Michal Vaško: V Cirkvi sa médií bojíme

Michal Vaško, nenápadný štyridsiatnik, majiteľ rovnomenného prešovského vydavateľstva. Jeho meno sa spája najmä s vydaním Zločinov komunizmu a týždenníkom Zrno. To, čo mnohí hovoria len potichu a zaobalene, on pomenúva nepríjemne otvorene. Málokto pritom vie, že je katolíckym kňazom.

Ste kňaz a máte vlastné vydavateľstvo. Môžete to vysvetliť?
Ako študent teológie a neskôr kňaz som spolu s inými nadšencami vydával samizdaty. Po revolúcii som preto dostal od svojho biskupa menovací dekrét do pastoračnej komisie, v ktorom bolo doslovne uvedené, že mám na starosti edičnú činnosť. Najjednoduchší spôsob, ako edičnú činnosť nerobiť v rozpore so zákonom a zároveň do ekonomicko-právnych problémov nezaťahovať biskupa, bolo založiť si živnosť. V návale porevolučného nadšenia mi však ušlo, že je to v rozpore s ustanoveniami cirkevného práva. No vnútorne som to chápal tak, že podnikanie je činnosť prevádzaná za účelom zisku a moje podnikanie malo predsa iný zámer – a ten, kto rozumie základom matematiky a ekonomiky, vie, že zisk sa vyrába inak než vydávaním nekomerčných kníh.

Vaše vydavateľstvo je neziskové?
Vydavateľstvo tohto typu a v krajine s takým malým trhom ani nemôže byť ziskové. Väčšina vydavateľstiev to rieši tak, že vydávajú knihy pre širšie čitateľské zázemie, aby mohli vydávať aj kvalitnejšie knihy, o ktorých vedia vopred, že budú stratové. My sme z viacerých dôvodov vsadili na poskytovanie polygrafických služieb, ktoré sú ziskové a vďaka tomu potom môžeme vydávať Zrno a knihy, ktoré sú naopak neziskové.

Na seminári v januári 2005 o stave kresťanských médií na Slovensku ste sa vyjadrili, že Cirkev sa mnohokrát domáha dialógu navonok, no dialóg v nej samotnej absentuje.
Slovo „dialóg“ patrí medzi veľmi frekventované slová nielen v koncilových dokumentoch, ale aj vo vyhláseniach posledných pápežov a v cirkevných dokumentoch posledných desaťročí. Dialóg patrí k znameniam doby. Neznamená to, že predtým v Cirkvi prítomný nebol.
V časoch útlaku sa Cirkev veľmi naliehavo domáhala dialógu s utláčateľmi. Čo je v poriadku. No nie je v poriadku, ak princípy, ktoré chceme, aby nám ako Cirkvi neboli upierané, upierame sami sebe navzájom. A to by sme mali byť vzorom v ich uplatňovaní.
Viem, že ak sa v Cirkvi zdôrazňuje viac poslušnosť, ako dialóg, je to tak trochu o zodpovednosti. Ale aj o strachu. Lebo dialóg bolí. Zaštítiť sa autoritou je bezbolestné a jednoduché. A pre väčšinu ľudí aj účinné. Som zástancom kombinovanej výchovnej metódy – malé dieťa má uši na zadku, väčšie na ušiach a dospievajúce v srdci a v intelekte. No a v Cirkvi sú za malé deti považovaní všetci, aj tí, ktorí už o hlavu prerástli svojich učiteľov. Tí mentálne dospelí utekajú z Cirkvi, lebo tam stále „bijú po zadku“... Teraz hovorím o Slovensku, lebo to našťastie nie je celosvetový jav.
Smutný som preto, lebo vzdať sa dialógu znamená krok späť a rezignovanie zo vznešenej pozície učiteľa a proroka na pozíciu policajta a moralizátora.

Čo si myslíte o mediálnej politike Katolíckej cirkvi na Slovensku?
Nič, lebo neexistuje. Začína sa rodiť, ale nie vo forme stratégie. Zatiaľ sme čosi odpozorovali a napodobňujeme. Biskupi už majú hovorcov, máme tlačovú agentúru, mediálnu radu a možno ešte niečo. Ak funguje rádio Lumen, je za tým osobná zaangažovanosť biskupa Baláža, ak funguje niekoľko časopisov a vydavateľstiev, je za tým osobná iniciatíva niekoľkých nadšencov, alebo v prípade Katolíckych novín tradícia. Nie je to málo. Ale zatiaľ sa nedá hovoriť o stratégii, čo je škoda, lebo sme premrhali mnoho nadšenia, energie aj peňazí. Takto stratený synergický efekt a prierazná sila investovaného nadšenia a peňazí sa za tie roky ráta už na desiatky miliónov korún a na desiatky percent verejnej mienky.
Ak sa raz mediálna stratégia Cirkvi na Slovensku bude vytvárať, mali by ju z poverenia biskupov robiť ľudia, ktorí už čosi na tomto poli dokázali. Lebo niekedy sa funkcie v Cirkvi obsadzujú systémom: „Jožo ešte nič nemá, dajme to jemu.“ Ale otázkou je, prečo asi ešte nič nemá?

Nepredišla by Cirkev mnohým útokom namiereným voči nej, keby o svojich chybách hovorila otvorene a pálčivé otázky primerane vysvetľovala?
Samozrejme. S vyplazeným jazykom dobiehame utekajúci vlak namiesto toho, aby sme preventívne otvárali aj nepríjemné témy a aby sme vážne a systematicky nastoľovali témy dôležité a nanajvýš aktuálne. V mediálnom prostredí platí, že prvá informácia nielen informuje, ale aj formuje. A my sa tejto možnosti vzdávame bez boja. Počmáraný obraz sa však retušuje ťažko a zjazvená tvár sa už nikdy celkom nevyhladí. Práve pri pálčivých témach najviac vidno úplnú absenciu mediálnej stratégie Cirkvi na Slovensku.

V kresťanských periodikách málo rezonujú spoločenské témy, dokonca také, ktoré sa istým spôsobom dotýkajú samotného kresťanstva. Za všetky možno spomenúť komisára Buttiglioneho. Nemá Cirkev k týmto témam čo povedať?
Cirkev na Slovensku zrejme ešte nezbadala, že verejná mienka sa už dávno netvorí z kazateľníc. Niekoľkominútová kázeň je prevalcovaná mnohohodinovým pôsobením novín, rozhlasu a televízie.
Mediálne agentúry, politické strany a záujmové skupiny už mnohokrát vyskúšali manipuláciu a spravodajské hry. Existujú presne vypracované mechanizmy, ako a kedy nastoliť tému, ako ju vygradovať a ako z toho vyťažiť. Samozrejme, že väčšinou média fungujú jednoduchšie – reflektujú to, čo sa stalo a výber robia podľa očakávanej objednávky mediálneho odberateľa.
V Cirkvi sa médií bojíme, lebo by mohla vyjsť najavo naša nevzdelanosť, nedostatok rozhľadu a nedostatok argumentov. Aj tu sa odráža zbabelosť doby: Kedysi šiel kráľ na čele armády, aj s rizikom, že na bojisku položí svoj život. Dnešní vodcovia sedia v bezpečných bunkroch a krvácať nechávajú druhých.
Bolo by potešiteľné a veľmi užitočné, keby tí, čo nosia drahokamami vykladané pastierske palice a čiapky múdrosti, sa pred národ postavili a vážne, dôstojne a presvedčivo by vysvetlili, o čo ide. Pred národ – tým nemyslím z kazateľníc, kde sa cítia bezpečne, lebo poslucháči sú nemí. Ale v aréne, kde je dovolené všetko. Tam očakávame prejavy a silu Ducha.

Prijali by vôbec slovenskí veriaci – ešte stále vo veľkej miere tradiční – otvorenú mediálnu politiku Cirkvi?
Otvorená mediálna politika Cirkvi sa dá robiť citlivo a zodpovedne, ale aj necitlivo a nezodpovedne. Hoci niekedy je ťažko rozlíšiť, čo už ublíži a čo ešte pomôže. Isté je iba to, že strkať hlavu do piesku nepomôže.

Týždenník Zrno, ktorý vydávate, spĺňa v rámci svojich možností úlohu otvárania vnútrocirkevného dialógu. Jeho šesťtisícový náklad je však oproti 85 tisícom výtlačkov Katolíckych novín zanedbateľný. Prečo je to tak?
Možno je to preto, že je 85 tisíc ľudí, ktorým vyhovujú tradičné Katolícke noviny a iba 6 tisíc tých, ktorým dialóg chýba. Možno nie sme profesionáli, ktorí dokážu aj na počte výtlačkov pracovať „vedecky“, možno vzhľadom na dĺžku tradície sú práve takéto čísla primerané. A možno iba jednoducho chýbajú peniaze. Neviem.

Je pre úspešnosť náboženského periodika dôležitá priazeň cirkevnej hierarchie?
Priazeň hierarchie umožňuje napríklad predávať časopis v kostoloch, čo nie je zanedbateľný distribučný kanál. A mnoho úzkostlivých veriacich by sa neodvážilo čítať časopis, ktorý nemá cirkevné schválenie. Možno práve úzkostlivým ľuďom, aj ľuďom, ktorí si od Cirkvi vytrpeli a trpia svoje (a nie je ich, žiaľ, málo), pomôže práve časopis zbaviť sa úzkosti. Lebo trpieť od Cirkvi spravidla znamená trpieť od jej konkrétneho miestneho predstaviteľa. Časopis s priazňou biskupa ukazuje, že to s našou Cirkvou nie až také zlé, ak niektoré témy umožní otvoriť, ak umožní kritiku, a napriek tomu dá svoje požehnanie.

Aký postoj majú voči Zrnu slovenskí biskupi?
To je otázka na biskupov. Arcibiskup Tkáč dal Zrnu cirkevné schválenie a prednedávnom ma uistil, že Zrno číta pravidelne.

Je pravdou, že Zrno nemôže byť predávané na území bratislavsko-trnavskej arcidiecézy kvôli averzii arcibiskupa Sokola voči Zrnu, keďže vo vašom vydavateľstve vyšla istá kniha, ktorá arcibiskupovi Sokolovi nebola príliš po chuti?
Zrno sa predáva vo všetkých diecézach, ale nie vo všetkých farnostiach. Je to na zodpovednosti miestnych správcov. Verím, že aj arcibiskup Sokol aspoň v kútiku srdca oceňuje prínos Zrna pre Cirkev na Slovensku, aj keď naša otvorenosť mu nemusí „ísť po srsti“.
Neviem, ktorú knihu máte na mysli, v našom vydavateľstve vyšli viaceré knihy, ktoré neboli Sokolovi po chuti. Pravdepodobne sa hneval na knihy od Mariána Prachára. Spomínaný kňaz si nič nevymyslel, len opísal svoje skúsenosti a rozhovory s arcibiskupom, a napísané podporil uverejnením oficiálnej korešpondencie s arcibiskupom. Za to by sa nemal nikto hnevať. Ak ja teraz zverejňujem svoje názory, robím to s plným vedomím zodpovednosti a s dobrým úmyslom. Ak tak robí aj arcibiskup Sokol, nemá sa za čo hanbiť.
Navyše, ak by som knihy nevydal ja, ale nejaký obchodník, ktorému je Cirkev ľahostajná, knihy by sa nepredávali len medzi ľuďmi zainteresovanými a znalými problematiky, ako to bolo v našom prípade. Predávali by sa v kníhkupectvách, čo sme my odmietli. Boli by o tom články v bulvárnych novinách, čomu sme tiež zamedzili. Čiže bolo oveľa užitočnejšie aj pre Cirkev, aj pre arcibiskupa Sokola, že som knihy vydal ja.

O akú knihu išlo?
Z vyššie uvedených dôvodov to nechcem zverejňovať.

Majú kresťanskí novinári písať o nedostatkoch a negatívach svojich cirkví?
Ak to dokážu bez hnevu, múdro a zodpovedne, tak nielen majú, ale musia! Zodpovedne v tomto prípade znamená rozlišovať, čo Cirkvi pomôže a čo ublíži. Rozhodne nepomôže, ak sa budeme tváriť, že Cirkev je svätá vo všetkých svojich členoch, že je svätá tu a teraz. Veríme, že svätá je, ale inak. Nie je však bezhriešna. Dlhodobo sa hriechy zakrývať nedajú, ani sa nedajú naložiť na starozákonné kozľa, ktoré vyženieme do púšte. Sú a budú prítomné, či sa nám to páči, alebo nie. Profánne médiá nám robia v tomto dokonca službu: ak nebudeme písať my, budú ony. Ale s hnevom, bulvárne a deštrukčne.

Prečo kresťanskí novinári píšu málo do „svetských“ médií a nevnášajú do nich svoje témy?
Je to o spomínanej zodpovednosti. Ide o to, ako redakcia „upraví“ a zoškrtá napísaný text a nakoľko sa dokáže držať novinárskej etiky. Sám mám s tým zlé skúsenosti. Napríklad televízia odvysielala pred časom rozhovor so mnou zostrihaný tak, že vyznel výrazne kriticky až deštrukčne. V Zrne sme uverejnili autentický prepis celého rozhovoru. Nebyť tejto možnosti, celá téma by vyznela presne naopak, než ako som ju predložil. Hoci šírka záberu televízie a Zrna sa nedajú porovnávať, aspoň časť zainteresovaných sa dozvedela, ako to v skutočnosti bolo.
Navyše – na celkové vyznenie témy ma vplyv aj „prostredie“ článku. Hovoriť napríklad o celibáte vyznie inak v prostredí článkov s praktickým a psychologickým popisom osamelo žijúceho človeka a inak v prostredí bulvárnych článkov o farárovej milenke.
A ďalším faktorom je úroveň časopisu. Vážne témy chcú primeranú úroveň. .týždeň takúto ponúka. Aj náš rozhovor by musel byť urobený inak, ak by šlo o časopis určený pre menej náročný čitateľský segment.

Imrich Gazda

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo