolo to viac než v iných krajinách – v Rusku je sedem bývalých väzňov z Guantanáma a v USA sú len dvaja. Robert Fico je teda ochotný robiť veľké ústupky tam, za čo by pravicového premiéra zodral z kože.

Treťou črtou zahraničnej politiky Roberta Fica je jeho realistický inštinkt. Ten v zásade kopíruje nemeckú líniu, Fico bol proti Iraku, nenechal sa stiahnuť bombardovaním Líbye či kritikou Asada, ale má aj svoje stredoeurópske špecifiká. Hoci Fico bol kritikom Orbánovej politiky zameranej na našu maďarskú menšinu (dvojaké občianstvo), nijako tento konflikt nepodnecuje.

Predseda vlády SR Robert Fico a nemecká kancelárka Angela Merkelová počas uvítacieho ceremoniálu v rámci jednodňovej pracovnej návštevy premiéra v Nemecku 3. júla 2012 v Berlíne. FOTO TASR – Michal Svítok

Bez ohľadu na to, či je v Prahe premiérom socialista alebo pravičiar, Fico si s ním dobre rozumie. A najmä, keď sa stali témou utečenecké kvóty, Robert Fico nezaváhal a z vnútropolitických aj zahraničnopolitických dôvodov išiel do priamej konfrontácie s Berlínom a Bruselom. Keďže na EÚ podal žalobu, zašiel tým ďalej ako Praha či Budapešť a keď sa pokúsil o zvolanie Európskej rady po násilnostiach v Kolíne, dostal sa dokonca do tichého konfliktu s Angelou Merkelovou, ktorá to vníma ako svoje poníženie.

Slovensko bude o pár mesiacov predsedajúcou krajinou EÚ a ak bude po voľbách premiérom opäť Robert Fico, žiadneho veľkého konfliktu s Nemeckom sa netreba obávať. Fico totiž dokáže veľmociam flexibilne ustupovať a ešte to pred domácim publikom šikovne zamaskovať.

Najväčší problém hodil na iných

Pokiaľ ide o riešenie rómskej problematiky, pokračovala Ficova vláda v tradícii predchádzajúcich kabinetov a nedokázala k tejto téme pristúpiť ako k strategickému problému krajiny. Hoci malá nádej, že to môže byť inak, na začiatku existovala.

Táto agenda sa z portfólia často politicky slabých vicepremiérov presunula pod silný rezort vnútra, ktorý riadila stranícka dvojka Robert Kaliňák. Novým splnomocnencom pre túto oblasť už nebol úradník, ale politik, poslanec parlamentu za OĽaNO Peter Pollák. Ten vo veľkom štýle ohlásil desaťbodový program, ktorý prezentoval ako rómsku reformu. Tento materiál sa však nikdy nestal oficiálnym vládnym dokumentom a minister Kaliňák po chvíľkovej demonštrácii záujmu dal od rómskej témy rýchlo ruky preč. Nič, čo by znieslo označenie reforma, sa neuskutočnilo.

Hoci na začiatku bolo zopár ambicióznych deklarácií, rómska problematika ostala aj naďalej v úzadí. Zdieľať

Bol prijatý zákon o hmotnej núdzi, ktorý zaviedol niektoré motivačné prvky pre poberateľov sociálnych dávok a skoncoval s ich priestupkovou imunitou, s ktorou mali problém obce s veľkými rómskymi komunitami. Rozbehlo sa tiež niekoľko užitočných projektov v oblasti školstva a zdravotníctva.

Na nič zásadnejšie politici Smeru nenašli odvahu a v podstate len s lepším marketingom zopakovali starú známu taktiku: zveriť túto agendu niekomu bezvýznamnému bez kompetencií a politickej podpory, ktorý sa v prípade potreby dá ľahko obetovať.

Harabina nepodržal

Ministrovi spravodlivosti Borecovi sa dá pripísať plusový bod, že sa mu podarilo dostať do finále schválenie troch civilných kódexov (Civilný sporový poriadok, Civilný súdny poriadok a Civilný mimosúdny poriadok), ktoré nahradili Občiansky súdny poriadok, ktorý platil ešte od 60. rokov minulého storočia. Tieto zmeny sa môžu pozitívne prejaviť na rýchlosti súdnych konaní. 

Kódexy sa pripravovali už za predchádzajúcich vlád, ale až Borecovi sa ich podarilo presadiť v parlamente. Borecovmu ministerstvu sa dá pripísať aj istá zásluha na odstavení Štefana Harabina z pozície šéfa Najvyššieho súdu. Boli to najmä ľudia z blízkeho okruhu ministra, ktorí prišli s taktikou, vďaka ktorej Harabin stratil väčšinu v Súdnej rade a boj o kľúčový justičný post prehral.

Predseda vlády Robert Fico a predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin 17. júla 2013, keď prezident SR Ivan Gašparovič vymenoval za nového generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára. FOTO TASR – Michal Svítok

Premiér ho nepodržal, hoci sa Harabin o jeho priazeň veľmi snažil. Ale ani v tomto prípade sa premiéra Fica nedá prechváliť – napokon, bolo to za jeho prvej vlády, keď sa stal Harabin (ako nominant HZDS) najskôr ministrom spravodlivosti a neskôr šéfom Najvyššieho súdu, ktorý následne dostal súdnictvo do stavu morálneho marazmu. Fico teda čiastočne nechal napraviť škody, ktoré predtým sám v súdnictve umožnil.

Ambície bez ambícií

Na rozdiel od obdobia prvej Ficovej vlády bolo druhé obdobie o niečo menej turbulentné. Aj preto, že nemusel riešiť aj problémy slotovskej SNS a mečiarovského HZDS, všetko varil vo vlastnej straníckej kuchyni. Kým záver jeho prvej vlády poznačilo vypuknutie finančnej krízy, tentoraz mu vonkajšie prostredie, najmä stav nemeckej ekonomiky, prialo. Aj vďaka tomu ekonomika rástla a nezamestnanosť klesala.

Ficova vláda sa aspoň snažila, aby tomuto vývoju priveľmi neprekážala. Smer je stranou, ktorá si dáva pozor, aby sa neuchyľovala k ideologickým excesom. Súčasne však nemá guráž pustiť sa do presadzovania vlastných vízií. A hoci je ľavicou, k verejnému sektoru a oblastiam ako školstvo a zdravotníctvo má macošský vzťah.

Smer kládol po celé štyri roky dôraz na udržiavanie chodu štátu a koordináciu záujmov biznis skupín. Ak by sme to chceli povedať pozitívne, boli to roky stability. Ak by sme to mali pomenovať negatívne, boli to štyri roky pozvoľného úpadku.

Ale ani to nemohlo dopadnúť veľmi inak, ak nám vládol premiér s veľmi silnými osobnými ambíciami, no s veľmi slabými ambíciami posunúť krajinu o kúsok vpred.

 

Titulná foto – Robert Fico 11. marca 2012, krátko po oznámení výsledkov parlamentných volieb. (Profimedia.sk)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo