Rozhovor s Máriou Podhradskou o tom, ako sa ich rodina vyrovnala s ťažkou správou o diagnóze jej manžela.
Rozhovor s Máriou Podhradskou o tom, ako sa ich rodina vyrovnala s ťažkou správou o diagnóze jej manžela.
Bol to šok. Takúto správu nečakal nikto. Rýchlo sme však pochopili, že v tom nemôžeme zostať sami. Od začiatku sme v tom boli s priateľmi. Máme komunitu, duchovné spoločenstvo v Lamači, sú to naši priatelia, s ktorými sa poznáme už tridsať rokov. Cítili sme, že sú tu pre nás, že aj o polnoci boli na telefóne, až po praktickú pomoc a modlitbu.
Keď nám to lekári povedali, tak si manžela chceli nechať rovno v nemocnici. Prvá reakcia manžela bola, že ale ja som si chcel ísť ešte dnes zabehať. (Smiech.) Boli sme v šoku.
Dlhodobejšie sa cítil unavený, potreboval si často ľahnúť, mal vyšší srdcový tep. Tak som ho vydurila k doktorke, ktorá keď mu zobrala krv, hneď vedela, že to nie je dobré, a poslala ho na hematológiu. Keby prišiel neskôr, tak to mohlo byť ešte náročnejšie. Táto forma leukémie je akútna, teda veľmi rýchlo postupuje, takže to, že prišiel skoro, bolo dôležité.
Nie. Od začiatku sme nič netajili. Však by sme praskli. Načo sú kamaráti? Ja som sa hneď išla vyrozprávať aj za kňazom, ktorý má tiež rakovinu, takže ma vedel pochopiť. Je to veľmi príjemné, že niekto je tu len pre vás, že vás podrží.
Sú to chvíle, keď sa chytáte všetkého, čo ste si dovtedy budovali. Keby sme si dovtedy nebudovali vzťahy, tak sa dnes nemáme čoho chytiť. Je to obdobie, ktorým nás preniesla viera.
Sú to chvíle, keď nenachádzate slová voči Bohu. Ja som to prežívala tak, že som len potrebovala cítiť božiu blízkosť a potrebovala som veriť, že on je tu s nami a že cez to prejdeme. Ja naozaj verím, že Boh mi v jednej chvíli povedal, že môj muž bude uzdravený.
Niekto by mohol povedať, že je to psychológia, že nám to dáva silu, ale to je jedno. Viera nás cez toto obdobie prenáša. Môžem sa rozhodnúť, či v to verím alebo nie. Keby som neverila, ako by som mohla fungovať ďalej? Načo je potom viera?
Ale nie je to tak, že verím kŕčovito. Viem, že sa stane božia vôľa, viem, že to nemáme my v rukách. Zrazu je veľmi hmatateľné, že svoj život nemáte vo svojich rukách.
Zrazu sme myšlienky typu, že treba Bohu všetko odovzdať, že treba naplno prežiť každý deň, ako keby bol posledný, mohli žiť v praxi. Všetko sa vám umocní a to je na tom aj to krásne.
To je pozitívna stránka života, esencia života sa namiešala zrazu tak, že je veľmi silná. Všetko je zrazu silnejšie. Kvety vám voňajú krajšie, slnko svieti krajšie, nebo je krajšie, spoločné chvíle sú krajšie, kamaráti sú úžasní.
Je. Musela som sa v tom tiež nájsť. Potrebovala som pochopiť, čo mám teraz robiť, aká je moja rola. Manžela mi zobrali do nemocnice a ja som ostala pred Vianocami s deťmi sama doma. Nemali sme ani čas to spracovať nejako spolu.
Môj muž je však veľmi praktický a racionálny, takže si zanalyzoval situáciu, emócie odložil bokom a tento prístup nám ostatným veľmi pomohol.
On to celé viedol a spolu s Bohom to stále vedie. Jeho prežívanie vnímam ako jeden veľký zázrak. Najprv rozdelil úlohy, aby firma mohla fungovať ďalej. Dal synovi všetky prístupové heslá, na jednu stranu mi spísal bankové informácie, kolegyni zavolal, dal jej školenie a zveril jej všetky financie vo firme, ktoré boli dovtedy na ňom, a na druhý deň sme ho celá rodina odprevadili do nemocnice.
Jasné. Doktorka bola milo prekvapená, že sme prišli celá rodina. Nič sme pred deťmi neskrývali.
Už prvé výsledky z krvi boli zlé, vtedy tam bol len sám. Potom mu potrebovali zobrať ešte kostnú dreň a potom si nás zavolali obidvoch. To už som mala taký pocit, že to je vážne. Náš syn je dospelý, druhá dcéra má sedemnásť, tak sme im to hneď povedali, že tatino má zlé výsledky a že sa niečo deje. Najmladšia má dvanásť. Vie pekne formulovať, ako sa cíti. Je krásne, že prežíva všetko tu a teraz. Takže to riešime vždy aktuálne. Vždy deťom povieme, ako tatina momentálne liečia, a vedia, v akej fáze liečby sa nachádza. Ale hovoríme len toľko, koľko sa pýtajú.
Všetci sme si museli šetriť energiu na základné fungovanie. Manžel potreboval pomoc, nosievali sme mu do nemocnice veci. V tomto nám veľmi pomohli aj kamaráti. Založili sme mu whatsapp skupinu, v ktorej sme s ním komunikovali. Od začiatku si zachoval humor a doteraz je to jeho spôsobom prežitia. A aj to nám všetkým veľmi pomáha. Napríklad keď na ožarovania chodil do inej nemocnice, ráno sestričkám z chodby zakričal: vidíme sa večer. Ony za ním vybehli, že nie, nie, že nech z ožarovania ide hneď naspäť. A on že: Iba som vás skúšal, či dávate pozor.
V nemocnici dostal do toho všetkého, ako bral chemoterapie, ešte covid. Na nikoho sme sa nehnevali, veď tomu sa úplne nedalo zabrániť, ale bol to veľký stres. Lebo práve sa im podarilo chemoterapiami znížiť všetky hodnoty na nulu a vtedy dostal covid. V tej chvíli sme sa báli všetci. Aj doktori, aj my. Našťastie mu mohli podať monoklonálne látky a prežil to dobre. My to považujeme za zázrak.
Tak sme vnímali aj maličkosti, keď nám kamaráti prišli upratať dom, keď som už nevládala. Uvedomila som si, že je dôležité nechať si pomôcť. Zo dňa na deň bolo všetko na mne, firma musela fungovať, deti sú len na mne. U nás nákupy a varenie robil môj manžel. Veľmi mi pomohlo, keď nám navarili kamaráti alebo keď zobrali najmladšiu na krúžky. Tak som si aspoň občas mohla sadnúť a nebyť stále v behu.
Pauzu od života? Život ide ďalej, treba žiť predsa tento deň, treba umyť riad, dcéra má písomku, tak sa trochu poučíme a musím napísať pani učiteľke, že to nedávame lepšie. Posunula som si priority. Je neporiadok doma? No tak je. Neurobila som večeru? No tak neurobila, lebo nevládzem. Tak urobili deti. Veď sú už veľké. Veľa vecí vo firme sme aj delegovali, zaučili sme nových ľudí.
Tým, že mám s Ježišom blízky vzťah, tak sme sa kŕčovito objali a vedela som, že tu je so mnou. Povedal mi, aby som sa nebála.
Na začiatku sa nám to videlo ako veľká hora, ktorú máme pred sebou, veľká neistota. Ale pochopili sme, že nemá cenu sa nad tým zamýšľať. Treba kráčať krok za krokom. Len dnešný deň. Naučili sme sa strážiť si myšlienky, zorganizovať a zanalyzovať ich tak, aby sme sa nevyčerpali. Učím sa narábať s emóciami.
Začala som chodiť na psychoterapiu a veľmi mi to pomáha. Všetkým to odporúčam, zlepší sa tým kvalita života.
On mal v nemocnici psychologičku. Avšak prvé, čo urobil, keď prišiel na oddelenie, bolo, že si pýtal kňaza. Vysvetlili mu, že majú také pravidlo, že príchod kňaza schvaľuje psychologička. Tak prišla pani psychologička, s ktorou má dnes už za tie mesiace pekný vzťah, a ona mu začala vysvetľovať, že nezomiera, že nepotrebuje kňaza. Môj muž jej vysvetlil, že sa chce len porozprávať s kňazom a chce prijať sviatosť pomazania chorých. Tak sa pochopili.
Aj potom v priebehu pobytu sa rozprávali s pani psychologičkou, ktorá ho povzbudzovala, aby to všetko zo seba dostával von. Tak Mirko napríklad napísal báseň, ktorú som ja zhudobnila. Ja som mu tiež k tomuto obdobiu napísala ešte inú pesničku. To je spôsob, ako to dostávame von. Keď sa človek postaví k takejto výzve dobre, tak sa to dá prežívať v pokoji a nestratiť ani v tomto období radosť.
Tak, že neujdete, že robíte kroky, ktoré viete, že vám môžu pomôcť. K tomu patrí aj kňaz, aj psychológ, aj to, že počúvate rady lekárov. A hlavne žiť tu a teraz.
Naozaj môžem povedať, že je mi dobre. Vzťahy v rodine sa nám zintenzívnili, sme k sebe láskavejší, citlivejší, empatickejší. Láska je zrazu silnejšia. To nie je patetické, prejavuje sa to v malých veciach. Včera sme sa boli prejsť, manžel neskôr vyjadril, že už je unavený, tak som ho uložila a ja som dorobila veci v záhrade a doma. Je to medzi nami pekné. Vôbec to nie je morózno-depresívno-zúfalé.
Dostal sa váš manželský vzťah do novej fázy?
Mali sme dvadsiate výročie svadby. Vždy, keď boli nejaké problémy, snažili sme sa ich riešiť. Dnes to nie je zrazu úplne iné, že by sme sa zrazu zblížili a všetko sme si odpustili. My sme si ubližovali a odpúšťali priebežne, tak ako život išiel.
Uvedomili sme si, že sme doteraz žili aj žijeme život v plnosti. V roku 2013, keď na Slovensku neboli iní umelci, ktorí by sa tiež venovali detskej tvorbe ako my, sme mali naozaj veľa roboty a bolo to veľmi náročné, nevedeli sme si usporiadať život a úplne som sa vyčerpala. Ale potom sme si to usporiadali, aj ja som si uvedomila veľa vecí. Že musím strážiť, aby som horela, ale aby som nezhorela.
Keď sme toto upratali, už sme žili taký vyrovnaný život. Teraz v tomto období sme si už nepotrebovali nič špeciálne povedať, máme veľmi otvorený vzťah. Už sme si hovorili len povzbudivé slová ako „Som tu pre teba“. Alebo sme len tak spolu v tichu, v rešpekte, keď sa ten druhý nechcel rozprávať. Ideme len ďalej v láske, ako sme sa o to snažili aj doteraz.
Podrží vás to, do čoho celý život investujete. Treba si udržiavať kamarátstva, vzťah k Bohu a toto všetko nás podržalo. So zlom prichádza potom aj veľmi veľa dobra.
Nie je to vôbec ľahké. Ja vlastne neviem, načo je tá bolesť dobrá. Ešte je to veľmi čerstvé, aby som to vedela nejako zhrnúť. Verím len, že to všetko má svoj zmysel a že je to naša cesta. Toto sme si povedali obaja s manželom. Že je to naša cesta a že sme ju prijali, že ňou ideme spolu prejsť. Spolu ako manželia, spolu ako rodina, spolu s Bohom.
To by som chcela dopriať každému. Samozrejme, neprajem nikomu chorobu, ale len tú hĺbku a intenzitu prežívania. Možno bez tej bolesti sa to ani nedá zažiť. Je to vlastne krásne. Naučilo nás to žiť prítomný moment. My sme zrazu prinútení takto žiť, mojou jedinou úlohou v tomto čase je byť prítomná tu a teraz, tam, kde ma treba, a tam, kde chcem byť.
Koncert je obrovská nálož výdaja energie a na to som naozaj nemala síl. A tak sme našli úžasné mladé herečky, ktoré mi robia alternantky a chodia za mňa ako Spievanka na koncerty. Ja som si teraz v apríli a máji už tiež odspievala nejaké koncerty a musím povedať, že mi to padlo dobre. Vypnete hlavu a ste tam pre decká, to vás povzbudí a naplní. Keď sa necháme naplniť, tak nás to dobije. Práca aj lieči. Ja som bola aj rada, že som vyšla z tej jednej témy. Práca nám pomôže myslieť na niečo iné.
Veľmi pozitívna. Manželovi našli darcu kostnej drene, čo je pre neho jediná možnosť liečby. Štyrmi mesiacmi chemoterapie a ožarovaní ho pripravili na transplantáciu. My absolútne dôverujeme doktorom, ani raz sme negooglili, ani raz sme neriešili inú alternatívnu liečbu. Od začiatku to vnímame s manželom rovnako. Dôverujeme Bohu a doktorom, ktorí sú neúnavne obetaví, ústretoví a ochotní, a spolu so sestričkami robia nádhernú službu záchrany životov.
Zatiaľ všetko prebieha štandardným spôsobom, bez komplikácií. Mirko dobre niesol aj liečbu, pri chemoterapiách mu nebývalo zle, čo tiež vnímame ako veľký dar.
Transplantáciu má úspešne za sebou, má 50 dní po zákroku a darí sa mu dobre.
To obdobie týždeň pred transplantáciou a dva týždne po nej bolo naozaj veľmi náročné a Mirkovi bolo vtedy veľmi ťažko. Na jedenásty deň po transplantácii sa v tele majú začať tvoriť vlastné krvotvorné bunky. A tak sa aj stalo. Krásny narodeninový darček jeho znovuzrodenia, lebo Mirko mal práve na jedenásty deň od transplantácie narodeniny. A my sme mu so spoločenstvom prišli pod okná zaspievať a modliť sa. Prišlo 65 ľudí.
Nemohli sme ísť na oddelenie, lebo bol v špeciálnom režime. Doniesli sme si pred nemocnicu aparatúru, ozvučenie a takto sme ho prekvapili. Dnes má dobré krvné výsledky. Hoci je ešte v transplantačnom režime, ktorý trvá sto dní, a musí si dávať na veľa vecí pozor. Po sto dňoch mu začnú vysádzať lieky a možno v septembri si budeme vedieť povedať, že sme to všetko zvládli. Bude zrejme aj naďalej pozorovaný, ale veríme, že bude dobre.
Sme vďační všetkým, ktorí Mirkovi darovali v tomto období krv. Je to veľká obeta, ktorú si veľmi vážime.
Dnes sa teší, keď prejde desaťtisíc krokov. Môjmu manželovi táto choroba zobrala veľmi veľa vecí, čo mal rád. Zo dňa na deň prestal behať. A to behával denne 15-20 km. Musel nastúpiť do nemocnice a odísť od nás, jeho najbližších. Keď už mal pocit, že sa mu viac zobrať nedá, tak po transplantácii lekári povedali, že nemôže byť pre roztoče v miestnosti, kde sú koberce, hoci on má rád koberce, že nemôže mať kvetiny, hoci miluje kvetiny, že musí mať vážnu diétu, hoci miluje jedlo. Nemôže byť na slnku, hoci miluje pohyb vonku, nemôže sa starať o zvieratá – sliepky, zajace, psa, ktoré máme. Napriek tomu nie je zdeprimovaný a zúfalý. Je trpezlivý a vie, že všetko je dočasné.
Vníma to ako zmenu, ktorá mu otvorila nové možnosti. On sa dokonca teší na to, čo príde. Je otvorený a v očakávaní. Tým, že všetko pustíte, tak ste oslobodený. Obom nám to dalo veľkú vnútornú slobodu. Každého zväzuje v živote veľa vecí, každého niečo iné. Keď sa vám niečo takéto stane, tak je to príležitosť sa vnútorne oslobodiť od všetkého. Lebo zrazu vám ide len o prítomnosť, o nič iné.
Na tejto ceste má každý svoj boj, ktorý si musí vybojovať za seba. Keď sa niekto pýta, načo je to všetko dobré, tak možno na takúto vnútornú premenu.
Foto: Andrej Lojan a archív M.P.