Nedávno povedal Christo Grozev povšimnutiahodnú vetu. Bulhar Gro­zev je investigatívec pronatovskej organizácie Bellingcat, vy­pát­ral (spolu s inými) páchateľov útoku novičkom na Ale­xe­ja Na­vaľ­né­ho a aj vďaka svojej výbornej ruštine patrí k najlepším znal­com Rus­ka.

Ťažko nájsť v Európe človeka, ktorý putinovský režim tak eru­dovane a intenzívne nenávidí ako Grozev. A práve ten teraz povedal: „Ne­dáv­no som strávil večer sledovaním ruskej te­le­vízie a premkol ma pocit, že možno predsa len nemám pravdu.“

Soloviovov ruský svet

Tento pocit poznám. Odo dňa tejto podlej invázie už neverím Rusom nos medzi očami, no ich propaganda nemá na svete obdobu. Žiad­na propaganda žiadnej inej krajiny ma nikdy nezaujala, tá ruská je však planétou sama osebe.

Nie, nesledujem Skabejevovú, ktorá si naposledy s pôsobivou vi­zua­li­záciou zmerala, koľko sekúnd z Kaliningradu potrebuje zázračná ra­keta Sarmat do zničujúcej detonácie v Berlíne (106 sekúnd), v Pa­ríži (200) a v Lon­dý­ne (202). Registroval som, že vyhlásila: „Je to tre­tia svetová vojna. Keď je pro­ti nám 40 krajín, už to nie je špe­ciál­na operácia. Vyhlásili nám vojnu.“ Jej hru­bý sed­liacky štýl sa mi nijako nepozdáva.

Nie, už veľmi nesledujem ani Kiseľova, generálneho riaditeľa štátnej mediálnej agentúry Rossija Segodňa, ktorý minule na pozadí veľ­mi vy­darenej mefistofelovskej tieňovej grafiky oslovil Borisa John­so­na osobne s tým, že ak Rusko pustí jeden jadrový podvodný dron Poseidon, britské ostrovy budú vyhubené 500-metrovou vlnou jad­rového cu­nami – a „Anglicka niet“.

Nie, som závislý od diskusnej relácie Vladimira So­lov­io­va. Obsah tam nie je o nič menej svetoborný, ale in­te­lek­tuál­na a ja­zyková úro­veň je vyš­šia, čo sa dá jednoducho vysvetliť sku­toč­nos­ťou, že et­nic­kí Rusi uň­ho hra­jú od­jak­živa dru­hé husle. Sám Vla­di­mir Rudolfovič je žid, židmi boli je­ho obľúbenci Ži­ri­nov­ský (nech mu je zem ľah­ká) a Satanovskij (dlho nevystúpil, asi už má tiež na­lo­mené zdra­vie).

Keď na začiatku relácie vidím, že v kruhu večne tých istých veľkolepých ­réto­rov sto­jí „iz­rael­s­ký spo­lo­čen­ský dejateľ“ Ja­kov Kedmi, so zatajeným dychom čakám, čo po­vie. Hoci sa hlavný na­ra­tív nemení (kde je dob­ro a kde je zlo?), ne­dá sa to v os­tat­ných detailoch pred­ví­dať (vy­hrá­va­me? pre­hrá­va­me? akú ideológiu svetu vlastne ponúkame?).

Vo­jen­ský ana­ly­tik Kedmi pred­náša prá­ve svo­je najpochmúrnejšie ar­ma­gedonské súdy s tichým, než­ným, ba uvoľ­neným hla­som.

Zakaždým sa k nim pridá nejaký bystrý Armén, ako napríklad starý fil­mový režisér Karen Šach­na­za­rov alebo mladá šéfka RT Margarita Si­moňanová.

Hej, nikdy nesmie chýbať nejaký moskovský profesor a ne­jaký po­lo­vo­jenský ruský krikľúň, ale títo málokedy vedia prek­va­piť. Sú do poč­tu, do kvóty.

Ruská propaganda má v sebe všetko to, čo ruskej armáde tak zúfalo chý­ba – je svieža, pohotová, flexibilná.

Priemerne in­te­li­gent­ným divákom ako mne sa občas nepo­da­rí držať krok: vo chvíli, keď sa už hor­ko-ťažko zmieruješ s nevyhnutnosťou obývania jad­ro­vej púšte, obalamutí ťa sé­ria idylických scén z pokojného „os­lo­bo­deného“ Mariupola, pri kto­rých odrazu dúfaš, že toto by moh­lo predsa len Putinovi stačiť na vyhlásenie „ví­ťazstva“.

A v ďalšej chvíli vyšlú iný signál.

Skrátka, panuje tam lož.

Tá lož je hydrou s takým množstvom hláv, že vie zaskočiť eš­te aj ostrieľaného diváka.

Raz tam zaznela naliehavá us­ta­ros­te­ná výzva, aby ukrajinské ute­čen­ky, ktoré si po miliónoch našli útočisko v krajinách EÚ, od­tiaľ­ čo najrýchlejšie cez Bielorusko utiekli, lebo my Európania ich uvrhávame do sexuálneho otroctva. Srdce sa ti tvárou v tvár takej zákernosti zastaví – hovoria to presne tí, čo vyhnali tieto ženy z ich domovov.

Propagandisti to hovoria bez mihnutia oka. Na druhý deň skúsia niečo iné. A na ďalší deň pokojne zasa opak.

Silnou stránkou ruskej propagandy je, že sa spravidla nesnaží pre­sved­čiť o nie­čom v kladnom zmysle. Málokedy sa ponížia k tomu – výnimkou je ospevovanie „neviditeľných“ hyperzbraní typu Sarmat a Po­sei­don –, aby ve­lebili ne­jaký výdobytok Ruskej federácie.

Nerobia to, lebo to väčšinou vyzerá biedne a ani ich to nebaví. Na ten limit doplatila ruská vakcína Sputnik. Propaganda vedela väč­ši­nu Rusov pre­svedčiť o nebezpečnosti západných vakcín, no o bez­peč­nosti Sputnika už nie. Ani sa veľmi nesnažila.

Iba ukážkový vlastenec Ži­ri­nov­ský si dal pichnúť všetky rus­ké vak­cí­ny. Sedem dávok, ak aj to nie je ďalšia lož, a predsa napokon zomrel na ko­ro­nu. (Eš­te raz, nech mu je zem ľah­ká.)

Svet prostého Rusa

Tu sa mi žiada vysloviť na neistej pôde špekulatívnu úvahu. Pokojne sa mi smejte, no teraz prichádzam s ruskou dušou.

Poviem to takto: odjakživa mi nejdú dokopy dve veci – hyenistická lži­vosť ruskej propagandy a inštinktívna pravdovravnosť bežného rus­kého človeka.

Áno, môžete ma ukameňovať, ale jednoduchí ľudia, ktorých som na svojich početných cestách po „ruskom svete“ stretol, sa často vy­zna­čovali čestnosťou, úprimnosťou a pomenovaním jednoduchých právd jed­noduchými krás­nymi slovami.

Ak mi to neberiete, poviem to jemnejšie: podiel krivákov v po­pu­lá­cii sa mi rozhodne nezdal byť vyšší ako u nás.

Odjakživa sa pýtam: ako sa taký pravdovravný Rus pozerá na ruských pro­pa­gandistov, ktorí existenciu niečoho takého ako pravdy v pod­sta­te ani ne­uznávajú, ktorí deň čo deň rozsievajú iba pochybnosti a čisto ar­bit­rárne pracovné verzie alternatívnych právd?

Ako sa pozerá na to, keď v podstate ten istý zdroj tvrdí o bu­čans­kom masakri to, že ci­vi­lis­tov zabili ukrajinskí nacionalisti alebo že zabití vôbec neboli, lebo tam ležali najatí herci?

Neprotiví sa tá hybridnosť celej jeho náture? Nebolí ho z toho hla­va?

Isteže, občas sa zdá, že ruská spoločnosť túži po niečom inom, čis­tom.

V roku 2014 to ukázal kult okolo Strel­kova, ruského agenta a vo­ja­ka, kto­rý sa z ničoho nič priblížil k popularite Putina. Isteže, ne­chcem pasovať člo­veka, ktorý sám priznal, že osem rokov do­zadu v Slov­iansku „spustil rozbušku“ na teraz kulminujúcu vojnu, za cti­hod­ného ruského oficiera à la Suvorov – národ ho však zrejme ako ta­ké­ho vnímal.

Tvrdý, chrabrý, úprimný, spoľahlivý, spravodlivý, s ga­va­lier­s­ky­mi fúz­mi a vzpriameným postojom – takého mali Rusi radi. Pro­fe­sio­nálny luhár Putin upratal Strelkova po troch mesiacoch. Od­vte­dy sa smie ve­rej­ne vyjadriť už len zriedkavo – a hotovo.

V „špeciálnej operácii“ sa doteraz neprejavili noví vojenskí hrdinovia. Kom­somolka každý deň niektorých vyhlasuje, ale na druhý deň sú za­bud­nutí. Pestovať kult hrdinov vo vojne, ktorá sa začala oklamaním vlastných vojakov, si vyžaduje poriadny kumšt.

Teraz, v roku 2022, doslova tri dni dozadu, prišiel ruský denník Kom­mersanť s povzbudzujú­cim prieskumom. Citujem: „Úroveň dôvery v te­le­víziu sa znížila: Ak 17. marca označilo 33 percent res­pon­den­tov televíziu za zdroj in­for­má­cií, ktorému dôverujú viac ako iným, 27. apríla tento názor za­stá­va­lo len 23 percent respondentov.“

Vyzerá to ako krach tej tak výborne urobenej televízie: na za­čiat­ku vojny jej verila tretina Rusov, po dvoch mesiacoch už len menej ako štvrti­na.

Ne­chcem hneď kaziť náladu, ale považujem za možné, že Rusi ešte aj pri úp­rimnom vyznaní, že neveria vlastnej telke, klamú.

Nízka deklarovaná dôvera podľa mňa vôbec nevylučuje, že Rusi môžu byť predsa len pre­s­vedčení o niečom, čo im bolo 20 rokov vtĺkané do hláv. Mož­no aj o 40 ro­kov budú ešte veriť, že 24. feb­ru­á­ra roku 2022 bo­la uk­ra­jins­ká/natovská invázia do Ruska na spadnutie.

A teraz otázka: kto vyhrá na konci príbehu – hybridná hadia hydra alebo pravdovravný obyčajný Rus? Pravda či lož?

Tu sa končí úloha ko­men­tátora, na proroka sa necítim, tu sa môžeme už len začať modliť.

Proroctvo ponúkol samotný Soloviov v jednej z posledných relácií. Si­moňanová v nej tvrdila, „že naj­reál­nej­ším sce­nárom je tretia sve­tová vojna“ a že „všetko sa skončí jadrovým úto­kom“. Bezprostredne na to Soloviov veselo zvolal: „My pôjdeme do neba, za­ti­aľ čo oni sa jed­no­du­cho roz­padnú.“

Obávam sa, Vladimir Rudolfovič, že v tomto prípade ste sa do­pus­ti­li nepresného od­hadu. Ďakujem vám, že ste mi spestrili toľko ve­če­rov pred obrazovkou. Vďaka vám som spoznal, čoho všetkého je ľud­ská myseľ schopná.

Ale do neba hádam nepôjdeš.

Zostáva otázka: čo by zostalo z najväčšieho štátu sveta, ak by z nejakého dôvodu prišiel o ostrý meč svojej propagandy?

Od 24. februára prišiel pred našimi očami už o všeličo – armáda sa uká­zala ako ne­čakane ne­schop­ná, tajná služba ako nepoužiteľná a gos­podar ako magor. 

Zostane fakt už len štátna ruská propaganda. Už len tá si zasluhuje svoju svetovú slávu.

A teraz si predstavme, čo keby bola aj ona odrazu preč.

Nie je to až také nereálne: niektorí z kľúčových propagandistov sa už blížia k prie­mernej dĺžke života rus­kého muža, niektorí by si mohli chcieť zachrániť kožu útekom do Izraela alebo na nejaký os­trov­ček, no a ne­myslím si, že agitátorov s dia­bol­s­kým ta­len­tom Ki­seľova a Soloviova majú v Rus­ku veľa.

Naozaj, čo zostane, ak už nebudú oni? Ľadová púšť, kontaminovaná lžou, a potom čo? Odhalí sa po roztopení to pravé Rusko?

Viem, že tie úvahy môžu počas tejto vojny pôsobiť obscénne, veď kto by v da­nej situácii vkladal nádeje do takejto krajiny. Nechcem sa však ruského národa vzdať.

Je zablúdený, ale predsa len veľký.