Prečo učiteľský štrajk neuspel

Prečo učiteľský štrajk neuspel

Štrajk na základných a stredných školách sa končí. Teraz je dôležité, aby učitelia po krátkej štrajkovej eufórii opäť neprepadli dezilúzii.

Organizátori učiteľského štrajku mali od začiatku jednu veľkú výhodu: nemali funkcionársku sivosť Pavla Ondeka, vyžarovalo z nich, že im nejde len o stavovské platy, ale o čosi viac, pôsobili autenticky aj so svojimi chybami a keďže štrajk spustili krátko pred voľbami, hneď si získali priazeň voči Smeru kritických médií.

Napokon, mediálna pozornosť bola občas až neúmerná váhe relatívne nízkeho počtu učiteľov, ktorí boli zapojení do štrajku a ktorých počet každým dňom klesal. Ak boli učiteľský štrajk aj hromadné výpovede sestričiek naozaj v niečom úspešné, tak v tom, ako odhalili Smer, ktorý napriek deklarovanej ľavicovosti na verejný sektor kašle. To je však príliš málo na to, aby to mohlo učiteľov uspokojiť.

Teraz keď preberajú štafetu vysokoškolskí pedagógovia, môžeme príbeh doterajšieho štrajku uzavrieť.

Dve chyby štrajku

Myslím si, že niektorí organizátori aj mediálni podporovatelia preceňujú význam štrajku, ak hovoria, že po ňom už bude všetko inak, pretože školstvo sa vďaka nemu stalo novou veľkou témou. Ak bude po marci opäť vládnuť Smer, učiteľom čosi pridá, ale to bude asi tak všetko. Robert Fico si to sám pre seba vyhodnotil nie ako stavovský, ale ako protivládny „bratislavský“ štrajk. Ani mu to nejde vyčítať ako chorobnú paranoju, najmä po tom, čo šéf Nových školských odborov Ľudovít Sebelédi nemúdro vyhlásil, že ak klesne Smeru podpora o päť percent, štrajk bude úspešný. Vyhlásenia tohto typu boli prvou chybou štrajku.

Druhou chybou bolo precenenie roly médií a podcenenie organizačnej stránky veci. Keď pred vyše štyrmi rokmi lekárski odborári pritlačili k múru končiacu Radičovej vládu, ich lídra Mariána Kollára vykresľovali komentátori ako vydierača či predĺženú ruku opozičného vodcu Fica. Pritom to celkom nesedelo, Kollár patril vo vtedajšom vedení LOZ k tým umiernenejším, zástancom tvrdšej línie bol napríklad dnes už rovnako známy Peter Visolajský. Lekári však uspeli, hoci nemali zďaleka takú mediálnu podporu. Boli však dobre odborovo zorganizovaní a ešte ako bonus nemali voči sebe nabrúseného Fica, ale rozpadnutú Radičovej vládu. 

Ak chcú učitelia nabudúce so svojimi požiadavkami uspieť, nebudú im stačiť nadšená podpora časti médií ani nezávislé iniciatívy a združenia, ani sympatická autentickosť. Budú potrebovať niečo viac, odborársku profesionalitu. Po inšpiráciu by mohli zájsť práve do lekárskeho prostredia.

Ako zničiť odborársky socializmus

Najskôr si však musíme niečo povedať o klasických školských odboroch. Veľa už o nich napovedá ich oficiálny názov – Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy (OZ PŠaV). Tieto odbory nemôžu fungovať kvalitne, pretože ich ovládajú usadení funkcionári okolo Pavla Ondeka, z ktorých už niektorí zabudli, čo je to stáť v triede pred žiakmi. Stačí sa pozrieť na webovej stránke na fotky zo zjazdov OZ PšaV a dýchne na vás atmosféra z ročeniek socialistického ROH. 

Pre učiteľov by však malo veľký význam, keby mali dobré odbory. Ondekove odbory môžu priamo zo zákona uzatvárať kolektívne zmluvy a vďaka členskému príspevku, ktorý je vo výške 0,5 percenta čistého mesačného príjmu člena, by mohli počas ostrého štrajku minimálne sčasti kompenzovať výpadok príjmu štrajkujúcich učiteľov. Napokon, to bol hlavný dôvod neúspechu končiaceho sa štrajku: tisíce učiteľov obetovalo za tie dni mimo práce aj dve či tri stovky eur. Učiteľky, ktoré majú doma dobre zarábajúceho manžela, si to ešte mohli dovoliť, ale pre mnohých je to suma, ktorá je existenčná.

Keby učiteľský štrajk zastrešoval dnešný OZ PŠaV, ktorý združuje vyše 53-tisíc pedagogických aj nepedagogických zamestnancov a má teda nemalé a pravidelné príjmy z členského, mohli by sa doň zapojiť nie tisíce, ale desaťtisíce učiteľov. Lenže OZ PŠaV, podobne ako Machynovo KOVO, slúži viac na samoobsluhu odborárskeho aktívu a na rekreačno-zdravotné pobyty. A napokon, aj keby sa ondekovci do štrajku zapojili, bol by to len vnútrorezortný boj o vyššie platy, ktorý by nemal žiaden spoločenský presah a étos, aký si nesú organizátori súčasného štrajku.

Čo sa s tým dá spraviť? Pre mladú a akčnú generáciu okolo Crmomana, Kočana a Pastorkovej z Iniciatívy slovenských učiteľov by bolo stratou času, keby sa pokúšali ovládnuť OZ PŠaV. Doterajšie snahy niektorých učiteľov integrovať sa do týchto odborov a meniť ich zdola stroskotali. Osedlať sa dá kôň, ale nie dinosaurus. 

Ondekove odbory sa asi nedajú zmeniť zvnútra, ale dajú sa nahradiť. Tých 14-tisíc učiteľov, ktorí sa aspoň na deň zapojili do štrajku, nahromadilo energiu aj morálny kapitál, ktorý by sa mohol po voľbách využiť. Ten pokus by však musel byť organizovanejší a ambicióznejší než Sebelédiho Nové školské odbory.

Doterajšie snahy niektorých učiteľov integrovať sa do Ondekových odborov a meniť ich zdola stroskotali. Osedlať sa dá kôň, ale nie dinosaurus.  Zdieľať

Istý návod ponúkajú práve lekári – aj tí boli kedysi členmi odborov s rovnako hrozným názvom (Odborový zväz pracovníkov zdravotníctva a sociálnych služieb). Tento zväz združoval všetkých zamestnancov v zdravotníctve, lekári boli len jednou zo zložiek, pritom mali pocit, že tou najdôležitejšou. Tí najaktívnejší spomedzi nich si povedali dosť a založili Lekárske odborové združenie (LOZ). Postupnou prácou v teréne si získali väčšinu lekárov vo väčšine nemocníc. Boli oveľa dravejší než tradiční odborári, postupne tak získavali rešpekt rastúcou formálnou silou (počtom členov), ale ešte viac svojou energiou. V roku 2011 tak zbierali ovocie, vybojovali si vyššie platy a odvtedy sú aj členmi tripartity. Pritom ich vedúci predstavitelia ako Peter Visolajský otvorene hovoria o širších problémoch zdravotníctva, korupcii, Pente a paškovcoch, a formujú tak verejnú mienku.

Niečo podobné by sa dalo okopírovať aj na školách, hoci je to na rozdiel od lekárov značne prefeminizované, a teda mäkšie prostredie. Na väčšine škôl sa však nájde silnejšia učiteľská osobnosť, ktorá by pre novú odborársku výzvu vedela nadchnúť ďalších. Tak by sa dala postupne vyzbierať väčšia suma z členského a učitelia by sa mohli časom pustiť aj do premyslenejších nátlakových akcií, než bola tá posledná.

Čo je lepšie než štrajk

V skutočnosti si však želám niečo celkom iné. Keď som žil rok v Taliansku, štrajky dobre zorganizovaných odborov boli samozrejmým koloritom a symbolom krajiny v permanentnej kríze. S manželkou sme najskôr frflali, potom sme už brali ako normálnu vec, že každý piatok sa štrajkuje a naše deti opäť nejdú do škôlky.

Keď som sa teraz trochu nešikovne pokúšal svojej zvedavej šesťročnej dcérke vysvetliť, čo je to presne ten štrajk, vynašiel som sa až tak, že som jej to slovo preložil do taliančiny. Razom všetko pochopila, keďže „sciopero“ (šópero) patrí do základnej slovnej zásoby každého talianskeho predškoláka a školáka.

Protestujúcim učiteľom môžeme síce priať, aby im ostala autenticita a nabudúce k nej pridali ešte niečo viac.

Ale celospoločensky sú štrajky ako nátlakové akcie, ktoré si tá-ktorá vláda a jej sympatizanti budú vždy vykladať ako protivládne vydieranie, chybou v systéme. Oveľa lepšie by bolo, keby sa pre novú vládu stalo školstvo nielen zbojnícko-eurofondovou, ale skutočnou témou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo