Rok po referende: Ožije Aliancia za rodinu?

Rok po referende: Ožije Aliancia za rodinu?

Referendum o rodine, ktoré bolo pred rokom, malo viacero závažných dôsledkov. O jeden dôležitý sa ešte hrá.

Najskôr to vyzeralo na blamáž: nízka účasť, neplatné referendum, neadekvátna reakcia Antona Chromíka, proste prehra. Vlastne niečo horšie ako prehra – nepriznaná prehra.

Ale keď padol rozvírený prach, ukázali sa pozitíva. Na Slovensku sa neopakoval slovinský scenár, po zmene ústavy neprišiel zákon o registrovaných partnerstvách a nepodarila sa ani protiofenzíva liberálneho tábora. A tiež sa ukázalo, že nebyť Aliancie a jej kampane, všeličo mohlo byť inak.

A potom sa ukázalo, že hoci liberálny tábor skúšal dve taktiky, pred referendom sa tváril ako obeť a po ňom ako morálny víťaz, v skutočnosti sa ukázal byť slabší, ako si sám o sebe myslel, keď sa rozhodol bojkotovať referendum. Dnes, rok po referende, to vidieť úplne jasne: žiadna politická strana nevolá po registrovaných partnerstvách,  ak to niekedy niekto spomenie (najčastejšie z SaS), tak je to skôr povinná jazda, ale bez emócie a presvedčivosti, že ide o ich prioritu. Pretože nejde.

O téme sa nediskutovalo, keď sa volili sudcovia Ústavného súdu, nikto z lídrov „menšinového“ tábora nie je na kandidátke niektorej z parlamentných strán a podobne.

Nazvať však tento stav triumfom konzervatívcov nemožno. A to pre dva dôvody.  

Tým prvým je stav našej politiky, tým druhým stav Aliancie.

Začnime s Alianciou. Aliancia za  rodinu stále nie je tým, čím sama chcela byť a čím by bola krajine prospešná. Nie je to reálna lobistická organizácia. Nefunguje tak. Neúspech chcela nazvať úspechom a stratila tým kredit. A nedokázala si stanoviť ďalšiu prioritu.

Stalo sa ešte niečo horšie, nedokázala pôsobiť jednotne. Veľkou hádankou celej kampane za referendum bolo, či sa Aliancia zmení na politickú stranu alebo inak poslúži svojim čelným lídrom na vstup do politiky. Bola to normálna vec. V tomto spore predsa ide o politický spor, preto je len logické, keď jeho protagonisti chcú vstúpiť do politiky.

Lenže jediný, kto hral v tejto hre čistú hru, bol Anton Chromík, ktorý vstup do politiky odmietol. Tvrdil to od začiatku a nikdy názor nezmenil, nikdy ani nezaváhal. Ostatní až priveľmi špekulovali. A prišli o to najcennejšie, čo mali – o jednotu v svojich radoch.  Preto dnes tváre Aliancie za rodinu nájdete na kandidátke KDH aj Obyčajných ľudí, dvoch strán, ktoré si spolu pravdepodobne nedokážu predstaviť vládu. A to je ešte celkom slušný výsledok, pretože hrozilo, že niektorí skončia aj na kandidátke SNS.

Politicky teda ľudia Aliancie toho veľa neukázali. Je možné, že niektorí z nich sa dostanú do parlamentu, ale je rovnako dosť dobre možné, že sa tam stratia a nedokážu sa presadiť. Alebo si azda s nimi spájate nejaké konkrétne sľuby a návrhy? Čo presne doniesli do kampane pred marcovými voľbami? Osobne mám už dlhšie pocit, že hoci je každý z nich svojím spôsobom šikovný, že v kampani sa tvária, akoby mali mať miesto v parlamente za zásluhy z minulosti. A to je omyl.

Dôležitejšie je však niečo iné: budúcnosť Aliancie za rodinu. Lepšie povedané budúcnosť konzervatívnej lobistickej organizácie, nech už sa volá akokoľvek.

Myslím, že ľudia okolo Antona Chromíka majú na výber z dvoch možností.

Buď budú teoretizovať, alebo sa vrátia k praktickým otázkam. Ak budeme od nich počúvať reči o nízkom kvóre na referendum a potrebe nového ústavného zákona o referende, o nebezpečenstve súdneho aktivizmu, tak teoretizujú. Netvrdím, že nebudú mať pravdu. Často ju mať budú, ale budú robiť niečo, čo robia už iní a v čom sami nie sú najlepší.  

Ak si ale stanovia ďalší politický cieľ a začnú na ňom pracovať, sú späť v hre.

Chromík a ľudia okolo neho totiž veľmi dobre vedia, čím dokážu Andreja Kisku vystaviť tlaku, aby im ďalšie referendum neznemožnil. Vlastne dokážu ešte viac. Ak s ním dokážu hrať politický šach, dokážu ho dostať pod  tlak viac a lepšie ako politické strany.

V poslednom čase počúvam z okolia Aliancie náznaky teoretizovania aj odvážneho uvažovania, ako využiť volebný deň na masovú kampaň v boji proti hazardu. Rozhodnúť sa musia sami. Ak ale rozumejú kríze slovenskej politiky, musia vidieť, že ich miesto je dnes inde ako v parlamente. Viac dosiahnu zvonku, z ulice.

Je rok od referenda a všeličo povedať vieme. Ale na hodnotenie Aliancie treba ešte počkať. Nie až tak kvôli tomu, akí úspešní budú jej bývalí lídri na kandidátkach vo voľbách, respektíve neskôr v parlamente, hoci aj  to má svoj význam, ale najmä kvôli tomu, či sa k niečomu novému nadýchne samotná Aliancia.

Dva predpoklady, zdá sa, už splnené sú: V jej vedení nie sú ľudia, ktorí snívajú o politickej kariére, a panuje aj zhoda, akej téme sa chcú venovať.

A tu je druhý dôvod, prečo rok po referende nemožno hovoriť o triumfe konzervatívcov. Paradoxom týchto volieb totiž je, že hoci žiadna strana nemá registrované partnerstvá medzi svojimi prioritami, v budúcom parlamente môže sedieť viac poslancov ochotných hlasovať za takýto zákon, ako je to dnes. Aliancia preto môže byť o rok či dva potrebnejšia, ako sa nám dnes môže zdať. Nielen kvôli tomu, v akom stave bude strana Roberta Fica, ale aj preto, v akom stave bude parlamentná pravica.

Preto by bolo dobre, aby sa rozhýbali konzervatívni kandidáti, pre ktorých sú tieto témy dôležité, aj Aliancia, ktorá dokáže nastoliť novú tému. Profesionálni politici, ako ukazuje celá prebiehajúca kampaň, to totiž robiť nemienia.

 

Foto: flicr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo