Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naše školy Spoločnosť
12. máj 2022

Riaditeľ školy, ktorá prijala viac ako stovku ukrajinských detí

Peniaze od štátu sme dostali, no nevieme ich použiť

„Veľkou otázkou pre mňa ostáva, čo sa bude diať od septembra,“ vraví Igor Andrejčák z prešovskej školy.

Peniaze od štátu sme dostali, no nevieme ich použiť

Riaditeľ Spojenej školy Tarasa Ševčenka v Prešove Igor Andrejčák. Foto – TASR

Spojená škola Tarasa Ševčenka v Prešove, ktorá je na Slovensku jedinou školou s vyučovacím jazykom ukrajinským od prvého ročníka až po gymnázium, prijala od začiatku vojny na Ukrajine 136 detí. Niektoré z nich už odišli do iných krajín alebo sa vrátili na Ukrajinu. 

Veľký počet nových žiakov znamenal pre malú národnostnú školu množstvo nepredvídateľných problémov. „Mnohé veci je náročné plánovať vopred. Nevieme, dokedy deti u nás ostanú. A ak nejaké odídu, neznamená to, že presne do toho istého ročníka pribudnú nové. Možno príde mamička s dvomi deťmi, pre jedno budem mať v triede miesto, no pre druhého v inom ročníku nie. Čo mám vtedy spraviť?“ pýta sa riaditeľ Igor Andrejčák.

V rozhovore hovorí o tom, ako si ukrajinské deti zvykajú na novú školu, prečo nevie momentálne využiť peniaze z ministerstva školstva a čoho sa obáva pri plánovaní ďalšieho školského roka.
 

Keď sme spolu hovorili začiatkom marca, prichádzali do vašej školy prvé ukrajinské deti. Hovorili ste, že zvládnete prijať približne 120 nových žiakov. Aký je momentálny stav?

Koncom marca sme prijali celkovo 136 ukrajinských detí, čo už bolo mimoriadne náročné. Aktuálne ich je 122, pretože niektorí odišli s rodinami ďalej do zahraničia, napríklad do Česka, Poľska či Portugalska. Mali sme aj štyri deti, ktoré sa vrátili domov na Ukrajinu.

Jedno dievčatko z tretieho ročníka dokonca pri odchode od nás plakalo. Začínalo si už zvykať, išlo mu to aj jazykovo a malo už prvé kamarátky. No jeho mamka dostala lepšie príležitosti v zahraničí, tak museli odísť.

Je už situácia v škole po dvoch mesiacoch pokojnejšia?

Prvé týždne boli skutočne psychicky vypäté. Prichádzalo strašne veľa ľudí. Často neprišlo len dieťa s jedným rodičom, ale aj s babkou či ďalšími vnúčatami. Jednoducho celé rodiny. Najkritickejší moment bol, keď som musel niekomu oznámiť, že už nemáme miesto.

Náročné bolo aj počúvať všetky tie tragické príbehy. Prišla sem napríklad mladá pani s tromi malými deťmi. Hovorí mi, že jedno z nich patrí jej sestre, ktorú na Ukrajine zabili. Ťažko sa vtedy hľadali slová.

Postupne sa situácia v škole utriasla a dnes nám je aj smutno, keď niektoré z detí odchádza, najmä z tých, ktoré boli u nás od začiatku marca a vytvorili sme si už bližšie vzťahy.

Ako si zvykajú ukrajinské deti na novú školu?

Hovorili sme o tom aj s kolegami na porade minulý týždeň. Zhodnotili sme, že je to podobne ako na iných školách. Máte žiakov, ktorí sa adaptujú rýchlo, aj takých, ktorí potrebujú viac času. V každej triede je približne osem až desať nových žiakov z Ukrajiny. Nevnímajú to teda ako úplne cudzie prostredie. No je pravda, že často sú to deti, ktoré sa medzi sebou predtým nepoznali, prišli z rôznych častí Ukrajiny.

Musím tiež povedať, že sme, chvalabohu, zatiaľ nezaznamenali na týchto žiakoch nejaké veľké útrapy z toho, čo sa na Ukrajine deje. Neviem, nakoľko vnímajú vojnové udalosti, možno to prežívajú inak v rodinách, ale v škole sa to zatiaľ neprejavilo. Verím, že sa tu cítia dobre.

Trochu ťažšie to možno prijímali staršie deti z ôsmeho či deviateho ročníka, ktoré už mali vo svojich školách na Ukrajine vytvorené silnejšie priateľstvá. V prvých týždňoch boli uzavretejšie, ale teraz je to už lepšie.

Ako sú na tom so slovenčinou?

Tie, čo sú tu od marca, už veľmi pekne rozumejú aj reagujú. Samozrejme, pojmy z fyziky či chémie sú pre ne zložitejšie, to je normálne. Ale bežná komunikácia funguje, vždy sa pekne pozdravia alebo povedia, kam idú.

Žiaci na Ukrajine majú inak nastavené učebné osnovy ako deti u nás. Viacero tém preberajú už v skorších ročníkoch. Nebol to pre vašich učiteľov problém?

Myslím, že nie. Niekedy vďaka tomu títo žiaci reagujú na hodinách bystrejšie, niečo si možno zopakujú. Systém vyučovania to však nenabúralo.

Ako ich prijali vaši žiaci?

Najmä začiatok bol úžasný, deti sa k nim správali veľmi pekne. Keďže v každej triede je okolo desať nových detí z Ukrajiny, prirodzene sa bavia najmä medzi sebou. Viacerí sa stretávajú spolu aj po škole, keďže sú ubytovaní na rovnakých miestach, rodičia sa medzi sebou poznajú a trávia spolu čas aj mimo školy.

Snažíme sa sledovať ich správanie a psychické rozpoloženie. Ak vidím na niekom, že je smutný, tak zisťujem, čo sa deje. Nič vážne sa však zatiaľ, našťastie, neudialo.


Žiaci počas vyučovania na Spojenej škole Tarasa Ševčenka v Prešove. Foto – TASR

Pred rozhovorom ste mi spomenuli, že pôvodne ste mali v rámci základnej školy 147 žiakov a od marca ste prijali 118 ukrajinských odídencov. Museli vzniknúť nové triedy?

Sme národnostná škola a naše triedy neboli predtým kapacitne naplnené, takže sme nových žiakov rozdelili do nich. Pri niektorých triedach, kde sa zmestí okolo tridsať žiakov, to nebol problém, no inde sme museli vziať menší počet detí, pretože by sa jednoducho nepomestili.

Ministerstvo školstva posielalo peniaze pre školy, ktoré prijali ukrajinské deti. Už ste ich dostali?

Áno, asi pred dvomi týždňami. Bol to trochu zložitý proces, lebo to išlo cez zriaďovateľa. Problém je však, že som ich ešte nevedel použiť.

Prečo?

Ministerstvo určilo tieto peniaze na osobné potreby žiaka, čiže napríklad písacie potreby. To všetko som už však zabezpečil sponzorsky v prvých týždňoch, keď k nám začali deti z Ukrajiny prichádzať.

Inzercia

Na každého žiaka sme dostali dvesto eur. Ďalšou komplikáciou však je, že ak niektorý z nich odíde, musím podľa nastavených pravidiel nevyužité peniaze, ktoré som na neho dostal, vrátiť. Ak by som mal v škole päť nových žiakov, dalo by sa to asi zvládnuť. No pri vyše stovke detí je administratívne náročné evidovať, koľko sme na konkrétneho žiaka minuli. Mal by mať každý kartu majetku alebo ako? Ak sa príde kontrola pozrieť, ako som prostriedky použil, mám im nahlasovať, čo presne som pre každého žiaka kúpil?  

Hlavný problém však je, že peniaze sú určené na veci, ktoré už moji žiaci majú.

Nie je teda možné preplatiť nimi napríklad stravovanie?

To sa rieši iným – takisto trochu zložitým – spôsobom. Prepláca ich úrad práce rodinám, ktoré sú v hmotnej núdzi. No Ukrajinci nepoznajú naše zákony a často sa v tom strácajú. Ak si už jeden z rodičov dieťaťa nájde prácu, nárok na obedy zadarmo strácajú.

Ďalšou podmienkou na bezplatné stravovanie je, že dieťa musí chodiť do školy. No ukrajinské deti nemajú ako odídenci povinnú dochádzku. Štyri dni do týždňa prídu, na piaty už nie. Rodičia však nevedia, že v tom prípade musia dieťa odhlásiť z obedu, lebo inak ho musia zaplatiť.

Jednoducho, je s tým spojené množstvo problémov. Pri viac ako stovke nových detí sa to ustrážiť nedá. Potreboval by som minimálne dve administratívne pracovníčky, aby na tieto veci dohliadali. Nemám ich však z čoho zaplatiť.

S príchodom veľkého množstva detí sa nám tiež výrazne zvýšili náklady. Ak do nejakej školy príde šesť či sedem nových detí, ešte to nepocítia, no k nám prišla takmer polovica z nášho pôvodného počtu.


Žiaci počas vyučovania na Spojenej škole Tarasa Ševčenka v Prešove. Foto – TASR

Museli ste navyšovať aj počet vyučovacích hodín?

Áno, pretože pri väčšom počte detí v triede sa pri niektorých predmetoch museli rozdeliť na skupiny. To si vyžaduje zároveň priestorové kapacity.

Mnohé veci je tiež náročné plánovať vopred. Nevieme, dokedy deti u nás ostanú. A ak nejaké odídu, neznamená to, že presne do toho istého ročníka pribudnú nové. Možno príde mamička s dvomi deťmi, pre jedno budem mať v triede miesto, no pre druhého v inom ročníku nie. Čo mám vtedy spraviť? Je prirodzené, že súrodenci chcú byť v škole spolu.

Prijímali ste aj nových učiteľov?

Vyriešil som to tak, že som poprosil o výpomoc pani učiteľky, ktoré boli na materskej dovolenke.

Čo by ste v aktuálnej situácii potrebovali?

Musím povedať, že z hľadiska financií sme vďaka sponzorom do konca tohto školského roka zabezpečení. Veľmi nám pomohli, celkovo nám venovali okolo 60-tisíc eur. Jedna firma napríklad zabezpečuje desiate pre žiakov, ďalšia mi pomohla s novými šatňovými skrinkami.

Veľkou otázkou však pre mňa ostáva, čo sa bude diať ďalej od septembra. Budem musieť s rodičmi hovoriť osobne o tom, ako to vidia do budúcna.

Aktuálne som zvedavý, ako bude ich dochádzka vyzerať ešte v tomto školskom roku. Na Ukrajine sa totiž končí už v júni. Obávam sa teda, že už nebudú chcieť do školy chodiť a ja ich k tomu prinútiť nemôžem.


Spojená škola Tarasa Ševčenka v Prešove. Foto – TASR

Ak vám od septembra ostane trebárs stovka z týchto detí, čo to bude pre vás znamenať?

Budem musieť vziať nových učiteľov, aby som to vykryl. No tiež to bude komplikované. Ak s nimi podpíšem zmluvu, no deti po mesiaci či dvoch odídu, nedokážem ich v decembri zaplatiť. Nikto nebude chcieť ísť do takejto neistoty.

V uplynulých dňoch ste mali prijímačky na gymnázium. Hlásili sa aj ukrajinské deti?

Keď som sa pýtal deviatakov, či si dávali prihlášky na stredné školy, vraveli mi, že chcú ešte počkať. No to môže byť problém. Stredné školy majú od zriaďovateľov limitovaný počet žiakov, ktoré môžu prijať. Teraz sa však počty napĺňajú a neskôr už nemusí byť napríklad na gymnáziách pre šikovnejšie ukrajinské deti miesto.

Rozumiem však tomu, že sú v zložitej situácii a ich rodiny nevedia, čo ich čaká v najbližšom čase. Nikto na tieto situácie nebol pripravený. Viaceré zo starších detí už mali predstavy, čo by chceli v budúcnosti robiť. No vojna im všetko skomplikovala alebo úplne zničila.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.