Prečo ísť voliť

Prečo ísť voliť

A prečo sa nepoddať utópii o bájnom roku 2020.

V médiách aj medzi potenciálnymi voličmi dnešnej opozície sa rozvinula diskusia, či ísť v marci voliť, keďže niet poriadnej alternatívy.

Vždy som veril tomu, že nie je ničou občianskou povinnosťou ísť voliť a že uvedomelým občanom môže byť aj ten, kto sa rozhodne z dobrých dôvodov absentovať. Nie všetci, čo nejdú voliť, sú súčasťou ľahostajnej masy, ktorej nezáleží na verejnom živote krajiny. Aj nevoľba môže byť niekedy uvedomelou a zrelou voľbou.

Pred štyrmi rokmi som sa po prvý raz – a hádam posledný – rozhodol nevoliť.

Malo to svoj dôvod. V roku 2010 som volil zmenu, takže keď o rok a pol neskôr pravica dobrovoľne odovzdávala moc Robertovi Ficovi, zobral som to fatalisticky a do dôsledkov. Svoj suverénny akt uvedomelého nevoliča som neoľutoval ani po tom, čo mi viacerí uvedomelí voliči dávali najavo svoje opovrhnutie – akým právom si ešte vo svojom ignoranstve dovoľuješ písať o politike?

Preto rozumiem tým, ktorí dnes váhajú, či prísť k voľbám. Pre mňa sa však voľby 2016 o niečo viac podobajú na rok 2010 než 2012.

Dvakrát prečo voliť v roku 2016

Éterom sa však šíri pocit, že tieto voľby vlastne nie sú dôležité, pretože vládu bude aj tak zostavovať Smer a je jedno, či si zahoduje opäť sám alebo mu bude niekto podávať príbor. Do toho sa ozýva nový silný hlas, že toto sú len voľby-nevoľby, pretože tie skutočné voľby budú až v roku 2020, keď krajinu spasí akási strana dobrých ľudí. V tomto duchu to zaznieva najmä v časopise .týždeň, ktorého som bol dlho súčasťou.

S oboma pocitmi chcem polemizovať, pretože sa mi zdajú silnejšie než realita.

Po prvé, stále môže byť aj horšie. Aj z tohto dovodu vôbec nie je jedno, ako bude vyzerať vláda po 5. marci. Stačí sa vrátiť do roku 2006: fakt, že si Robert Fico napokon vybral za svojich partnerov HZDS a SNS, mal svoje vážne dôsledky. Keby si zvolil iných partnerov, zrejme by nebolo desivej kauzy Hedviga Malinová, a na konci by sa Smer nevrhol do ekonomického kamikadze a rekordného nárastu zadlženia.

Mesiac pred voľbami je síce stále ťažko predstaviteľné, že by mohol vládu zostavovať niekto iný než Robert Fico. A prinajmenej rovnako ťažké je predstaviť si vládu premiéra Radoslava Procházku, v ktorej by sa objal Béla Bugár s Igorom Matovičom a spolu to vedeli potiahnuť dlhšie než niekdajšia dobrodružná výprava na čele s Ivetou Radičovou.

Lenže aj tak je dôležité, aká vláda tu na jar vznikne – opäť to bude Smer sám alebo Smer s SNS či s jednou, či dvomi stredopravými stranami? Každý z týchto variantov prináša inú perspektívu a inú mieru kvality verejného života. Ani jedna z týchto možných vlád by nebola tou mojou – ale krajina sa asi nikdy nebude celkom podriaďovať vkusu mojej či inej mediálnej menšiny.

Vláda Smeru a SNS je to posledné, čo by Slovensko najbližšie štyri roky potrebovalo, a to nielen kvôli povesti v zahraničí. Aj preto pôjdem voliť.

Po druhé, upínať sa na vzdialenú budúcnosť je v politickom živote iluzórne. Už pred marcovými voľbami v roku 2012 sa šepkalo, že Daniel Lipšic spolu s ďalšími založí novú stranu a stane sa lídrom obrodenej pravice. Lipšic získal 100-tisíc krúžkov na kandidátke KDH, kde predbehol lídra Jána Figeľa, s neskrývaným sebavedomím si založil stranu s názvom Nová väčšina a napokon bol vďačný, že ho na 14. miesto svojej kandidátky prichýlil Igor Matovič.

Ale budúcnosť si nevedia naprogramovať ani onakvejší volební majstri. Napríklad Robert Fico. Ten ešte nie tak dávno veril, že v roku 2016 sa začne tretí rok jeho prezidentovania. Teraz proti svojej vôli kandiduje tretíkrát na premiéra a sám vie, že okrem volebného víťazstva v marci nemá v politike vôbec nič isté.

Čím viac počúvam o novej strane, ktorá by mala v roku 2020 pod svojou strechou zjednotiť nespokojných voličov dnešnej opozície a byť alternatívou voči Smeru, tým väčšmi mám dojem, že nie sú ani tak obrysy budúcnosti, ale najmä mediálna bublina o našej definitívnej spáse. Takýto projekt by mal zaiste slušnú šancu, keby sa Andrej Kiska vzdal opätovnej prezidentskej kandidatúry a zostúpil priamo do politickej arény. To však vôbec nie je isté, sám Kiska v poslednom čase tieto nádeje utlmuje. Najmä ani sám nevie, čo bude o rok-dva.

Takže tento projekt – najviac by sa mu hodilo indiánske meno Strana, o ktorej sa toľko hovorí, ale nič nevie – zatiaľ najviac pripomína pokus o akési OĽaNO 2, len bez Matoviča.

Lepšie Slovensko si najbližšie nevolíme v hmlistom roku 2020, ale už teraz o mesiac.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo