Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
11. máj 2022

Prečo nerozumieme Ukrajine

Časť Slovákov zazlieva Ukrajincom, že nepodľahli zvodom kapitulácie

Naša história totiž ukazuje, že v kapitulácii sa dá veľmi komfortne zariadiť.

Časť Slovákov zazlieva Ukrajincom, že nepodľahli zvodom kapitulácie

Prázdne kreslá opozície v rokovacej sále Národnej rady SR počas vystúpenia ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. FOTO TASR – Pavol Zachar

Keď sa pred dvomi mesiacmi objavila v médiách informácia, že ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskij dostane od vlády SR Štátnu cenu Alexandra Dubčeka, poslanec Smeru Ľuboš Blaha s neskrývaným zhnusením napísal na facebooku, že „Dubček sa musí obracať v hrobe“.

Irónia v tom naozaj bola, ale úplne iná, než mal zrejme na mysli opozičný politik. Nejde len o čudnú cenu, ktorú si niekedy v roku 2017 vymyslel poslanec Smeru Dušan Jarjabek, aby popri vyznamenaniach vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku mohla svoje vlastné oficiálne ocenenia udeľovať aj vtedajšia vláda Roberta Fica.

Tou iróniou je, že politik, ktorý sa rozhodol klásť ruským tankom ozbrojený odpor, mal byť vyznamenaný cenou, pomenovanou po politikovi, ktorý na ozbrojený odpor voči ruským tankom rezignoval. Cieľom tohto článku nie je nanovo otvárať diskusiu o Alexandrovi Dubčekovi a jeho politickej zodpovednosti za podpísanie Moskovského protokolu či obuškového zákona. Napokon, líder Pražskej jari v tom nebol sám.

No slovenská skúsenosť s rokom 1968 sa nedá obísť, pokiaľ chce človek pochopiť súčasné postoje nezanedbateľnej časti našej verejnosti, ktorá prejavuje mimoriadnu náchylnosť vnímať konflikt na Ukrajine ruskou optikou.

Dvojaký odkaz vpádu sovietskych vojsk v roku 1968

Na jednej strane bola invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 pre slovenskú verejnosť šokom a časť našich ľudí táto skúsenosť naozaj vyliečila z naivných ilúzií o Rusku či o socializme. Na druhej strane, nasledujúce viac ako dvadsaťročné obdobie okupácie našej vlasti a normalizácie nebolo vnímané časťou verejnosti až tak negatívne.

Okupačné vojská sa čoskoro stiahli z ulíc miest do vojenských zariadení, takže neboli príliš na očiach. Krajinu formálne viedli naši vlastní predstavitelia – aj keď to boli komunisti a vládli v úzkych mantineloch, vymedzených Moskvou.

Navyše, ČSSR sa od 1. januára 1969 pretvorila na česko-slovenskú federáciu. Tá bola v totalitnom komunistickom systéme len formalitou, kľúčové rozhodnutia sa naďalej prijímali v orgánoch Strany, no Slováci mohli mať aspoň pocit, že sa ich štátoprávne postavenie zlepšilo – hoci tu stále boli cudzie okupačné vojská.

Obdobie normalizácie síce prinieslo pre mnohých ľudí vyhadzov z práce, no kým pre Čechov sa 70. a 80. roky niesli v znamení stagnácie, Slováci vtedy zažívali vrchol socialistickej industrializácie, panelákovej urbanizácie a celkovej modernizácie spôsobu života. Tieto javy, samozrejme, neboli dôsledkom okupácie sovietskymi vojskami, no časť verejnosti mala minimálne dojem, že postavenie okupovanej krajiny sa nebije nevyhnutne so zvyšovaním životnej úrovne obyčajných ľudí.

Slováci ako obyvatelia Československa v 20. storočí zažili dve ponižujúce kapitulácie: v roku 1938 a v roku 1968. Neniesli sme za ne výhradnú zodpovednosť. Tá prvá bola skôr dôsledkom politiky prezidenta Edvarda Beneša než vtedajšieho predsedu vlády, Slováka Milana Hodžu. A ani tá druhá nebola výhradne zodpovednosťou Alexandra Dubčeka.

Avšak v oboch prípadoch sa Slováci vedeli celkom komfortne zariadiť v podmienkach vynútenej rezignácie. Tá prvá kapitulácia viedla k prvému vlastnému štátu v dejinách – aj keď oklieštenému Hitlerovou vôľou. Tá druhá kapitulácia viedla k javom, opísaným vyššie.

... do posledného Ukrajinca

Keďže nezanedbateľná časť Slovákov po týchto skúsenostiach nevníma rezignáciu na ozbrojený odpor a cudziu okupáciu ako nevyhnutne negatívne javy (najmä v porovnaní s ničivým charakterom vojny samej osebe), nerozumejú títo našinci ani tomu, prečo si Ukrajinci nechajú nad hlavami vybuchovať bomby namiesto toho, aby sa Rusom vzdali, podrobili sa ich vôli a urobili z novej situácie pre seba to najlepšie.

Z vyššie opísanej perspektívy, podmienenej našou historickou skúsenosťou, vyplývajú všetky tie opakujúce sa nezmysly, ktoré sa dajú čítať na sociálnych sieťach. Ako napríklad, že „Západ je ochotný bojovať proti Rusku do posledného Ukrajinca“. Alebo že „dodávaním zbraní Ukrajine predlžujeme vojnu“.

Inzercia

Ľudia na Slovensku, ktorí toto tvrdia, nepripúšťajú, že Ukrajinci môžu byť hrdí ľudia, ktorí sa z vlastnej vôle odmietajú podrobiť agresorovi, čo napadol ich vlasť, vraždí ich civilistov a znásilňuje ich ženy. A že z tohto dôvodu sami žiadajú o zbrane, kdekoľvek ich môžu dostať, namiesto toho, aby ich Západ musel Ukrajincom vnucovať.

Je len prirodzené, že ľudia na Slovensku, ktorí podľa prieskumov nerozumejú, prečo by mali brániť svoju vlastnú krajinu v prípade jej napadnutia, nerozumejú ani vôli Ukrajincov brániť tú ich. Nehovoriac o ochote položiť za ňu život.

Veď kapitulovať by bolo také jednoduché. A keby chceli, určite by sa tí Ukrajinci nejako s tými Rusmi dohodli, tak ako sa naši politickí predstavitelia v minulosti dokázali dohodnúť hoci aj s Hitlerom alebo neskôr s Brežnevom. Načo riskovať životy a materiálne hodnoty, keď v polohe rezignovanej a okupovanej krajiny sa dá tak nádherne prežívať.

Spravodlivá vojna a nespravodlivý mier

Veľa sa v posledných mesiacoch hovorilo o tom, či existuje „spravodlivá vojna“. Mnohí však nechápu, že môže existovať aj „nespravodlivý mier“. A ten môže byť natoľko neznesiteľný, že vojna sa v porovnaní s ním javí ako menšie zlo.

„Nespravodlivý mier“ je napríklad, keď možno z oblohy nepadajú bomby, ale pod rúškom noci sú exponované osobnosti národa odvážané mužmi v kožených kabátoch a beštiálne mučené či vraždené v pivniciach FSB. „Nespravodlivý mier“ je trebárs, keď sú ľudia násilne deportovaní do neznáma…

Čo by ste si vybrali? Byť utratený po jednom ako dobytok s páskou cez oči a rukami zviazanými za chrbtom alebo radšej skúsiť šťastie v boji a so zbraňou v ruke, opierajúc sa o zomknuté šíky s ďalšími krajanmi? Držať spolu v spravodlivej vojne alebo visieť osamote uprostred nespravodlivého mieru?

Málo si u nás uvedomujeme, aká obrovská je Ukrajina. Rozlohou je to druhá najväčšia krajina v Európe. Pred vojnou mala 44 miliónov obyvateľov.

Ak uznáme, že európska krajina, ktorá je väčšia než Francúzsko, nemá právo slobodne si vybrať svoju geopolitickú orientáciu a svoju budúcnosť, ktorá krajina v Európe teda má právo o sebe rozhodovať slobodne? Ak sebaurčenie upierame Ukrajine, akým právom ho žiadame pre Slovensko?!

Časť Slovákov ukrajinskému ozbrojenému odporu nerozumie, lebo sa naň pozerá z perspektívy malého národa formovaného historickou skúsenosťou s dvomi kapituláciami počas posledných sto rokov. Myslia si, že Ukrajincov potrebuje niekto do ich vojny za nezávislosť huckať.

Ukrajinci sa však bránia Rusom bez ohľadu na vlastné straty či zničené mestá. Lebo sú veľký národ.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.