Pri slovinských rodinách (Expedícia Európa)

Pri slovinských rodinách (Expedícia Európa)

Volička hlasuje počas referenda o manželstvách rovnakého pohlavia v Ľubľane 20. decembra 2015. (Foto - TASR/AP)

Spor o homomanželstvá stále rozdeľuje Slovinsko. Martin Leidenfrost navštívil oba tábory.

Musím konštatovať, že zo strednej Európy zostala dnes už len idea strednej Európy. V Európe existuje už len Západ a Východ, pričom Západniari a Východniari v poslednom čase stratili všetko vzájomné porozumenie. Západniar, napríklad, ani v najmenšom netuší, ako veľmi sa Východniar cíti byť oklamaný Západom: implicitne sľúbené doháňanie západného životného štandardu je od finančnej krízy zastavené, Východ je zabetónovaný vo svojej funkcii montážnej dielne a odbytiska tovarov, a teraz mu Západ chce nanútiť ešte aj utečencov a homo-manželstvá.

Slovinský spor

To posledné je ďalším ukazovateľom rastúceho rozdelenia: Homo-manželstvo je v západnej Európe rozsiahlo presadené, na Východe nie je nikde; iba Slovinsko, Estónsko, Maďarsko, Česko a Chorvátsko majú nejaký druh registrovaného partnerstva.

Stredná Európa sa dnes hádam scvrkla na jediný malý štát. Trocha Álp, trocha mora, trocha krasu – Slovinsko. Táto krajina sa háda ako nijaká iná o svojom rodinnom práve: v roku 2012 hlasovalo 55 percent proti homo-manželstvu, 20. decembra 2015 bolo pri zmenenej formulácii otázky 64 percent proti. V Ľubľane som navštívil obidva tábory.

Z Áno-kampane „Čas je za“ mi do kaviarne poslali 41-ročného Mitju Blažiča. Tento LGBT-aktivista pochádzajúci z pobrežia na začiatku vysloví poľutovanie, že nie som Poliak, „môj boyfriend zbožňuje Poliakov“. To je jeho jediný vtip. Odmieta uznať porážku: „Ak sú ľudia za diskrimináciu, je našou povinnosťou ignorovať ich vôľu. Niektoré hodnoty sú nadradené.“ V podstate Áno vyhralo, hovorí, „vyhrávame v teréne, ľudia si zvyknú na LGBT osoby, zvlášť matky LGBT osôb boli v kampani veľmi silné“. Za Nie vidí moc Cirkvi a jednej nacionalistickej opozičnej strany, „ktorí mali mnoho nástrojov, aby vytvárali atmosféru strachu“, navyše v období zneistenia pre prúd utečencov, a k tomu ešte v čase Vianoc.

Musím prerušiť. Veľká časť establišmentu až po Stranu dôchodcov agitovala za Áno, ako bývalý novinár označuje kolegov za „zvyčajne veľmi progresívnych“ a hviezdy dvoch konkurujúcich mydlových opier natočili výhradne pre Áno-kampaň video s objatiami. Nie je viac Soap-divákov ako návštevníkov ko­s­tolov? Vážny muž, ktorý vo svojom šafránovožltom svetri má niečo z budhistického mní­cha, šomre. Nie-tábor vraj klamal. Cirkev má vraj veľa peňazí. Pýta sa ma, s kým z Nie-tá­bora sa stretnem. – „So šéfkou Ide o deti („Za otroke gre”).“ „Ó, tá hrá ustarostenú babičku veľmi dobre.”

Vyfarbí sa, že o niekoľko rokov si chce ísť s „presvedčivou rečníčkou” sadnúť na kávu. „Chcem totiž vedieť, či tomu všetkému skutočne verí”.

Metka Zevniková, vek utajený, si ma objedná do jedného z hlavných katolíckych vzde­lá­vacích zariadení Slovinska, do „Inštitútu sv. Stanislava“. Komplimenty Áno-kam­pane – „takýchto ľudí by sme potrebovali!“ – prijíma penzionovaná chemička z Kranja s medovosladkým úsmevom.

Hneď vidím jej očarujúci úsmev ešte raz, keď sa jej totiž priznávam: „Musím sa vám priznať, že s vami sympatizujem.“ Dodávam však, že napriek tomu zamýšľam urobiť si svoju prácu poctivo a položím jej presne tak kritické otázky ako homo-lobby.

Hitler verzus Hitler

Sedíme v pivnici inštitútu, jej papier je opracovaný riadkami, malými kruhmi a piatimi farbami a hovorí: „Ja tomu verím.“ Ako bývalá vysoká úradníčka na mini­s­ters­tve vzdelávania citovala naspamäť zo zákonov a ako zakladateľka staro­ro­dičov­skej lobby má táto sedemnásobná babička fungujúci spin: „Dvaja muži môžu adoptovať dieťa, ale vlastní starí rodičia nie?“

Musím prerušiť: „Nevyskytuje sa oboje extrémne zriedka?“ – „Už jeden prípad je priveľa.“ – „Nebolo populistické rozohrať kampaň o deťoch?“ – „Nie“. Ne­skôr sa spýtam: „Ruku na srdce, nikdy ste v kampani neklamali?“ – „Ja nie“. A rýchlo dodá: „Naša koalícia nie.“

Urobí hadí pohyb rukou, LGBT-aktivisti „prenikli do škôl, niekedy cez témy ako zdravie“. To mi rozprával aj samotný Blažič, „vyučujem ľudské práva, mám certifikát od Európskej rady.“ Zevniková je proti tomu: „Na konci rodičom odnímu slobodu vychováť ich deti.“ Hovorí: „Východná Európa je čím ďalej, tým viac proti tomu.“ Nie stredná Európa, východná Európa. Na konci ma vyprevádza z pivnice. V aule si spomenie, že svojho času si tu potriasla rukou s Jánom Pavlom II. „To som ešte netušila, že bude svätorečený. Som presvedčená, že je s nami.“

Ak to zhrniem, obidva tábory používajú nacistický kyjak: „Aj Hitler sa dostal k moci skrze vôľu ľudu“, „aj nacisti atakovali rodinu“. Pritom sú si Blažič a Zevniková legislatívne vlastne blízki. Zev­niková nespochybňuje registrované partnerstvo, a keď sa Blažič cíti byť „dis­kri­minovaný 70 zákonmi iba kvôli mojej sexuálnej orientácii“, Zevniková prichádza s balíčkom zákonov, ktorý „odstráni každú sociálnu a ekonomickú diskrimináciu“.

Rozdeľuje ich však definícia rodiny. Opúšťam pôžitkársky pomaly Slovinsko, veď napokon je to aj trocha termálna a trocha vinárska krajina. A krátko sa hojdám v ilúzii, že Európa má stred.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo