Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
14. máj 2022

Ekológ Miko o pôde, v ktorej nežije takmer nič

Mali sme zelenú poľnohospodársku revolúciu, no roky budeme riešiť jej následky

Rozhovor s bývalým ministrom životného prostredia ČR Ladislavom Mikom o kolabujúcej pôde a o tom, čo môžeme urobiť, aby sa život do pôdy vrátil. 

Mali sme zelenú poľnohospodársku revolúciu, no roky budeme riešiť jej následky

Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Niektorí poľnohospodári povedia, veď tu farmárčim 70 rokov a všetko funguje. Obrazne povedané, farmár nevie, že 500 druhov organizmov v jeho pôde už nežije a zostáva posledných 20, ktoré makajú o život, aby to dali. A môžeme sa len modliť, aby to vydržali. Lebo keď odídu aj ony, systém skolabuje,“ hovorí o stave našej pôdy Ladislav Miko.

Ladislav Miko pôsobil ako minister životného prostredia Českej republiky, vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku aj vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. Po príchode z „úradníckej práce“ zapne mikroskop a v noci pozoruje „pôdne safari“. Je autorom dokumentárneho filmu Geoderma, v ktorom ukazuje málo známy svet pôdnych živočíchov. 

Rozprávali sme sa o tom, prečo na niektorých miestach na Slovensku v pôde nežije takmer nič, či nám hrozí nedostatok, prečo je repka olejná neprávom označovaná za vinníka, koľko mäsa si môžeme spokojne dopriať aj čo má bežný Slovák kupovať v obchode, aby pôde pomohol. 

Ste pôdny biológ, venujete sa tomu, čo žije v pôde. Prečo by nás to malo dnes, v čase vojny, zaujímať?

Keď to veľmi zjednoduším, tak preto, lebo je to náš nástroj, ako následky vojny prekonať. Zdravá, úrodná, fungujúca pôda je základným predpokladom na to, aby sme vedeli vyrábať kvalitné potraviny a aby nám náklady na ne nenarástli nad nevyhnutnú mieru. 

Medzi kvalitou pôdy a cenou potravín je podľa vás súvis?

Naučili sme sa fungovať tak, že vieme zvýšiť produkciu, no v dôsledku toho, ako to robíme, stráca pôda svoje prirodzené schopnosti. Tie musíme dopĺňať umelými hnojivami, pesticídmi a intenzívnymi agrotechnickými zásahmi. To všetko je nadpráca, a teda pridaná energia, ktorú do pestovania musíme vložiť, a ak rastú ceny, sú všetky tieto činnosti ešte drahšie.

Dve tretiny z toho by sme nemuseli robiť, keby pôda fungovala správne – a to je aj dôvod, prečo by to v konečnom dôsledku bolo lacnejšie. Pôdne organizmy nám naozaj môžu pomôcť, aby sa nás zvýšené ceny palív a energií menej dotýkali, pretože do pôdy nebudeme musieť toľko investovať my.

Farmári, ktorí sa k prirodzeným postupom snažia vrátiť, však bojujú s tým, že si to vyžaduje viac námahy aj boja s burinou či škodcami a úroda býva menšia a aj drahšia...

Pri súčasných vstupoch, výstupoch a cenách produkcie to do určitej miery platí, tieto postupy si vyžadujú aj vôľu konzumenta zaplatiť si za kvalitnejšie jedlo viac. Otázkou však teraz nie je, či by sme na celej ploche mali prejsť na bioprodukciu, ktorá je zložitejšia a drahšia, ale či v rámci intenzívnej poľnohospodárskej výroby budeme robiť veci tak, aby sme ďalej nepoškodzovali kvalitu, štruktúru a úrodnosť pôdy. A aby sme ju, naopak, začali regenerovať naspäť. Ale aj bioprodukcia sa za určitých okolností dá robiť pri intenzívnej poľnohospodárskej produkcii. 

Aké vedomosti dnes máme o pôdnom safari, ako ho nazývate, ktoré nevedeli generácie pred nami?

Keď sa pozriete do učebníc agrotechniky a osnov poľnohospodárskych škôl, pôdna mikrobiológia tam vždy bola. Už dávno vieme, že na pôdnych baktériách a mikroflóre záleží. Problém však je, že keď opomenieme ostatných pôdnych obyvateľov, môžeme dostať falošnú informáciu. 

Ako to myslíte?

O pôdnych baktériách vieme, že rozkladajú mŕtvu organickú hmotu a uvoľňujú do obehu živiny pre rastliny. Zdá sa teda, že keď je aktivita pôdnych baktérií vysoká, tak je dobre, a keď je nízka, tak je niečo zle. Pre tieto baktérie sú bežným zdrojom energie mŕtve korienky, slama či opadané lístie. Z väčšej časti ich premieňajú na živiny a z menšej časti z nich vyrábajú humus. Tu rovnica viac aktivity, lepšia kvalita pôdy platí. 

Keď však baktériám túto organickú hmotu nedodáme, teda napríklad keď hnojíme len umelými minerálnymi hnojivami, tak tieto baktérie nemajú čo rozkladať. No vedia si poradiť aj v tejto situácii.

Čo urobia?

Baktérie prepnú svoje enzýmy a začnú rozkladať to, čo predtým vytvárali. Humus, ktorý dovtedy do pôdy dlhodobo ukladali, zrazu uvidia ako zásoby organickej hmoty v špajze a začnú ich jesť. Môžeme teda namerať vysokú aktivitu baktérií a povedať si, že všetko je v poriadku, no v skutočnosti už baktérie rozkladajú podstatu pôdy.

Inými slovami, pôda, ktorá nedostala energiu v podobe organickej hmoty zvonka, začne požierať samu seba. V tej chvíli sa zhoršuje jej štruktúra, pôda menej zadržiava vodu a je náchylnejšia na eróziu. No podľa čísel sa zdá všetko v poriadku. Preto nestačí sledovať len jeden parameter, ale niekoľko. 

Hovoríte, že tí, ktorí stoja za súčasným typom intenzívneho poľnohospodárstva, o týchto vnútorných procesoch v pôde nevedeli?

Čiastočne. Dodnes nevieme v niektorých ohľadoch presne povedať, ako pôda funguje. Keď sa na trhu objavili umelé hnojivá, prvé desaťročia fungovali priam zázračne. Totiž ak nezasiahneme, tak organizmy v pôde neustále recyklujú organickú hmotu, ktorú majú v danom ekosystéme k dispozícii, a nič zvonka nedostávajú. 

Ak si pôdnu produkciu predstavíme ako rovnicu, do ktorej vstupuje viacero prvkov, tak sa výsledok riadi tým prvkom, ktorého je najmenej. My sme prišli na to, že to, čo za prirodzených podmienok produkciu limituje, môžeme doplniť zvonka umelým minerálnym hnojivom. Všetky ostatné prvky zostali zachované, no vďaka umelým hnojivám produkcia neuveriteľne narástla. 

Pôdne organizmy nám naozaj môžu pomôcť, aby sa nás zvýšené ceny palív a energií menej dotýkali. Zdieľať

Kedy nastal problém?

Dlho vyzeralo, že toto je správna cesta, a my sme minerálne hnojivá neustále pridávali. Akoby sme zabudli, že organická hmota je pre štruktúru pôdy úplne zásadná. Živiny sme dopĺňali zvonka, rastliny rástli a vznikol pojem zelená revolúcia: z jednej plochy sme dokázali nakŕmiť viac ľudí a výnosy sa zvýšili. No pôdne mikroorganizmy začali miesto organickej hmoty, ktorá im chýbala zvonka, pomaličky rozkladať pôdny humus. To sa za prvé desaťročia zvonka nijak neprejavilo. Ale dnes už vieme, že čím viac klesá obsah organickej hmoty v pôde, tým viac sa narúša pôdna štruktúra. 

Čo si máme pod pôdnou štruktúrou predstaviť?

Je to akoby špongia, ktorá drží vodu aj živiny. Keď je špongia narušená, voda ani živiny sa nemajú kde udržať a odchádzajú. Aj my sme až nedávno prišli na to, že po dlhšom období zázračne vysokej produkcie musíme živiny pridávať čoraz častejšie, pretože sa v pôde nedržia. Dodávať pôde minerálne hnojivá nie je zlé, no ak jej dávame len tie, vypneme prirodzený mechanizmus tvorby štruktúry pôdy.

Dominantná musí byť organická hmota. Tá je základom a predpokladom života pôdnych organizmov. Dá sa povedať, že čím viac organickej hmoty, tým viac života v pôde. A práve živé organizmy sú „údržbármi“ kvalitnej pôdy – vytvárajú humus, premiešavajú pôdu, vytvárajú jej štruktúru.

Pôdohospodárovi sa teda môže dlho zdať, že je pôda zdravá, ale až pod mikroskopom zistí, ako sa naozaj má?

To, či pôda v tomto zmysle funguje dobre alebo zle, sa dá celkom dobre prečítať podľa výskytu dážďoviek. To sa nedá oklamať. Na parcelu si môžete nasypať kúpené dážďovky, no keď v pôde nemajú dobré organické prostredie, tak tam neprežijú. Vidieť dážďovky je lepšie ako ich nevidieť, no sledovať len jeden parameter nestačí. Je dobré, keď si farmár z času na čas nechá zmerať obsah organického uhlíka, mikrobiálnu aktivitu a počet pôdnych organizmov z hlavných skupín. Jednotlivo sú to dôležité údaje, no samy osebe nestačia. Až dohromady dávajú lepší obraz o zdraví pôdy.

Vo svojej výskumnej práci spomínate, že počas osemdesiatych rokov ste na niektorých miestach na východnom Slovensku našli pôdu, v ktorej nežije takmer nič. Vieme povedať, ako je na tom slovenská pôda dnes?

Nemyslím si, že by na tom bola lepšie. Tieto merania prirodzene závisia od toho, v ktorej časti roka vzorky beriete a aké pôdne organizmy sledujete. Nejakú mikroflóru a baktérie určite nájdeme aj v tej najhoršej pôde. Keby sme však hľadali dážďovky, pôdne organizmy ako roztoče či chvostoskoky, tak v letných mesiacoch počas veľkého sucha na intenzívnych poľnohospodárskych pôdach naberiete aj dvadsať vzoriek a možno tri štvrtiny sú úplne prázdne. A čakal by som, že sa to bude iba zhoršovať, pretože klimatické extrémy sú ešte výraznejšie. 

Čo je ozdravný proces, vďaka ktorému sa pôdne živočíchy do pôdy vrátia?

Dodávať pôde naspäť organickú hmotu, ale aj pestovať rastliny celoročne. A dôležité je aj ich striedať.

Ako to pomôže?

Rastliny, ktoré pestujeme len niekoľko mesiacov v roku, nevytvoria bohatý koreňový systém. Zásobujeme ich nadbytkom živín a ony korene vlastne príliš nepotrebujú vytvárať. Keď úrodu odvezieme, na poli zostane len tento chudobný koreňový systém a pár zvyškov. Preto potrebujeme, aby bola pôda vegetačne pokrytá celý rok. Keď skončí jedna plodina, musíme zasiať medziplodinu, ktorá vytvorí biomasu, čo na poli zostane. Potrebujeme taktiež striedať plodiny, ktoré majú rôzne typy koreňových systémov a aj zloženie organickej hmoty. To všetko prispieva k tomu, aby bol život v pôde bohatší. Tu prichádza na scénu často skloňovaná biodiverzita.

Pre škodcov je monokultúra ako prestretý stôl. Keď stále točíte len jednu rastlinu, potrebujete viac pesticídov na boj so škodcami, no tie zabíjajú aj organizmy v pôde. Celoročné pokrytie, striedanie plodín a ďalšie postupy môžu pôdu dostať naspäť do funkčného stavu. A, samozrejme, dodávanie organických hnojív, no aj tu potrebujeme urobiť zmeny.

Aké?

Ešte predtým, než sme v päťdesiatych rokoch rozbehli intenzívne pôdohospodárstvo, mal jeden farmár súčasne rastlinnú aj živočíšnu výrobu. Čo sa nevyužilo ako potravina, sa použilo ako krmivo či stelivo pre statok. To sa potom vo forme maštaľného hnoja vrátilo späť na pole. V intenzívnej výrobe sme však rastliny a zvieratá od seba oddelili a dostali sme sa do situácie, že máme doslova nedostatok hnoja. 

Ako môžeme mať pri intenzívnej živočíšnej výrobe nedostatok hnoja?

Dobytok ustajňujeme na roštoch, čím vzniká oddelená kvapalná hnojovica. To je veľmi agresívna organická látka a nemôžeme ju na pole dať len tak. Navyše, ak dáte na pole tekuté hnojivo, tak sa v dôsledku zhoršenej štruktúry v pôde jednoducho neudrží. A vytvárame si ďalší environmentálny problém – tekuté hnojivá a živiny, ktoré na polia neustále pcháme, odtekajú do spodných vôd a s povrchovou vodou aj do nádrží. Tak vznikajú takzvané eutrofizované vody: kvitnúce rybníky a zelená žaburina, kde sa sinice a riasy nadmerne rozvíjajú a často skonzumujú všetok dostupný kyslík. 

Vidieť dážďovky je lepšie ako ich nevidieť, no sledovať len jeden parameter nestačí. Zdieľať

Ak maštaľného hnoja potrebujeme viac, môže sa bežný mäsotarián upokojiť, že nie je ničiteľom planéty?

Takáto strašidelná informácia vznikne, keď vezmete izolovanú situáciu a vynásobíte ju do planetárnych rozmerov. Áno, ak zvieratá chováme intenzívne, kŕmime ich masívne geneticky modifikovanou sójou dovezenou z Brazílie, sú ustajnené v jednej stajni v počte, ktorý vysoko prevyšuje únosnú kapacitu prostredia, tak je to pravda. Intenzívny chov, najmä ak dobytok kŕmime bielkovinou, v ktorej je veľa dusíka, zvyšuje významne aj produkciu skleníkových plynov. 

Keď sa však na to pozrieme z hľadiska prirodzeného ekosystému, ten potrebuje producentov, ale aj konzumentov organickej hmoty. Bez bylinožravcov by ekosystém nemohol fungovať. 

Takže bez kráv a koní by sme neprežili? 

Za milióny rokov sme de facto zjedli všetky veľké voľne žijúce bylinožravce. Dnes sa na zvyšky, ako zubry či jelene, chodíme pozerať do rezervácií. Veľké bylinožravce, ktoré sme efektívne vyhubili, sme v priebehu vývoja reálne nahradili domácimi zvieratami. Keby sme teraz povedali, že ovce, kozy, kravy a kone zrušíme, mali by sme veľký problém. 

Ak ich budeme chovať v takom počte, ktorý ekosystém potrebuje, a budeme ich pásť vonku, kde budú recyklovať organickú hmotu, tak na zvieratách a mäse nie je nič zlé. Ale platí, že jedzme mäsa len toľko, koľko nám takýto systém dokáže dodať. 

To je asi menej, než koľko mäsa si doprajeme dnes.

Keď vezmeme do úvahy, že mäso chcú jesť aj v iných krajinách sveta, kde doteraz nemohli, za udržateľnú hladinu sa dnes považuje asi 20 kilogramov mäsa na osobu a rok. Na západe dnes máme spotrebu asi 80 kilogramov. Ak dnes jeme mäso každý deň, znamenalo by to, že dopriať si mäso raz či dva razy za týždeň systém zvládne utiahnuť. K tomu však treba pripočítať tridsať či štyridsať percent jedla, ktoré vyhodíme, vrátane mäsa. Nemusíme si odopierať to, čo máme radi, ale nemusíme mať sviatok trikrát za deň. 

Inzercia

Vojna na Ukrajine bude pre nedostatok vývoznej pšenice znamenať hlad v Afrike. Hrozí nedostatok aj nám, no iným spôsobom? 

Podľa dát strácame na Slovensku každý rok milióny ton ornice, a teda aj možnej úrody. Vinníka môžeme hľadať v intenzívnom poľnohospodárení, umelých hnojivách a pesticídoch. Našťastie, súčasné štúdie ukazujú, že keď sa „spamätáme“, dokážeme tento systém zregenerovať.

Na to potrebujeme zachovať v krajine funkčné prvky, ktoré vytvárajú základ pre biodiverzitu. A keď zničeným plochám začneme navracať organickú hmotu a to všetko, čo sme opísali, môže sa pôda v relatívne krátkom čase vrátiť do módu, pri ktorom opäť tvorí humus, aj keď do pôvodnej kvality sa už nevráti nikdy.

O akom časovom horizonte hovoríme?

Podľa štúdií platí, že pri dobrom postupe potrebujeme zhruba takisto dlhý čas, aký sme pôdu ničili. S intenzívnym poľnohospodárstvom sme začali v päťdesiatych rokoch. Ak teda začneme dnes, o sedemdesiat rokov budeme môcť opäť povedať, že pôda funguje, ako má. Nádejou však je, že náprava sa deje v skokoch a už po piatich či desiatich rokoch intenzívnej starostlivosti môže nastať výrazné zlepšenie. 

Platí, že keď pôdu necháme na pokoji, postará sa sama o seba, alebo ju potrebujeme „opraviť my“?

Pôda by sa bez akéhokoľvek zásahu zregenerovala tiež, ale trvalo by to oveľa dlhšie. Ďalším problémom však je, že my sme zničili aj okolitú krajinu, z ktorej sa zvieratá a organická pôda môžu na polia prirodzeným spôsobom vrátiť. Žiaľ, nie je to tak, že ide o zničené plochy uprostred rajskej záhrady. V poľnohospodárskej krajine často nemáme žiadnu zeleň okrem tej, ktorú tam zasadíme. Museli by sme teda počkať, kým by prirodzene vyrástli kríky, remízky a les, z ktorých na pole bude padať lístie, a to skrátka trvá. Najzničenejšie plochy treba aktívne manažovať a upravovať. 

Symbolom všetkého, čo je na intenzívnom pôdohospodárstve zlé, sa stala repka olejná…

Je ťažké farmárovi vyčítať, že sa v systéme, kde je všetko ostatné stratové, vrhne na repku. Repka vynáša, pretože sme pre ňu vytvorili odbyt v podobe oleja a biopaliva. Hospodári ju točia čo najviac a na čo najväčších plochách. Práve vtedy sa pôda dostáva do onoho „samopožieracieho mechanizmu“, o ktorom bola reč.

Striedať plodiny by vynášalo menej, výsledkom je teda repka, repka, repka. Vtedy však potrebujete výdatne hnojiť, zapojiť pesticídy aj intenzívnu agrotechniku. Repka je v tomto zmysle ukážkový prípad, kde sa negatívne elementy stretnú a neustále sa opakujú. 

Repka sama osebe však nie je v ničom horšia ako pšenica či repa, alebo iné plodiny. Ak by ju pestovali s menšou intenzitou a chemickou záťažou, bola by fajn. Je to kapustovitá plodina, čo pôdu obohacuje, je dobrá pre opeľovačov. Keď však pestujete neustále len repku a sypete ju napríklad neonikotínoidmi, tak včely, ktoré priláka, vlastne zabíjate. Tá istá plodina je v jednom systéme prínos, v druhom problém. Nejde o to, či sa pestuje, ale koľko a ako. 

Intenzívne poľnohospodárstvo aj repka olejná však dokážu nasýtiť človeka počas vojny či vytrhnúť z biedy celé generácie. Čo keď sa ekologické a klimatické ciele bijú s potrebou uživiť človeka?

Medzi ekológiou a dobrom pre človeka nie je rozpor. Zodpovedné poľnohospodárstvo sa dá robiť tak, že pôda sa stane veľmi účinným nástrojom odbúravania uhlíka z ovzdušia, bude pôsobiť klimaticky pozitívne. 

Preto vznikol aj pojem carbon farming. Málokto vie, že pôda je v skutočnosti najväčším zásobníkom uhlíka. Milióny rokov odoberá uhlík z ovzdušia, no na mnohých miestach túto schopnosť stratila. To by bolo neutrálne, ale na iných miestach už nedostatkom pridanej organickej hmoty a rozkladom humusu vlastne produkuje viac CO2. Keď tento pomer zvrátime, nebude to dobré iba pre klímu, ale aj pre pôdnu úrodnosť. No potrebujeme skutočne integrovaný prístup, neriešiť veci izolovane. A zvyšovať produkciu tak, aby sme nezhoršili ostatné parametre. 

Takže hľadať spôsob, ako maximalizovať produkciu, no zostať šetrní k pôde, nie je naivný idealizmus?

Dá sa to, len tie skoky nie sú také veľké. Na chvíľu sme síce mali zelenú revolúciu, ale teraz budeme desiatky rokov riešiť niektoré jej následky. Ak si poľnohospodárstvo predstavíme ako stroj reprezentovaný pôdou a prírodnými podmienkami, na ktorom poľnohospodár točí kľukou, čiže dodáva energiu, môžeme si vybrať. Buď budeme rýchlejšie točiť kľukou, no v nejakom bode sa stroj rozpadne, alebo môžeme investovať do obnovy mašiny, ktorá bude produkovať rovnako bez toho, aby sme museli toľko točiť. 

Ekológia nie je nepriateľom produkcie, je jej predpokladom. Keď produkciu nakrátko zvýšime bez nej, po nejakom čase stratíme schopnosť produkovať úplne. A tomu sa práve ekológia snaží zabrániť. 

Pre bežného konzumenta sú toto veci mimo jeho dosahu, dejú sa na úrovni regulácií EÚ či farmárových rozhodnutí. Čo s tým má robiť bežný spotrebiteľ?

To, čo má človek na tanieri, čo je a kupuje, je jeden z najmenej využívaných nástrojov zmeny. No má ho v ruke každý z nás: dopyt určuje, aká bude odpoveď systému. 

Podľa dát strácame na Slovensku každý rok milióny ton ornice, a teda aj možnej úrody. Vinníka môžeme hľadať v intenzívnom poľnohospodárení, umelých hnojivách a pesticídoch. Zdieľať

Môžete dať príklad?

Som sám doma a mám chuť na kus mäsa. V obchode mi však ponúknu balenie po dvoch rezňoch a kampaň „tretí zadarmo“. Tak si človek, ktorý chcel jeden kus karé, prinesie domov tri a má pocit, že to bolo lacné. Prvé dva dni si dá mäso, tretí deň sa mu nechce jesť to isté, tak mäso odloží alebo zahodí. To nie je teoretický konštrukt, ale realita, ktorú žijeme. Tridsať percent potravín, vrátane mäsa, sa vyhodí. A potom sa divíme, že máme neudržateľnú spotrebu. 

V tomto prípade sme reálne potrebovali len tretinu toho, čo sme kúpili a vyrobili. Potom musíme vynaložiť ďalšiu energiu vo fitku, aby sme tie dva rezne spálili. Logika systému, ktorý marketingovo tlačí konzum, je chybná. Aj konzument má v rukách moc.

Čo má teda Slovák v obchode chcieť?

Môže žiadať a kupovať to, čo je z miestnej produkcie, sezónne a organické. A kupovať len toľko, koľko naozaj potrebuje.

Prečo by to robil?

Iste, pohnútka, že nechcem škodiť planéte, je pre mnohých, najmä chudobnejších, príliš idealistická. No je tu aj druhý dôvod, moja vlastná poistka. 

Keď budem kupovať veci dovezené zďaleka, zvyšujem svoju závislosť od energie, a teda napríklad od ceny transportu. V danej chvíli je to lacné, no pre môj dopyt sa táto vec bude najmä dovážať a prípadne vytláčať miestne potraviny z trhu. A každé zdraženie benzínu spôsobí, že ceny potravín narastú. Keď zeleninu kupujem od farmára z vedľajšej dediny, tri kilometre dovozu cenu nezvýšia, pri dovoze z Austrálie či z Nového Zélandu rozdiel pocítim. „Lacnosť“ je funkciou ceny palív i energie a, samozrejme, aj celkových objemov. Vidíme, ako sa ceny palív vyvíjajú – dlhodobo je výhodnejšie si potraviny kupovať doma. Aj keď v momente, keď začíname, sú o 5 percent drahšie.

Tretím dôvodom môže byť, že takmer absolútne platí, že jedlo vypestované na zdravšej pôde je chutnejšie.

Máte na mysli paradajky zo skleníka, ktoré nechutia a nevoňajú nijak?

Áno. No dnes už vieme do paradajok natrieskať gény a do zalievacieho roztoku mikronutrienty tak, aby aj tie skleníkové voňali a chutili. No to však potrebujeme vyvinúť túto technológiu, platiť svetlo aj ľudí, čo to obsluhujú, a tiež v skleníku umelo chovať čmeliaky. Keď budem veľký frajer, bude výsledok až taký dobrý, aký by bol, keby sme nechali paradajky vyrásť samospádom na mojej záhradke. 

V čase, keď ceny energií a vstupov rastú, aká je perspektíva jedného aj druhého postupu? Samozrejme, ten prvý postup mi umožní, aby som mal paradajku aj v januári. Tak dobre, urobme si tú radosť, ale s mierou. Toto však nemôže byť ten hlavný spôsob, ako pestujeme svoje potraviny. 

Mali by sme sa teda cítiť vinní, že nekupujeme len bio?

Samozrejme, nič sa nemá preháňať. Úplne odmietať chémiu v systéme, ktorý sme umelo upravili do tej miery, že sme od neho závislí, nie je v tejto chvíli riešenie. Keď sa dokážeme postupnými krokmi vrátiť do stavu, ktorý sa podobá prirodzenému, môžeme povedať, že chémiu vypíname. A mal by to byť náš cieľ. No urobiť to skokovo môže znamenať veľký problém. 

Zároveň platí, že farmár, ktorý na jednotkovej cene zarobí minimum, potrebuje vyprodukovať a predať veľké objemy. Druhou možnosťou je investovať do vstupov a výslednej kvality. To však chce zákazníka, ktorý uprednostní jeden steak z Angusa, ktorý vyrástol na tráve niekde pod Tatrami, pred kilom a pol riedkeho mäsa vyrobeného na krmivách v uzavretej stajni. Spotrebiteľské správanie zaváži veľa. 

Ste autorom dokumentárneho filmu Geoderma o pôdnych zvieratkách, ktorý ste natočili po nociach po svojej politickej práci. Čo vás na nočnom pozorovaní pôdnych roztočov baví?

Fascinuje ma, ako je tento svet fantasticky vymyslený a aký je účelný. Pýšime sa tým, že sme ako ľudia vymysleli internet, no rastliny s hubami vytvorili internet asi sto miliónov rokov pred nami. Keď sa pozriem na svoje roztoče, nemôžem nebyť fascinovaný. Baví ma, že v tomto svete môžem čítať ako v knihe. Pozriem sa na vzorku a viem, či je to „prúser“ alebo či veci fungujú fantasticky. 

V Uhorsku poznali asi tridsať druhov pôdnych roztočov, dnes ich len na Slovensku rozlišujeme 550 a spoznávame ďalšie. Objavovanie diverzity pôdnych organizmov je úchvatné – ešte dnes môžete objaviť úplne nové, nepoznané druhy priamo u nás, na záhumienku.

Vieme, prečo je ich toľko?

Na funkcie, ktoré pôda potrebuje, by ich stačilo vlastne len pár. Stovky ďalších druhov robia skoro to isté, no sú inak citlivé na svoje prostredie. Keď sa náhle zmení pH pôdy na kyslejšie, časť roztočov a pôdnych organizmov, ktoré to nevedia tolerovať, zahynie, no tie, čo zostanú, dôležité funkcie zabezpečia. Keď je viac sucha, mnohé vlhkomilné roztoče zomrú, no iné potiahnu aj za ne. Je to geniálna poisťovňa, ktorá zabezpečí, že nech sa podmienky zmenia akokoľvek, vždy zostane niekto, kto prácu odvedie. 

Na jednej strane je to super, na druhej to zakrýva mieru problému, ktorý tu máme. Niektorí poľnohospodári povedia, veď tu farmárčim 70 rokov a všetko funguje. Obrazne povedané, farmár nevie, že 500 druhov roztočov a ďalších organizmov v jeho pôde už nežije a zostáva posledných 20 chudákov, ktorí makajú o život, aby to dali. A môžeme sa len modliť, aby to vydržali. Lebo keď odídu aj ony, systém skolabuje. 

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.